znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 210/03-21Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 14. januára 2004 v senáte zloženom z predsedu Jána Klučku a zo sudcov Alexandra Bröstla a Ľudmily Gajdošíkovej v konaní o sťažnosti P. Z., bytom B., zastúpeného advokátkou JUDr. R. B., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 76/01 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo P. Z. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Krajského   súdu   v Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 76/01   p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Bratislave p r i k a z u j e, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 76/01 konal bez zbytočných prieťahov.

3. P. Z.   p r i z   n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 20 000 Sk (slovom dvadsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. P. Z. priznáva náhradu trov konania vo výške 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún), ktoré je Krajský súd v Bratislave   p o v i n n ý   zaplatiť na účet advokátky JUDr. R. B., B., do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia.   O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. októbra 2003 doručená   sťažnosť   P.   Z.,   bytom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   zastúpeného   advokátkou JUDr. R. B., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“)   v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 76/01.

Sťažovateľ podal 24. apríla 2001 na Okresný súd Bratislava II (ďalej len „okresný súd“)   návrh   na   vydanie   platobného   rozkazu,   ktorým   by   okresný   súd   zaviazal   odporcu NOVOBYT Bratislava, družstvo, Niťová 3, Bratislava, zaplatiť 141 785 Sk s prísl. Okresný súd vydal 12. júna 2001 platobný rozkaz, v ktorom vyhovel návrhu sťažovateľa. Odporca podal 4. júna 2001 proti platobnému rozkazu odpor. Dňa 8. októbra 2001 okresný súd postúpil vec krajskému súdu ako vecne príslušnému súdu. Vec napadla na krajský súd 9. októbra 2001, bola pridelená sudcovi JUDr. V. K. pod sp. zn. 43 Cb 76/01 a odvtedy sa podľa   vyjadrenia   sťažovateľa   vo   veci   prestalo   konať.   Zo   sťažnosti   vyplýva,   že v namietanom konaní zákonný sudca doposiaľ nariadil len jedno pojednávanie na 24. jún 2002, ale toto pojednávanie bolo odročené pre práceneschopnosť sudcu.

Vzhľadom   na   nečinnosť   krajského   súdu   sťažovateľ   celkom   trikrát   urgoval   na krajskom   súde   nariadenie   hlavného   pojednávania   a 18.   marca   2003   podal   sťažnosť   na prieťahy   v konaní   podľa   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch súdov   Slovenskej republiky, štátnej správe súdov,   vybavovaní sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov. Predsedníčka   krajského súdu v odpovedi na sťažnosť v liste zo 16. mája 2003 sp. zn. Spr. 2126/03 konštatovala opodstatnenosť sťažnosti „v čase od 24. 06. 2002 až doposiaľ, zapríčinené nečinnosťou zo strany zákonného sudcu“.

Na základe uvedeného sťažovateľ konanie, resp. nečinnosť krajského súdu hodnotí ako porušovanie jeho základného práva upraveného v čl. 48 ods.   2 ústavy a žiada, aby ústavný súd prijal jeho sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci rozhodol týmto nálezom: „Krajský súd v Bratislave v konaní sp. zn. 43 Cb 76/01 porušil právo sťažovateľa, aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, ktoré je zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk v súlade s čl. 127 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

Právnej zástupkyni sťažovateľa sa priznávajú trovy právneho zastúpenia vo výške 8.800,- Sk (2 x á 4.270,- Sk + 2 x RP á 130,- Sk podľa § 13 ods. 8 vyhl. 163/2002 Z. z.), ktoré žiadame zaslať na účet vedený v Ľudovej banke, a. s., Bratislava, č. ú. 4 040 145 106/3100.“

Ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie uznesením č. k. II. ÚS 210/03-11 z 22. októbra 2003.

Po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie   ústavný   súd   vyzval   právnu   zástupkyňu sťažovateľa a predsedníčku krajského súdu, aby oznámili ústavnému súdu, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedníčku krajského súdu zároveň ústavný súd vyzval, aby sa vyjadrila k sťažnosti a k uzneseniu o jej prijatí.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a predsedníčka   krajského   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Predsedníčka krajského vo svojom vyjadrení k sťažnosti okrem iného uviedla:„V zmysle Vašej požiadavky k sťažnosti uvádzam, že sťažnosť je pravdivá a vo veci konania   sp.   zn.   43   Cb   76/01   došlo   k zbytočným   prieťahom   vinou   konajúceho   sudcu JUDr. K.. Na menovaného bol pripravovaný návrh na disciplinárne konanie, ktorý nebol dopracovaný, pretože JUDr. K. od 1. júna už nie je sudcom, nakoľko sa v máji t. r. vzdal funkcie sudcu. Od 3. júna 2003 bola vec zmenou rozvrhu práce pridelená sudkyni JUDr. N., ktorá   po   menovanom   sudcovi   prevzala   množstvo   vecí   v ktorých   dlhú   dobu   nekonal. Postupne   veci   študuje   a postupuje   v konaniach   v rámci   svojich   možností   o čom   svedčia úkony v spise 43 Cb 76/01, ktorý v prílohe pripájam na zapožičanie.“ Ústavný súd zo súdneho spisu vedeného pod sp. zn. 43 Cb 76/01 zistil nasledovné:

1. Prípisom z 8. októbra 2001 bola vec okresným súdom postúpená na ďalšie konanie krajskému   súdu   ako   vecne   príslušnému   súdu   podľa   §   104a   ods.   2   Občianskeho súdneho poriadku v spojení s § 9 ods. 3 písm. c) bodom 1 Občianskeho súdneho poriadku (vec bola doručená 9. októbra 2001).

2. Podaním zo   4. februára 2002 právna zástupkyňa sťažovateľa urgovala nariadenie pojednávania vo veci.

3. Opatrením sudcu z 11. júna 2002 bolo nariadené pojednávanie vo veci na 24. jún 2002.

4. Pojednávanie z 24.   júna 2002 bolo   odročené na neurčito   z dôvodu   neprítomnosti odporcu (odporca svoju neúčasť ospravedlnil a žiadal jeho odročenie minimálne o 60 dní z dôvodu dlhodobo plánovanej služobnej cesty).

5. Podaním z 26. júna 2002 právna zástupkyňa sťažovateľa žiadala o nariadenie termínu pojednávania a upravila petit.

6. Podaním   zo 6.   decembra   2002   právna   zástupkyňa   sťažovateľa   opätovne   žiadala o určenie termínu pojednávania.

7. V spise je úradný záznam z 10. júna 2003 o prevzatí veci JUDr. N. z dôvodu zmeny rozvrhu práce.

8. Dňa 12. júna 2003 sudkyňa vyzvala sťažovateľa, aby oznámil súdu, či zaplatil súdny poplatok.

9. Dňa   6.   augusta   2003   sudkyňa   vyzvala   zástupcu   odporcu,   aby   oznámil   súdu,   či zaplatil súdny poplatok, a zároveň vyžiadala od okresného súdu   zaslanie záznamu o úhrade súdneho poplatku.

10. Okresný súd doručil krajskému súd 18. augusta 2003 oznámenie, že súdny poplatok doposiaľ nebol uhradený.

11.   Dňa   19.   augusta   2003   bol   krajskému   súdu   doručený   prípis   odporcu,   v ktorom oznamuje,   že   nemôže   uhradiť   súdny   poplatok,   pretože   bol   podaný   návrh   na zamietnutie konkurzu pre nedostatok majetku dlžníka.

12. Podľa úradného záznamu z 8. septembra 2003 súd zistil, že proti odporcovi bol 17. februára 2003 podaný návrh na vyhlásenie konkurzu.

13.   Prípisom z 24. septembra 2003 sudkyňa vyzvala právnu zástupkyňu sťažovateľa, aby   preukázala,   že   bola   medzi   účastníkmi   konania   uzavretá   dohoda   o urovnaní a finančnom vyporiadaní peňažného záväzku, a upresnila žalobu.

14. Odpoveď   právnej   zástupkyne   sťažovateľa   bola   okresnému   súdu   doručená   27. októbra 2003.II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola a vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.   Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98), pričom k vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza „až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu účastníka konania považovať také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie   účastníka   konania   a 3)   postup   samotného   súdu.   Za   súčasť   prvého   kritéria   sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

S použitím   uvedených   kritérií   ústavný   súd   preskúmal   priebeh   konania   pred okresným súdom a dospel k týmto záverom:  

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatoval,   že namietané konanie, ktorého predmetom je žaloba sťažovateľa o zaplatenie 141 785 Sk proti odporcovi   NOVOBYT   Bratislava,   družstvo,   nemožno   ani   z právneho   hľadiska,   ani z hľadiska potreby zisťovania faktického stavu považovať za zložité. Potvrdzuje to nakoniec aj vydanie platobného rozkazu okresným súdom 12. júna 2001. Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti konštatoval (II. ÚS 142/03), že návrh, o ktorom možno rozhodovať formou platobného rozkazu, t. j. v skrátenom konaní, v právne a skutkovo jednoduchých veciach nesignalizuje osobitne náročnú právnu a faktickú zložitosť veci.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľa ako účastníka konania, ústavný súd na základe analýzy súdneho spisu sp. zn. 43 Cb 76/01 zhodnotil správanie sťažovateľa v doterajšom priebehu   namietaného   konania   ako   aktívne   a   súčinnostné,   ktoré   v žiadnom   prípade neprispelo k doterajšej dĺžke konania.

3. V rámci posledného kritéria hodnotil ústavný súd doterajší postup okresného súdu v namietanom   konaní.   Zo   sťažnosti   a z   analýzy   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil,   že v doterajšom priebehu konania bolo vo veci nariadené len jedno pojednávanie na 24. jún 2002, ktoré bolo odročené na neurčito pre neprítomnosť odporcu. Toto pojednávanie bolo nariadené až po urgencii právnej zástupkyne sťažovateľa. Čas od doručenia žaloby, t. j. od 9. októbra   2001,   do   nariadenia   prvého   pojednávania   vo   veci,   t.   j.   do   11.   júna   2002, považoval ústavný súd vzhľadom na predmet namietaného konania   za neprimerane dlhý pre   prípravu   pojednávania,   a preto   konštatoval,   že   v tomto   období   došlo   k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.  

V období od 24. júna 2002 do 10. júna 2003 okresný súd vo veci nevykonal ani jeden procesný úkon, hoci mu v tom nebránila žiadna zákonná prekážka. Aj toto obdobie hodnotil ústavný súd ako obdobie, v ktorom došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

V období od 10. júna 2003, keď bola vec pridelená sudkyni JUDr. N., do času, keď ústavný súd o sťažnosti rozhodoval, bolo vo veci vykonaných viacero procesných úkonov, ktoré smerujú k právoplatnému rozhodnutiu vo veci. Ústavný súd preto toto obdobie od 10.   júna   2003   nepovažoval   za   obdobie,   v ktorom   dochádza   k zbytočným   prieťahom v konaní. III

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia. Keďže namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 76/01 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Keďže ústavný súd rozhodol o tom, že bolo porušené základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, zaoberal sa aj žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia, ktoré je podľa § 56 ods. 4 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon o ústavnom súde“) náhradou nemajetkovej ujmy vyjadrenej v peniazoch.

Aj keď ústavný súd prikázal krajskému súdu, aby v konaní sp. zn. 43 Cb 76/01 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej   právomoci   za dostatočné   na to,   aby sa   dosiahla vo   veci   účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal, aby   mu bolo priznané   finančné   zadosťučinenie vo   výške 100 000,- Sk z dôvodu morálnej ujmy, ktorá mu bola zbytočnými prieťahmi spôsobená.Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa riadil úvahou, že cieľom primeraného finančného zadosťučinenia je síce zmiernenie nemajetkovej ujmy, avšak nie aj prípadná náhrada škody.

Vzhľadom na to, že v konaní vedenom pod sp. zn. 43 Cb 76/01 došlo k zbytočným prieťahom, ktoré sťažovateľ svojím konaním nespôsobil, a berúc do úvahy celkovú dobu, počas ktorej krajský súd bez ospravedlniteľných dôvodov nekonal, ako aj ďalšie okolnosti prípadu,   ústavný súd   považoval sumu   20 000,-   Sk (slovom   dvadsaťtisíc   slovenských korún) za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. R. B. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 8 800 Sk (slovom osemtisícosemsto slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c) a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky v prvom polroku 2002 vo výške 12 811,- Sk, t. j. 4 270,-   Sk za jeden úkon a 130,- Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2003).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 14. januára 2004