znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 210/2011-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 12. mája 2011 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti A., a. s., Lučenec, právne zastúpenej advokátom JUDr. M. M., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 62/2010 (predtým vedenom pod sp. zn. 23 Rob 26/2010) a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti A., a. s.,   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 17. marca 2011 doručená sťažnosť spoločnosti A., a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Nitra (ďalej len „okresný súd“   alebo „súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 32 Cb 62/2010, predtým vedenom pod sp. zn. 23 Rob 26/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo sťažnosti najmä vyplynulo: «(...) Dňa 19. 01. 2010 podal sťažovateľ návrh na vydanie platobného rozkazu na Okresný   súd   Nitra   ako   vecne   a   miestne   príslušný   súd   o   zaplatenie   157.579,03   € s príslušenstvom. Okresný súd Nitra postupoval nasledovne:

1. Výzvou Okresný súd Nitra so zn. 23Rob/26/2010-198 zo dňa 17. 02. 2010 vyzval navrhovateľa zaplatiť súdny poplatok vo výške 10.054,50 €, tento navrhovateľ zaplatil.

2. Okresný súd Nitra vydal dňa 12. 04. 2010 Platobný rozkaz, kde zaviazal odporcu G., a. s., zaplatiť 157.579,03 € s príslušenstvom.

3. Voči uvedenému platobného rozkazu podal odporca dňa 25. 05. 2010 odpor, ktorý odôvodnil tým, že na účet navrhovateľa uhradil časť žalovanej sumy vo výške 1.179,03 €, a teda, že suma uvedená v platobnom rozkaze nie je podľa jeho vyjadrenia korektná.

4. Sťažovateľ v tomto konaní v postavení navrhovateľa podal k uvedenému odporu dňa   03.   06.   2010   vyjadrenie   s   návrhom,   aby   Okresný   súd   Nitra   skutočnosti   uvádzané v odpore   považoval   za   účelové,   nakoľko   nemajú   zákonné   a   zmluvné   opodstatnenie a odporca napriek tomu, že uznal pohľadávku, čo do dôvodu a výšky, a nijakým spôsobom nespochybnil   jej   zákonnosť,   dôvodnosť   a   opodstatnenosť,   koná   tak,   aby   uspokojenie pohľadávky časovo posúval do bližšie neurčenej budúcnosti účelovo vykonanými právnymi úkonmi.   Zároveň   uvádza   skutočnosti,   ktoré   sú   právne   irelevantné,   z   čoho   začína   pre navrhovateľa evokovať dôvodná obava o ohrozenie výkonu súdneho rozhodnutia časovým posúvaním   plnenia   do   neistej   budúcnosti,   a   teda   pre   navrhovateľa   tieto   skutočnosti opodstatňujú   dôvodnosť   použitia   ďalších   procesných   inštitútov   na   zabezpečenie   jeho pohľadávky. Tvrdenie odporcu, že uhradil na účet navrhovateľa časť žalovanej sumy vo výške 1.179,03,- € a to v deň podania odporu, teda dňa 24. 05. 2010 je síce pravdivé, čím sa výška vymáhanej pohľadávky znížila zo sumy vo výške 157.579,03,- € na sumu vo výške 156.400,- €, ale zo strany dlžníka je tento krok použitý účelovo a navrhovateľ v tom vidí, že snahou dlžníka je, aby uspokojenie pohľadávky bolo časovo posúvané do bližšie neurčenej budúcnosti účelovo vykonanými právnymi úkonmi. Vzhľadom na to, že uvedená uhradená suma nepredstavuje ani len 1 % z dlžnej sumy, samo o sebe deklaruje aj tú skutočnosť, že dlžník nemá záujem o korektné splácanie svojho dlhu, ale sa snaží takýmito krokmi vyhýbať riadnemu splácaniu svojho dlhu.

5. Okresný súd Nitra dňa 09. 06. 2010 so zn. 23 Rob/26/2010-212 vydal Uznesenie o odmietnutí odporu z dôvodu jeho neodôvodnenosti.

6. Odporca voči tomuto Uzneseniu Okresného súdu Nitra so zn. 23 Rob/26/2010- 212, IČS: 4110201405 zo dňa 09. 06. 2010 podal dňa 14. 07. 2010 na Okresný súd Nitra Odvolanie.   Od   tohto   okamihu   začal   mať   sťažovateľ   pochybnosti   a   má   za   to,   týmto okamihom sa začali neúmerné prieťahy v konaní a vo veci sa prestalo konať. Uvedené odvolanie   bolo   navrhovateľovi   na   vyjadrenie   doručené   až   dňa 24.   11.   2010 so   zn. 32Cb/62/2010-226 s výzvou na doručenie poverení pre advokátsku koncipientku JUDr. Ing. I. R., a to napriek tomu, že sa navrhovateľ telefonicky minimálne 3 x mesačne informoval o stave konania vo veci, kde mu bolo oznámené iba toľko, že sa spisový materiál nachádza u sudcu a stále nebolo rozhodnuté. Keď navrhovateľ pochopil, že telefonickými urgenciami nebude   úspešný,   zaslal   na   Okresný   súd   Nitra   písomnú   sťažnosť   na   vytýčenie   hlavného pojednávania,   resp,   na   realizáciu   úkonu   vo   veci   samej   dňa   04. 11. 2010,   nakoľko   od podania Vyjadrenia k odporu proti platobnému rozkazu zo dňa 03. 06. 2010 nebol zo strany Okresného súdu Nitra vykonaný žiadny právny úkon vo veci samej, resp, navrhovateľovi neboli doručené do toho času žiadne právne úkony vo veci samej, a teda sa sťažoval na prieťahy v konaní. K uvedenej sťažnosti sa Okresný súd Nitra do dnešného dňa nijakým spôsobom nevyjadril.

7. Navrhovateľ podal dňa 03. 12. 2010 k predmetnému odvolaniu proti Uzneseniu Okresného   súdu   Nitra   so   zn.   23Rob/26/2010-212   zo   dňa   09.   06.   2010   Vyjadrenie s návrhom, aby Okresný súd Nitra odvolanie odporcu v plnom rozsahu zamietol, ako vecne a právne neodôvodnené a doložil poverenia pre advokátsku koncipientku JUDr. Ing. I. R. pre jednotlivé úkony.

Ako z uvedeného vyplýva, Okresný súd Nitra bol a je v konaní nečinný, vo veci nekonal, resp. konanie začal až po písomnej sťažnosti zo strany navrhovateľa a neúmerne uvedené   konanie   predlžoval   a   predlžuje,   čím   porušil   základné   právo   navrhovateľa   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Do dnešného dňa vo veci nie je stále rozhodnuté a teda sťažovateľ stále nemá svoju pohľadávku vo výške 156.400 € s príslušenstvom uspokojenú, resp. vymáhanú. (...)   Pri   uplatnení   ochrany   základného   práva   navrhovateľa,   tento   využil   všetky právne prostriedky, ktoré mu právne predpisy na jeho ochranu poskytujú. Dňa 04. 11. 2010 podal sťažnosť na prieťahy v konaní a urgenciu na konanie vo veci samej. Do dnešného dňa k   tejto   veci   nebolo   doručené   žiadna   odpoveď,   vyjadrenie   alebo   stanovisko   zo   strany Okresného súdu Nitra.

(...) Navrhujeme, aby Ústavný súd Slovenskej republiky po predbežnom prerokovaní sťažnosti(...) sťažnosť prijal na ďalšie konanie(...) a aby v konaní vo veci samej vyhovel sťažnosti.

Od   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   požadujeme   primerané   finančné zadosťučinenie   v   sume 7.000 €   (slovom   sedemtisíc   euro).   Takto   uplatnenú   sumu primeraného finančného zadosťučinenia odôvodňujeme tým, že právna neistota, v ktorej sa dlhodobo nachádza sťažovateľ, mu spôsobila nielen materiálnu, ale aj nemateriálnu ujmu, a to nielen sťažovateľovi ako právnickej osobe, ktorá pôsobí na trhu ako výrobný podnik, ale   aj   jej   zamestnancom,   nakoľko   výška   vymáhanej   pohľadávky   je   veľmi   vysoká, navrhovateľ musel pristúpiť k prijatiu strategických rozhodnutí na základe toho, že odporca nezaplatil riadne a včas a zrealizovať také právne kroky, ktoré majú za následok zvýšenie navrhovateľovho úverového zaťaženia a prijatie interných reštrikčných opatrení tykajúcich sa vnútorného finančného a personálneho fungovania spoločnosti navrhovateľa (zníženie platov   zamestnancov,   spájanie   pracovných   činností   u   jednotlivých   zamestnancov a prepúšťanie zamestnancov).»

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd o jej sťažnosti nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné právo spoločnosti A.,   a.   s., (...) upravené v čl.   127 ods.   1 Ústavy Slovenskej republiky vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Nitra v konaní vedenom pod sp. zn. 23 Rob/26/2010, neskôr pod sp. zn. 32Cb 62/2010 týkajúcom sa zaplatenia 157.579,03 € s príslušenstvom porušené bolo.

2. Okresnému súdu Nitra sa prikazuje, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov.

3. Spoločnosti A., a. s., (...) sa priznáva finančné zadosťučinenie v sume 7.000 € (slovom sedemtisíc euro), ktoré je Okresný súd Nitra povinný vyplatiť A., a. s., (...) do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh je preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po   jeho   prijatí   na   ďalšie   konanie   (I.   ÚS   66/98,   I.   ÚS   27/04,   I.   ÚS   25/05, I. ÚS 74/05, I. ÚS 158/05, I. ÚS 213/05).

Z obsahu sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného   súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 32   Cb   62/2010   (predtým   pod   sp.   zn. 23 Rob 26/2010).

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov(...).

Ústavný   súd   vo   svojej   rozhodovacej   činnosti   konštantne   vychádza   z názoru,   že účelom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia súdu (mutatis mutandis II. ÚS 26/95).

Zo sťažnosti vyplýva, že posudzované súdne konanie sa začalo 19. januára 2010, keď sťažovateľka podala na okresnom súde návrh na vydanie platobného rozkazu proti G., a. s., (ďalej len „odporca“), na zaplatenie sumy 157 579,03   €. Okresný   súd po mesiaci začal vo veci konať a po uhradení poplatkových náležitostí sťažovateľkou bol 12. apríla 2010 vo veci   vydaný   platobný   rozkaz.   Dňa   25.   mája   2010   podal   odporca   proti   predmetnému platobnému rozkazu odpor, ku ktorému sa sťažovateľka vyjadrila 3. júna 2010. Okresný súd svojím   uznesením   z   9.   júna   2010   odmietol   uvedený   odpor   ako   nedôvodný.   Proti rozhodnutiu okresného súdu o odmietnutí odporu podal odporca 14. júla 2010 odvolanie, pričom   podľa   sťažovateľky „týmto   okamihom   sa   začali   neúmerné   prieťahy   v konaní“, pretože   toto   odvolanie   zaslal   súd   na   vyjadrenie   až   24. novembra   2010.   Sťažovateľka medzitým 4. novembra 2010 podala sťažnosť na prieťahy v konaní. Dňa 3. decembra 2010 sa sťažovateľka písomne vyjadrila k odvolaniu odporcu.  

Ústavný   súd   konštatuje,   že   z   prehľadu   procesných   úkonov,   ktoré   vyplývajú zo samotnej ústavnej sťažnosti je zrejmé, že okresný súd postupoval v napadnutom konaní do 14. júla 2010 v podstate plynule, pričom treba prisvedčiť sťažovateľke, že doručenie odvolania odporcu sťažovateľke, na ktoré okresný súd potreboval štyri mesiace, skutočne nebolo bez prieťahov. Sťažnosť na prieťahy v konaní zo 4. novembra 2010 sa však ukázala efektívnym   prostriedkom   nápravy,   pretože   sama   sťažovateľka   uvádza,   že   okresný   súd „konanie   začal   až   po   písomnej   sťažnosti“,   pričom   po   tomto   období   už   sťažovateľka nepoukázala na prieťahy v napadnutom konaní.  

Z konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   vyplýva,   že   nie   každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy (II. ÚS 57/01, I. ÚS 46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny, ktorý   možno vykladať a aplikovať predovšetkým   materiálne. S ohľadom   na konkrétne   okolnosti   veci   sa   totiž   postup   dotknutého   súdu   nemusí   vyznačovať   takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy (napr. I. ÚS 63/00). Postup okresného súdu v danej veci sa v napadnutom konaní zjavne nevyznačuje takými významnými prieťahmi, ktoré by bolo možné kvalifikovať ako „zbytočné prieťahy“ v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom na uvedené skutočnosti a v súlade so svojou doterajšou rozhodovacou činnosťou preto v súčasnom štádiu konania neprichádza do úvahy, aby ústavný súd mohol postup okresného súdu v napadnutom konaní po prípadnom prijatí návrhu (sťažnosti) na ďalšie   konanie   kvalifikovať   ako   porušenie   základného   práva   sťažovateľky   zaručeného v čl. 48   ods.   2   ústavy,   preto   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   odmietol   ako   zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom   na   uvedené   dôvody   ústavný   súd   rozhodol   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 12. mája 2011