znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 211/07-42

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   21.   februára   2008 v senáte zloženom z predsedu Sergeja Kohuta a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Juraja Horvátha o sťažnosti B. H., T. N. V., zastúpenej advokátom JUDr. D. Č., M., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa   čl.   48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Michalovce v konaní vedenom pod sp. zn. D 575/96, Dnot 109/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Michalovce vo veci vedenej pod sp. zn. D 575/96, Dnot 109/96 p o r u š e n é   b o l o.

2. Okresnému súdu Michalovce   p r i k a z u j e, aby vo veci vedenej pod sp. zn. D 575/96, Dnot 109/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   B.   H. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   30   000   Sk   (slovom   tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Michalovce p o v i n n ý   zaplatiť jej do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Kancelárii   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky u k l a d á   zaplatiť   trovy právneho   zastúpenia   B.   H.   v sume   6   296   Sk   (slovom   šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet jej právneho zástupcu JUDr. D.Č., M., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

5.   Okresný   súd   Michalovce j e   p o v i n n ý   uhradiť   štátu   trovy   právneho zastúpenia v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) na účet Kancelárie Ústavného súdu Slovenskej republiky do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 23. marca 2007 doručená   sťažnosť   B.   H.,   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   okrem   iného   namietala zbytočné prieťahy v dedičskom konaní vedenom Okresným súdom Michalovce (ďalej len „okresný   súd“)   pod sp.   zn. D 575/96,   Dnot   109/96. Po   doplnení   žiadosti   sťažovateľky o ustanovenie   právneho   zástupcu   o relevantné   podklady   jej   ústavný   súd   uznesením   zo 4. októbra 2007 ustanovil za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. D. Č., M., ktorého vyzval na doplnenie sťažnosti.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka je účastníčkou dedičského konania po B. B., ktorá zomrela 3. augusta 1994. Okresný súd v tejto veci nekonal od 19. februára 1997 do 20. marca 2007, čím spôsobil zbytočné prieťahy, a preto žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„1. Základné právo B. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu v Michalovciach v konaní vedenom pod sp. zn. D 575/96, Dnot 109/96 a Krajského súdu v Košiciach 15 Co 302/96 porušené bolo.

2. Okresnému súdu v Michalovciach prikazuje v konaní D 575/96, Dnot 109/96 konať vo veci bez zbytočných prieťahov.

3. B. H. priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 200.000,- Sk, ktoré jej je Okresný súd v Michalovciach povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   Okresný   súd   v   Michalovciach   je   povinný   do   30   dní   od   právoplatnosti   tohoto rozhodnutia zaplatiť B. H. na náhrade škody 100.000,- Sk. “

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   211/07-26 z 20. novembra 2007 ju v časti namietaného porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. D 575/96, Dnot 109/96 prijal na ďalšie konanie.

Na výzvu ústavného súdu právny zástupca sťažovateľky aj predseda okresného súdu oznámili, že súhlasia s prerokovaním veci bez ústneho pojednávania. Preto ústavný súd podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil od ústneho pojednávania, ktoré vzhľadom na charakter konania nemohlo prispieť k ďalšiemu objasneniu veci.

Predseda okresného súdu vo vyjadrení k sťažnosti z 10. januára 2008 uviedol, že návrh sťažovateľky nie je dostatočne odôvodnený a sťažovateľka neposkytla žiadny dôkaz o tvrdených prieťahoch ani dôkaz, ktorý by preukazoval, že v dôsledku skoršieho skončenia tejto dedičskej veci by sa zlepšila jej sociálna situácia. S poukazom na veľkosť dedičského podielu   a tomu   úmernú   hodnotu   nájomného   tejto   poľnohospodárskej   pôdy,   namietol požadovanú sumu finančného zadosťučinenia. V plnom rozsahu sa odvolal na stanovisko k sťažnosti zo 4. júna 2007, ktoré poskytol na žiadosť ústavného súdu ešte pred predbežným prerokovaním sťažnosti. V tomto stanovisku okrem iného uviedol:

„Ku dňu 19. 2. 1997 ako dedička po B. B. prichádzala do úvahy aj B. P. Táto zomrela a po tejto bolo dedičské konanie D 2066/96, ktoré bolo právoplatne skončené až 22. 7. 1999. Ďalší dedič J. M. zomrel (...) a po tomto bolo dedičské konanie D 167/98 právoplatne skončené 10. 4. 1999.

Dňa   30.   8.   2000   zomrel   dedič   J.   B..   V konaní   D   1050/2000   Okresného   súdu v Trebišove, bolo dedičské konanie po tomto ukončené v roku 2001.

Dňa 3. 4. 2000 súdna komisárka zistila, že v obci B. prebieha R. a preto kataster nevydáva výpisy z listov vlastníctva až do jej ukončenia v polovici roku 2004, čo súdna komisárka priebežne na správe katastra overovala.

Dedič J. P. zomrel (...) a dedičské D 171/2006 po tomto ešte ukončené nebolo. Začiatkom   roku   2007   bolo   z katastra   nehnuteľnosti   pre   potreby   tohto   konania doručené požadované listy vlastníctva.

Dňa 20. 3. 2007 bol na pojednávaní overovaný okruh dedičov a prítomní dedičia nevedeli určiť, ktoré osoby prichádzajú do úvahy ako dedičia, keďže potenciálnych dedičov je vyše 20.

Dňa (...) zomrela dedička. K. a konanie 15 D 308/2007 nie je po tejto ukončené. K časovým úsekom mimo obdobia od 19. 2. 1997 do 20. 3. 2007 sa nevyjadrujeme. Údajná nečinnosť súdu mala spočívať v tom, že spis počas celého tohto obdobia mal mať u seba JUDr. G. Š., čo sa nezakladá na pravde, lebo vo veci boli úkony súdnej komisárky zo dňa 19. 5. 1997, 21. 5. 1997, 16. 5. 1997 (čl. 26, 27, 28 spisu).

Je   potrebné   uviesť,   že   predmetom   dedičského   konania   sú   podiely v poľnohospodárskych pozemkoch, ktoré sú rozdrobené v 27 parcelách a celková výmera týchto   podielov   je   7267   m2.   Na   sťažovateľku   pripadá   zákonný   podiel   1/12-iny,   čo predstavuje 605 m2. Jedná sa o poľnohospodársku pôdu, ktorá je užívaná (...). Aktuálny súčasný nájom u tohto subjektu predstavuje 350,- Sk/ha prenajatej pôdy. Výška nájomného zodpovedajúca podielu sťažovateľky predstavuje ročne 21,- Sk.

Vzhľadom na predmet dedičského konania a okruh dedičov, ktorí prichádzajú do úvahy, väčšina dedičov vôbec nemá záujem o prejednanie tejto veci. So súdnou komisárkou nespolupracujú, odmietajú sa zúčastňovať pojednávaní a tým sťažujú vydanie konečného rozhodnutia.   Dĺžka   konania   je   tiež   ovplyvnená   aj   postupnými   úmrtiami,   do   úvahy prichádzajúcich dedičov a následným zisťovaním ich právnych nástupcov.“

II.

Sťažovateľka sa sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04, IV. ÚS 220/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria   považuje   ústavný   súd   aj   povahu   prerokúvanej   veci.   Podľa   rovnakých   kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

1.   Dedičské   konanie   vo   všeobecnosti   nepovažuje   ústavný   súd   za   právne   zložité a toto   konkrétne   konanie   ani   za   mimoriadne   skutkovo   zložité.   Veľký   počet   dedičov   a problémy s ich zisťovaním súvisia práve s predlžovaním konania. Podľa názoru ústavného súdu   je   celková   dĺžka   posudzovaného   dedičského   konania   neprimeraná   jeho   skutkovej a právnej zložitosti.

2. Správanie sťažovateľky je druhým kritériom, podľa ktorého ústavný súd zisťuje existenciu zbytočných prieťahov v konaní. Na ťarchu sťažovateľky je potrebné pripísať, že splnomocnenec,   ktorý   ju   zastupuje   v dedičskom   konaní,   neposkytol   poverenej   notárke napriek jej opakovaným žiadostiam žiadnu súčinnosť pri zisťovaní okruhu dedičov. Na túto skutočnosť ústavný súd prihliadol pri rozhodovaní o výške finančného zadosťučinenia. Iné skutočnosti vo vzťahu k správaniu sťažovateľky, ktoré by mali negatívny vplyv na dĺžku konania, ústavný súd nezistil.

3.   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   zisťoval   existenciu   zbytočných prieťahov v namietanom konaní, bol postup okresného súdu.

V rámci posledného kritéria ústavný súd hodnotil postup okresného súdu vrátane postupu notárky, pretože úkony súdneho komisára v konaní o dedičstve sú úkonmi súdu, a preto aj nimi možno spôsobiť zbytočné prieťahy, za ktoré nesie zodpovednosť všeobecný súd (III. ÚS 47/00).

Návrh na začatie konania bol podaný 27. februára 1996 a konanie trvá už takmer 12 rokov.   Okresný súd 2. mája 1996 vydal uznesenie o dedičstve, ktoré však Krajský súd v Košiciach 20. decembra 1996 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Odvtedy bola činnosť súdnej komisárky zameraná na sporadické zisťovanie o úmrtí jednotlivých dedičov (20. mája 1997, 3. apríla 1998, 10. septembra 2001, 4. mája 2006) a o stave konania vo veci registra obnovenej evidencie pôdy v obci B. (úradné záznamy z 3. apríla 2000, 8. októbra 2003 a 25. mája 2004), sústredenejšie začala vo veci konať až v roku 2007.

Vzhľadom na tento priebeh konania ústavný súd nepovažoval za potrebné a ani za účelné špecifikovať jednotlivé obdobia nečinnosti okresného súdu, resp. súdnej komisárky a rozhodol,   že   postup   okresného   súdu   a súdnej   komisárky   v posudzovanom   dedičskom konaní nezodpovedá imperatívu ustanovenému v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho následkom sú zbytočné prieťahy a neprimeraná lehota prerokúvania danej veci.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Namietané   konanie   nebolo   do   času   rozhodovania   ústavného   súdu   o sťažnosti skončené, a preto ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby vo veci vedenej pod sp. zn. D 575/96, Dnot 109/96 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Podľa § 50 ods.   3   zákona   o ústavnom   súde   ak   sa   sťažovateľ   domáha   primeraného   finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha.

Sťažovateľka žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 200 000 Sk, ktorého výšku odôvodnila s poukazom na svoj vysoký vek a zlý zdravotný stav tým, že subjektívne ťažko znáša dĺžku dedičského konania a to, že so zdedeným majetkom nemôže disponovať.   Pretože   ústavný   súd   nepovažoval   za   primerané   konkrétnym   okolnostiam prípadu   vysloviť   len   porušenie   základného   práva   sťažovateľky,   rozhodol   aj   o priznaní finančného zadosťučinenia. Pri rozhodovaní o jeho výške sa riadil zásadami spravodlivosti, zohľadnil celkovú dĺžku konania, zistené obdobie nesústredenej činnosti okresného súdu, ako   aj   nedostatočnú   súčinnosť   sťažovateľky   v dedičskom   konaní   a   dospel   k záveru,   že v danom   prípade   bude   primerané   všetkým   okolnostiam   prípadu   priznať   sťažovateľke finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún). Ústavný súd pri určení výšky finančného zadosťučinenia nebral do úvahy argumenty predsedu okresného súdu, pretože hodnota uplatneného nároku v občianskom súdnom konaní nijako nesúvisí, resp. neovplyvňuje povinnosť štátneho orgánu konať o veci patriacej do jeho právomoci bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd sa nezaoberal návrhom sťažovateľky na uloženie povinnosti okresnému súdu zaplatiť jej z dôvodu náhrady škody 100 000 Sk, pretože o nároku na náhradu škody rozhodujú všeobecné súdy.  

Napokon   ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej vznikli   v dôsledku   právneho   zastúpenia   v konaní   pred   ústavným   súdom,   a priznal   ich v sume 6 296 Sk (slovom šesťtisícdvestodeväťdesiatšesť slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c), § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov (vypočítaná zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2006 vo výške 17 822 Sk, t. j. 2-krát 2 970 Sk a 2-krát 178 Sk za miestne   telekomunikačné   výdavky   a miestne   prepravné,   pretože   išlo   o úkony   urobené v roku 2007).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 21. februára 2008