znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 210/2013-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013 predbežne   prerokoval   sťažnosť   J.   O.,   P.,   zastúpenej   advokátom   JUDr.   M.   P.,   P.,   pre namietané   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 151/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť J. O.   o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. februára 2013   doručená   sťažnosť   J.   O.,   P.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   pre   namietané   porušenie základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Piešťany (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 151/2008, ktorou žiadala vydať tento nález:

„1. Základné právo J. O. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 odsek 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/151/2008 predtým pod sp. zn. 5 C/233/2000 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Piešťany v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C/151/2008 predtým 5 C/233/2000 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov.

3. J. O. priznáva finančné zadosťučinenie v sume predstavujúcej 12.000,00 € (slovom dvanásťtisíc eur), ktoré je povinný Okresný súd Piešťany jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. Okresný súd Piešťany je povinný uhradiť J. O. trovy právneho zastúpenia v sume 589,90   €   (slovom:   päťstoosemdesiatdeväť   eur   a   deväťdesiat   centov)   na   účet   právneho zástupcu JUDr. M. P. do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

Ako vyplynulo zo sťažnosti doručenej ústavnému súdu, jej príloh a spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 151/2008, ktorý ústavný súd pre účely rozhodovania o sťažnosti pripojil, v tomto konaní sa žalobou doručenou okresnému súdu 26. októbra 2000 S. B. (ďalej len „žalobkyňa“)   domáhala   proti   sťažovateľke   a J.   O.   (manželovi   sťažovateľky)   vypratania nehnuteľnosti v k. ú. P., a to rodinného domu súp. č. 72, postaveného na parc. č. 3325/1 a parc. č. 3325/1 zastavané plochy o výmere 415 m2 zapísaných na LV č. 783 na Správe katastra P. (ďalej len „nehnuteľnosť“). Žalobkyňa žalobu odôvodnila tým, že je výlučnou vlastníčkou   nehnuteľnosti,   pričom   vlastnícke právo nadobudla ako kupujúca na základe kúpnej zmluvy z 20. septembra 1999 uzatvorenej so sťažovateľkou a jej manželom ako predávajúcimi   (ďalej   len   „kúpna   zmluva“),   ktorí   sa   zaviazali   nehnuteľnosť   do   ôsmich mesiacov od účinnosti kúpnej zmluvy vypratať, avšak neurobili tak ani na výzvu žalobkyne. Vec bola na okresnom súde pôvodne vedená pod sp. zn. 5 C 233/2000 a neskôr pod sp. zn. 4 C 151/2008.

Okresný   súd   po   doručení   žaloby   (26.   októbra   2000)   vyzval   sťažovateľku   a   jej manžela,   aby   sa   k   nej   vyjadrili   (11.   júla   2003).   Sťažovateľka   a   jej   manžel,   zastúpení advokátkou, doručili okresnému súdu 3. septembra 2003 vyjadrenie, v ktorom uviedli, že na okresnom   súde   prebieha   konanie   o   neplatnosť   kúpnej   zmluvy,   ktorou   žalobkyňa nehnuteľnosť od sťažovateľky a jej manžela nadobudla, a to pod sp. zn. 11 C 234/01. Sťažovateľka a jej manžel preto navrhli konanie o vypratanie nehnuteľnosti vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 5 C 233/00 prerušiť do právoplatného skončenia konania o neplatnosť kúpnej zmluvy vedeného pred okresným súdom pod sp. zn. 11 C 234/01. Na základe   tohto   návrhu   bol   31.   augusta   2004   pripojený   spis   okresného   súdu   sp.   zn. 11 C 234/01 (vylúčený bol 7. januára 2005). Okresný súd nariadil 21. októbra 2004 termín pojednávania   na 26. november   2004,   na   ktorom   sťažovateľka   a   jej   manžel   zotrvali na návrhu na prerušenie konania.

Okresný súd uznesením č. k. 5 C 233/00-29 z 22. decembra 2004 konanie prerušil do právoplatného   skončenia   veci   vedenej   na   okresnom   súde   pod   sp.   zn.   11   C   234/01. Uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2005.

Následne okresný súd vo veci sp. zn. 4 C 151/2008 (o vypratanie nehnuteľnosti) zisťoval stav veci vedenej pod sp. zn. 11 C 234/01, neskôr vedenej pod sp. zn. 6 C 32/2008 (o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy).

Sťažovateľka a jej manžel doručili vo veci sp. zn. 4 C 151/2008 okresnému súdu 25. júna 2012 podanie, v ktorom uviedli, že kúpna zmluva je absolútne neplatným právnym úkonom najmä z dôvodu, že žalobkyňa v čase uzatvorenia kúpnej zmluvy bola cudzou štátnou   príslušníčkou   (občanom   Chorvátskej   republiky),   pričom   takáto   osoba   nebola oprávnená nadobúdať nehnuteľnosti na území Slovenskej republiky, a preto je návrh na vypratanie nehnuteľnosti neopodstatnený. Ďalej uviedli, že pokiaľ podaním z 24. októbra 2011 navrhla sťažovateľka a jej manžel konanie prerušiť do skončenia konania o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy (ako bolo dodatočne 27. júna 2012 okresným súdom zistené, toto podanie bolo založené do spisu okresného súdu sp. zn. 6 C 32/2008), má ho okresný súd považovať za bezpredmetné. Zároveň žiadali okresný súd, aby vo veci konal.

Sťažovateľka   a   jej   manžel   podali   6.   augusta   2012   predsedovi   okresného   súdu sťažnosť na prieťahy v konaní vedenom pod sp. zn. 4 C 151/2008, ktorú vybavil predseda okresného   súdu   upovedomením   o   spôsobe   vybavenia   sťažnosti   sp.   zn.   Spr.   501/12 z 30. augusta   2012.   Predseda   okresného   súdu   považoval   sťažnosť   za   neopodstatnenú s poukazom na to, že konanie vedené pod sp. zn. 4 C 151/2008 je od 19. januára 2005 právoplatne prerušené do skončenia veci vedenej pod sp. zn. 6 C 32/2008, pričom táto prekážka   dosiaľ   neodpadla,   a   poukázal   na   to,   že   v   zmysle   §   111   ods.   1   Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v prerušenom konaní lehoty neplynú.

Sťažovateľka a jej manžel sa sťažnosťou doručenou ústavnému súdu 22. februára 2011 domáhali vydania nálezu, ktorým bude konštatované, že okresný súd vo veci vedenej pod   sp.   zn.   6   C   32/2008   svojím   postupom   porušil   základné   právo   sťažovateľky   a   jej manžela   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Ústavný   súd   nálezom   č.   k. IV. ÚS 168/2011-63 z 24. augusta 2011 vyslovil, že postupom okresného súdu   vo veci vedenej pod sp. zn. 6 C 32/2008 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky a jej manžela na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, prikázal okresnému súdu, aby vo veci   sp.   zn.   6   C   32/2008   konal   bez   zbytočných   prieťahov   a   priznal   každému zo sťažovateľov finančné zadosťučinenie po 6 000 €.

Sťažovateľka sťažnosť ústavnému súdu pre porušenie čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu vo veci sp. zn. 4 C 151/2008 odôvodnila tým, že toto konanie trvá dvanásť rokov a tri mesiace. Trvanie konania má nepriaznivý vplyv na zdravotný stav sťažovateľky, právna neistota jej ničí život a rodinu, čoho dôkazom je aj úmrtie jej manžela (8. októbra 2012),   ktorý   sa   spravodlivosti   už   nedožil.   Konanie   o   vypratanie   nehnuteľnosti   je štandardnou agendou okresných súdov, nejde o vec skutkovo ani právne zložitú. Stupeň starostlivosti, ktorý je povinný súd venovať jednotlivému konaniu, závisí aj od významu veci,   ktorý   je   pre   sťažovateľku   zásadný,   pretože   ide   o   vyriešenie   jej   bytovej   otázky. Zvýšenú pozornosť musia súdy venovať aj veciam, v ktorých sú účastníkmi ľudia chorí alebo starí. Sťažovateľka mala v čase podania žaloby 71 rokov, dnes má 83 rokov; jej manžel mal v čase podania žaloby 68 rokov a zomrel ako 80 ročný. Dĺžka konania pred okresným   súdom   je   aj   s   ohľadom   na   tieto   osobitné   okolnosti   z   ústavného   hľadiska neakceptovateľná.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom všeobecného súdu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu toho základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi   označeným   postupom   všeobecného   súdu   a   základným   právom   alebo   slobodou, porušenie   ktorých   sa   namietalo,   prípadne   z   iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnenú sťažnosť preto možno považovať tú sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva   alebo   slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie.

Podanie sťažovateľky   možno kvalifikovať ako   sťažnosť   v   zmysle čl.   127 ústavy v spojení s § 18 ods. 1 písm. g), § 49 a nasl. zákona o ústavnom súde.

Sťažovateľka   v   sťažnosti   namieta   porušenie   svojho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ku ktorému malo dôjsť tým, že okresný súd vo veci vedenej pod sp. zn. 4 C 151/2008, ktorá nie je skutkovo a ani právne zložitá, dosiaľ nerozhodol o žalobe podanej proti sťažovateľke o vypratanie nehnuteľnosti podanej ešte 26. októbra 2000.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o   sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa   čl. 48 ods.   2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, podľa   ktorej účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia   neodstraňuje.   K   stavu   právnej   istoty   dochádza   zásadne   až   právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04, IV. ÚS 220/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02, III. ÚS 142/03) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria považuje ústavný súd aj povahu veci.

Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ústavy je to, že musí smerovať proti aktuálnemu a trvajúcemu zásahu sťažovateľom označeného orgánu verejnej moci do základných práv sťažovateľa. Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnu funkciu, a to ako účinný právny prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv, a v prípade, že už k zásahu došlo, aby sa v porušovaní týchto práv nepokračovalo (IV. ÚS 300/07).

Ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdu doručená, k zbytočným prieťahom   v   konaní   na   označenom   súde   nedochádzalo,   je   daný   dôvod   na   odmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.

Ako vyplýva z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 4 C 151/2008, okresný súd na návrh sťažovateľky (a jej manžela) uznesením č. k. 5 C 233/00-29 z 22. decembra 2004 konanie prerušil do právoplatného skončenia veci vedenej na okresnom súde pod sp. zn. 11 C 234/01 a toto uznesenie nadobudlo právoplatnosť 19. januára 2005. Sťažovateľka a jej manžel proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nepodali.

Okresný súd uznesenie č. k. 5 C 233/00-29 z 22. decembra 2004 odôvodnil takto:„Na pojednávaní konanom dňa 26. 11. 2004 právna zástupkyňa odporcov v I. a II. rade navrhla konanie prerušiť až do právoplatného skončenia veci vedenej na tun. súde pod sp. zn. 11 C 234/01, o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy, v ktorom sú žalobcami odporcovia v I. a II. rade a žalovanou je navrhovateľka.

Z pripojeného spisu tun. súdu sp. zn. 11 C 234/01 súd zistil, že odporcovia v I. a II. rade   (ako   navrhovatelia)   dňa   21.   09.   2001   podali   návrh   proti   navrhovateľke   (ako odporkyni) o určenie neplatnosti kúpnej zmluvy zo dňa 20. 09. 1999.

Podľa § 109 ods. 2 písm. c/ O. s. p. pokiaľ súd neurobí iné vhodné opatrenia, môže konanie prerušiť, ak prebieha súdne konanie, v ktorom sa rieši otázka, ktorá môže mať význam pre rozhodnutie súdu, alebo ak súd dal na takéto konanie podnet.

V konaní vedenom na tun. súde pod sp. zn. 11 C 234/01 sa nesporne rieši otázka (neplatnosť kúpnej zmluvy), ktorá bude mať význam pre rozhodnutie súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 233/00, preto súd konanie prerušil.

Podľa § 111 ods. 1 O. s. p. ak je konanie prerušené, nevykonávajú sa pojednávania a neplynú lehoty podľa tohto zákona. Ak sa v konaní pokračuje, začínajú lehoty plynúť znova. Podľa § 111 ods. 2 O. s.p. ak je konanie prerušené podľa § 109, súd urobí všetky potrebné opatrenia, aby sa odstránili prekážky, ktoré spôsobili prerušenie alebo pre ktoré prerušenie trvá. Len čo odpadne prekážka, pre ktorú sa konanie prerušilo, pokračuje súd v konaní i bez návrhu.“

Prerušenie   konania   sp.   zn.   5   C   233/00   okresným   súdom   za   daných   okolností a z uvedených   dôvodov   považuje   ústavný   súd   za   rozhodnutie,   ktoré   nie   je   ústavne neakceptovateľné, je riadne a zrozumiteľne odôvodnené.

Ústavný súd zistil, že konanie vedené pred okresným súdom pod sp. zn. 6 C 32/2008 dosiaľ nebolo právoplatne skončené.

Pretože v prerušenom konaní neplynú lehoty a nevykonávajú sa pojednávania (§ 111 OSP), je vylúčené, aby počas prerušenia konania mohlo dochádzať k zbytočným prieťahom súdu v takomto konaní, a to odo dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia o prerušení konania   až   do   momentu,   v   ktorom   nastane   skutočnosť,   po   vznik   ktorej   bolo   konanie prerušené (v tomto prípade do dňa nadobudnutia právoplatnosti rozhodnutia okresného súdu vo veci sp. zn. 6 C 32/2008, ktorým sa toto konanie skončí). Počas tohto obdobia nebol okresný súd vo veci sťažovateľky vedenej pod sp. zn. 4 C 151/2008 povinný vykonávať žiadne procesné úkony okrem tých, ktorými overoval trvanie konania vedeného pod sp. zn. 6 C 32/2008. Len čo bude konanie vedené pod sp. zn. 6 C 32/2008 právoplatne skončené, bude okresný súd povinný pokračovať v konaní sp. zn. 4 C 151/2008, a to aj bez návrhu sťažovateľky.  

Z uvedeného vyplýva, že k namietanému porušeniu základného práva sťažovateľky postupom okresného súdu v označenom konaní v čase podania sťažnosti ústavnému súdu nemohlo dochádzať.

Na základe toho ústavný súd dospel k záveru, že sťažnosť podaná proti postupu okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 5 C 233/00 je zjavne neopodstatnená, a preto ju podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde po jej predbežnom prerokovaní odmietol.Z týchto dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013