znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 210/05-29

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   8.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Alexandra Bröstla o sťažnosti PhDr. M. O., PhD., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., vo veci namietaného porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 317/00 takto

r o z h o d o l :

1.   Základné   právo   PhDr.   M.   O.,   PhD.,   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov   podľa čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Martin v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 317/00 p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Martin p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 9 C 317/00 konal bez zbytočných prieťahov.

3. PhDr. M. O., PhD., p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré jej je Okresný súd Martin p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Okresný súd Martin j e   p o v i n n ý   uhradiť PhDr. M. O., PhD., trovy právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet advokáta JUDr. A. B., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 16. februára 2005 doručené podanie PhDr. M. O., PhD. (ďalej len „sťažovateľka“), bytom B., zastúpenej advokátom JUDr. A. B., B., označené ako „Sťažnosť proti porušovaniu základných práv a slobôd   a ľudských   práv   a slobôd   podľa   čl.   127   Ústavy   Slovenskej   republiky,   vo   veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov garantovaného čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľka namieta zbytočné prieťahy v konaní Okresného súdu Martin (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 9 C 317/00 (pôvodne ako PhDr. M. B. proti odporcovi Mgr. J. B.) o rozvod manželstva a úpravu práv a povinností k maloletým deťom.

Sťažovateľka   vo   svojej   sťažnosti   okrem   iného   uviedla,   že   24.   júla   2000   podala okresnému   súdu   návrh   na   rozvod   manželstva   a   na   úpravu   práv   a povinností   rodičov k maloletým deťom. Okresný súd manželstvo rozviedol, deti zveril do výchovy a opatery sťažovateľke   a odporcu   zaviazal   prispievať   na   výživu   maloletých   detí.   Voči   rozsudku v časti   týkajúcej   sa   určenia   výšky   výživného   a náhrady   trov   konania   sa   sťažovateľka odvolala.

Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní sp. zn. 8 Co 850/01 rozhodol o zrušení rozsudku okresného súdu a zaviazal súd prvého stupňa riadne zistiť skutkový stav. Vec bola na okresnom súde pridelená opätovne pôvodnej sudkyni. Okresný súd po troch rokoch (1. júla 2004) vyniesol rozsudok, ktorý bol vo výroku o výške výživného totožný s už   zrušeným   rozsudkom.   Sťažovateľka   proti   tomuto   rozsudku   podala   odvolanie,   lebo okresný súd nevzal do úvahy zmenu nákladov na výchovu detí. Krajský súd 28. októbra 2004 opäť zrušil rozsudok okresného súdu vo výroku o výživnom a vrátil vec tomuto súdu na ďalšie konanie.

Sťažovateľka   3.   januára   2005   podala   predsedovi   okresného   súdu   sťažnosť   na prieťahy v konaní, na ktorú do 14. februára 2005 nedostala odpoveď.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľka   navrhuje,   aby   ústavný   súd   po predbežnom prerokovaní prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal toto rozhodnutie:

„Okresný súd Martin v konaní sp. zn. 9 C 317/01 porušil právo sťažovateľky. Aby sa jej vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Právnemu zástupcovi sťažovateľky sa priznávajú trovy právneho zastúpenia vo výške 5.310,- Sk (2 x á 2.501.- Sk + 2 x RP á 150,- Sk podľa § 11 ods. 2 vyhl. 655/2004 Z. z.), ktoré žiadame zaslať na jeho účet...“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľky na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona, rozhodol uznesením č. k. II. ÚS 210/05-17 zo 16. septembra 2005 o jej prijatí na ďalšie konanie.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   5.   októbra   2005 sťažovateľku   a predsedu   okresného   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti   ústneho pojednávania, a predsedu okresného súdu zároveň vyzval, aby sa vyjadril aj k sťažnosti.Právny zástupca sťažovateľky v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom z 12. októbra 2004 (doručeným ústavnému súdu 17. októbra 2005), že súhlasí s tým, aby sťažnosť bola prerokovaná bez ústneho pojednávania.

Podpredsedníčka okresného súdu sa k sťažnosti vyjadrila takto:«1)   Ústavná sťažnosť   sa   týka   namietaných   prieťahov   v   konaní   Okresného   súdu Martin   sp.   zn.   9   C   317/00,   ktoré   konanie   sa   začalo   dňa   24.   7.   2000   a doteraz   nie   je právoplatne   skončené.   Predmetom   konania   je   rozvod   manželstva   a úprava   práv a povinností   k mal.   deťom.   Sťažovateľka vystupuje   v konaní   ako účastníčka konania   na strane navrhovateľky.

2) Sťažovateľka využijúc právo podľa § 17 a nasl. zákona č. 80/1992 Zb. o štátnej správe   súdov   v neskoršom   znení   podala   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a tiež   z iných dôvodov   dňa   21.   1.   2005,   ktoré   riešila   predsedníčka   okresného   súdu.   V odpovedi   na predmetnú sťažnosť, predsedníčka Okresného súdu konštatovala, že vo veci sa zo strany súdu v zásade konalo plynulo. Prieťahy je možné konštatovať čiastočne čo do celkovej dĺžky časti konania týkajúceho sa výživného na mal. deti, teda s ohľadom na charakter tejto časti konania a potom v dobe od 31. 12. 2003 do 5. 5. 2004, ktorá zostala bez úkonu súdu a bola dlhšia než primeraná.

3) Vo veci boli vykonané tieto úkony

-24. 7. 2000 – došiel návrh na rozvod manželstva a úpravu práv a povinností rodičov k maloletým deťom na súd

-14. 8. 2000 – určený termín pojednávania na 21. 9. 2000

-21. 9. 2000 – pojednávanie odročené na 26. 10. 2000

-6. 10. 2000 – dotaz na zamestnávateľa odporcu

-24. 10. 2000 – oznámenie doplňujúcich údajov ohľadne odporcu

-20. 10. 2000 – prípis navrhovateľky – doplnenie návrhu

-26. 10. 2000 – vyhlásený rozsudok

-7. 11. 2000 – oznámenie právnej zástupkyne navrhovateľky o zrušení plnej moci na zastupovanie

-13. 11. 2000 – odvolanie navrhovateľky proti rozsudku (proti výroku o výživnom), rozsudok čo do rozvodu a zverenie detí do výchovy právoplatný dňa 21. 11. 2000

-27. 11. 2000 – odvolanie doručené odporcovi

-14. 12. 2000 – vyjadrenie odporcu k odvolaniu

-15. 12. 2000 – vyjadrenie Okresného úradu – odboru sociálnych vecí k odvolaniu

-28. 3. 2001 – spis zaslaný Krajskému súdu Žilina

-10. 5. 2001 - Krajský súd Žilina vydal uznesenie, ktorým rozsudok okresného súdu v časti o určenie výživného na mal. deti a výroku o trovách konania bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

-21. 6. 2001 – spis došiel na Okresný súd Martin

-2. 7. 2003 – určený termín pojednávania na 28. 8. 2003

-26.   8.   2003   –   bolo   vydané   uznesenie,   ktorým   súd   nevyhovel   návrhu   na   opravu odôvodnenia rozsudku

-14. 7. 2003 – súdu došlo potvrdenie o príjme odporcu

-27.   8.   2003   –   ospravedlnenie   neúčasti   na   pojednávaní   právnej   zástupkyne navrhovateľky, pripojená plná moc právnej zástupkyne

-28. 8. 2003 – pojednávanie odročené na 29. 10. 2003

-4. 9. 2003 – zrušený termín pojednávania na 29. 10. 2003 z dôvodu, že spis má byť predložený na krajský súd na rozhodnutie o uznesení zo dňa 26. 8. 2003, vyžiadané ďalšie správy

-17. 9. 2003 – štúdium spisu navrhovateľkou

-6.   10.   2003   –   došla   správa   z Okresného   súdu   Nové   Mesto   nad   Váhom   ohľadne návrhu na úpravu styku s maloletými deťmi

-7. 10. 2003 – spis predložený Krajskému súdu Žilina

-13. 10. 2003 – spis došiel na krajský súd

-10. 10. 2003 – súdu došlo stanovisko navrhovateľky spolu s prílohami

-20. 10. 2003 – súdu došla správa z Okresného úradu, odbor sociálnych vecí Nové Mesto nad Váhom

-21. 11. 2003 – rozhodnutie Krajského súdu Žilina, ktorým návrh na opravu dôvodov rozsudku Okresného súdu bol zamietnutý

-19. 12. 2003 – spis sa vrátil na Okresný súd Martin

-30. 12. 2003 – doručené rozhodnutie Krajského súdu Žilina

-6. 5. 2004 – stanovený termín pojednávania na 30. 6. 2004

-21. 5. 2004 – odporca doložil požadované doklady

-15. 6. 2004 – odporca doplnil údaje vo veci

-23. 6. 2004 – štúdium spisu navrhovateľkou

-30. 6. 2004 – pojednávanie odročené na 1. 7. 2004 za účelom vyhlásenia rozsudku

-1. 7. 2004 – vyhlásený rozsudok

-21. 7. 2004 – štúdium spisu odporcom

-19. 8. 2004 – odvolanie navrhovateľky proti rozsudku

-23. 8. 2004 – odvolanie zaslané odporcovi

-31. 8. 2004 – súdu došlo vyjadrenie odporcu

-27. 9. 2004 – spis predložený Krajskému súdu Žilina

-28.   10.   2004   –   uznesenie   Krajského   súdu   Žilina,   ktorým   rozsudok   vo   výroku o výživnom na maloleté deti bol zrušený a vec vrátená na ďalšie konanie

-29. 11. 2004 – spis došiel na Okresný súd Martin

-18. 1. 2005 – vyžiadané správy na doplnenie dokazovania

-10. 2. 2005 – 7. 3. 2005 – súdu doručované správy

-4. 7. 2005 – urgencia Okresného súdu Nové Mesto nad Váhom o zapožičanie spisu 5 NcP 340/02 (pozn.: ide o opatrovnícku vec maloletých detí o úpravu styku s deťmi)

-10.   8.   2005   –   súdu   doručené   ospravedlnenie   sťažovateľky   z vážnych   rodinných dôvodov

-25. 8. 2005 – súdu doplnené údaje otcom

-31. 8. 2005 – vytýčené pojednávanie odročené na neurčito s tým, že sťažovateľka (navrhovateľka) bude vypočutá dožiadaným súdom

-18. 10. 2005 – výsluch sťažovateľky pred dožiadaným súdom

-21. 10. 2005 – súdu vrátený spis z Okresného súdu Bratislava III.

4)   Na   základe   chronológie   úkonov   uvedených   v bode   3)   tohto   vyjadrenia konštatujem,   že vo veci   sa   zo strany súdu   v zásade konalo plynulo.   Prieťahy je   možné konštatovať   čiastočne   čo   do   celkovej   dĺžky   časti   konania   týkajúceho   sa   výživného   na maloleté deti, teda s ohľadom na charakter časti konania a potom v dobe od 31. 12. 2003 do 5. 5. 2004, ktorá zostala bez úkonu a bola dlhšia než primeraná. Či išlo o zbytočné prieťahy v konaní, nech ustáli Ústavný súd Slovenskej republiky. Na celkovú dĺžku konania vplýva objektívna okolnosť a to nadmerná pracovná zaťaženosť zákonnej sudkyne, aj keď súdu   je   známa   ustálená   judikatúra   Ústavného   súdu   Slovenskej   republiky,   že   otázka množstva vecí, personálne a organizačné nie sú podstatné pre posúdenie toho, či nedošlo k neodôvodneným prieťahom v konaní. Vplyv na dĺžku konania mali aj opakovane zrušené rozhodnutia okresného súdu odvolacím súdom. V oboch prípadoch išlo o záver odvolacieho súdu smerujúci k doplneniu dokazovania na zistenie skutkového stavu. Okrem časti, v ktorej je   sťažnosť   sťažovateľky   opodstatnená,   nemožno   postup   súdu,   resp.   zákonného   sudcu vykonaný   v súlade   s právnymi   závermi   odvolacieho   súdu   hodnotiť   ako   „neodôvodnená nečinnosť“ a iný právny názor odvolacieho súdu ako „nekompetentnosť sudkyne“. Po zhodnotení všetkých okolností prípadu a pre prípad zadosťučinenia Ústavným súdom považujeme za primeranú sumu nepresahujúcu 20.000,- Sk. O náhrade trov konania navrhujeme rozhodnúť podľa výsledku konania.»

Podpredsedníčka okresného súdu súhlasila s upustením od ústneho pojednávania.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   podľa   ktorého   „Každý   má   právo,   aby   sa   jeho   vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 9 C 317/00.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov“   (II.   ÚS   61/98).   Podľa   názoru   ústavného   súdu   k   stavu právnej istoty účastníka konania dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu vo veci alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu (II. ÚS 219/04).

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 813/00, I. ÚS 20/02, III. ÚS 111/02, IV. ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri vyhodnotení doterajšieho konania okresného súdu vo veci sp. zn. 9 C 317/00 podľa uvedených kritérií ústavný súd dospel k týmto záverom:

1. Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na okresnom súde ide o určenie výživného na deti. Návrhy uvedeného   typu   tvoria   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov a vychádzajúc zo spisového materiálu možno konštatovať, že vec nie je právne ani skutkovo zložitá.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky súdneho konania, ústavný súd konštatuje,   že   správanie   sťažovateľky   zásadne   neprispelo   k zbytočným   prieťahom v označenom konaní, svoju neúčasť na poslednom pojednávaní ospravedlnila.

3. Tretím kritériom, ktorého použitím ústavný súd zisťoval, či došlo k zbytočným prieťahom v súdnom konaní sp. zn. 9 C 317/00, bol postup okresného súdu. Z obsahu spisu zistil ústavný súd v zásade obdobné skutočnosti, ako uviedla podpredsedníčka okresného súdu.

Pôvodný návrh sťažovateľky na rozvod manželstva bol podaný na okresnom súde 24. júla   2000.   Aj   keď   okresný   súd   v počiatočnom   období   vo   veci   konal,   rozviedol manželstvo,   a teda   v tejto   časti   raz   rozhodol   vo   veci   samej,   nemožno   prehliadnuť skutočnosť, že jeho rozhodnutie v časti o určenie výživného na maloleté deti bolo dva razy zrušené rozhodnutím krajského súdu (10. mája 2001 a 28. októbra 2004) a vec bola vrátená tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v obidvoch   prípadoch   odôvodnil   svoje rozhodnutie tým, že okresný súd nevykonal všetky dôkazy potrebné na zistenie skutkového stavu   (pričom   ide   o nesporové   konanie,   kde   účastník   nenesie   žiadne   dôkazné   bremeno a nemá   ani   dôkaznú   povinnosť),   ako   aj   tým, že   zistené   skutočnosti   okresný   súd nevyhodnotil. Ústavný súd konštatoval, že okresný súd aj v obdobiach, v ktorých vo veci konal, konal nesústredene a neefektívne, neriadiac sa právnym názorom odvolacieho súdu.

Podľa názoru ústavného súdu okresný súd bol navyše v troch obdobiach nečinný, a to

- v období od 21. júna 2001 do 2. júla 2003 [ po zrušení rozsudku vo výroku o určení výživného   na   maloleté   deti   a vo   výroku   o trovách   konania   (nečinnosť   v trvaní približne dvoch rokov)],

- v období od 31. decembra 2003 do 5. mája 2004 (nečinnosť v trvaní 4 mesiacov),

- v období   od   18.   januára   2005   do   4.   júla   2005   (nečinnosť   v trvaní   viac   ako 5 mesiacov).

Ústavný súd konštatoval, že nezistil existenciu zákonných prekážok, ktoré by bránili tomu, aby procesné úkony okresného súdu nemohli byť vykonané skôr, a to aj so zreteľom na doterajší priebeh konania.

Argument okresného súdu, že „na celkovú dĺžku konania vplýva objektívna okolnosť a to   nadmerná   pracovná   zaťaženosť   zákonnej   sudkyne“, ústavný   súd   neakceptoval. V súlade s medzinárodným štandardom uplatňovania Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) platí, že nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí   zabezpečiť   súdne   konanie,   nezbavuje   štát   zodpovednosti   za   zbytočné   prieťahy v súdnom   konaní   (III.   ÚS   17/02).   Pretrvávajúci   vysoký   nápad   vecí   a v tejto   súvislosti zaťaženosť sudcov   pri   vybavovaní agendy   nemá povahu okolností,   ktoré   by vylučovali alebo znižovali zodpovednosť súdu za rozhodnutie vo veci občana, ktorý sa naň obrátil. Tieto   okolnosti   ústavný   súd   nezohľadňuje   v súvislosti   s pozitívnym   záväzkom   štátu zabezpečiť právo občana na súdne konanie bez zbytočných prieťahov.

Ústavný súd so zreteľom na všetky uvedené skutočnosti konštatoval, že doterajším postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 317/00, ktoré ani po viac ako piatich rokoch nie je právoplatne skončené, nečinnosťou okresného súdu v celkovej dĺžke viac   ako   dva   a pol   roka,   ale   aj   neefektívnou   činnosťou   tohto   súdu   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, čím bolo porušené základné právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

1. V nadväznosti na rozhodnutie o porušení základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 9 C 317/00 konal bez zbytočných prieťahov.

2. Pretože ústavný súd rozhodol, že postupom okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 9 C 317/00 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj jej žiadosťou o priznanie finančného zadosťučinenia podľa čl. 127 ods. 3 ústavy.

Hoci   ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľky podľa čl.   48   ods.   2   ústavy   nemožno   účinne   odstrániť   len   uplatnením   tejto   jeho   právomoci. V dôsledku toho považoval za potrebné rozhodnúť aj o priznaní finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľka požadovala priznanie primeraného finančného zadosťučinenia 100 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnila nasledovne:

„Z dôvodu niekoľkoročného trvania súdneho konania... nakoľko súd nepostupoval podľa   zákona,   konanie   trvá   štyri   a pol   roka   bez   akéhokoľvek   postupu   k meritórnemu rozhodnutiu vo veci, navrhovateľke vzniká škoda, resp. nemohla zabezpečiť v celom rozsahu potreby maloletých detí, vzhľadom na ich vek, zdravotný stav a celkové okolnosti prípadu, keď   ako   rozvedená   zostala   s dvojročnými   dvojčatami...   sama   na   materskej   dovolenke a s minimálnym príjmom. V dôsledku nečinnosti súdu (a nekvalifikovanej činnosti súdu) sa navrhovateľka   dlhodobo   ocitáva   v stave   právnej   neistoty,   uplatňovanie   a domáhanie   sa práva ju už stálo veľa síl, času a konečne i nemalé finančné prostriedky... a pre neriešenie veci má psychické a iné problémy a nezhody, hlavne s odporcom (ďalšie súdne konanie o príspevok na výživu rozvedenej matke... a súdne konanie o úpravu styku s deťmi...).“

Pri určení sumy primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný súd vzhľadom na doterajší priebeh a celkovú dĺžku konania okresného súdu, ktoré   vykazovalo   znaky   zbytočných   prieťahov,   a zohľadňujúc   tiež   konkrétne   okolnosti prípadu   rozhodol,   že   sumu   30   000   Sk   možno   považovať   za   primerané   finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľke   vznikli v súvislosti s jej zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. A. B., ktoré   vyčíslil   sumou   5   302   Sk   (päťtisíctristodva   slovenských   korún)   podľa   vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb,   pričom   vychádzal   z   priemernej   mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok 2004, ktorá bola 15 008 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 2 501 Sk a dvakrát režijný paušál 150 Sk.

Trovy konania je okresný súd povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu (§ 31a zákona o ústavnom súde v spojení s § 149 Občianskeho súdneho poriadku).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. novembra 2005