SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 21/2015-10
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2015 v senátezloženom z predsedu Ladislava Orosza, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej (sudkyňaspravodajkyňa) a sudcu Lajosa Meszárosa predbežne prerokoval sťažnosti obchodnejspoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., Pribinova 25, Bratislava, zastúpenej FridrichPaľko, s. r. o., Grösslingová 4, Bratislava, konajúca prostredníctvom konateľa a advokátadoc. JUDr. Branislava Fridricha, PhD., vedené pod spisovými značkami: Rvp 22462/2013,Rvp 22463/2013, Rvp 2599/2014, Rvp 4044/2014, Rvp 4045/2014, Rvp 4609/2014,Rvp 4788/2014, Rvp 5141/2014, Rvp 5142/2014, Rvp 5711/2014, Rvp 5712/2014,Rvp 6122/2014, Rvp 6396/2014, Rvp 6397/2014, Rvp 6730/2014, Rvp 8088/2014,Rvp 8089/2014 a Rvp 8474/2014, ktorými namieta porušenie svojich základných právpodľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 47 Chartyzákladných práv Európskej únie a práv podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudskýchpráv a základných slobôd a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochraneľudských práv a základných slobôd a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 Ústavy Slovenskejrepubliky a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupomOkresného súdu Prešov a jeho uzneseniami sp. zn. 26 Er 684/2003 z 12. apríla 2012, sp. zn.6 Er 94/2011 z 25. februára 2013, sp. zn. 26 Er 191/2003 z 26. apríla 2012, sp. zn.7 Er 998/2003 z 12. apríla 2012, sp. zn. 26 Er 499/2006 z 22. februára 2012, sp. zn.23 Er 1629/2005 zo 16. apríla 2012, sp. zn. 26 Er 679/2003 z 28. februára 2013, sp. zn.23 Er 780/2007 zo 4. júna 2012, sp. zn. 23 Er 26/2007 zo 4. júla 2012, sp. zn.7 Er 2601/2003 z 12. apríla 2012, sp. zn. 26 Er 1698/2006 zo 16. apríla 2012, sp. zn.11 Er 311/2005 z 2. mája 2013, sp. zn. 6 Er 92/2007 z 11. mája 2012, sp. zn.26 Er 680/2003 z 23. februára 2012, sp. zn. 3 Er 354/2004 zo 17. decembra 2013 a sp. zn.11 Er 244/2005 zo 14. mája 2013 a postupom Krajského súdu v Prešove a jeho uzneseniamisp. zn. 7 CoE 48/2013 z 27. marca 2013, sp. zn. 7 CoE 158/2013 z 28. novembra 2013,sp. zn. 23 CoE 144/2013 z 30. decembra 2013, sp. zn. 24 CoE 95/2013 z 23. januára 2014,sp. zn. 16 CoE 3/2014 z 30. januára 2014, sp. zn. 1 CoE 85/2012 z 27. septembra 2012,sp. zn. 8 CoE 176/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 25 CoE 106/2013 zo 16. januára 2014,sp. zn. 15 CoE 3/2014 z 26. februára 2014, sp. zn. 25 CoE 96/2013 z 30. januára 2014,sp. zn. 18 CoE 17/2014 z 27. februára 2014, sp. zn. 23 CoE 2/2014 z 28. februára 2014,sp. zn. 1 CoE 15/2014 z 27. marca 2014, sp. zn. 7 CoE 26/2014 z 31. marca 2014, sp. zn.7 CoE 24/2014 z 31. marca 2014 a sp. zn. 19 CoE 28/2014 z 15. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
1. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., vedené pod spisovýmiznačkami: Rvp 22462/2013, Rvp 22463/2013, Rvp 2599/2014, Rvp 4044/2014,Rvp 4045/2014, Rvp 4609/2014, Rvp 4788/2014, Rvp 5141/2014, Rvp 5142/2014,Rvp 5711/2014, Rvp 5712/2014, Rvp 6122/2014, Rvp 6396/2014, Rvp 6397/2014,Rvp 6730/2014, Rvp 8088/2014, Rvp 8089/2014 a Rvp 8474/2014 s p á j a na spoločnékonanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. Rvp 22462/2013.
2. Sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o., o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) boli8. novembra 2013, 17. marca 2014, 11. apríla 2014, 17. apríla 2014, 25. apríla 2014,2. mája 2014, 14. mája 2014, 26. mája 2014, 27. mája 2014, 9. júna 2014, 7. júla 2014a 17. júla 2014 doručené sťažnosti obchodnej spoločnosti POHOTOVOSŤ, s. r. o. (ďalej len„sťažovateľka“, v citáciách aj „sťažovateľ“), ktorými namieta porušenie svojich základnýchpráv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“)a podľa čl. 47 Charty základných práv Európskej únie (ďalej len „charta“) a práv podľa čl. 6ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“)a podľa čl. 1 Dodatkového protokolu k Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dodatkový protokol“) a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14dohovoru postupom Okresného súdu Prešov (ďalej len „okresný súd“) a jeho uzneseniamisp. zn. 26 Er 684/2003 z 12. apríla 2012, sp. zn. 6 Er 94/2011 z 25. februára 2013, sp. zn.26 Er 191/2003 z 26. apríla 2012, sp. zn. 7 Er 998/2003 z 12. apríla 2012, sp. zn.26 Er 499/2006 z 22. februára 2012, sp. zn. 23 Er 1629/2005 z 16. apríla 2012, sp. zn.26 Er 679/2003 z 28. februára 2013, sp. zn. 23 Er 780/2007 zo 4. júna 2012, sp. zn.23 Er 26/2007 zo 4. júla 2012, sp. zn. 7 Er 2601/2003 z 12. apríla 2012, sp. zn.26 Er 1698/2006 zo 16. apríla 2012, sp. zn. 11 Er 311/2005 z 2. mája 2013, sp. zn.6 Er 92/2007 z 11. mája 2012, sp. zn. 26 Er 680/2003 z 23. februára 2012, sp. zn.3 Er 354/2004 zo 17. decembra 2013 a sp. zn. 11 Er 244/2005 zo 14. mája 2013 (ďalej len„napadnuté uznesenia okresného súdu“), ako aj porušenie svojich základných práv podľačl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty a práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru,podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom Krajského súdu v Prešove (ďalej len„krajský súd“) a jeho uzneseniami sp. zn. 7 CoE 48/2013 z 27. marca 2013, sp. zn.7 CoE 158/2013 z 28. novembra 2013, sp. zn. 23 CoE 144/2013 z 30. decembra 2013,sp. zn. 24 CoE 95/2013 z 23. januára 2014, sp. zn. 16 CoE 3/2014 z 30. januára 2014,sp. zn. 1 CoE 85/2012 z 27. septembra 2012, sp. zn. 8 CoE 176/2013 z 30. januára 2014,sp. zn. 25 CoE 106/2013 zo 16. januára 2014, sp. zn. 15 CoE 3/2014 z 26. februára 2014,sp. zn. 25 CoE 96/2013 z 30. januára 2014, sp. zn. 18 CoE 17/2014 z 27. februára 2014,sp. zn. 23 CoE 2/2014 z 28. februára 2014, sp. zn. 1 CoE 15/2014 z 27. marca 2014,sp. zn. 7 CoE 26/2014 z 31. marca 2014, sp. zn. 7 CoE 24/2014 z 31. marca 2014a sp. zn. 19 CoE 28/2014 z 15. apríla 2014 (ďalej len „napadnuté uznesenia krajskéhosúdu“).
Zo sťažností vyplýva, že sťažovateľka sa v rámci svojej podnikateľskej činnostizaoberá poskytovaním úverov z vlastných zdrojov. Na základe zmlúv o úvere sťažovateľkaposkytla dlžníkom úver, pričom poskytnuté peňažné prostriedky boli dlžníci povinní vrátiťpodľa podmienok dohodnutých v úverových zmluvách. Na zabezpečenie úverov bolapriamo v úverových zmluvách dojednaná buď rozhodcovská doložka, ktorou bola v prípadesporu medzi zmluvnými stranami úverovej zmluvy založená právomoc Stálehorozhodcovského súdu zriadeného (ďalej len„rozhodcovský súd“), alebo dlžníci priamo v úverových zmluvách splnomocnilisťažovateľkou menovite uvedenú tretiu osobu (ďalej len „splnomocnenec“), ktorá v prípade,ak dlžník svoje povinnosti z úverovej zmluvy nesplnil, mala oprávnenie podpísať v menedlžníka notársku zápisnicu o uznaní dlhu dlžníkom, ktorá mala mať povahu exekučnéhotitulu.
Z dôvodu, že dlžníci svoje záväzky vyplývajúce im z predmetných úverových zmlúvdobrovoľne neplnili, tieto sa voči sťažovateľke stali splatnými a v nadväznosti na uvedenésťažovateľka v prípadoch, kde bolo udelené splnomocnenie na spísanie notárskej zápisnice,na podklade tohto exekučného titulu (notárskej zápisnice) iniciovala začatie exekučnýchkonaní, a v prípadoch, kde bola dojednaná rozhodcovská doložka, na jej podklade začalarozhodcovské konania pred zmluvnými stranami zvoleným rozhodcovským súdom, ktoréhorozhodcovské rozsudky sa tak stali exekučnými titulmi, na podklade ktorých sťažovateľkainiciovala začatie exekučných konaní.
Potom, ako v začatých exekučných konaniach okresný súd poveril sťažovateľkouzvoleného súdneho exekútora vykonaním exekučných konaní, napadnutými uzneseniamiokresného súdu boli exekúcie ex offo zastavené, resp. vyhlásené za neprípustné a následnezastavené.
Na základe odvolaní sťažovateľky boli napadnuté uznesenia okresného súdupotvrdené napadnutými uzneseniami krajského súdu ako vecne správne.
Sťažovateľka v sťažnostiach podaných ústavnému súdu v obšírnej argumentáciinamieta, že postupom a uzneseniami okresného súdu a krajského súdu boli porušené ňouoznačené základné práva podľa ústavy, práva podľa dohovoru, dodatkového protokolua charty, pričom k ich porušeniu malo dôjsť predovšetkým tým, že zastavením už riadnezačatých a prebiehajúcich exekučných konaní, na vykonanie ktorých okresný súd už razudelil súdnemu exekútorovi poverenia, došlo k prekročeniu právomoci okresného súduako súdu exekučného, v kompetencii ktorého podľa sťažovateľky nie je vecnépreskúmavanie exekučného titulu. Okresný súd podľa sťažovateľky rozhodol nad rámecsvojej právomoci, keď bez návrhu rozhodol o zastavení exekúcií, čím mal sťažovateľkeodňať možnosť konať pred súdom, pretože sa nemala možnosť k veci vyjadriť aj napriektomu, že toto rozhodnutie v konečnom dôsledku zásadným spôsobom ovplyvnilo jej právnepostavenie, pretože podľa sťažovateľky má síce v tom-ktorom prípade k dispozícii exekučnýtitul, a to rozhodcovský rozsudok alebo notársku zápisnicu, avšak tento je nevykonateľný.Uvedené pochybenie okresného súdu podľa sťažovateľky nenapravil ani krajský súd.
Sťažovateľka ďalej v sťažnostiach podaných ústavnému súdu namieta, že tak okresnýsúd, ako ani krajský súd nenariadili v daných veciach pojednávanie aj napriek tomu, že imto ukladá § 57 ods. 5 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 233/1995 Z. z.o súdnych exekútoroch a exekučnej činnosti (Exekučný poriadok) a o zmene a doplneníďalších zákonov v znení účinnom od 9. augusta 2012, ako aj to, že obidva súdy vecinesprávne právne posúdili z hľadiska vnútroštátnej právnej úpravy v interakciis výkladovými pravidlami uvedenými v smernici Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993o nekalých podmienkach v spotrebiteľských zmluvách (ďalej aj „smernica Rady“), pretožepodľa sťažovateľky sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s tým, prečo buď dojednanierozhodcovskej doložky v úverovej zmluve, alebo udelenie splnomocnenia dlžníkom tretejosobe v úverovej zmluve na spísanie notárskej zápisnice o uznaní dlhu považovaliza neprijateľnú podmienku, a v tomto smere podľa sťažovateľky súdy nerešpektovaliani jej návrh na prerušenie konaní na účely predloženia prejudiciálnej otázky Súdnemudvoru Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) na podanie výkladu pojmu „nekalá zmluvnápodmienka“ v kontexte danej veci.
Sťažovateľka poukazuje aj na rozsudok Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrtproti Csaba Csipai a spol. C-472/11 z 21. 2. 2013, z ktorého má vyplývať, že čl. 6 ods. 1a čl. 7 ods. 1 smernice Rady 93/13/EHS z 5. apríla 1993 o nekalých podmienkachv spotrebiteľských zmluvách sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorýkonštatoval ex offo nekalú povahu zmluvnej podmienky, nemusí na to, aby mohol vyvodiťdôsledky tohto konštatovania, čakať, či spotrebiteľ informovaný o svojich právach navrhne,aby uvedená podmienka bola zrušená, avšak zásada kontradiktórnosti vo všeobecnostizaväzuje vnútroštátny súd, ktorý konštatoval v rámci preskúmavania ex offo nekalú povahuzmluvnej podmienky, informovať účastníkov konania v spore a vyzvať ich, aby sa k tomukontradiktórne vyjadrili spôsobom, ktorý na tento účel ustanovujú vnútroštátneprocesnoprávne predpisy.
Sťažovateľka na základe argumentácie uvedenej v sťažnostiach navrhuje, aby ústavnýsúd rozhodol nálezmi, v ktorých vysloví porušenie jej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 ačl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, práv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1dodatkového protokolu a tiež porušenie čl. 12 ods. 2 ústavy a čl. 14 dohovoru postupomokresného súdu v napadnutých konaniach a napadnutými uzneseniami, ako aj porušeniejej základných práv podľa čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa čl. 47 charty, ako ajpráv podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru a podľa čl. 1 dodatkového protokolu postupom krajskéhosúdu v napadnutých konaniach a jeho napadnutými uzneseniami, napadnuté uzneseniaokresného súdu a napadnuté uznesenia krajského súdu zruší a veci vráti na ďalšie konanie azároveň jej prizná primerané finančné zadosťučinenie, ako aj úhradu trov konania.
Súčasťou sťažností je aj návrh na odklad vykonateľnosti napadnutých uzneseníkrajského súdu podaný podľa § 52 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“).
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy,ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súdena neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na jehoodmietnutie podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde. Podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania návrhy, na prerokovanie ktorých nemá právomoc, návrhy, ktorénemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekýmzjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuťaj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Predmetom sťažností je tvrdenie sťažovateľky o porušení ňou označených právzaručených ústavou, dohovorom, dodatkovým protokolom a chartou postupoma označenými uzneseniami okresného súdu, ako aj postupom a označenými uzneseniamikrajského súdu.
II.1 K spoločnému prerokovaniu vecí
Podľa § 31a zákona o ústavnom súde ak tento zákon neustanovuje inak a povaha vecito nevylučuje, použijú sa na konanie pred ústavným súdom primerane ustanoveniaObčianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). V zmysle § 112 ods. 1 OSP v záujmehospodárnosti konania môže súd spojiť na spoločné konanie veci, ktoré sa uňho začalia skutkovo spolu súvisia alebo sa týkajú tých istých účastníkov. Zákon o ústavnom súdenemá osobitné ustanovenie o spojení vecí, avšak v súlade s § 31a zákona o ústavnom súdemožno v konaní o sťažnosti podľa čl. 127 ústavy použiť na prípadné spojenie vecí primerane§ 112 ods. 1 OSP.
S prihliadnutím na obsah sťažností, ktoré sú predmetom tohto prerokovania predústavným súdom, a z ich obsahu vyplývajúcu právnu a skutkovú súvislosť a taktiežprihliadajúc na totožnosť v osobe sťažovateľky, okresného súdu a krajského súdu, protiktorým tieto sťažnosti smerujú, rozhodol ústavný súd, aplikujúc označené právne normy,tak, že predmetné sťažnosti spojil na spoločné konanie (bod 1 výroku tohto uznesenia).
II.2 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami okresného súdu
Z čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že systém ústavnej ochrany základných práva slobôd je rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecnýchsúdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje inýsúd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.
Z princípu subsidiarity vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytnúť ochranuzákladným právam a slobodám je daná iba vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôdnerozhodujú všeobecné súdy. Ústavný súd sa pri uplatňovaní svojej právomoci riadizásadou, že všeobecné súdy sú ústavou povolané chrániť nielen zákonnosť, ale aj ústavnosť.Preto je právomoc ústavného súdu subsidiárna a nastupuje až vtedy, ak nie je danáprávomoc všeobecných súdov (m. m. IV. ÚS 236/07). Ak ústavný súd pri predbežnomprerokovaní sťažnosti zistí, že sťažovateľ sa ochrany základných práv alebo slobôd môžedomôcť využitím jemu dostupných a účinných prostriedkov nápravy pred iným súdom, musítakúto sťažnosť odmietnuť z dôvodu nedostatku právomoci na jej prerokovanie (m. m. IV.ÚS 115/07).
Sťažovateľka sťažnosťami napáda postup okresného súdu v napadnutých konaniacha napadnuté uznesenia okresného súdu vydané v týchto konaniach, ktorými okresný súdzamietol žiadosti sťažovateľky o udelenie poverení na vykonanie exekúcií, resp. vyhlásilexekúcie za neprípustné a zastavil ich.
Zo zistení ústavného súdu vyplýva, že sťažovateľka využila svoje právo podať protinamietanému postupu a napadnutým uzneseniam okresného súdu odvolania, o ktorých boloprávnený a aj povinný rozhodnúť krajský súd. Právomoc krajského súdu rozhodnúťo odvolaniach sťažovateľky v danom prípade vylučuje právomoc ústavného súdu.
Vzhľadom na túto skutočnosť ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnostiv tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu nedostatku svojejprávomoci.
II.3 K namietanému porušeniu označených práv postupom a rozhodnutiami krajského súdu
Pokiaľ ide o namietané porušenie práv sťažovateľky v príčinnej súvislostis rozhodnutiami krajského súdu, námietky sťažovateľky možno sumarizovať do štyrochzákladných východiskových rovín. Sťažovateľka v prvom rade namieta, že krajský súdnenapravil pochybenie okresného súdu, ktorý ako súd exekučný podľa sťažovateľky nadrámec svojich kompetencií vecne preskúmaval exekučné tituly (potom, ako už raz tietoexekučné tituly preskúmal pri vydávaní poverení exekútorovi na vykonanie exekúcií).Okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd nenapravil ani pochybenie okresnéhosúdu, ktorý pri vecnom prieskume exekučných titulov (rozhodcovské rozsudky a notárskezápisnice) aplikoval smernicu Rady, ktorá podľa sťažovateľky nie je prameňom práva,okrem tohto sťažovateľka namieta, že krajský súd a tiež pred ním okresný súd hoci mali,neprerušili exekučné konania na účely podania výkladu označenej smernice Radya nepredložili Súdnemu dvoru na posúdenie prejudiciálnu otázku, a to, či sa majú jejustanovenia aplikované v danom prípade vykladať tak, že „... za každých okolností zakazuje rozhodovať spory v rámci spotrebiteľských zmlúv na základe rozhodcovskej doložky prostredníctvom rozhodcovských súdov“, alebo otázku, prečo splnomocnenie udelenév zmluve o úvere, ktorým dlžník splnomocní tretiu osobu na uznanie dlhu v notárskejzápisnici, ktorá je exekučným titulom, je považované za neprijateľnú zmluvnú podmienku.Napokon sťažovateľka tiež namieta, že tak krajský súd, ako ani pred ním okresný súdnenariadili v daných veciach pojednávanie tak, ako im to ukladá § 57 ods. 5 Exekučnéhoporiadku, čím jej mali odňať právo konať pred súdom.
V súvislosti s uvedenými námietkami sťažovateľky ústavný súd po preskúmanípredmetu týchto sťažností dospel k záveru, že z dôvodu, že sťažovateľkou použitáargumentácia v týchto sťažnostiach je v podstate identická s jej právnou argumentáciou,ktorú už použila v stovkách predošlých sťažností, ktorými sa ústavný súd v uplynulomobdobí už zaoberal, vo svojej argumentácii k odmietnutiu sťažností v tejto časti ako zjavneneopodstatnených sa plne stotožňuje s dôvodmi uvedenými vo svojich predchádzajúcichrozhodnutiach napr. sp. zn. I. ÚS 382/2012 z 22. augusta 2012, sp. zn. I. ÚS 409/2012z 22. augusta 2012, sp. zn. IV. ÚS 467/2012 z 18. septembra 2012, sp. zn. IV. ÚS 50/2013z 31. januára 2013 a sp. zn. II. ÚS 562/2013 z 30. októbra 2013 (v prípadoch,keď bol exekučným titulom rozhodcovský rozsudok, pozn.) alebo v rozhodnutiach sp. zn.II. ÚS 79/2013 zo 7. februára 2013, sp. zn. IV. ÚS 51/2013 z 31. januára 2013, sp. zn.IV. ÚS 52/2013 z 31. januára 2013 a sp. zn. I. ÚS 745/2013 z 11. decembra 2013(v prípadoch, keď bola exekučným titulom notárska zápisnica, pozn.).
Vzhľadom na totožnosť tak v osobe sťažovateľky, ako aj totožnosť v použitej právnejargumentácii a skutkových okolnostiach, ktoré boli podstatné na ustálenie záverovvšeobecných súdov, ústavný súd dospel k záveru, že vzhľadom na to, že sťažovateľkesú známe dôvody odmietnutia sťažností v obdobných prípadoch a ustálený právny názorústavného súdu na danú právnu problematiku v závislosti od predmetu napadnutýchrozhodnutí všeobecných súdov a ňou použitej argumentácie bez relevantných zmien,nie je potrebné uvádzať tie isté dôvody odmietnutia.
Vo vzťahu k argumentácii sťažovateľky poukazujúcej na uznesenie Krajského súduv Bratislave sp. zn. 18 CoE 641/2011 z 30. novembra 2012, ktorým Krajský súdv Bratislave síce zrušil uznesenie prvostupňového súdu, ktorým bola zamietnutá žiadosťsúdneho exekútora o udelenie poverenia na vykonanie exekúcie v časti istiny a v častiúrokov z omeškania, ústavný súd uvádza, že tak urobil v dôsledku nepreskúmateľnostiodôvodnenia zrušovaného uznesenia, a tým naplnenia odvolacieho dôvodu zakotvenéhov § 221 ods. 1 písm. f) OSP (t. j. odňatia možnosti sťažovateľky konať pred súdom), nie všakz dôvodov, ktoré by vylučovali právne posúdenie sťažovateľkiných prípadov, z akýchvychádzal krajský súd pri konaní a rozhodovaní o odvolaniach proti uzneseniam okresnéhosúdu, ktoré sú predmetom tohto ústavného prieskumu.
V súvislosti s argumentáciou sťažovateľky vo vzťahu k namietanému porušeniu jejpráv na účinný prostriedok nápravy a na spravodlivý proces podľa čl. 47 charty a z nehovyplývajúcej zásady kontradiktórnosti konania tým, že konajúci krajský súd predrozhodnutím o posúdení zmluvnej podmienky (rozhodcovskej doložky) ako nekalej nedalúčastníkom konania príležitosť vyjadriť sa k týmto dôvodom, tak ako to sťažovateľkaodvodzuje z rozsudku Súdneho dvora vo veci Banif Plus Bank Zrt proti Csaba Csipai a spol.C-472/11 z 21. 2. 2013, ústavný súd poukazuje na to, že sťažovateľka mala možnosťoboznámiť sa s dôvodmi zastavenia exekučného konania a neprípustnosti exekúciez už uvádzaných dôvodov už z uznesení okresného súdu, proti ktorým aj podala odvolania,v ktorých sa k týmto dôvodom vyjadrila. Obdobne aj povinní z exekúcií, ktorí majúv zmluvnom vzťahu so sťažovateľkou postavenie spotrebiteľov, mali po doručení uzneseníprvostupňového súdu možnosť vyjadriť sa (prípadne podať odvolanie proti uzneseniuokresného súdu) v tom zmysle, že si neprajú, aby bolo v ich prípadoch vylúčené uplatnenienekalej zmluvnej podmienky. Sťažovateľkou uplatnenými argumentmi sa krajský súdv napadnutých uzneseniach náležite zaoberal a vyložil svoje závery, pre ktoré dospelk záveru, že uznesenia okresného súdu sú vecne správne.
Pre ústavnú udržateľnosť napadnutého postupu a uznesenia postačuje, aby bolazásada kontradiktórnosti dodržaná v konaní ako celku (v posudzovanom prípade v konanína oboch stupňoch). Presadzovanie názoru, že na každom jednom stupni súdnictva musí byťuvedená zásada dodržaná bez výnimky, by podľa názoru ústavného súdu odvolaciemu súduv zásade prisúdilo len funkciu akéhosi kasačného orgánu bez reálnej možnosti konvalidovaťprípadné procesné nedostatky vlastným postupom. Na základe uvedeného preto ústavný súddospel k záveru, že postupom krajského súdu a jeho uzneseniami bol v daných veciachprincíp kontradiktórnosti súdneho konania, ktorý je obsahom práv zaručených čl. 46 ods. 1ústavy, čl. 6 ods. 1 dohovoru a čl. 47 charty, dodržaný, vzhľadom na čo nič nesignalizujemožnosť porušenia v petite sťažností označených práv.
V súvislosti s uvedeným a vzhľadom na skutočnosť, že podľa judikatúry Európskehosúdu pre ľudské práva nie je nevyhnutné ako predpoklad možnosti obrátiť sa na tentomedzinárodný súdny orgán vyčerpať právny prostriedok nápravy na národnej úrovni, pokiaľby sa tento právny prostriedok z materiálneho hľadiska javil v obdobných identickýchprípadoch ako neefektívny, je podľa ústavného súdu namieste otázka, aký význama efektivitu má pre sťažovateľku tento postup, keď sa na ústavný súd opakovane obraciaso sťažnosťami, ktoré sú vo svojej materiálnej podstate identické a v tej súvislostipre sťažovateľku s ich predvídateľným posúdením ústavným súdom.
Ústavný súd poukazuje na to, že veľká časť námietok sťažovateľky o porušení jejv sťažnostiach označených základných práv podľa ústavy, práv podľa dohovoru,dodatkového protokolu a charty vo vzťahu ku konaniam okresného súdu (a vecne nadväznena neho aj k odvolacím konaniam), ktorým nebolo vyhovené žiadostiam sťažovateľkyo udelenie poverení na vykonanie exekúcií, je odôvodnená argumentáciou týkajúcousa vyhlásenia exekúcií za neprípustné a ich následného zastavenia. Ústavný súd pretosťažnosti v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako zjavneneopodstatnené.
V kontexte s už uvedeným ústavný súd dodáva, že sťažovateľka aj takýmto spôsobomzahlcuje ústavný súd podaniami, o ktorých je/musí si byť už dopredu vedomá, že nebudú vkonaní pred ústavným súdom vzhľadom na rovnaký spôsob ich vybavenia v predošlomobdobí úspešné, a ktorých spracovanie z hľadiska časového a kapacitného bráni ústavnémusúdu venovať sa tým veciam, ktoré si zasluhujú pozornosť, dokonca i jeho zásah (napr. I. ÚS3/2013).
Keďže sťažnosti boli odmietnuté ako celok, ústavný súd o ďalších návrhochsťažovateľky uplatnených v nich už nerozhodoval.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 15. januára 2015