znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 211/06-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. M. B., bytom R., vo veci namietaného porušenia jeho práv   podľa   čl. 14   a čl. 16   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach, práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a práv podľa čl. 2, čl. 7, čl. 8 a čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských práv uznesením Krajského súdu v Žiline sp. zn. 23 Co 75/2006 z 28. februára 2006 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. M. B. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 18. mája 2006 doručená sťažnosť Ing. M. B. (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia jeho práv podľa čl. 14 a čl. 16 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach (ďalej len „pakt“), práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) a práv podľa čl. 2, čl. 7, čl. 8 a čl. 25 Všeobecnej deklarácie ľudských   práv   uznesením   Krajského   súdu   v Žiline   (ďalej   len   „krajský   súd“)   sp. zn. 23 Co 75/2006 z 28. februára 2006.

Zo   sťažnosti   a   z príloh,   ktoré   k nej   sťažovateľ   pripojil,   najmä   z kópie   uznesenia krajského   súdu   sp. zn.   23 Co 75/2006   z 28. februára 2006   vyplýva,   že   napadnutým uznesením bolo potvrdené ako vecne správne uznesenie Okresného súdu Žilina (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 13 C 93/2005 z 23. januára 2006, ktorým bolo odmietnuté podanie sťažovateľa pre nesplnenie náležitostí riadneho návrhu podľa § 43 Občianskeho súdneho poriadku.

Okresný súd vychádzal z toho, že podanie sťažovateľa napriek tomu, že bol vyzvaný na   odstránenie   jeho   vád, „neobsahovalo   obligatórne   náležitosti   (absencia   riadneho a zrozumiteľného petitu) a táto neúplnosť bránila jeho vecnému vybaveniu“.

Krajský   súd   dospel   v rámci   odvolacieho   konania   pri   preskúmaní   veci   k názoru, že z podaní sťažovateľa „nie je možné presne určiť žalobný návrh, petit, teda to, čoho sa navrhovateľ domáha, a takto naformulovaný petit nie je možné materiálne vykonať a to vo všetkých jeho častiach.

Vychádzajúc   z ústavných   princípov   nestrannosti   súdu   a rovnosti   postavenia účastníkov   pred   súdom   je   neprípustná   dedukcia   súdu,   ktorý   by   bezprostredne   vlastnou činnosťou nahrádzal plnenie povinnosti účastníka. Výklad nejednoznačne prejavenej vôle účastníka   súdom   tak,   aby   spĺňala   náležitosti   návrhu   na   začatie   konania,   by   presiahol akceptovateľnú mieru a v podstate by sa rovnal suplovaniu miesta a povinnosti účastníka v súdnom   konaní,   čo   je   v rozpore   s pozíciou   a úlohami   súdu,   ktorému   neprináleží nahrádzať, ani modifikovať dispozitívne úkony jednotlivých účastníkov.

Vzhľadom na to, že v tomto prípade pri absencii petitu sa jedná o taký nedostatok konania, pre ktorý nie je možné v konaní pokračovať a tento nedostatok nebol odstránený ani v čase rozhodovania odvolacieho súdu, krajský súd sa s názorom prvostupňového súdu stotožnil...“.

S takýmto odôvodnením napadnutého uznesenia krajského súdu sťažovateľ nesúhlasí a vyslovuje   názor,   že „Krajský   súd   neumožnil   žalobcovi   dovolať   sa   svojich   práv a vo svojom   uznesení   porušil   medzinárodné   zmluvy   o ľudských   právach   a   základných slobodách“.

Sťažovateľ poukazuje predovšetkým na to, že mu nebolo umožnené realizovať jeho právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, „... pretože žiadny súdny proces nebol a súd sám od seba vyniesol uznesenie, ktoré doručil žalobcovi“.

Okrem   porušenia   označených   práv   sťažovateľ   v sťažnosti   namieta   aj   porušenie viacerých   ustanovení   (v súčasnosti   už   zrušeného)   zákona   Národnej   rady   Slovenskej republiky   č. 277/1994   Z. z.   o zdravotnej   starostlivosti   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len   „zákon   o zdravotnej   starostlivosti“)   a zákona   č. 365/2004   Z. z.   o   rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon) v znení zákona č. 539/2005 Z. z. (ďalej len „antidiskriminačný zákon“).

Sťažovateľ na základe uvedenej argumentácie navrhuje, aby ústavný súd podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej len   „zákon   o   ústavnom   súde“)   prijal jeho sťažnosť   na ďalšie   konanie a po jej prerokovaní rozhodol týmto nálezom:

„Krajský súd v Žiline porušil vyššie uvedené ľudské práva žalobcu a zákony, a tým spôsobil značnú nemajetkovú ujmu žalobcovi, je povinný za spôsobenú nemajetkovú ujmu zaplatiť žalobcovi finančné zadosťučinenie vo výške 10 000 000,- Sk (slovom desať miliónov Slovenských korún) do troch dní od nadobudnutia právoplatnosti rozsudku.

MUDr. A. T., MUDr. E. H., Ž. samosprávny kraj, JLF UK a MFN v M., Ministerstvo zdravotníctva   Slovenskej   republiky,   sú   povinní   zabezpečiť   žalobcovi   liečbu   paradentózy na úrovni súčasnej lekárskej vedy v oblasti paradentológie.

Ministerstvo   zdravotníctva   Slov.   republiky   je   povinné   zabezpečiť   MUDr. T., MUDr. H.,   MUDr. S.,   MUDr. K.   a   MUDr. V.,   ďalšie   štúdium   lekárskych   vied,   aby   sa zvýšila   ich   odborná   úroveň   a   nemali   problém   rozlíšiť   paradentózu   od   sexuálnych problémov.

MUDr. T.,   MUDr. H.,   Ž.   samosprávny   kraj,   JLF   UK   a MFN   v M.,   Ministerstvo zdravotníctva Slov. republiky sú povinní od svojho doterajšieho konania proti žalobcovi upustiť a musia sa žalobcovi písomne ospravedlniť za svoje doterajšie konanie proti nemu a musia so žalobcom zaobchádzať tak, ako to vyžaduje zákon č. 365/2004 Z. z.“

2. Podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich   základných   práv   alebo   slobôd,   alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

3. Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každú sťažnosť predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti sťažovateľa.

Pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jej prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia sťažnosti vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, sťažnosti,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom,   neprípustné   sťažnosti   alebo sťažnosti podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj sťažnosti podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti podstatou námietok sťažovateľa voči označenému uzneseniu krajského súdu je to, že potvrdením uznesenia prvostupňového súdu, ktorým bolo odmietnuté jeho podanie, došlo k porušeniu jeho uvedených práv.

4. Ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   zisťoval, či ochranu jeho právam, porušenie ktorých namietal (t. j. najmä právu práv podľa čl. 14 a čl. 16 paktu a právu podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru), neposkytujú všeobecné súdy na základe opravných   prostriedkov   jemu   dostupných,   ktoré   možno   považovať   za   účinné   právne prostriedky nápravy namietaného porušenia označených práv.

Odňatím možnosti konať pred súdom sa podľa stabilnej súdnej praxe [pozri napríklad rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) z 27. septembra 2001 sp. zn. 5 Cdo 102/01] rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu tých procesných práv, ktoré mu poskytuje Občiansky súdny poriadok (ďalej aj „OSP“). K odňatiu možnosti konať pred súdom môže dôjsť nielen činnosťou súdu, ktorá rozhodnutiu predchádza, ale aj samotným rozhodnutím (II. ÚS 102/04).

V   inej   veci   najvyšší   súd   v   odôvodnení   uviedol   (rozsudok   najvyššieho   súdu z 28. februára   2001   sp. zn.   2 Cdo 114/2000):   „Podľa   § 237   písm. f)   O. s. p.   dovolanie je prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu,   a   tiež   zakladá   samostatný dovolací   dôvod   podľa   § 241   ods. 2   písm. a)   O. s. p.   aj   vtedy,   ak   účastníkovi   konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom. Odňatím možnosti konať pred súdom treba   rozumieť   taký   závadný   procesný   postup   súdu,   ktorým   sa   účastníkovi   znemožní realizácia jeho procesných práv, priznaných mu Občianskym súdnym poriadkom za účelom obhájenia a ochrany jeho práv a právom chránených záujmov.“

Dovolací súd má vždy povinnosť prihliadnuť na prípadnú procesnú vadu uvedenú v § 237 OSP a popri skúmaní podmienok prípustnosti podľa § 238 OSP sa vždy zaoberá aj prípadnou   prípustnosťou   dovolania   z   dôvodu   závažných   procesných   vád   konania vymenovaných v § 237 OSP.

Pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   sťažovateľa   ústavný   súd   konštatoval, že nevyužil v danej veci dovolanie ako mimoriadny opravný prostriedok podľa § 236 a nasl. OSP, konkrétne s poukazom na dôvod uvedený v § 237 písm. f) OSP (postupom súdu bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom), ktoré možno v súlade s § 243b ods. 1 OSP v nadväznosti na argumentáciu uvedenú v jeho sťažnosti považovať za účinný právny prostriedok nápravy namietaného porušenia jeho práv.

Aj   doterajšia   súdna   prax   najvyššieho   súdu   ako   súdu   dovolacieho   potvrdzuje, že dovolanie je v prípadoch zmätočnosti konania, ktorá spočíva okrem iného aj v odňatí možnosti   konať   pred   súdom,   efektívnym   prostriedkom   ochrany   práv   účastníkov občianskeho súdneho konania (z publikovanej judikatúry je to R 50/97, z nepublikovanej judikatúry je to rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Cdo 43/98 z 25. marca 1999).

Nevyužitie   tejto   zákonnej   možnosti   účinnej   ochrany   práv   sťažovateľa   nemožno nahradzovať sťažnosťou   podanou   ústavnému súdu,   ktorý   môže   založiť svoju   právomoc na konanie   až   vtedy,   ak   fyzická   osoba   (alebo   právnická   osoba)   nemala   inú   ústavnú a zákonnú možnosť účinnej ochrany svojich práv.

Podľa stabilnej judikatúry ústavného súdu ústavný súd nie je oprávnený poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých sa sťažovateľ mohol domôcť ochrany v konaní pred   všeobecným   súdom   vlastnými,   dovolenými   a   Občianskym   súdnym   poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napríklad I. ÚS 85/97, I. ÚS 89/97).

5. Dovolanie   z   dôvodu   uvedeného   v   § 237   písm. f)   OSP   (postupom   súdu   bola účastníkovi konania odňatá možnosť konať pred súdom) ústavný súd považuje za účinný právny   prostriedok   nápravy   porušenia   práva   podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   (II. ÚS 31/00) a opierajúc sa aj o stabilizovanú judikatúru najvyššieho súdu tiež ďalších sťažovateľom označených základných práv, ktorých porušenie namieta.

Na   základne   uvedeného   ústavný   súd   konštatuje,   že   sťažovateľ   dovolanie   proti napadnutému   uzneseniu   krajského   súdu   nepodal   a   priamo   sa   obrátil   na   ústavný   súd so sťažnosťou,   v   ktorej   tvrdí   také   porušenie   jeho   procesných   oprávnení,   ktoré   napĺňajú prípustnosť   dovolania   podľa   § 237   písm. f)   OSP.   Ústava   ani   zákon   o   ústavnom   súde nepripúšťajú, aby si účastník konania zvolil medzi súdnymi orgánmi ochrany porušených základných práv a slobôd, naopak, čl. 127 ods. 1 ústavy jednoznačne požaduje vyčerpanie všetkých účastníkovi dostupných a účinných prostriedkov nápravy.

6. Vychádzajúc   z   týchto   právnych   záverov   a   skutkového   stavu   opísaného sťažovateľom ústavný súd dospel k záveru, že v prípade jeho sťažnosti nie je daná jeho právomoc [čl. 127 ods. 1 ústavy v spojení § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde a v spojení s § 237 ods. 1 písm. f) OSP]. Preto sťažnosť odmietol pre nedostatok právomoci už po jej predbežnom prerokovaní.

7. Pokiaľ ide o námietku porušenia ustanovení Všeobecnej deklarácie ľudských práv obsiahnutú   v sťažnosti   sťažovateľa,   ústavný   súd   opakovane   judikoval,   že   Všeobecná deklarácia ľudských práv má povahu politického dokumentu, a nie medzinárodnej zmluvy, ktorá   by   bola   Slovenskou   republikou   ratifikovaná   a vyhlásená   v Zbierke   zákonov Slovenskej republiky spôsobom ustanoveným zákonom. Nejde teda o medzinárodnú zmluvu o ľudských   právach   a základných   slobodách   v zmysle   čl. 127   ods. 1   ústavy.   Predmetom konania pred ústavným súdom preto nemôže byť sťažnosť, resp. časť sťažnosti, v ktorej sťažovateľ   namieta   porušenie   práv   priznaných   Všeobecnou   deklaráciou   ľudských   práv (obdobne napr. III. ÚS 15/01, III. ÚS 55/02, III. ÚS 109/02).

8. K namietanému   porušeniu   označených   ustanovení   zákona   o zdravotnej starostlivosti   a antidiskriminačného   zákona   považuje   ústavný   súd   za   potrebné   uviesť, že ústavný súd ako nezávislý súdny orgán ochrany ústavnosti (čl. 124 ústavy) má svoje špecifické právomoci, v rámci ktorých môže rozhodovať iba o porušení základných práv alebo slobôd sťažovateľov, a preto sa v konaní pred ústavným súdom nie je možné domáhať vyslovenia porušenia tých práv, ktoré fyzickým osobám a právnickým osobám ustanovuje zákon. Úlohou ústavného súdu je predovšetkým zistiť, či napadnutým rozhodnutím mohlo dôjsť k zásahu do základných práv alebo slobôd zaručených ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou, pričom vychádza z toho, že nie každá nezákonnosť musí mať nevyhnutne za následok protiústavnosť.

9. Čo sa týka tej časti návrhu na rozhodnutie, ktorou sa sťažovateľ domáha uloženia v ňom   špecifikovaných   povinností   označeným   fyzickým   osobám   a právnickým   osobám, je zrejmé, že sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd prijal v konaní o sťažnosti rozhodnutie, na ktoré v tomto type konania nie je oprávnený. Keďže citovaný návrh sťažovateľa ide nad rámec právomoci ústavného súdu (čl. 127 ods. 2 ústavy), je potrebné sťažnosť v tejto časti odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu. Navyše subjekty, ktorým majú byť v zmysle petitu sťažnosti uložené predmetné povinnosti, nie sú sťažovateľom označené ako účastníci konania, proti ktorým smeruje jeho sťažnosť.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, že sťažnosť ako celok odmietol už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Z toho dôvodu považoval už ústavný súd za bezpredmetné zaoberať sa žiadosťou sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu v konaní o jeho sťažnosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006