znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 211/03-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 22. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť M. B., bytom V. K., zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci porušenia jej základných práv podľa čl. 15, čl. 19, čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 2 a 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2, čl. 3, čl. 13, čl. 14 a čl. 17 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, čl. 6 ods. 1 a 2, čl. 19 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa   a čl.   6   ods.   1   Medzinárodného   paktu   o občianskych   a politických   právach uznesením Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru vo Veľkom Krtíši sp. zn. ČVS: OÚV-102/VK-2002   z 12.   septembra   2002, uznesením   Okresnej   prokuratúry   vo Veľkom Krtíši č. k. Pv 183/02-31 z 2. októbra 2002 a upovedomením Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši č. k. Pv 183/02-32 z 2. októbra 2002 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť M. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 11. novembra 2002   doručené   podanie   M.   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   V.   K.,   zastúpenej advokátom   JUDr.   M.   M.,   B.,   ktoré   bolo   označené   ako   „Sťažnosť“.   Z   jeho obsahu vyplynulo,   že   sťažovateľka   namieta   porušenie   označených   základných   práv   a slobôd postupom Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru vo Veľkom Krtíši (predtým Okresného úradu vyšetrovania vo Veľkom Krtíši) vo veci vyšetrovania smrti jej maloletého syna   N.   B.   a jeho   uznesením   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-102/VK-2002   z 12.   septembra   2002 o zastavení trestného stíhania v trestnej veci pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1 a ods. 2 Trestného zákona, uznesením Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši č. k. Pv   183/02-31   z 2.   októbra   2002   o zamietnutí   sťažnosti   splnomocneného   zástupcu poškodenej (sťažovateľky) proti uzneseniu vyšetrovateľa, ako aj upovedomením Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši č. k. Pv 183/02-32 z 2. októbra 2002.

Sťažovateľka vo svojej sťažnosti ďalej uviedla:„Dňa 6. apríla 2002 bol na lôžkovú časť detského oddelenia NsP vo Veľkom Krtíši prijatý službukonajúcim lekárom MUDr. A. Š. maloletý N. B. nar. 17. 07. 2000 za živa bytom   V.   K.   pre   podozrenie   na   intoxikáciu.   Po   vyšetrení   lekárom   a nasadení   lieku karbontox, bol maloletý B. ponechaný na pozorovanie v NsP. Maloletý N. B. bol ponechaný na pozorovanie a uložený v izbe č. 2 určenej pre väčšie deti, za ktoré oddelenie bola od 18,00 hod. zodpovedná službukonajúca sestra J. K. nar. 16. 4. 1965, bytom V. K., v čase okolo 18,45 hod. bola deťmi privolaná sestra J. K., ktorá zistila, že maloletý umrel. Jeho telo sa nachádzalo mimo matracu postele a hlava v oblasti krku z obidvoch strán ostala zacviknutá medzi kovovými tyčkami čela postieľky, nohy dieťaťa voľne viseli z postieľky ústa mal pritlačené na matrac postieľky a napriek okamžitému uvoľneniu a intenzívnemu oživovaniu v NsP vo Veľkom Krtíši umrel.

V ten istý deň začal podľa § 160 ods. 1 Trestného poriadku vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania trestné stíhanie za trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, 2 Trestného zákona.

Dňa 12. 9. 2002 vyšetrovateľ Okresného úradu vo Veľkom Krtíši vydal uznesenie podľa § 172 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku sp. zn. ČVS: OÚV-102/VK-2002, ktorým trestné   stíhanie   zastavil,   lebo   nie   je   tento   skutok   trestným   činom   a nie   je   dôvod   na postúpenie veci. Z odôvodnenia uznesenia vyplýva, že na základe výsledkov vyšetrovania... a taktiež   znaleckého   posudku   súdnych   znalcov   bolo   vyšetrovaním   preukázané,   že   smrť maloletého nastala nešťastnou náhodou...

Proti uzneseniu vyšetrovateľa o zastavení trestného stíhania, ktoré bolo doručené poškodenej dňa 17. 09. 2002, podal splnomocnený zástupca matky nebohého M. B. ako poškodenej, Dr. C. I. – riaditeľ Ligy aktivistov pre ľudské práva v zákonnej lehote sťažnosť. Uznesením   Okresnej   prokuratúry   vo   Veľkom   Krtíši   sp.   zn.   Pv   183/02   zo   dňa 2. októbra 2002 bola sťažnosť poškodenej M. B., zastúpenej splnomocnencom Dr. C. I. proti uzneseniu vyšetrovateľa Okresného úradu vyšetrovania o zastavení trestného stíhania sp. zn.   ČVS:   OÚV-102/VK-2002   zamietnutá   podľa   §   148   ods. 1   Trestného   poriadku   ako sťažnosť podaná neoprávnenou osobou.

Podľa   odôvodnenia   uznesenia   prokurátora   Okresnej   prokuratúry   o zamietnutí sťažnosti zo dňa 2. októbra 2002 poškodený nie je osobou oprávnenou na podanie sťažnosti proti   uzneseniu   o zastavení   trestného   stíhania   podľa   §   172   ods.   1   písm.   b)   Trestného poriadku, nakoľko sa uznesenie poškodeného priamo nedotýka, lebo sa ním nerozhoduje priamo   o nároku   poškodeného   na   náhradu   škody   a nerozhoduje   sa   ním   o právach a povinnostiach poškodeného.“  

Sťažovateľka   žiada,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   v senáte   a po vykonaní ústneho dokazovania pred senátom vydal tento nález:

„Ústavný súd vyslovuje, že právoplatným uznesením Okresného úradu vyšetrovania vo Veľkom Krtíši o zastavení trestného stíhania ČVS: OÚV-102/VK-2002 zo dňa 12. 09. 2002,   právoplatným   uznesením   Okresnej   prokuratúry   vo   Veľkom   Krtíši   o zamietnutí sťažnosti   poškodeného   sp.   zn.   Pv   183/02-31   zo   dňa   2.   10.   2002   a upovedomením prokuratúry   vo   Veľkom   Krtíši   sp.   zn.   Pv   183/02-32   zo   dňa   2.   10.   2002   boli   porušené nasledovné základné práva a slobody:

Právo na život podľa čl. 15 Ústavy SR Právo na zachovanie ľudskej dôstojnosti podľa čl. 19 Ústavy SR Právo na domáhanie sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom v prípadoch ustanovených zákonom na orgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 Ústavy SR

Právo na rovnosť strán v konaní pred štátnymi orgánmi od začiatku konania podľa čl. 47 ods. 2, 3 Ústavy SR

Právo   na   vyjadrenie   sa   ku   všetkým   vykonávaným   dôkazom   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy SR

Právo   na   život   chránené   zákonom   podľa   čl.   2   Európskeho   dohovoru   zo   dňa 4. 11. 1950

Právo na nemožnosť ponižujúceho zaobchádzania podľa čl. 3 Európskeho dohovoru zo dňa 4. 11. 1950

Právo na účinný právny prostriedok nápravy pred národným orgánom pri porušení práv a slobôd priznaných Dohovorom aj osobami pri plnení úradných povinností podľa čl. 13 Európskeho dohovoru zo dňa 4. 11. 1950

Právo   na   zabezpečenie   užívania   práv   a slobôd   priznaných   Dohovorom   bez diskriminácie založenej na dôvode iného postavenia podľa čl.14 Európskeho dohovoru zo dňa 4. 11. 1950

Právo   na   výklad   Dohovoru   tak,   aby   nedávalo   štátu,   skupine   alebo   jednotlivcovi právo   vyvíjať   činnosť   alebo   dopúšťať   sa   činov   zameraných   na   zničenie   ktoréhokoľvek v Dohovore priznaných práv a slobôd alebo obmedzovanie týchto práv a slobôd vo väčšom rozsahu, než to Dohovor ustanovuje podľa čl. 17 Európskeho dohovoru zo dňa 4. 11. 1950 Prirodzené právo dieťaťa na život podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zo dňa 20. 11. 1989

Právo na zabezpečenie v najvyššej možnej miere zachovania života a rozvoj dieťaťa podľa čl. 6 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Právo na zabezpečenie všetkých príslušných zákonodarných, správnych, sociálnych a výchovných   opatrení   na   ochranu   detí   pred   všetkými   formami   telesného   či   duševného násilia,   poškodzovania   alebo   zneužitia,   zanedbávania   alebo   nedbanlivostného zaobchádzania, a to v dobe keď je dieťa v starostlivosti osôb, ktorým je zverené podľa čl. 19 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa

Právo   na   zabezpečenie   účinných   opatrení   na   odhaľovanie,   oznamovanie, upozorňovanie vyšetrovanie, riešenie a sledovanie vyššie opísaného zlého zaobchádzania s deťmi podľa čl. 19 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa

Prirodzené právo na život podľa čl. 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966

Ústavný súd SR zrušuje právoplatné uznesenie Okresného úradu vyšetrovania vo Veľkom   Krtíši   o zastavení   trestného   stíhania   ČVS:   OÚV-1O2/VK-2002,   právoplatné uznesenie Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši o zamietnutí sťažnosti poškodeného sp. zn. Pv 183/02-31 zo dňa 2. 10. 2002 a upovedomenie Okresnej prokuratúry vo Veľkom Krtíši sp. zn. Pv 183/02-32 zo dňa 2. 10. 2002.

Ústavný   súd   vracia Okresnému   úradu   justičnej   polície   vo   Veľkom Krtíši   (bývalý Okresný úrad vyšetrovania PZ vo Veľkom Krtíši) a Okresnej prokuratúre vo Veľkom Krtíši ako dozorujúcemu orgánu vyšetrovanie trestnej veci pre trestný čin ublíženia na zdraví podľa § 224 ods. 1, ods. 2 Trestného zákona sp. zn. ČVS: OÚV-102/VK-2002, ktorým bola spôsobená smrť z nedbanlivosti maloletému N. B. s príkazom, aby trestná vec, nakoľko už nie je možná obnova stavu pred porušením práva na život, bola kvalifikovaná ako trestný čin podľa § 224 ods. 1 Trestného zákona, čím zakazuje orgánom činným v trestnom konaní porušovať právo maloletého N. B. na život chránené Trestným zákonom v zmysle čl. 15 Ústavy Slovenskej republiky, čl. 2 Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách, čl. 6 ods. 1 Dohovoru o právach dieťaťa zo dňa 20. 11. 1989 a čl. 6 ods. 1 Medzinárodného paktu o občianskych a politických právach z roku 1966.

Ústavný   súd   zakazuje   Okresnému   úradu   justičnej   polície   vo   Veľkom   Krtíši a Okresnej prokuratúre vo Veľkom Krtíši pokračovať v porušovaní už vyššie uvedených základných práv a slobôd podľa právneho názoru ústavného súdu.

Ústavný súd priznáva podľa čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a § 56 zákona NR SR č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky v platnom znení sťažovateľke M. B., nar. 09. 02. 1976, r. č. 765209/8234, bytom na Baníckej ul. 683, 990 01 Veľký Krtíš finančné zadosťučinenie vo výške 5,000.000,. Sk (slovom päťtisíc slovenských korún) ako náhradu nemajetkovej ujmy za porušenie základných práv a slobôd. Táto čiastka pozostáva zo sumy 100.000,- Sk za ujmu utrpenú konaním orgánov činných v trestnom konaní násobenú koeficientom x50 pri spôsobení smrti maloletému občanovi N. B., synovi sťažovateľky,   štátnym   zdravotníckym   ústavom,   necitlivým   prístupom   orgánov   činných v trestnom konaní pri porušení základných práv a slobôd, najmä práva na účinný opravný prostriedok na nápravu.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo slobôd   upravených   v ústave,   alebo   ľudských   práv   a základných slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovala a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a   slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 citovaného zákona každý návrh predbežne prerokuje na svojom neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie ústavný súd nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

So zreteľom na uvedené kritériá ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľky a po jej   predbežnom   prerokovaní   ju   bol   nútený   odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Pri   svojom   rozhodovaní   vychádzal   z toho,   že   sťažnosť   sťažovateľky   vo   svojej podstate smerovala k namietaniu porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, keď v tejto súvislosti uviedla predovšetkým vo vzťahu k § 224 Trestného zákona:

„...namietame porušenie čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, podľa ktorého má každý právo domáhať sa svojho práva zákonom ustanoveným postupom na nezávislom a nestrannom súde alebo v prípadoch ustanovených zákonom na inom štátnom orgáne. Prisvojenie si právomoci vyšetrovať trestný čin vyšetrovateľom a následné zastavenie trestného stíhania v prípade kvalifikácie skutku usmrtenia mal.   N.   B.   ako trestný čin podľa § 224 ods.   2 Trestného poriadku, bez toho, že by sa vyšetrovateľ postaral o možnosť kvalifikácie skutku podľa   §   224   ods.   1   Trestného   poriadku,   s tým,   že   by   o takomto   trestnom   čine   viedol vyšetrovanie policajný orgán,   považuje sťažovateľ   za   odopretie   možnosti   uplatniť   svoje práva   poškodeného   v trestnom   konaní,   pretože   následkom   právoplatného   zastavenia trestného stíhania prestáva mať postavenie strany v trestnom konaní so všetkými právami jej v zmysle Trestného poriadku prináležiacimi, nielen nárok na náhradu škody.“

Ústavný   súd   konštatoval,   že   súčasťou   žiadneho   zo   základných   práv   označených sťažovateľkou nie je povinnosť orgánov štátu kvalifikovať konanie, v ktorom sťažovateľ vidí porušenie týchto svojich základných práv, ako trestný čin. Sťažovateľka však za ich porušenie označila práve takýto postup Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru vo   Veľkom   Krtíši,   ktorý   sa   „mal   postarať   o kvalifikáciu   skutku   podľa   §   224   ods.   1“ Trestného zákona.

Ústavný súd sa s takouto argumentáciou vysporiadal už viackrát práve v konaniach o sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva sťažovateľov na súdnu alebo inú právnu   ochranu.   Vždy   pritom   uviedol,   že   „Právo   fyzickej   osoby   na   začatie   trestného konania voči označenej fyzickej osobe... nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej   hlavy   ústavy   a ani   ho   nemožno   odvodiť   z niektorého   zo   základných   práv   alebo slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, I. ÚS 76/03). So zastavením trestného stíhania súčasne zaniká možnosť uplatniť právne postavenie poškodeného v trestnom konaní, ktoré však tiež nepredstavuje základné právo v uvedenom zmysle.

Uvedené konštatovanie sa v plnom rozsahu vzťahuje aj na základné práva označené sťažovateľkou a keďže „bez právneho významu by teda bolo zaoberať sa takými postupmi označených   štátnych   orgánov,   ktoré   nesmerujú   k porušeniu   základného   práva   alebo slobody“ (I. ÚS 36/98) a sťažnosť sťažovateľky smerovala k preskúmaniu takého postupu a rozhodnutia orgánov štátu, ktorý nie je vôbec spôsobilý porušiť jej základné práva podľa ústavy alebo podľa medzinárodných dohovorov, bolo potrebné ju odmietnuť ako zjavne neopodstatnenú už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 22. októbra 2003