znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 21/2014-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. januára 2014 v senáte zloženom   z predsedu   Juraja   Horvátha   (sudca   spravodajca)   a zo   sudcov   Sergeja   Kohuta a Lajosa   Mészárosa   predbežne   prerokoval   sťažnosť   spoločnosti   Lyžiarske   stredisko Martinské   hole,   s. r. o.   v likvidácii,   M.   R.   Štefánika   6,   Martin,   zastúpenej   advokátom Mgr. Martinom   Hrbáňom,   Advokátska   kancelária,   Malý   trh   2/A,   Bratislava,   vo   veci namietaného porušenia základných práv zaručených v čl. 46 ods. 1, čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 31. augusta 2012 v spojení s opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 27. februára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   Lyžiarske   stredisko   Martinské   hole,   s. r. o.   v likvidácii, o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. mája 2013 doručená   sťažnosť   spoločnosti   Lyžiarske   stredisko   Martinské   hole,   s. r. o.   v likvidácii, M. R.   Štefánika   6,   Martin   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala   porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 prvej vete Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“),   základného   práva   na   kontradiktórne súdne   konanie   zaručeného   v   čl.   46   ods.   1   a   čl.   48   ods.   2   ústavy   a základného   práva na rovnosť v súdnom konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej   len   „dohovor“)   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   sp.   zn.   4 M   Obdo   3/2012   z 31.   augusta   2012   v spojení   s opravným uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 M Obdo 3/2012 z 27. februára 2013.

Sťažovateľka v sťažnosti uviedla:«Sťažovateľka je účastníkom občianskeho súdneho konania vedeného v právnej veci žalobcu - sťažovateľky proti žalovanej: L. F.... o zaplatenie 39.832,70 € s príslušenstvom. V tejto veci v prvom stupni konal Okresný súd Martin, ktorý svojim Rozsudkom č. kon. 18Cb 138/2005-634 zo dňa 05.05.2010 rozhodol, že žalovaná je povinná zaplatiť sťažovateľke sumu   39.832,70   €   spolu   s   úrokom   z   omeškania   vo   výške   6   %   ročne   za obdobie   od 05.09.2005 do zaplatenia a trovy konania vo výške 12.038,01 €. Rozsudok Okresného súdu Martin č. kon. 18Cb 138/2005-634 zo dňa 05.05.2010 bol potvrdený Rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. kon.: 13Cob/336/2010-784, 13Cob/337/2010 zo dňa 22. júna 2011. Proti   Rozsudku   Okresného   súdu   Martin   č.   kon.   18Cb   138/2005-634   zo   dňa 05.05.2010 (ďalej aj „rozsudok súdu prvého stupňa“) a tiež proti Rozsudku Krajského súdu v   Žiline   č.   kon.:   13Cob/336/2010-784,   13Cob/337/2010   zo   dňa   22.   júna   2011   (ďalej aj „rozsudok   odvolacieho   súdu“)   bolo   podané   mimoriadne   dovolanie   generálneho prokurátora Slovenskej republiky.

O tomto mimoriadnom dovolaní porušovateľ rozhodol Uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.: 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31.08.2012 (ďalej aj „Uznesenie“) v spojení   s   Opravným   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.: 4M Obdo 3/2012 zo dňa 27.02.2013 tak, že rozsudok súdu prvého stupňa a tiež rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie....

Sťažovateľka   porušovateľovi   predovšetkým   vyčíta,   že   porušovateľ   sa   pri   svojom rozhodovaní   a   vydaní   Uznesenia   nekriticky   stotožnil   s nedôvodnými   a   aj   nepravdivými tvrdeniami   dovolateľa   uvedenými   v   jeho   mimoriadnom   dovolaní,   vzal   do   úvahy iba skutočnosti   a   argumenty,   ktoré   tvrdil   dovolateľ   v   podanom   mimoriadnom   dovolaní, pričom   pravdivosť   a   dôvodnosť   tvrdení   dovolá   teľa   porušovateľ   zjavne   náležité nepreskúmal   a   ani   nevy   hodnotil,   pretože   ak   by   porušovateľ   vec   náležité   preskúmal   a vyhodnotil,   tak by nemohol dospieť   k zjavne svojvoľným   a neudržateľným   skutkovým   a právnym   záverom,   ktoré   boh   prijaté   v   zrejmom   omyle   porušovateľa   ako   dovolacieho súdu....

Sťažovateľka predovšetkým poukazuje na to, že porušovateľ pri svojom rozhodovaní vôbec neprihliadol na to, že sťažovateľka opakovanie namietala neurčitosť a neplatnosť zmluvy o postúpení pohľadávky...

...   sťažovateľka   tiež   namieta,   že   tým,   že   porušovateľ   prihliadal   len   na   tvrdenia dovolateľa avšak vôbec neprihliadol na námietky a tvrdenia sťažovateľky o tom, že zmluva o postúpení   pohľadávok   je   neurčitá,   pretože   v   nej   nie   sú   dostatočne   jasne   určené pohľadávky, ktoré majú byť predmetom postúpenia, a že zmluva o postúpení pohľadávky je neplatný   právny   úkon,   porušovateľ   pri   svojom   rozhodovaní   sťažovateľku   znevýhodnil a porušil tým aj základné právo sťažovateľky na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd....

Sťažovateľka   tiež   namieta,   že   tým,   že   porušovateľ   prihliadal   len   na   tvrdenia dovolateľa   avšak   vôbec   neprihliadol   na   námietky   týkajúce   sa   údajných   postupovaných pohľadávok, z ktorých vyplývali pochybnosti o postupovaných pohľadávkach, porušovateľ pri svojom rozhodovaní sťažovateľku znevýhodnil a porušil aj základné právo sťažovateľky na rovnosť v súdnom konaní... a tiež základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie...

Sťažovateľka   namieta,   že   porušovateľ   pri   svojom   rozhodovaní   porušil   právo sťažovateľky na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie... tým, že Uznesenie náležité neodôvodnil.»

Sťažovateľka žiadala, aby ústavný súd takto rozhodol: „1. Základné právo obchodnej spoločnosti Lyžiarske stredisko Martinské hole, s.r.o. v likvidácií na súdnu ochranu a spravodlivé súdne konanie podľa čl. čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 veta prvá Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základné právo na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   a   základné   právo   na   rovnosť   v   súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   Uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky spis. zn.: 4M Obdo 3/2012 zo dňa 31.08.2012 v spojení s Opravným uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.: 4M Obdo 3/2012 zo dňa 27.02.2013 porušené boli.

2.   Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.:   4M   Obdo   3/2012 zo dňa 31.08.2012 a Opravné uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn.: 4M   Obdo   3/2012   zo   dňa   27.02.2013   zrušuje   a   vec   vracia   Najvyššie   súdu   Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti Lyžiarske   stredisko   Martinské   hole,   s.r.o.   v   likvidácií   trovy   konania   v   sume   vyčíslenej v písomnom   vyhotovení   nálezu   k   rukám   jej   právneho   zástupcu   Mgr.   Martina   Hrbáňa, advokáta so sídlom Malý trh 2/A, Bratislava, do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie, zakázať pokračovať v porušovaní základných práv a slobôd alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, alebo ak je to možné, prikázať, aby ten, kto porušil práva alebo slobody podľa odseku 1, obnovil stav pred porušením.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa   §   20   ods.   3   zákona   o   ústavnom   súde   ústavný   súd   je   viazaný   návrhom sťažovateľa,   ktorý   bol   spísaný   kvalifikovaným   právnym   zástupcom,   u   ktorého sa predpokladá   znalosť judikatúry   ústavného súdu.   Ústavný   súd   preto   v danom   prípade posudzoval   sťažnosť   sťažovateľky   v   rozsahu   uvádzanom   v   petite   jej   sťažnosti (III. ÚS 149/04, IV. ÚS 104/08, IV. ÚS 135/08).

1. K namietanému porušeniu základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru

Ako   vyplýva   zo   sťažnosti,   sťažovateľka   považuje rozhodnutie   najvyššieho   súdu za vecne   nesprávne   a   takisto   mu   vytýka,   že   najvyšší   súd   sa   pri   jeho   vydaní   zaoberal len argumentáciou   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálny prokurator“) uvedenou v mimoriadnom dovolaní.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   pravidelne   vyslovuje   názor,   že   nie   je oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   skutkové   a   právne   závery   všeobecných   súdov, ku ktorým dospeli pri interpretácii a aplikácii zákonov a ktoré sa stali základom pre ich rozhodnutia. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 147/01, II. ÚS 231/04).

Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť preto predmetom kontroly zo strany ústavného súdu vtedy, ak by vyvodené závery boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne a z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 20/03, IV. ÚS 43/04).

Ústavný súd zároveň zdôrazňuje, že nejde o porušenie základného práva na súdnu ochranu   a   práva   na   spravodlivý   proces,   ak   súd   nerozhodne   podľa   predstáv   účastníka konania a jeho návrhu nevyhovie, ak je takéto rozhodnutie súdu v súlade s objektívnym právom. Reálne uplatnenie a garantovanie základného práva na súdnu ochranu nielenže neznamená právo na úspech v konaní, ale ani nárok na to, aby všeobecné súdy preberali alebo   sa   riadili   výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   predkladá účastník   konania   (napr.   IV.   ÚS   340/04).   Z   tohto   dôvodu   nebolo   možné   považovať za dôvodnú tú časť sťažnosti sťažovateľky, v ktorej namietala porušenie označených práv pre „vecnú nesprávnosť“ rozsudku najvyššieho súdu.

Ústavný súd zároveň uvádza, že v zmysle § 243i Občianskeho súdneho poriadku mimoriadne   dovolanie   doručí   dovolací   súd   účastníkom   na   vyjadrenie.   V   zmysle   tohto ustanovenia má účastník konania možnosť vyjadriť sa (zaujať stanovisko) k mimoriadnemu dovolaniu   generálneho   prokurátora.   Vzhľadom   na   to,   že   ide   o   procesné   oprávnenie účastníka konania, je vecou jeho úvahy, či túto možnosť využije alebo nie. V prípade, ak ju ale nevyužije, najvyšší súd nemá možnosť sa s jeho vyjadrením oboznámiť a následne naň reagovať   v   rozhodnutí.   Ak   preto   účastník   konania   chcel,   aby   sa   najvyšší   súd pri mimoriadnom dovolaní zaoberal jeho argumentmi, bolo potrebné, aby mu ich poskytol v rámci a prostredníctvom vyjadrenia sa k mimoriadnemu dovolaniu. Ak preto procesný postup   súdneho   orgánu   poskytol   účastníkovi   konania   priestor   uplatniť   procesné   práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil, nemožno dospieť k záveru, že došlo   k   porušeniu   jeho   základného   práva   na   súdnu   ochranu.   Tým,   že   sťažovateľka vo veci   mimoriadneho   dovolania   nevyužila   možnosť   vyjadriť   sa   k nemu,   nemožno považovať za dôvodnú jej argumentáciu, v zmysle ktorej „... porušovateľ sa pri svojom rozhodovaní   a vydaní   Uznesenia   nekriticky   stotožnil   s   nedôvodnými   a   aj   nepravdivými tvrdeniami   dovolateľa   uvedenými   v   jeho   mimoriadnom   dovolaní,   vzal   do   úvahy iba skutočnosti a argumenty, ktoré tvrdil dovolateľ v podanom mimoriadnom dovolaní...“.

Pokiaľ ide o napadnutý spôsob a rozsah odôvodnenia uznesenia najvyššieho súdu, ako aj s ohľadom na dôvody, ktoré sťažovateľka uviedla vo svojej sťažnosti, ústavný súd nezistil taký výklad zákonných predpisov rozhodných pre vec samotnú, ktoré by mohli vyvolať   účinky   nezlučiteľné   s   čl.   46   ods.   1   ústavy   a   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tak,   ako to sťažovateľka   tvrdila   vo   svojej   sťažnosti.   V   napadnutom   rozhodnutí   najvyšší   súd zohľadnil všetky jeho zákonné náležitosti a tieto pri jeho tvorbe aj prakticky aplikoval. Závery, ku ktorým najvyšší súd dospel, nemožno označiť za svojvoľné (arbitrárne) alebo zjavne   neodôvodnené,   keďže   majú   oporu   v   zákone   a   sú   jasne   a   dostatočne   právne zdôvodnené.   Skutočnosť,   že   sťažovateľka   sa   s   názorom   najvyššieho   súdu   nestotožnila, nestačí   na   prijatie   záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti,   resp.   arbitrárnosti   napadnutého uznesenia. Ústavný súd tiež podotýka, že obsahom základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy (ako aj práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru) nie je garancia, že rozhodnutie súdu bude spĺňať očakávania a predstavy účastníka konania. Právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia taktiež neznamená, že súd musí dať podrobnú odpoveď na každý argument účastníka konania, hoci z odôvodnenia rozhodnutia musia   byť   zrejmé   všetky   pre   rozhodnutie   podstatné   skutočnosti   objasňujúce   skutkový a právny základ rozhodnutia (II. ÚS 76/07).

Vychádzajúc z uvedeného, ústavný súd sťažnosť sťažovateľky v tejto časti odmietol ako   zjavne   neopodstatnenú,   pretože   napadnuté   uznesenie   najvyššieho   súdu   v   ničom nesignalizuje možnosť porušenia základného práva na súdnu ochranu, resp. na spravodlivé súdne konanie, dôvodnosť ktorej by bolo potrebné preskúmať po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

2. K namietanému porušeniu základného práva a práva na rovnosť v súdnom konaní zaručeného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru a základného práva na kontradiktórne súdne konanie zaručeného v čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 ústavy

Pri   posudzovaní   porušenia   uvedených   článkov   ústavy   a dohovoru   ústavný   súd vychádzal z týchto tvrdení sťažovateľky:

„...   tým,   že   porušovateľ   prihliadal   len   na   tvrdenia   dovolateľa   avšak   vôbec neprihliadol na námietky a tvrdenia sťažovateľky o tom, že zmluva o postúpení pohľadávok je   neurčitá,   pretože   v   nej   nie   sú   dostatočne   jasne   určené   pohľadávky   ktoré   majú   byť predmetom   postúpenia   a   že   zmluva   o   postúpení   pohľadávky   je   neplatná   právny   úkon, porušovateľ pri svojom rozhodovaní sťažovateľku znevýhodnil. A porušil tým aj základné právo sťažovateľky na rovnosť v súdnom konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd a základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie podľa čl. 46 ods. 1 a čl. 48 ods. 2 Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd....

... tým, že porušovateľ prihliadal len na tvrdenia dovolateľa avšak vôbec neprihliadol na   námietky   týkajúce   sa   údajných   postupovaných   pohľadávok,   z   ktorých   vyplývali pochybnosti   o   postupovaných   pohľadávkach,   porušovateľ   pri   svojom   rozhodovaní sťažovateľku znevýhodnil a porušil aj základné právo sťažovateľke na rovnosť v súdnom konaní... a tiež základné právo sťažovateľky na kontradiktórne súdne konanie...“

Obsah   práva   rovnosti   účastníkov   súdneho   konania   ako   jedného   z   určujúcich ústavnoprávnych princípov občianskeho súdneho procesu spočíva v tom, že všetci účastníci majú rovnaké procesné práva a povinnosti, ktoré uplatňujú a plnia za rovnakých podmienok bez zvýhodnenia alebo diskriminácie niektorej zo strán (IV. ÚS 159/05).

Ústavný súd v tejto súvislosti uvádza, že k zásahu do práva na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy (tak ako to opísala vo svojej sťažnosti sťažovateľka) ani reálne nemohlo dôjsť. V rámci konania o mimoriadnom dovolaní jej totiž neboli odňaté žiadne procesné práva, prípadne ukladané povinnosti, ktoré by nemala aj druhá sporová strana.   Ostatne   toto   sťažovateľka   ani   netvrdila.   Naopak,   ústavný   súd   pripomína, že sťažovateľka, ako aj žalovaná mala možnosť sa k podanému mimoriadnemu dovolaniu generálneho prokurátora vyjadriť, čo však nevyužila.

S poukazom na tvrdenie sťažovateľky, že najvyšší súd prihliadol len na tvrdenia generálneho prokurátora a na jej tvrdenia a námietky neprihliadol, ústavný súd uvádza, že sťažovateľka svoje právo na podanie námietok nevyužila. Pokiaľ ide o procesné garancie účastníka súdneho konania, ústavný súd pripomína, že ich zmyslom (tak ako vyplývajú z ustanovení čl. 47 ods. 3 a čl. 48 ods. 2 ústavy a z čl. 6 dohovoru) je zabezpečiť, aby bola účastníkovi   konania   poskytnutá   zo   strany   príslušného   orgánu   verejnej   moci   rozumná a dostatočná možnosť uplatniť svoj vplyv na priebeh a výsledok konania využitím svojich procesných   práv   za podmienok,   ktoré ho nestavajú do   podstatne nevýhodnejšej   pozície v porovnaní   s   druhým   účastníkom.   Ak   preto   procesný   postup   orgánu   verejnej   moci objektívne poskytol účastníkovi konania priestor uplatniť tieto procesné práva, no ten ich bez dôvodu hodného osobitného zreteľa nevyužil (prípadne nevyužil v plnom rozsahu), nemožno dospieť k záveru, že došlo k porušeniu jeho základných práv na súdnu ochranu, rovnosť v konaní alebo na prerokovanie veci v jeho prítomnosti, prípadne k porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie (III. ÚS 153/07).

K   porušeniu   princípu   kontradiktórnosti   súdneho   konania   ústavný   súd   uvádza, že tento princíp je spravidla súčasťou konania vo veci samej a spočíva v práve vyjadrovať sa   k stanoviskám   a   dôkazom   druhého   účastníka.   Sťažovateľka   vidí   porušenie   tohto princípu v tom,   že   najvyšší   súd   sa   vo   svojom   rozhodnutí   stotožnil   a   prevzal argumentáciu generálneho prokurátora   z mimoriadneho dovolania a na jej argumentáciu z prvoinštančného,   ako   aj druhoinštančného   konania   neprihliadol.   Ústavný   súd   v   tejto súvislosti pripomína, že sťažovateľka v podanej sťažnosti neuvádza a ani netvrdí, že by nemala možnosť vyjadriť sa k stanoviskám a dôkazom druhého účastníka konania, resp. generálneho   prokurátora   v   konaní   o   mimoriadnom   dovolaní.   Ústavný   súd,   naopak, zdôrazňuje, že sťažovateľka mala reálnu možnosť vyjadriť sa k mimoriadnemu dovolaniu generálneho   prokurátora,   ktorú   však   nevyužila   bez   uvedenia   akéhokoľvek   relevantného dôvodu.

Ústavný   súd   preto   dospel   k   záveru,   že   postupom,   v   ktorom   vidí   sťažovateľka porušenie   princípu   kontradiktórnosti   súdneho   konania,   nemohlo   dôjsť   k namietanému porušeniu práv, pretože jeho porušenie by predpokladalo taký postup najvyššieho súdu, ktorý   by   sťažovateľke   znemožnil   vyjadriť   sa   k   mimoriadnemu   dovolaniu   generálneho prokurátora. K takémuto postupu najvyššieho súdu však nedošlo.

Vychádzajúc   z uvedeného,   ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľky   aj   v   tejto   časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

Vzhľadom na to, že sťažnosť bola odmietnutá ako celok a že rozhodnutie o zrušení napadnutého   rozsudku   najvyššieho   súdu   a   o   trovách   konania   je   viazané na   vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľky (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný súd o tej časti sťažnosti, ktorou sa sťažovateľka domáhala ich priznania, už nerozhodoval.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. januára 2014