SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 210/2016-13
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa (sudca spravodajca), zo sudkyne ĽudmilyGajdošíkovej a sudcu Ladislava Orosza predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpenej advokátkou JUDr. Martou Huttovou,Advokátska kancelária, Bezekova 13, Bratislava, vo veci namietaného porušeniazákladného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súduBratislava IV č. k. 23 C 21/2011-484 z 22. septembra 2011, ako aj rozsudkom Krajskéhosúdu v Bratislave č. k. 4 Co 40/2012-642 z 24. októbra 2012 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 15. augusta2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľka“) vo vecinamietaného porušenia jej základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskejrepubliky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práva základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV (ďalejlen „okresný súd“) č. k. 23 C 21/2011-484 z 22. septembra 2011 (ďalej aj „napadnutýrozsudok okresného súdu“), ako aj rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len„krajský súd“) č. k. 4 Co 40/2012-642 z 24. októbra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudokkrajského súdu“).
2. Zo sťažnosti a z jej prílohy vyplýva, že okresný súd napadnutým rozsudkomv spojení s opravným uznesením č. k. 23 C 21/2011-518 zo 16. novembra 2011 zamietolnávrh sťažovateľky (navrhovateľka v konaní pred všeobecnými súdmi, pozn.), ktorým sadomáhala voči manželovi (odporcovi) určenia výživného vo výške 1 000 eur mesačne od25. 8. 2010, t. j. od podania návrhu, a od 1. 11. 2010 vo výške 1 500 eur mesačne.
2.1 Proti napadnutému rozsudku okresného súdu podala včas sťažovateľkaodvolanie, ktorým žiadala napadnutý rozsudok okresného súdu zmeniť a jej návrhuvyhovieť, dôvodiac tým, že odporca ju koncom augusta 2010„vyhodil“z ich rodinnéhodomu a spoločnú domácnosť tak musela opustiť a nasťahovala sa do ich 3-izbového bytu naĽulici, odkiaľ sa chodila starať o ich dve maloleté deti. Poukázala na to, že odporcamá niekoľkokrát vyšší príjem ako ona, žije luxusným spôsobom života, chodí na nákladnédovolenky, venuje sa nákladnému športu (hokeju), čo si ona od júla 2010 nemôže z jejpríjmu dovoliť. Vytýkala súdu prvého stupňa, že si nesprávne vyložil § 71 ods. 1 zákonač. 36/2005 Z. z. o rodine a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o rodine“), že mu unikol aj obsah Dohovoru Rady Európyo predchádzaní násiliu na ženách, domácemu násiliu a o boji proti nemu z apríla 2011, ktorýbol prijatý k odstráneniu všetkých foriem diskriminácie žien vrátane ekonomickejdiskriminácie v súkromnom živote, a jeho rozhodnutie považovala za chaotickéa nepreskúmateľné. Bola toho názoru, že v konaní bolo preukázané, že jej odporcaneprispieval od júla 2010 nielen na jej výživu, ale ani na bežný chod spoločnej domácnostia ani na náklady súvisiace so starostlivosťou o deti, odňal jej motorové vozidlo. Nesúhlasilaso záverom súdu prvého stupňa, že jej životná úroveň je porovnateľná so životnou úrovňouodporcu, keď ona má mesačný príjem 500 eur a odporca 8 734 eur, z ktorého uhrádza svojenáklady, náklady na bývanie a na výživu a potreby ich dvoch maloletých detí v sumemesačne 2 550 eur, môže si zabezpečovať svoje nadštandardné osobné potreby, zúčastňovaťsa drahých dovoleniek, venovať sa nákladnému športu, budovať pre psa drahý koterec,platiť si strážnu službu, šoféra, ktorý vozí deti zo školy, kupovať deťom drahé veci,stravovať sa v reštauráciách a pod., a ona nie je schopná bez pôžičiek uniesť mesačnénáklady spojené s bývaním, štúdiom a osobnými výdavkami cca v sume 870 eur,pričom odporcana deti posiela výživné v sume 26 eur mesačne.
2.2 Krajský súd napadnutým rozsudkom potvrdil napadnutý rozsudok okresnéhosúdu v spojení s opravným uznesením č. k. 23 C 21/2011-518 zo 16. decembra 2011 vo vecisamej. Krajský súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol:«Uplatňovanie výživného medzi manželmi je možné aj v prípade, keď sú obaja manželia zárobkovo činní, schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, ale v dôsledku oddeleného hospodárenia vznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni. Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva finančných prostriedkov. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa každého z manželov, spôsobu ich života. Zhodnotiť treba aj namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú aj určité náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, zabezpečenie vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, s čím môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napr. na regeneráciu.
Zákon súdu ukladá povinnosť, aby obligatórne prihliadal na starostlivosť o domácnosť, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o deti. Výkon starostlivosti o domácnosť, deti je naplnením zmyslu Zákona o rodine, ktorý jej priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Pre záver o životnej úrovni manželov sú preto rozhodujúce nielen ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky a osobná starostlivosť o domácnosť, neplnenie si vyživovacej povinnosti.
Odvolací súd ani po doplnení dokazovania nedospel k odlišnému názoru ako súd prvého stupňa, s ktorým sa plne stotožnil. Aj po doplnení dokazovania o daňové priznania účastníkov, značné rozdiely v príjmových pomeroch účastníkov neboli zistené, pretože pokiaľ navrhovateľka uvádzala vyšší príjem odporcu, treba odlišovať zisk obchodnej spoločnosti a o reálnom príjme možno hovoriť až vtedy, keď je z neho vyplatený podiel na zisku. Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že starostlivosť o domácnosť, vrátane starostlivosti o deti je na odporcovi, ktorý zabezpečoval a zabezpečuje náklady spojené nielen s domácnosťou, ale aj starostlivosťou o deti, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti v rodinnom dome účastníkov a podieľal sa a podieľa aj naďalej na nákladoch spojených s užívaním bytu navrhovateľkou. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na to, že odporca žije nákladnejším spôsobom života a chodí na dovolenky, na tieto chodí aj s ich spoločnými maloletými deťmi a zvýšené výdavky súvisia aj s jeho charakterom práce. Pokiaľ ide o majetkové pomery, rodinný dom, v ktorom býva odporca s deťmi účastníkov a 3-izbový byt, v ktorom býva navrhovateľka sú v BSM účastníkov, takže námietka navrhovateľky, že rodinný dom je väčšej hodnoty ako 3-izbový byt je v prípade tohto konania právne irelevantná. Navyše v rodinnom dome býva odporca s ich maloletými deťmi, ktoré majú okrem iných potrieb zo strany odporcu zabezpečenú v dome aj potrebu bývania. Navrhovateľke sa tak nepodarilo preukázať disproporciu v životnej úrovni účastníkov, ktorá by odôvodňovala priznanie jej výživného na manželku.
Odvolací súd preto napadnutý rozsudok súdu prvého stupňa ako vecne správny podľa § 219 ods. 1 O.s.p. potvrdil.»
2.3 Proti napadnutému rozsudku krajského súdu sťažovateľka podala dovolaniea žiadala, aby Najvyšší súd Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) napadnutýrozsudok krajského súdu zrušil a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie. Najvyšší súduznesením sp. zn. 6 Cdo 114/2013 z 23. apríla 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené13. júna 2014, dovolanie sťažovateľky odmietol s odvolaním sa na § 238 ods. 4Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“), t. j. že dovolanie smerovalo proti takémurozsudku odvolacieho súdu, proti ktorému prípustné nie je, a neboli zistené ani dôvodyprípustnosti dovolania podľa § 237 OSP.
3. Sťažovateľka svoju sťažnosť odôvodnila v jednom odseku a uviedla, že okresnýsúd a krajský súd vo svojich rozhodnutiach síce vykonali v podstate dokazovanienavrhované účastníkmi konania, ale z nepochopiteľných dôvodov svoje rozhodnutia jasnea zrozumiteľne nezdôvodnili ani po skutkovej a ani po právnej stránke veci tak, ako to mána mysli nielen ustanovenie § 71 zákona o rodine, ale aj Dohovor Rady Európyo predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu. O DohovoreRady Európy o predchádzaní násiliu na ženách a domácemu násiliu a o boji proti nemu savšeobecné súdy a ani najvyšší súd podľa mienky sťažovateľky nezmienili v tom zmysle,z akých dôvodov pri svojom rozhodovaní k nemu neprihliadali, resp. z akých dôvodov hona predmetné konanie nebolo možné aplikovať. Odôvodnenie napadnutých rozsudkovokresného súdu a krajského súdu sú tým podľa presvedčenia sťažovateľky rozporuplné,vzájomne si skutkovo a aj právne protirečia, čím obe rozhodnutia spôsobujú právnuneistotu. Takýmto postupom a rozhodnutiami všeobecné súdy podľa názoru sťažovateľkyporušili jej právo na súdnu ochranu a nedôvodne zasiahli do jej práva na výživné, ktoré jejpodľa jej slov priznáva § 71 ods. 1 zákona o rodine a na ktoré mala na základe vykonanéhodokazovania tak pred súdom prvého stupňa, ako aj pred súdom druhého stupňa právnynárok.
4. Sťažovateľka navrhla vydať tento nález:„Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd boli porušené rozsudkom Okresného súdu Bratislava IV z 22. septembra 2011 pod č. k. 23C 21/2011-484 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2012 pod č. k. 4Co 40/2012-642.
Rozsudok Okresného súdu Bratislava IV z 22. septembra 2011 pod č. k. 23C 21/2011
-484 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 24. októbra 2012 pod č. k. 4 Co 40/2012-642 sa zrušujú a vec sa vracia Okresnému súdu Bratislava IV na ďalšie konanie.
Okresný súd Bratislava IV a Krajský súd v Bratislave sú povinní sťažovateľke uhradiť trovy konania do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdkaždý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, aktento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovaniektorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhypodané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným zásahom orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou, porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno považovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť pojej prijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09,IV. ÚS 35/02).
III.
A. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom okresného súdu
7. Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“), z čoho vyplýva, že ústavný súd uplatňuje svoju právomoc poskytovať ochranuústavným právam sťažovateľov pri namietaní ich porušenia len subsidiárne.
7.1 Podľa princípu subsidiarity ústavný súd poskytuje ochranu základným právama slobodám iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.Ústavný súd sa pri skúmaní podmienok konania o sťažnosti riadi zásadou, že všeobecnésúdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť. Preto je ochranazákladných práv a slobôd poskytovaná ústavným súdom prostredníctvom ústavoua zákonom o ústavnom súde upraveného konania o sťažnosti subsidiárna a nastupuje ažvtedy, ak nie je daná právomoc všeobecných súdov (porov. II. ÚS 13/01, IV. ÚS 102/09).Ak ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochranyzákladných práv alebo slobôd môže domôcť využitím jemu dostupných a účinnýchprostriedkov nápravy pred iným súdom, musí takúto sťažnosť odmietnuť (porov.I. ÚS 20/02, III. ÚS 152/03).
7.2 Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinapadnutému rozsudku okresného súdu odvolanie, o ktorom bol oprávnený a aj povinnýrozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúť o odvolaní sťažovateľkyv danom prípade vylučuje možnosť ústavného súdu uplatniť svoju právomoc protinapadnutému rozsudku okresného súdu. Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pripredbežnom prerokovaní sťažnosť v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojej právomoci.
B. K zachovaniu lehoty na podanie sťažnosti ústavnému súdu proti napadnutému rozsudku krajského súdu
8. Z priložených príloh vyplýva, že napadnutý rozsudok krajského súdu nadobudolprávoplatnosť 13. decembra 2012. Voči napadnutému rozsudku krajského súdu podalasťažovateľka dovolanie, o ktorom rozhodol najvyšší súd uznesením sp. zn. 6 Cdo 114/2013z 23. apríla 2014, ktoré bolo sťažovateľke doručené 13. júna 2014. Sťažnosť ústavnémusúdu bola podaná 13. augusta 2014 (podaná na poštovú prepravu).
8.1 Ústavný súd, zdôrazňujúc právny názor, ktorý opakovane vo svojej judikatúrevyslovil [akcentujúc pritom závery rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej len„ESĽP“) z 12. novembra 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Česká republika, sťažnosťč. 46129/99, najmä jeho body 51, 53, 54], podľa ktorého, majúc na zreteli účel základnéhopráva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy v prípade procesného rozhodnutianajvyššieho súdu o dovolaní, bude sťažovateľovi lehota na podanie sťažnosti ústavnémusúdu považovaná za zachovanú aj vo vzťahu k predchádzajúcemu právoplatnémurozhodnutiu krajského súdu (porov. napr. III. ÚS 114/2010, I. ÚS 165/2010), uzatvára, žepovažuje lehotu na podanie sťažnosti podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde protinapadnutému rozsudku krajského súdu za zachovanú.
8.2 Nad rámec už uvedeného ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že vo viacerýchsvojich doterajších rozhodnutiach v súvislosti so záverom o začatí plynutia lehoty podľa§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde až po doručení rozhodnutia o mimoriadnom opravnomprostriedku (dovolaní) nielen vo vzťahu k rozhodnutiu dovolacieho súdu, ale aj vo vzťahuk predchádzajúcemu právoplatnému rozhodnutiu (spravidla ide o rozhodnutie odvolaciehosúdu), vychádzajúc z doslovného znenia zákona o ústavnom súde, vyslovil, že tento záverbude akceptovať len vtedy, ak sťažovateľ podá súčasne sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavynielen proti právoplatnému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ale aj proti rozhodnutiuo dovolaní, ktoré dovolací súd odmietol ako neprípustné (m. m. III. ÚS 34/2012,III. ÚS 543/2012, IV. ÚS 318/2013, II. ÚS 505/2014). Rigorózne uplatnenie tejtopožiadavky by v prípade sťažovateľky založilo dôvod na odmietnutie tejto časti jehosťažnosti z dôvodu, že bola podaná oneskorene. Vychádzajúc z konkrétnych okolnostíposudzovanej veci a uprednostňujúc materiálny prístup k ochrane ústavnosti, ústavný súdakceptoval vo veci sťažovateľky zachovanie lehoty na podanie sťažnosti proti napadnutémurozsudku krajského súdu aj napriek tomu, že sťažovateľka nenapadla rozhodnutiedovolacieho súdu.
C. K namietanému porušeniu ústavných práv sťažovateľky napadnutým rozsudkom krajského súdu
9. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľky, že napadnutý rozsudok krajskéhosúdu nie je jasne a zrozumiteľne zdôvodnený ani po skutkovej a ani po právnej stránke,odôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu je tým podľa presvedčeniasťažovateľky rozporuplné, vzájomne si skutkovo a aj právne protirečivé, čím spôsobujeprávnu neistotu sťažovateľky.
C.1 Všeobecne k označeným ústavne garantovaným právam
10. Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.
Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.
10.1 Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických osôb a právnických osôb v konkrétnom právom upravenom procese jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. (právo na súdnu a inú právnu ochranu),ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).
10.2 Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (I. ÚS 117/05).
10.3 Podľa stálej judikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46ods. 1 ústavy), ako aj práva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každémuprístup k súdu, čomu zodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymia hmotnoprávnymi predpismi, dodržiavanie ktorých je garanciou práva na súdnu ochranu,vo veci konať a rozhodnúť (II. ÚS 88/01).
10.4 Súd nemusí rozhodovať v súlade so skutkovým a právnym názorom účastníkakonania, je však povinný na zákonom predpokladané a umožnené procesné úkony účastníkaprimeraným, zrozumiteľným a ústavne akceptovateľným spôsobom reagovať v súlades platným procesným právom (porov. v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04,IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmä s ustanovením § 157 ods. 2 OSP, v ktorom súupravené náležitosti odôvodnenia.
10.5 Inak povedané, povinnosť súdu v rámci riadneho procesného postupu (t. j.v zmysle procesnoprávnych predpisov) zistiť správne a v dostatočnom rozsahu skutkovýstav v nimi rozhodovanej veci (bez ohľadu na jej prípadnú náročnosť) a s tým spojenápovinnosť riadne odôvodniť svoje rozhodnutie, obe vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 ústavy, sújedny zo základných znakov ústavne aprobovaného postupu súdu a ochranou účastníkovkonania pred svojvôľou súdu.
10.6 Súčasťou procesných záruk spravodlivého rozhodnutia, resp. minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov(pozri napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok ESĽP z 19. 12. 1997, bod 60; Rajkovičv. Chorvátsko, č. 50943/99, rozhodnutie ESĽP z 3. 5. 2001, bod 2).
10.7 Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkovýcha právnych záverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.C.2 Všeobecne k vyživovacej povinnosti medzi manželmi
11. Vyživovacia povinnosť medzi manželmi je tradične vnímaná ako odraz socio-ekonomickej funkcie rodiny a manželského, resp. rodinného spoločenstva. Vyživovaciupovinnosť medzi manželmi je potrebné zasadiť do širšieho rámca osobno-majetkových práva povinností, ktoré tvoria vo svojom súhrne vlastný obsah manželstva. Špecifický charaktertejto povinnosti vyplýva priamo z ekonomických a sociálnych funkcií manželstva akospoločensky i právne inštitucionalizovaného spolužitia [pozri Švestka, J. – Dvořák, J. –Fiala, J. – Zuklínová, M. a kol. Občanský zákoník. Komentář. Svazek II (§ 655 až 975).Praha: Wolters Kluwer, 2014; citované podľa el. verzie ASPI, § 697].
11.1 Inštitút manželského výživného poznal už zákon č. 94/1963 Zb. o rodine (ďalejlen „zákon č. 94/1963 Zb.“), a to od samého počiatku jeho účinnosti k 1. aprílu 1964.Konkrétne § 91 zákona č. 94/1963 Zb. upravoval, že manželia majú vzájomnú vyživovaciupovinnosť (ods. 1). Ďalej ustanovoval, že (i) ak neplní jeden z manželov túto povinnosť, súdna návrh niektorého z nich určí jej rozsah, pričom prihliadne na starostlivosť o spoločnúdomácnosť (ods. 2 prvá veta), a že (ii) rozsah vyživovacej povinnosti určí tak, aby hmotnáa kultúrna úroveň oboch manželov bola zásadne rovnaká (ods. 2 druhá veta). V poslednomodseku § 91 zákona č. 94/1963 Zb. bolo reglementované pravidlo, že táto vyživovaciapovinnosť predchádza vyživovaciu povinnosť detí (ods. 3).
11.2 Manželské výživné je upravené aj v novom zákone o rodine (ktorým došlok zrušeniu zákona č. 94/1963 Zb.), konkrétne v § 71.
11.3 Podľa § 71 ods. 1 zákona o rodine manželia majú vzájomnú vyživovaciupovinnosť. Ak jeden z manželov túto povinnosť neplní, súd na návrh niektorého z nich určíjej rozsah tak, aby životná úroveň oboch manželov bola v zásade rovnaká. Pri rozhodovanío určení rozsahu vyživovacej povinnosti súd prihliadne na starostlivosť o domácnosť.
Podľa § 71 ods. 2 zákona o rodine vyživovacia povinnosť medzi manželmipredchádza vyživovaciu povinnosť detí voči rodičom.
11.4 Právna teória k manželskému výživnému upravenému v § 71 zákona o rodineuvádza tieto závery:
- zo zásady rovnakej životnej úrovne manželov vyplýva, že nemusí byť splnenápodmienka odkázanosti, ako to je pri vyživovacej povinnosti detí k rodičom, resp.vyživovacej povinnosti medzi ostatnými príbuznými. Prostredníctvom tohto inštitútu sa tedaokrem uspokojenia osobných potrieb sleduje aj naplnenie požadovaného zákonnéhocharakteru inštitútu manželstva z majetkového hľadiska. Uplatňovanie výživného medzimanželmi je preto možné aj v prípadoch, keď sú napríklad obaja manželia zárobkovo činní,schopní zabezpečiť svoje osobné potreby, v dôsledku oddeleného hospodárenia všakvznikla disproporcia v ich celkovej životnej úrovni;
- pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejdeo mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva peňazí. Trebavziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a inýchšpecifík týkajúcich sa jednotlivých manželov. Zhodnotiť treba namáhavosť prácevykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní súnevyhnutné náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, u iných takétovýdavky neprichádzajú do úvahy. So zabezpečením vyššieho príjmu na základe značnenáročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, môže byť spojená aj potreba vynaloženiavyšších prostriedkov napríklad na regeneráciu. Rozdielne potreby a náklady preto môžuvyplývať aj zo zdravotného stavu, stravovania, ošatenia, spôsobu života a pod. Uvedenéustanovenie bude naplnené, pokiaľ manželia budú mať približne rovnakú možnosťzabezpečovať si svoje základné potreby s prihliadnutím na uvedené osobitosti;
- zákon súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadať na starostlivosť o domácnosť,pričom už nehovorí o spoločnej domácnosti, na základe čoho možno hodnotiť aj prípadyoddeleného žitia v prípade starostlivosti o dieťa. Výkon starostlivosti o domácnosť jenaplnením zmyslu zákona o rodine, vytvára priaznivé prostredie pre rast detí, druhémumanželovi umožňuje venovať sa svojmu osobnostnému rastu a povolaniu. Zákon tejtočinnosti správne priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálnyekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela; až po jeho posúdení možnoporovnávať životnú úroveň manželov. Súčasne je vyjadrením záverov aplikačnej praxeo možnosti plnenia vyživovacej povinnosti aj formou naturálneho plnenia. Aj takýmtospôsobom sa manžel podieľa na majetkovom postavení rodiny, a to podľa svojichschopností a možností, bez ohľadu na to, či sú rozdielne v porovnaní s druhým manželom(napr. v prípade choroby, nemožnosti nájsť pracovné uplatnenie). Tým nie je dotknutápožiadavka v zásade rovnakej životnej úrovne (pozri Horváth, E. – Varga, E. Zákono rodine. Komentár. Bratislava: Wolters Kluwer, 2007; citované podľa el. verzie ASPI, stavk 1. 1. 2014, § 71).
C.3 Závery vo veci samej
12. Úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti bolo posúdiť, čiodôvodnenie napadnutého rozsudku krajského súdu signalizuje potenciálnu arbitrárnosťv interpretácii a aplikácii príslušných právnych noriem na vec sťažovateľky a s tým spojenémožné porušenie označených ústavných práv sťažovateľky, alebo naopak, či vzhľadom naodôvodnenie a právne závery krajského súdu v ňom uvedené je sťažnosť zjavneneopodstatnená a ani po jej prijatí na ďalšie konanie by nebolo možné konštatovaťporušenie označených ústavných práv napadnutým rozsudkom krajského súdu.
13. Posudzujúc procesný postup krajského súdu v konaní o odvolaní sťažovateľky,ústavný súd konštatuje, že krajský súd vo veci sťažovateľkinho odvolania konal zákonompredpísaným procesným postupom (§ 211 a nasl. OSP). Postup krajského súdu plnekorešpondoval so zákonnými požiadavkami kladenými na postup odvolacieho súdua požiadavkami kladenými ústavou a dohovoru na procesný postup všeobecného súdu.
13.1 Z formálneho hľadiska nemožno napadnutému rozsudku krajského súdu preúčely posudzovania dodržania dikcie čl. 46 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1 dohovoru nič vytknúť.Napadnutý rozsudok krajského súdu spĺňa požiadavky vyplývajúce z príslušnej zákonnejreglementácie formálnej kvality rozhodnutia odvolacieho súdu tejto procesnej formy.
13.2 Čo sa týka skutkových a právnych záverov, a teda aj interpretácie a aplikácieustanovení zákona o rodine odvolacím súdom a aj odôvodnenia napadnutého rozsudkukrajského súdu, ústavný súd uzatvára, že pri predbežnom prerokovaní sťažnosti nezistilv skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku krajského súdu nič ústavnenekonformné, čo by nasvedčovalo ich arbitrárnosti alebo ústavnej neakceptovateľnosti.Krajský súd nijako nevybočil z medzí určených čl. 46 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru.Krajský súd ústavne akceptovateľným spôsobom odôvodnil skutkové zistenia a svoj právnynázor, aplikoval a interpretoval príslušné právne normy zákona o rodine v súlade s ichznením, obsahom i duchom.
13.3 Krajský súd zároveň odpovedal na ťažiskové otázky dôležité pre spravodlivérozhodnutie veci, vychádzal z teoretických koncepcií a východísk vlastných inštitútumanželského výživného a správne poukázal, že«Pojem „v zásade“ rovnaká životná úroveň obidvoch manželov znamená, že nejde o mechanickú rovnosť v majetkovej oblasti v zmysle rovnakého množstva finančných prostriedkov. Treba vziať do úvahy osobitosti vyplývajúce z osobných, pracovných, zdravotných a iných špecifík týkajúcich sa každého z manželov, spôsobu ich života. Zhodnotiť treba aj namáhavosť práce vykonávanej manželom, od ktorého sa výživné požaduje, v prípade niektorých povolaní sú aj určité náklady na reprezentáciu, vytvorenie a udržanie klientely, zabezpečenie vyššieho príjmu na základe značne náročného vypätia síl, resp. sťažených okolností, s čím môže byť spojená aj potreba vynaloženia vyšších prostriedkov napr. na regeneráciu. Zákon súdu ukladá povinnosť obligatórne prihliadal na starostlivosť o domácnosť, na základe čoho možno hodnotiť aj prípady oddeleného žitia v prípade starostlivosti o deti. Výkon starostlivosti o domácnosť, deti je naplnením zmyslu Zákona o rodine, ktorý jej priznáva finančné ohodnotenie, resp. ho posudzuje ako materiálny ekvivalent peňažného plnenia zo strany druhého manžela a až po jeho posúdení možno porovnávať životnú úroveň manželov. Pre záver o životnej úrovni manželov sú preto rozhodujúce nielen ich osobné, príjmové, majetkové pomery, výdavky a osobná starostlivosť o domácnosť, neplnenie si vyživovacej povinnosti.»
13.4 Na tomto základe krajský súd následne, aplikujúc teoretické východiskáv spojitosti so skutkovým stavom ustáleným v prerokúvanej veci, vyslovil právny názor, že:„Z vykonaného dokazovania bolo nepochybne preukázané, že starostlivosť o domácnosť, vrátane starostlivosti o deti je na odporcovi, ktorý zabezpečoval a zabezpečuje náklady spojené nielen s domácnosťou, ale aj starostlivosťou o deti, ktoré s ním žijú v spoločnej domácnosti v rodinnom dome účastníkov a podieľal sa a podieľa aj naďalej na nákladoch spojených s užívaním bytu navrhovateľkou. Pokiaľ navrhovateľka poukazovala na to, že odporca žije nákladnejším spôsobom života a chodí na dovolenky, na tieto chodí aj s ich spoločnými maloletými deťmi a zvýšené výdavky súvisia aj s jeho charakterom práce.... Pokiaľ ide o majetkové pomery, rodinný dom, v ktorom býva odporca s deťmi účastníkov a 3-izbový byt, v ktorom býva navrhovateľka sú v BSM účastníkov, takže námietka navrhovateľky, že rodinný dom je väčšej hodnoty ako 3-izbový byt je v prípade tohto konania právne irelevantná. Navyše v rodinnom dome býva odporca s ich maloletými deťmi, ktoré majú okrem iných potrieb zo strany odporcu zabezpečenú v dome aj potrebu bývania.“Tieto právne závery nie sú vzhľadom na (i) teoretické východiská a princípyvlastné inštitútu manželského výživného, (ii) dokázaný skutkový stav (t. j. finančnú situáciumanželov a najmä zabezpečovanie starostlivosti o domácnosť a deti, uhrádzanie nákladovmanželom sťažovateľky) a (iii) potrebu odpovedať na ťažiskové premenné v konkrétnejveci arbitrárne alebo ústavne neudržateľné.
14. Závery krajského súdu a ich odôvodnenie, ako aj postup krajského súduv odvolacom konaní je teda nutné považovať za výraz autonómneho súdneho rozhodovania,do ktorého ústavný súd nie je oprávnený v tomto prípade zasahovať. Z týchto dôvodovústavný súd odmietol sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde akozjavne neopodstatnenú.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016