znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 210/08-36

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 7. júla 2009 v senáte zloženom   z predsedu   Lajosa   Mészárosa   a zo   sudcov   Juraja   Horvátha   a Sergeja   Kohuta prerokoval prijatú sťažnosť Š. K., G., zastúpeného advokátom JUDr. D. K., S., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu a základného práva vlastniť majetok podľa čl. 46 a čl. 20 Ústavy Slovenskej republiky v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave pod sp. zn. 9 Co 164/2007 a takto

r o z h o d o l :

1. Krajský súd v Trnave v konaní vedenom pod sp. zn. 9 Co 164/2007   p o r u š i l základné právo Š. K. na súdnu ochranu, ako aj vlastniť majetok podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

2. Rozsudok Krajského súdu v Trnave č. k. 9 Co 164/2007-234 z 18. decembra 2007 z r u š u j e   a   vec v r a c i a   na ďalšie konanie.

3. Š. K. p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 335,19 € (slovom tristotridsaťpäť   eur   a   devätnásť   centov),   ktorú   j e   Krajský   súd   v Trnave p o v i n n ý vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. D. K. do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Uznesením   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“) č. k. II. ÚS 210/08-11 z 13. mája 2008 bola prijatá na ďalšie konanie sťažnosť Š. K., G. (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   súdnu ochranu   a základného   práva   vlastniť   majetok   podľa   čl. 46   a čl.   20   Ústavy   Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v konaní vedenom Krajským súdom v Trnave (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 9 Co 164/2007.

Podľa   §   30   ods.   2 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   prerokoval ústavný súd túto vec na neverejnom zasadnutí, keďže sťažovateľ podaním z 3. júla 2008 a tiež   aj krajský   súd vo vyjadrení   z 19.   júna 2008 vyslovili súhlas,   aby sa   upustilo   od ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   vychádzal   pritom   z   listinných   dôkazov   a vyjadrení nachádzajúcich sa v jeho spise.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   bol   žalovaným   v občianskoprávnom   konaní vedenom proti nemu žalobcami F. J., V. J., M. J., Ľ. J. a J. S. (ďalej aj „žalobcovia“). Konanie   bolo   vedené   Okresným   súdom   Senica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   pod   sp.   zn. 4 C 107/96, pričom žalobcovia sa domáhali určenia, že konkrétne označené nehnuteľnosti patria v určitých spoluvlastníckych podieloch do dedičstva po neb. O. J., rod. K., a po neb. F. J. Rozsudkom okresného súdu č. k. 4 C 107/96-199 z 27. júna 2007 bolo žalobe žalobcov vyhovené.   Rozsudkom   krajského   súdu   č.   k.   9 Co 164/207-234 z 18. decembra   2007   bol rozsudok okresného súdu potvrdený.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozsudkami došlo k porušeniu jeho označených základných práv podľa ústavy. Hoci sťažovateľ už v konaní vedenom okresným súdom navrhoval vypočuť viacerých svedkov, najmä svedka J. K. a svedkyňu A. B., títo svedkovia vypočutí   neboli,   pričom   ani   krajský   súd   na   odvolaciu   námietku   v tomto   zmysle nereflektoval   a zo   zjavne   neúplne   zisteného   skutkového   stavu   bol   napokon   vyvodený nesprávny právny záver. Svedok J. K. mal byť vypočutý na otázku dobromyseľnosti držby sporných nehnuteľností zo strany právneho predchodcu sťažovateľa a svedkyňa A. B. mala preukázať   neplatnosť   darovacej   zmluvy,   o ktorú   opierali   žalobcovia   časť   uplatneného nároku. Všeobecné súdy takto postupovali napriek skutočnosti, že výpovede týchto svedkov predložil sťažovateľ v písomnej forme tak, aby si všeobecné súdy mohli urobiť predstavu o dôležitosti týchto výpovedí. Všeobecné súdy dospeli vo svojich rozsudkoch k nesprávnym skutkovým zisteniam, keď konštatovali, že právny predchodca sťažovateľa nebol v držbe sporných   nehnuteľností   dobromyseľný.   Rozsudky   zároveň   vychádzajú   z nesprávneho právneho posúdenia veci, a to jednak v otázke dobromyseľnosti držby právneho predchodcu sťažovateľa, ako aj v otázke platnosti darovacej zmluvy, o ktorú opierali časť svojho nároku žalobcovia, hoci táto otázka sa mala riešiť ako prejudiciálna.

Keďže okresný súd rozhodol vo veci prvýkrát ešte rozsudkom z 11. mája 1998 (jeho rozsudok bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. 4 Co 543/98-50 zo 14. decembra 1998), už v odvolaní proti tomuto rozsudku okresného súdu právny predchodca sťažovateľa (ktorý   v   tom   čase   ešte   vystupoval   ako   žalovaný)   namietal,   že   vôbec   nemal   vedomosť o existencii darovacej zmluvy sp. zn. N 140/58, NZ 104/58, ktorou mala časť sporných nehnuteľností M. K. previesť na F. J. a O. J., rod. K. (právnych predchodcov žalobcov). V dôsledku   neznalosti   tejto   skutočnosti   trval   na   tom,   že   sporné   nehnuteľnosti   mal v dobromyseľnej držbe a nadobudol ich vydržaním v zmysle notárskeho osvedčenia notára JUDr.   J.   K.   sp.   zn. N 1113/94,   NZ   675/94.   Okrem   toho   už vtedy   namietal neplatnosť darovacej   zmluvy,   a to   jednak   z dôvodu,   že   s darovacou   zmluvou   nesúhlasil   manžel darujúcej M. K. M. K., a jednak z dôvodu, že darujúca M. K. bola zrejme v čase podpisu darovacej zmluvy na tento právny úkon nespôsobilá, pričom krátko po podpise zmluvy aj zomrela. Potom, ako ďalším rozsudkom okresného súdu z 10. mája 2006 bolo opäť žalobe vyhovené, sťažovateľ v podanom odvolaní znova trval na všetkých námietkach uvedených už predtým. Rozsudok okresného súdu z 10. mája 2006 bol zrušený uznesením krajského súdu č. k. 9 Co 195/2006-139 z 31. októbra 2006.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných práv podľa ústavy v konaní vedenom okresným súdom pod sp. zn. 4 C 107/96 a krajským súdom pod sp. zn. 9 Co 164/2007.

Z vyjadrenia   predsedníčky   krajského   súdu   sp.   zn.   Spr   398/08   z 19.   júna   2008 doručeného ústavnému súdu 26. júna 2008 vyplýva, že sťažnosť považuje za nedôvodnú, a žiada jej preto nevyhovieť. Na základe vykonaných dôkazov bolo zistené, že pôvodná žalobkyňa   O.   J.   a jej   manžel   F.   J.   sa   stali   spoluvlastníkmi   spornej   parcely   na   základe darovacej zmluvy z 21. decembra 1957. Touto zmluvou darkyňa M. K. im darovala svoj polovičný   podiel,   teda   každému   po   jednej   štvrtine.   O.   J.   sa   stala   spoluvlastníčkou v polovičnom podiele v rámci dedičského konania po M. K.. Pôvodný žalovaný Š. K. st. sa stal spoluvlastníkom v polovičnom podiele v rámci dedičského konania po M. K. V oboch dedičských konaniach bol pôvodný žalovaný Š. K. st. prítomný na dedičskom pojednávaní, resp. bol zastúpený svojou manželkou, pričom v oboch prípadoch prevzal osobne dedičské rozhodnutia,   z ktorých   mohol   jednoznačne   zistiť,   že   O.   J.   a F.   J.   boli   polovičnými spoluvlastníkmi.   Tieto   skutočnosti   neboli   sťažovateľom   vyvrátené.   Sťažovateľ   preto neuniesol dôkazné bremeno a nepreukázal tvrdenie o dobromyseľnosti držby jeho právneho predchodcu.   Ani   sťažovateľ,   ale   ani   jeho   právny   predchodca   nemohli   byť   v držbe dobromyseľní, lebo vedeli, resp. museli vedieť, že sú vlastníkmi sporných nehnuteľností len v polovici, kým vo zvyšku boli vlastníkmi O. J. a F. J. Z týchto dôvodov, ako aj z dôvodu účelnosti a hospodárnosti konania sa nevykonali ďalšie dôkazy navrhované sťažovateľom. Súd   rozhoduje   o tom,   ktoré   z označených   dôkazov   vykoná   (§   120   ods.   1   druhá   veta Občianskeho   súdneho   poriadku).   Keďže   vykonanými   dôkazmi   bol   nárok   žalobcov preukázaný,   sťažovateľom   navrhované   dôkazy   nemohli   vykonané   dôkazy   vyvrátiť. Z uvedených dôvodov nedošlo k porušeniu označených práv sťažovateľa podľa ústavy.

Z repliky sťažovateľa z 3. júla 2008 doručenej ústavnému súdu 9. júla 2008 vyplýva, že trvá na tvrdeniach uvedených v sťažnosti. Vo vyjadrení predsedníčky krajského súdu sa uvádza, že právo žalobcov vychádza z darovacej zmluvy z 21. decembra 1957. Sťažovateľ sa   domáha, aby   všeobecný   súd   prejudiciálne vyriešil   otázku   neplatnosti   tejto   darovacej zmluvy. Pokiaľ   sa   vo   vyjadrení   uvádza,   že   sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno a platnosť darovacej zmluvy nebola vyvrátená, nestalo sa tak práve preto, že všeobecné súdy   sťažovateľovi   znemožnili   uniesť   dôkazné   bremeno   tým,   že   navrhnutých   svedkov nevypočuli.   Nevykonanie   týchto   navrhnutých   dôkazov   nie   je   naplnením   zásady hospodárnosti konania, lebo táto zásada nemôže byť v rozpore so zásadou objektívneho zistenia skutočného stavu. Všeobecné súdy síce konali hospodárne, ale v rozpore so zásadou materiálnej pravdy, čím porušili označené práva sťažovateľa podľa ústavy z titulu náhrady trov   právneho   zastúpenia   požaduje   sťažovateľ   priznať   sumu   10   098   Sk   za   tri   úkony právnych služieb po 3 176 Sk a tri režijné paušály po 190 Sk.

Z vyjadrenia žalobcu V. J. bez označenia dátumu doručeného ústavnému súdu 28. júla   2008   vyplýva,   že   v plnom   rozsahu   súhlasí   s rozsudkom   krajského   súdu.   Zo strany sťažovateľa ide o marenie súdnych rozhodnutí a o naťahovanie sporu. Je presvedčený, že k porušeniu označených ústavných práv nedošlo.

Zo   spoločného   vyjadrenia   žalobcov   F.   J.,   M.   J.,   Ľ.   J.   a J.   S.   z 25.   júla   2008 doručeného   ústavnému   súdu   28.   júla   2008   vyplýva,   že   sťažnosť   považujú   za neopodstatnenú, keďže nedošlo v priebehu konania k porušeniu žiadneho ústavného práva sťažovateľa. Vo veci sa vykonali všetky relevantné dôkazy. Medzi najdôležitejšie patrila darovacia   zmluva   z 21.   decembra   1957   uzavretá   vo forme   notárskej   zápisnice,   ktorá jednoznačne preukázala, že právny predchodca sťažovateľa nemohol byť v držbe sporných nehnuteľností dobromyseľný, keďže vedel, resp. mohol vedieť, že táto darovacia zmluva existuje. Sťažovateľ namieta najmä nevykonanie ním navrhnutých dôkazov, teda výsluch navrhovaných   svedkov.   K tomu   treba   uviesť,   že   notárska   zápisnica   je   úradným dokumentom, pričom možnosť jej spochybnenia, resp. vyhlásenia za neplatnú má svoje zákonné pravidlá. Takýto dokument nemožno „zneplatniť“ púhymi výpoveďami svedkov a sťažovateľovými domnienkami. Obaja navrhovaní svedkovia sú starší ľudia, čo znamená, že   pravdepodobnosť   objasnenia   veci   sa   priamoúmerne   znižuje   jednak   vekom   svedka a jednak   časovým   odstupom   od   udalosti,   o ktorej   má   svedok   svedčiť.   Preto   správne postupovali všeobecné súdy, keď v zmysle § 120 ods. 1 druhej vety Občianskeho súdneho poriadku takéto dôkazy nevykonali. V opačnom prípade by takéto výpovede svedkov boli postavené nad štátom poverenú úradnú osobu, čím by sa odstránila vyše päťdesiatročná právna   istota.   Ani   v prípade   vykonania   výsluchu   svedkov   by   nebolo   možné   mať   za preukázané   tvrdené   skutočnosti.   Sťažovateľ   by   ani   tak   dôkazné   bremeno   neuniesol. Neobstojí ani navrhované riešenie neplatnosti darovacej zmluvy ako otázky prejudiciálnej, lebo   už   na   prvý   pohľad   je   jednoznačné   mnohonásobné   uplynutie   lehoty   na   vyhlásenie neplatnosti   tejto   darovacej   zmluvy.   Išlo   by   preto   o kontraproduktívny   postup,   ktorý   by viedol iba k ďalším zbytočným prieťahom. V skutočnosti sťažovateľ porušil základné právo žalobcov vlastniť majetok podľa   čl.   20 ústavy tým, že vo vedomí existencie   darovacej zmluvy si dal osvedčiť nadobudnutie sporných nehnuteľností vydržaním. Nedôvodne sa sťažovateľ odvoláva na povinnosť všeobecných súdov zisťovať materiálnu pravdu, lebo tento inštitút neexistuje už viac ako desať rokov. Hľadanie objektívnej materiálnej pravdy bolo   totiž   nahradené   zvýraznením   dôkaznej   povinnosti   účastníkov   konania.   Žalobcovia požadujú, aby ústavný súd vyslovil, že označené práva sťažovateľa podľa ústavy porušené neboli.   Požadujú   priznanie   náhrady   trov   právneho   zastúpenia   v sume   po   5   464   Sk   pre každého zo štyroch žalobcov.

II.

Z písomného podania právneho zástupcu sťažovateľa zo 4. mája 2007 adresovaného okresnému súdu vyplýva, že žiadal vypočuť svedkov J. K. a A. B. Okrem toho predložil aj písomné výpovede týchto svedkov z 25. júna 2007. Z písomnej svedeckej výpovede A. B. okrem   iného   vyplýva, že   darkyňa   M.   K.   v čase spísania notárskej   zápisnice   o darovaní ležala ťažko chorá nehybne na boku na nemocničnej posteli otočená chrbtom ku prítomným a so svojím okolím nekomunikovala. Svedkyňa z priebehu úradného aktu pochopila, že s M. K. je manipulované.

Zo zápisnice o pojednávaní konanom na okresnom súde 27. júna 2007 okrem iného vyplýva, že okresný súd zamietol návrh sťažovateľa na doplnenie dokazovania výsluchom svedkov J. K. a A. B.

Z rozsudku okresného súdu č. k. 4 C 107/96-199 z 27. júna 2007 vyplýva, že ním bolo žalobe žalobcov o určenie predmetu dedičstva vyhovené. Podľa názoru okresného súdu bolo preukázané, že nebohí poručitelia O. J., rod.   K., a F. J. nadobudli spoluvlastnícke podiely   k sporným   nehnuteľnostiam   jednak   darovacou   zmluvou   z 21.   decembra   1957 spísanou   bývalým   Štátnym   notárstvom   S.   pod   sp.   zn.   N   140/58,   NZ   104/58   a jednak dedením   po   neb. M.   K.   v konaní vedenom   býv.   Štátnym   notárstvom   S.   pod   sp.   zn.   D 110/59.   Obrana   sťažovateľa,   podľa   ktorej   jeho   právny   predchodca   nadobudol   sporné nehnuteľnosti vydržaním, neobstojí, lebo právny predchodca sťažovateľa sa v dedičských konaniach po neb. M. K. a po neb. M. K. dozvedel o darovacej zmluve z 21. decembra 1957, čo vylučuje dobromyseľnosť držby z jeho strany.

Z odvolania sťažovateľa z 18. júla 2007 podaného proti rozsudku okresného súdu vyplýva, že sťažovateľ vytýkal okresnému súdu jednak neúplné zistenie skutkového stavu, keďže nevykonal navrhnuté dôkazy, a to výsluchy štyroch svedkov, pričom výpoveď A. B. by   bola   preukázala   neplatnosť   darovacej   zmluvy.   Ďalej   namietal   nesprávne   skutkové zistenie   spočívajúce   v ustálení,   podľa   ktorého   právny   predchodca   sťažovateľa   nebol dobromyseľný   v držbe   sporných   nehnuteľností.   Napokon   vytýkal   okresnému   súdu nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka dobromyseľnosti držby právneho predchodcu sťažovateľa, ako aj pokiaľ ide o otázku platnosti darovacej zmluvy, ktorá mala byť riešená prejudiciálne.

Z rozsudku krajského súdu č. k. 9 Co 164/2007-234 z 18. decembra 2007 vyplýva, že ním bol potvrdený rozsudok okresného súdu č. k. 7 C 107/96-199 (zrejme má byť správne 4 C   107/96-199,   pozn.)   z 27.   júna   2007.   Sťažovateľ   v podanom   odvolaní   uviedol,   že okresný súd dospel na základe vykonaných dôkazov k nesprávnym skutkovým zisteniam a že   jeho   rozsudok   vychádza   z nesprávneho   právneho   posúdenia   veci.   Sťažovateľ   verí výpovedi   svojho   právneho   predchodcu,   ktorý   namietal   platnosť   darovacej   zmluvy z 21. decembra 1957. Podľa názoru krajského súdu žalobcovia preukázali naliehavý právny záujem na určení vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, lebo žalovaný je zapísaný ako   ich   vlastník   v katastri   nehnuteľností.   Naliehavosť   právneho   záujmu   žalobcov   na určovacej   žalobe je   podporená   aj   tým,   že   namietajú   nesplnenie   podmienok   na   vydanie osvedčenia o držbe sporných nehnuteľností svedčiaceho v prospech právneho predchodcu sťažovateľa. Vlastnícky vzťah právnych predchodcov žalobcov títo odvodzovali jednak od darovacej   zmluvy   z 21.   decembra   1957,   ako   aj   z dedičského   konania   po   neb.   M.   K. vedeného pod sp. zn. D 240/60. Vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že pôvodná žalobkyňa O. J., rod. K., a jej manžel F. J. sa stali spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností na základe darovacej zmluvy z 21. decembra 1957, ktorou darkyňa M. K. im podarovala svoj   polovičný   podiel,   a to   každému   z nich   po   1/4-ine.   O.   J.   sa   stala   polovičnou spoluvlastníčkou aj ďalšej spornej nehnuteľnosti v polovici z titulu dedenia po neb. M. K. pod sp. zn. D 240/60. Právny predchodca sťažovateľa časť sporných nehnuteľností zdedil po M. K. v roku 1972. V oboch dedičských konaniach bol právny predchodca sťažovateľa prítomný   na   dedičskom   pojednávaní   u štátneho   notára,   resp.   bol   zastúpený   svojou manželkou. V oboch prípadoch mu boli do vlastných rúk doručené dedičské rozhodnutia. Z týchto rozhodnutí mohol jednoznačne zistiť, že O. J. a F. J. boli spoluvlastníkmi sporných nehnuteľností   v polovici,   a preto   právny   predchodca   sťažovateľa   bol   spoluvlastníkom sporných nehnuteľností len v polovici. Tieto skutočnosti boli v konaní vedenom okresným súdom zistené, pričom právny predchodca sťažovateľa, ale ani sťažovateľ ich nevyvrátili. Sťažovateľ   teda   neuniesol   dôkazné   bremeno   a nepreukázal   svoje   tvrdenie o dobromyseľnosti držby sporných nehnuteľností jeho právnym predchodcom.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde (...).

Podľa čl. 20 ods. 1 ústavy každý   má   právo   vlastniť   majetok.   Vlastnícke   právo všetkých vlastníkov má rovnaký zákonný obsah a ochranu. Dedenie sa zaručuje.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).

Zo základného práva na súdnu ochranu (resp. z práva na spravodlivé súdne konanie) vyplýva   aj   povinnosť   súdu   zaoberať   sa   účinne   námietkami,   argumentmi   a dôkaznými návrhmi   účastníkov   s výhradou,   že   majú   význam   pre   rozhodnutie   (za   mnohé   iné   napr. Kraska c. Švajčiarsko z 29. apríla 1993, I. ÚS 46/05).

Sťažovateľ tvrdí,   že všeobecné súdy   nijako nereagovali na jeho námietku, podľa ktorej darovacia zmluva z 21. decembra 1957 spísaná bývalým Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. N 140/58, NZ 104/58 je neplatná, keďže s darovacou zmluvou nesúhlasil manžel darujúcej   M.   K.   M.   K.,   a tiež   preto,   že   darujúca   M.   K.   bola   v čase   podpisu   darovacej zmluvy na tento právny úkon nespôsobilá. Odmietli tiež vykonať sťažovateľom navrhované dokazovanie, ktoré malo jednak preukázať neplatnosť darovacej zmluvy, ale tiež potvrdiť dobromyseľnosť   držby   sporných   nehnuteľností   sťažovateľom,   resp.   jeho   právnym predchodcom.

Krajský súd je toho presvedčenia, že všetky potrebné dôkazy boli vykonané, pričom sťažovateľ   neuniesol   dôkazné   bremeno   na   preukázanie   dobromyseľnosti   držby   jeho právneho predchodcu. Za tohto stavu dokazovanie navrhované sťažovateľom sa nejavilo ako účelné, ale ani hospodárne.

Žalobcovia, ale najmä žalobcovia F. J., M. J., Ľ. J. a J. S. v podstate súhlasia so stanoviskom   krajského   súdu,   pričom   navyše   uvádzajú,   že   zákonná   lehota   na   skúmanie platnosti darovacej zmluvy už uplynula a sťažovateľom navrhnutí svedkovia vzhľadom na časový   odstup   a vek   by   už   nemohli   spochybniť   obsah   notárskej   zápisnice   ako   úradnej listiny.

Z pohľadu ústavného súdu treba predovšetkým konštatovať, že z listinných dôkazov, ktoré   mal   ústavný   súd   k dispozícii,   nepochybne   vyplývajú   tri   podstatné   skutočnosti: a) žalobcovia opierajú svoju žalobu o určenie sporných nehnuteľností do dedičstva po neb. O.   J.   a po   neb.   F.   J.   sčasti   o darovaciu   zmluvu   z 21.   decembra   1957   spísanú   bývalým Štátnym notárstvom S. pod sp. zn. N 140/58, NZ 104/58, podľa ktorej nebohí poručitelia mali získať časť sporných nehnuteľností do vlastníctva (ďalšiu časť sporných nehnuteľností mali zdediť), b) sťažovateľ (ale už aj jeho právny predchodca v skorších fázach konania) platnosť darovacej zmluvy namieta z viacerých dôvodov, c) okresný súd, ale ani krajský súd sa námietkou neplatnosti darovacej zmluvy vôbec nezaoberali, a preto sa s ňou ani nijako nevyporiadali.

Treba   konštatovať,   že   námietka   sťažovateľa   o neplatnosti   darovacej   zmluvy nepochybne má význam pre rozhodnutie v súdnom spore vedenom všeobecnými súdmi, keďže sa touto námietkou sčasti spochybňuje opodstatnenosť žaloby. Rovnako niet sporu o tom, že všeobecné súdy – ako to inak jednoznačne vyplýva z odôvodnenia súvisiacich rozhodnutí   –   sa   sústredili   iba   na   otázku,   či   právny   predchodca   sťažovateľa   mohol nadobudnúť   sporné   nehnuteľnosti   vydržaním,   pričom   namietanú   skutkovú   stránku neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy vôbec nezisťovali.

Ústavný   súd   je   oprávnený   posudzovať   výsledky   dôkazného   konania   pred všeobecným súdom za takých okolností, keď právne závery, na ktorých sú rozhodnutia všeobecných súdov založené, výrazne nekorešpondujú so skutkovými zisteniami, vrátane absencie skutkových zistení.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti, a najmä preto, že všeobecné súdy nevykonali žiadne skutkové zistenia o neplatnosti predmetnej darovacej zmluvy, napriek tomu, že to mohlo mať význam pre rozhodnutie v danom súdnom spore, ústavný súd dospel k záveru, že všeobecné súdy porušili ústavne zaručené základné práva sťažovateľa tak, ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto nálezu, pričom krajský súd v tomto porušení pokračoval, keď sťažovateľovi odoprel poskytnúť právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy. Keďže právoplatným   rozsudkom   vydaným   po   takomto   postupe   bol   sťažovateľ   zbavený vlastníckeho práva k sporným nehnuteľnostiam, došlo zároveň aj k porušeniu základného práva vlastniť majetok. Boli teda porušené základné práva sťažovateľa vyplývajúce z čl. 46 ods. 1 a čl. 20 ods. 1 ústavy (bod 1 výroku nálezu).

Podľa § 56 ods. 2 prvej vety zákona o ústavnom súde ak sa základné právo alebo sloboda   porušili   rozhodnutím   alebo   opatrením,   ústavný   súd   také   rozhodnutie   alebo opatrenie zruší.

Podľa   §   56   ods.   3   písm.   b)   zákona   o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   sťažnosti vyhovie, môže vrátiť vec na ďalšie konanie.

Berúc do úvahy citované ustanovenia ústavný súd zrušil rozsudok krajského súdu č. k.   9   Co   164/2007-234   z 18.   decembra   2007   a   vec   mu   vrátil   na   ďalšie   konanie (bod 2 výroku nálezu). Postupoval tak aj napriek tomu, že sťažovateľ zrušenie rozsudku a vrátenie   veci   na   ďalšie   konanie   výslovne   nepožadoval.   Takýto   postup   vyplýva z citovaných ustanovení zákona o ústavnom súde ako postup obligatórny. V ďalšom bude povinnosťou krajského súdu riadiť sa právnym názorom ústavného súdu.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu právneho zastúpenia advokátom za tri úkony právnej služby (prevzatie a príprava zastúpenia z 8. februára 2008, spísanie ústavnej sťažnosti z 11. februára 2008 a písomné stanovisko k vyjadreniu okresného súdu z 3. júla 2008).   Za   tri   úkony   vykonané   v roku   2008   patrí   odmena   v sume   dvakrát   po   105,42   € a režijný paušál trikrát po 6,31 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkove sumu 335,19 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

Zo   všetkých   uvedených   dôvodov   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

Vzhľadom   na   čl.   133   ústavy,   podľa   ktorého   proti   rozhodnutiu   ústavného   súdu nemožno podať opravný prostriedok, treba pod právoplatnosťou nálezu uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 7. júla 2009