znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 210/06-17

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne   prerokoval   sťažnosť   L. N.,   t. č. vo   výkone   trestu   odňatia   slobody,   ktorou namietal porušenie svojho základného práva na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo   nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a základného práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   Ústavy   Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Banská   Bystrica   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 5 PP 181/2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť L. N. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 26. apríla 2006 doručená   sťažnosť   L. N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho základného   práva   na   náhradu   škody   spôsobenej   nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného štátneho orgánu či orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom podľa čl. 46   ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods. 2   ústavy   postupom Okresného   súdu   Banská   Bystrica   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konaní   o podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody vedenom pod sp. zn. 5 PP 181/2005.

Sťažovateľ uviedol, že 25. novembra 2005 «... som zaslal Okresnému súdu v Banskej Bystrici „žiadosť o podmienečné prepustenie z výkonu trestu odňatia slobody“, o ktorej mal súd   v zmysle   § 331   ods. 1   Tr.   por.   účinného   do   31. 12. 2005   rozhodnúť   do   60 dní od doručenia návrhu. Citovaný zákon neustanovuje, či sa do lehoty započítavajú aj dni pracovného pokoja, a preto som tieto nezapočítaval. Z tohto hľadiska mal súd rozhodnúť najneskôr   do   21.   februára   2006,   inak   z ustanovenia   § 60   Tr.   por.   mal   súd   rozhodnúť do 30. januára 2006.   Hodnotenie   na   moju   osobu   bolo   riaditeľom   tunajšieho   ústavu vypracované dňa 09. 01. 2006 a následne zaslané Okresnému súdu v B. Bystrici».

Okresný   súd   o   žiadosti   sťažovateľa   o podmienečné   prepustenie   z výkonu   trestu odňatia   slobody   (ďalej   len   „žiadosť“)   v zákonnej   lehote   nerozhodol,   a preto   sťažovateľ podal 4. apríla 2006 sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú jeho predsedovi. Predseda okresného súdu sťažovateľovi v odpovedi na jeho sťažnosť uviedol, že 8. decembra 2005 bolo vyžiadané jeho hodnotenie z Ústavu na výkon trestu odňatia slobody (...) (ďalej len „ústav   na   výkon   trestu“),   ktoré   bolo   súdu   doručené   11. januára   2006.   Sťažovateľ v nadväznosti na uvedené poukazuje na to, že tvrdeniu predsedu okresného súdu odporuje „... skutočnosť, že v mojom hodnotení, resp. z hodnotenia vyplýva, že ním odpovedali na list súdu zo dňa 02. 01. 2006“.

Ďalším   dôvodom,   ktorým   odôvodňoval   okresný   súd   oddialenie   rozhodovania o žiadosti sťažovateľa, bola skutočnosť, že jeho trestný spis vyžiadaný okresným súdom z Okresného súdu Dolný Kubín bol pripojený k spisu Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. NO – 2 T 122/04. Sťažovateľ v súvislosti s tým uvádza, že mu nie je zrejmé, k akému konaniu bol jeho spis potrebný, keďže sa proti nemu nevedie žiadne trestné konanie.

Nerozhodnutie o jeho žiadosti   v zákonom   ustanovenej   lehote považuje sťažovateľ za porušenie jeho označených základných práv zaručených ústavou. Pokiaľ ide o namietané porušenie   základného   práva   podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy,   to   spočíva   podľa   sťažovateľa „... v tom, že súd postupoval nesprávnym úradným postupom, keď sa žiadosťou nezaoberal dôkladne   po   dobu   34   dní,   čo   spôsobilo   to,   že   do   60   dní   nerozhodol   o podmienečnom prepustení z výkonu trestu. Rovnako sa mi nejaví správny úradný postup, keď si Okresný súd v B. Bystrici žiadal Okresný súd v Námestove zapožičanie spisov až po jeden a pol mesiaci od doručenia mojej žiadosti o podmienečné prepustenie z výkonu trestu“.

K namietanému porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy sťažovateľ okrem iného poukázal na to, že okresný súd „... aj napriek podanej sťažnosti na prieťahy v konaní nejavil záujem o odstránenie prekážky“.

Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, „... aby ústavný súd vydal nález, že Okresný súd v Banskej Bystrici vo veci podmienečného prepustenia z výkonu trestu odňatia   slobody   sp. zn.   5 PP 181/05   porušil   právo   navrhovateľa   L. N.   v čl. 46   ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR“.

Sťažovateľ   žiada   zároveň   priznať   aj „náhradu   nemajetkovej   ujmy“ v sume 5 000,- Sk.

Pretože   sťažovateľ   nepripojil   k sťažnosti   splnomocnenie   pre   advokáta   na   jeho zastupovanie   v konaní   pred   ústavným   súdom   vyžadované   podľa   § 20   ods. 2   zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z. z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“),   vyzval   ho   ústavný   súd   4.   mája 2006, aby tak urobil v určenej 20-dňovej lehote. Na výzvu ústavného súdu sťažovateľ odpovedal podaním   z 10.   mája   2006,   ktorým   s odvolaním   sa   na   to,   že   v súčasnosti   sa   nachádza vo výkone   trestu,   a preto   nemá   možnosť   zabezpečiť   si   kvalifikovanú   právnu   pomoc, požiadal, aby mu bol právny zástupca ústavným súdom ustanovený.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval na neverejnom zasadnutí podľa § 25 zákona o ústavnom súde. Skúmal pritom, či má na jej prerokovanie právomoc, či sťažnosť má náležitosti predpísané v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde, či nie je neprípustná, podaná   niekým   zjavne   neoprávneným   alebo   oneskorene,   ako   aj   to,   či   nie   je   zjavne neopodstatnená.

Z vyžiadaného spisu okresného súdu sp. zn. 5 PP 181/2005 ústavný súd zistil ďalej opísaný postup okresného súdu vo veci rozhodovania o žiadosti sťažovateľa, ktorá bola doručená 28. novembra 2005.

Dňa   12. decembra 2005   dal   predseda   senátu   pokyn   na   vyžiadanie   hodnotenia k žiadosti sťažovateľa z ústavu na výkon trestu. Dožiadanie bolo vypracované 2. januára 2006   a ústav   na   výkon   trestu   naň   odpovedal   podaním   z 9. januára 2006   doručeným okresnému   súdu   11. januára 2006,   v ktorom   neodporúčal   podmienečné   prepustenie sťažovateľa.

Dňa 23. januára 2006 vyžiadal okresný súd z Okresného súdu Dolný Kubín trestné spisy   sťažovateľa   sp. zn.   2 T 73/03   a sp. zn.   2 T 103/00.   Okresný   súd   Dolný   Kubín 2. februára 2006 oznámil okresnému súdu, že mu požadované trestné spisy sťažovateľa nemôže zaslať z dôvodu, že sú pripojené k spisu sp. zn. NO - 2 T 122/04, ktorý sa nachádza na krajskom súde. Z informácie okresného súdu vyplýva, že dôvodom pripojenia trestných spisov sťažovateľa k označenému spisu Okresného súdu Dolný Kubín bola skutočnosť, že sťažovateľ vystupuje v tomto konaní v procesnom postavení poškodeného. Dňa 27. marca 2006 vyžiadal okresný súd označené spisy z krajského súdu, avšak z vyžiadaného spisu nie je možné zistiť dátum, kedy mu boli doručené.

Dňa 21. apríla 2006 nariadil okresný súd vo veci verejné zasadnutie na 2. máj 2006, na ktorom za prítomnosti sťažovateľa rozhodol uznesením sp. zn. 5 PP 181/2005, že jeho žiadosť   zamieta.   Toto   uznesenie   bolo   sťažovateľovi   doručené   20. mája 2006   a zo   spisu nevyplýva,   že   by   bol   sťažovateľ   využil   možnosť   podať   proti   nemu   v zákonnej   lehote sťažnosť.

Sťažovateľ namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy postupom okresného súdu pri rozhodovaní o jeho podmienečnom prepustení z výkonu trestu odňatia slobody v konaní vedenom pod sp. zn. 5 PP 181/2005.

1. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 3 ústavy

Podľa   čl. 46   ods. 3   ústavy   má   každý   právo   na   náhradu   škody   spôsobenej nezákonným   rozhodnutím   súdu,   iného   štátneho   orgánu   či   orgánu   verejnej   správy   alebo nesprávnym úradným postupom.

Vo   vzťahu   k namietanému   porušeniu   čl. 46   ods. 3   ústavy   ústavný   súd   uvádza, že na konanie o náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím súdu, iného štátneho orgánu alebo orgánu verejnej správy alebo nesprávnym úradným postupom je s účinnosťou od   1. júla 2004   podľa   zákona   č. 514/2003   Z. z.   o zodpovednosti   za   škodu   spôsobenú pri výkone   verejnej   moci   a o zmene   niektorých   zákonov   daná   právomoc   všeobecných súdov.   Takýto   prístup   zodpovedá   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   ústavného   súdu (napr. II. ÚS 71/04).

Právomoc ústavného súdu na konanie o porušení základného práva alebo slobody je daná   iba   vtedy,   ak   ochranu   tomuto   právu   alebo   slobode   neposkytujú   všeobecné   súdy (napr. III. ÚS 32/03).

Vzhľadom   na   to   ústavný   súd   sťažnosť   v tejto   časti   odmietol   pre   nedostatok právomoci ústavného súdu.

2. K námietke porušenia základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Podľa   doterajšej   judikatúry   ústavného   súdu   účelom   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu, pričom k naplneniu tohto práva dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu   alebo iného štátneho orgánu (II. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98, II. ÚS 813/00).

Účel   označeného   základného   práva   v trestnom   konaní   možno   definovať   aj   ako požiadavku, aby u osoby, o oprávnenosti trestného obvinenia ktorej má rozhodnúť súd, bol stav jej právnej neistoty odstránený právoplatným súdnym rozhodnutím bez zbytočných prieťahov (m. m. III. ÚS 173/05).

V trestných veciach sťažovateľa vedených pred Okresným súdom Námestovo bolo už právoplatne rozhodnuté o jeho vine a treste rozsudkom sp. zn. 2 T 73/03 zo 17. decembra 2003 a rozsudkom sp. zn. 2 T 103/03 zo 14. apríla 2004.

Kritériom pre rozhodovanie ústavného súdu musí byť najmä intenzita, s ktorou malo byť zasiahnuté do podstaty a zmyslu ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou zaručených   základných   práv   alebo   slobôd,   a vo väzbe   na   to   zistenie,   že   v okolnostiach prípadu ide o zásah, ktorý zjavne viedol k obmedzeniu, resp. odopretiu základných práv alebo slobôd (m. m. II. ÚS 193/06).

Ústavný   súd   zastáva   názor,   že   v okolnostiach   danej   veci   nedošlo   namietaným postupom okresného súdu k takému zásahu do podstaty a zmyslu označeného základného práva, ktorého intenzita indikovala možné porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy

Z obsahu   súvisiaceho   spisu   okresného   súdu,   najmä   z hodnotenia   k   žiadosti vyhotoveného na základe požiadavky okresného súdu 9. januára 2006 ústavom na výkon trestu   okrem   iného   vyplýva,   že: „odsúdený   vo   výkone   trestu   nepreukázal   splnenie podmienok na podmienečné prepustenie, teda neplní si svoje povinnosti a svojím správaním nepreukázal polepšenie, nemôže sa od neho očakávať, že v budúcnosti povedie riadny život. Neodporúčame L. N. podmienečne prepustiť.“

S citovaným   hodnotením   bol   sťažovateľ   oboznámený   10. januára 2006   a svojím podpisom ho vzal na vedomie. Sťažovateľ teda od uvedeného dátumu vedel, že nespĺňa jednu zo základných podmienok ustanovených v § 61 ods. 1 Trestného zákona pre to, aby mohlo byť jeho žiadosti vyhovené, t. j. aby mohol byť prepustený z výkonu trestu. Práve táto   skutočnosť   podľa   názoru   ústavného   súdu   podstatnou   mierou   oslabuje   tvrdenia sťažovateľa o intenzite zásahu, pokiaľ ide o namietané porušenie jeho základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Sťažovateľ založil porušenie tohto práva v danej veci len na skutočnosti, že nebola dodržaná lehota ustanovená v § 333 ods. 1 druhej vete zákona č. 141/1961 Zb. o trestnom konaní   súdnom   (Trestný   poriadok)   platného   a účinného   do   31. decembra 2005,   podľa ktorého „O návrhu podľa § 331 rozhodne súd do 60 dní od jeho doručenia“.

Ústavný   súd   už   v rámci   svojej   doterajšej   rozhodovacej   činnosti   vyslovil (napr. I. ÚS 86/02),   že   pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl. 48   ods. 2   ústavy   je pojem   autonómny,   ktorý   nemožno   vykladať   a aplikovať   len   s ohľadom   na   v zákone ustanovené lehoty na vykonanie toho-ktorého úkonu súdu alebo iného štátneho orgánu. Pri posúdení, či došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd na takéto lehoty síce prihliada, ale ich   nedodržanie   automaticky   nevyvoláva   porušenie   uvedeného   základného   práva, pretože aj v týchto prípadoch sú rozhodujúce všetky okolnosti danej veci.

S prihliadnutím   na   uvedené,   ako   aj   so   zreteľom   na   účel   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a v neposlednom rade   aj vzhľadom   na to,   že sťažovateľ   namieta porušenie   uvedeného základného   práva vo vykonávacom konaní, v ktorom stav právnej neistoty nemôže byť posudzovaný podľa takých rigoróznych kritérií, ako by tomu bolo pri rozhodovaní o vine a treste, ústavný súd sťažnosť v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ústavný   súd   už   o   žiadosti   sťažovateľa o ustanovenie právneho zástupcu nerozhodoval.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006