znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 21/2013-20

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 24. januára 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B., a Ing. Ľ. H., B., zastúpených advokátom   Mgr.   P.   V.,   S.,   vo   veci   namietaného porušenia   základného   práva   na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní zaručeného v čl. 47 ods.   3 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť   spoločnosti   E.,   s. r. o.,   a Ing.   Ľ.   H. o d m i e t a   ako   zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. decembra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti E., s. r. o., B. (ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a Ing. Ľ.   H.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ   v 2.   rade“,   spolu   ďalej   len   „sťažovatelia“),   vo   veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva na rovnosť účastníkov v   konaní   zaručeného   v   čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012.  

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 8. decembra 2011, ktoré podľa výpisu z obchodného registra nadobudlo právoplatnosť 16. decembra 2011, bolo vyhlásené konkurzné konanie na majetok spoločnosti S., s. r. o. (ďalej   len   „úpadca“),   ktorého   jediným   spoločníkom   bol   sťažovateľ   v 1.   rade,   pričom konateľ   sťažovateľa   v 1.   rade   (B.   H.)   bol   súčasne   aj   konateľom   úpadcu.   Sťažovateľ v 1. rade a sťažovateľ v 2. rade sú súčasne veriteľmi úpadcu, ktorí si svoje pohľadávky voči podstate prihlásili vo vyhlásenom konkurznom konaní.

V rámci speňažovania majetku úpadcu došlo aj k predaju dvoch jeho podnikov, a to časti podniku C. a časti podniku P., v súvislosti s predajom ktorých sa uskutočnilo správcom konkurznej podstaty zorganizované II. kolo ponukového konania podľa § 92 ods. 1 písm. d) zákona č. 7/2005 Z. z. o konkurze a reštrukturalizácii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o konkurze a reštrukturalizácii“). Dňa   19. septembra   2012   sa   uskutočnilo   v prítomnosti   správcu   konkurznej   podstaty vyhodnotenie ponukového konania pred okresným (konkurzným) súdom, ktorého sa podľa sťažovateľov (veriteľov) nemohol zúčastniť veriteľský výbor vrátane sťažovateľov, pretože termín jeho konania im mal byť oznámený prostredníctvom správcu konkurznej podstaty telefonicky a e-mailom iba „... niekoľko hodín pred plánovaným časom vyhodnotenia“.

Po   uskutočnení   vyhodnotenia   ponukového   konania   sa   20.   septembra   2012 uskutočnilo zasadnutie veriteľského výboru, ktorý uznesením prijatým podľa § 83 ods. 1 písm. a), c) a d) zákona o konkurze a reštrukturalizácii uložil správcovi konkurznej podstaty záväzný   pokyn   spočívajúci:   v povinnosti   akceptovať   ponuku   spoločnosti   R.,   s. r. o., predloženú do II. kola ponukového konania týkajúcu sa predaja časti podniku C. za kúpnu cenu 376 100 € s tým, že návrh kúpnej zmluvy mal správca konkurznej podstaty predložiť najneskôr   do   30.   septembra   2012   na   schválenie   veriteľskému   výboru;   v povinnosti odmietnuť všetky ponuky predložené v II. kole ponukového konania na predaj časti podniku P.;   a napokon   v povinnosti   správcu   konkurznej   podstaty   predložiť   veriteľskému   výboru žiadosť o udelenie záväzného pokynu na nové kolo ponukového konania na predaj časti podniku P. (ďalej len „záväzný pokyn veriteľského výboru“).

Následne bol predsedovi veriteľského výboru, ktorým bol v jednej osobe konateľ úpadcu   i konateľ   sťažovateľa   v 1.   rade, doručený   list   správcu   konkurznej   podstaty z 24. septembra 2012, ktorým veriteľskému výboru oznámil, že neakceptuje záväzný pokyn veriteľského   výboru,   a vyzval   veriteľský   výbor,   aby   do   3   dní   od   doručenia   tohto odmietnutia záväzný pokyn upravil tak, aby ním nebolo zasahované do výsledkov II. kola ponukového konania.

Na   zasadnutí   konanom   26.   septembra   2012   veriteľský   výbor   zotrval   na   svojom pôvodnom záväznom pokyne z 20. septembra 2012, a preto správca konkurznej podstaty podľa   § 83 ods.   3 zákona o   konkurze a reštrukturalizácii predložil   vec na rozhodnutie okresnému   (konkurznému)   súdu,   pričom   predseda   veriteľského   výboru   mal   listom z 9. októbra 2012 požiadať okresný súd „... o osobné vypočutie členov veriteľského výboru v tejto veci“. Túto žiadosť však okresný súd neakceptoval a 12. októbra 2012 uznesením sp. zn. 1 K 61/2011 rozhodol tak, že udelil správcovi konkurznej podstaty záväzný pokyn na uzatvorenie kúpnych zmlúv týkajúcich sa predaja časti podniku C. aj časti podniku P., a to s úspešnými uchádzačmi II. kola ponukového konania, čím podľa sťažovateľov okresný súd v podstate   zrušil   záväzný   pokyn   veriteľského   výboru,   a to   bez   toho,   aby   toto   svoje rozhodnutie aj náležite odôvodnil v súlade so zákonnými požiadavkami § 83 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii. Uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012,   proti   ktorému   nie je prípustný   opravný prostriedok,   nadobudlo právoplatnosť   po zverejnení v Obchodnom vestníku 23. októbra 2012.

Podľa   sťažovateľov   okresný   súd   napádaným   uznesením   sp.   zn.   1   K 61/2011 z 12. októbra 2012 zrušil rozhodnutie veriteľského výboru, ktorý reprezentuje oprávnené záujmy veriteľov bez toho, aby toto svoje rozhodnutie náležite odôvodnil podľa § 83 ods. 3 zákona   o konkurze   a   reštrukturalizácii,   v zmysle   ktorého   súd   pri   vydávaní   uznesenia, ktorým   určuje,   ako   má   správca   konkurznej   podstaty   postupovať   v prípade,   ak   správca konkurznej   podstaty   odmietne   splnenie   pokynu   príslušného   orgánu   z dôvodu,   že   je v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania ustanovenými   zákonom   o konkurze   a   reštrukturalizácii,   zohľadní   oprávnené   záujmy dotknutých veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia príslušného orgánu.

Podľa sťažovateľov však okresný súd (konkurzný súd) pred vydaním napádaného uznesenia   nielenže   nevypočul   zástupcov   veriteľského   výboru,   ale   si   ani   nevyžiadal stanovisko dotknutých veriteľov, takže podľa sťažovateľov okresný súd rozhodol iba na základe   jednostranných   tvrdení   správcu   konkurznej   podstaty,   čím   mal   porušiť   nielen princípy   kontradiktórnosti   konania garantované v čl.   47   ods.   3   ústavy, ale v konečnom dôsledku aj princíp spravodlivého súdneho konania garantovaný v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Podľa   sťažovateľov   v danom   prípade   ide   o klasické   sporové konanie medzi príslušným orgánom   (v   danom   prípade   ním   bol výbor   veriteľov,   pozn.) na jednej strane a správcom konkurznej podstaty na strane druhej, v ktorom majú obaja títo účastníci konania rovnocenné postavenie, a to aj z hľadiska ich práva k sporu sa vyjadriť. Podľa   sťažovateľov   však   okresný   súd   mal   v danom   prípade   rozhodnúť   bez   náležitého zistenia skutkového stavu, a to iba na podklade automatického akceptovania tvrdení správcu konkurznej   podstaty   o rozpore   záväzného   pokynu   veriteľského   výboru   so   zákonom ustanovenými kritériami.   Inými   slovami,   podľa   sťažovateľov   okresný   súd   v napádanom uznesení   vôbec   nevysvetlil,   v čom   bol   záväzný   pokyn   výboru   veriteľov   v rozpore s oprávnenými   záujmami   veriteľov   alebo   v čom   videl   jeho   rozpor   s   pravidlami speňažovania   majetku   konkurznej   podstaty   ustanovenými   zákonom   o konkurze a reštrukturalizácii.   V dôsledku   všetkých   uvedených   skutočností   sťažovatelia   považujú napádané uznesenie okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012 za arbitrárne a majúce za následok porušenie nimi označených práv.

Sťažovatelia v sťažnosti okrem iného uviedli:

«Pokiaľ ide o prvú podmienku spočívajúcu v tom, že súd môže zmeniť záväzný pokyn príslušného orgánu len v prípade, ak je tento pokyn v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých   veriteľov   alebo   pravidlami   speňažovania   ustanovenými   týmto   zákonom,   táto nebola   vôbec   predmetom   posudzovania   konkurzného   súdu.   V   namietanom   rozhodnutí konkurzný súd vôbec neuvádza, s akým oprávneným záujmom veriteľov je pokyn v rozpore, ani   neuvádza,   či   je   pokyn   v   rozpore   s   nejakým   konkrétnym   pravidlom   speňažovania ustanoveným zákonom o konkurze....

Súd   taktiež   v   odôvodnení   namietaného   rozhodnutia   vôbec   neuvádza,   ako   sa vysporiadal so zákonným príkazom, že má zohľadniť pri rozhodovaní v týchto prípadoch oprávnené záujmy dotknutých veriteľov. Vzhľadom na to, že zákon o konkurze kritérium oprávnených záujmov dotknutých veriteľov osobitne uvádza, prikladá mu zjavne osobitný význam, a preto by sa súd mal s touto otázkou v odôvodnení svojho rozhodnutia výslovne vysporiadať. V posudzovanom prípade sa tak nestalo....

Konkurzný   súd   preto   vydaním   namietaného   rozhodnutia   nad   rámec   zákonných dôvodov,   a teda arbitrárnym,   ústavne neudržateľným spôsobom   zasiahol   do postavenia veriteľského výboru v konkurznom konaní a do jeho rozhodovacej právomoci, a tým aj do namietaných základných práv sťažovateľov ako členov veriteľského výboru.

Z   hľadiska   náležitostí   odôvodnení   súdnych   rozhodnutí   je   neakceptovateľné,   ak v zmysle citovanej časti odôvodnenia namietaného rozhodnutia súd v podstate ako jediné argumenty   uvádza   iba   ničím   neodôvodnenú   a   nepreukázanú   „možnú   pochybnosť   či veriteľský výbor skutočne obhajuje záujem všetkých veriteľov alebo iné záujmy a z tohto dôvodu sa snaží zmariť účel konkurzu resp. rýchlosť konkurzného konania“, alebo ak súd uvedie,   že   „k   primeranosti   ponúk   sa   nebude   vyjadrovať   ale   nechá   to   na   posúdenie správcu.“ Týmito závermi súd rezignoval na svoje zákonom dané postavenie v prípade sporu   medzi   správcom   a príslušným orgánom,   ktorý ma   súd   v takýchto prípadoch ako nezávislý arbiter riešiť na základe objektívne zisteného skutkového stavu....

V posudzovanom prípade nedal súd v odôvodnení svojho rozhodnutia vôbec odpoveď na to, na základe akého zákonného dôvodu uvedeného v ustanovení § 83 ods. 3 zákona o konkurze zrušil záväzný pokyn veriteľského výboru a rozhodol o udelení iného záväzného pokynu. Nedal tiež odpoveď na to, ako sa vysporiadal s vyjadreniami dotknutých veriteľov (tieto   si   ani   nezabezpečil)   a   príslušného   orgánu,   hoci   mu   zákon   výslovne   ukladá   na vyjadrenia týchto subjektov prihliadať, a preto vysporiadanie sa s týmito vyjadreniami musí byť považované za takú otázku, ktorá si v každom prípade vyžaduje uvedenie právnych záverov a úvah súdu v odôvodnení jeho rozhodnutia. Osobitne to platí najmä v prípade, ak súd   názory   veriteľského   výboru   ako   príslušného   orgánu   nerešpektoval,   ako   sa   to   stalo v tomto prípade....

Vyššie popísaným spôsobom došlo zároveň aj k porušenie práva sťažovateľov ako členov veriteľského výboru na rovnosť účastníkov konania, keďže konajúci konkurzný súd pri   svojom   rozhodovaní   bez   náležitého   preverenia   skutkového   stavu   jednostranne a nekriticky vychádzal iba z vyjadrení správcu, ktorým prikladal neprimerane vyššiu váhu ako vyjadreniam zástupcov veriteľov (veriteľského výboru). Urobil tak napriek tomu, že oba tieto   subjekty   majú   mať   pri   rozhodovaní   súdu   podľa   ustanovenia   §   83   ods.   3   zákona o konkurze   rovnaké   postavenie   a   súd   má   rozhodovať   na   základe   objektívne   zisteného skutkového stavu a nie na základe automatického akceptovania tvrdení správcu, s ktorými veriteľský   výbor   vyslovil   svoj   nesúhlas.   Naopak,   zákon   o   konkurze   dokonca   v   prípade takéhoto rozhodovania zvýrazňuje význam vyjadrenia veriteľov a príslušného orgánu, keď doslovne uvádza, že..súd pri vydávaní uznesenia zohľadní oprávnené záujmy dotknutých veriteľov   a   ich   vyjadrenia   a   vyjadrenia   príslušného   orgánu.“   Týmto   spôsobom   súd nepostupoval,   ba   práve   naopak   konal   v   rozpore   s   týmito   zákonnými   usmerneniami a jednostranne vychádzal iba z vyjadrení správcu. Súd svoj postoj vyzdvihujúci postavenie správcu v konaní jednoznačne a výslovne vyjadril v odôvodnení namietaného rozhodnutia, keď uviedol, že „súd k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie správcu ako osobu s odbornou spôsobilosťou posúdiť primeranosť jednotlivých ponúk.“ Z tohto vyjadrenia súdu je evidentné nerešpektovanie rovnosti účastníkov konania (zrejme by nebolo ústavnoprávne akceptovateľné, ak by súd v klasickom sporovom konaní uviedol, že   sa   k   určitej   pre   rozhodnutie   podstatnej   skutkovej   otázke   nebude   vyjadrovať,   ale   jej posúdenie ponechá na posúdení niektorej zo strán sporu).»

Vzhľadom na uvedené sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí ich sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo spoločnosti E., s. r. o. a Ing. Ľ. H. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky, základné právo na rovnosť účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a právo na spravodlivé prejednanie veci podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K/61/2011 zo dňa 12. októbra 2012 porušené bolo. Uznesenie Okresného súdu Banská Bystrica sp. zn. 1 K/61/2011 zo dňa 12. októbra 2012 sa zrušuje a vec sa vracia tomuto súdu na ďalšie konanie.

Najvyšší súd slovenskej republiky je povinný zaplatiť sťažovateľom trovy právneho zastúpenia vo výške 284,84 EUR na účet advokáta Mgr. P. V... do dvoch mesiacov odo dňa právoplatnosti tohto nálezu.“

Okrem uvedeného sa sťažovatelia domáhali, aby ústavný súd vydaním dočasného opatrenia odložil vykonateľnosť napádaného uznesenia okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012, pričom svoj návrh odôvodnili takto:

„Namietaným   rozhodnutím   bolo   výrazným   spôsobom   zasiahnuté   do   právomoci veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia členmi), a to práve v najdôležitejšej otázke, ktorú   mal   veriteľský   výbor   právo   počas   konkurzného   konania   rozhodnúť   (schválenie predaja najpodstatnejších a najhodnotnejších častí podniku úpadcu). Tým vzniká na strane sťažovateľov stav výraznej právnej neistoty a oslabenia ich pozície v konkurznom konaní. Pokiaľ   by nebolo   rozhodnuté o   odklade vykonateľnosti   namietaného   rozhodnutia,   môže nastať situácia, že do doby rozhodnutia o tejto sťažnosti pokročí konkurzné konanie do takého štádia, že nápravu už spätne nebude možné vykonať a sťažovatelia ako členovia veriteľského   výboru   už   nebudú   môcť   svoju   vyššie   uvedenú   zákonnú   právomoc   reálne uplatniť.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľov o porušení základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy, základného práva na rovnosť účastníkov v konaní   zaručeného   v čl.   47   ods.   3   ústavy   a   práva   na   spravodlivé   súdne   konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, k porušeniu ktorých malo dôjsť v príčinnej súvislosti s uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012, ktorým okresný súd nevyhovel, resp. sa nestotožnil so záväzným pokynom veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia   členmi)   určeného   správcovi   konkurznej   podstaty   vo   veci   predaja   majetku úpadcu   po   uskutočnení   II.   kola   verejného   ponukového   konania,   ale   okresný   súd v predmetnom uznesení vydal pre správcu konkurznej podstaty svoj vlastný pokyn, ktorý podľa sťažovateľov nie je dôvodný a nemá oporu v zákone o konkurze a reštrukturalizácii.

Ústavný   súd   vzhľadom   na   svoju   doterajšiu   judikatúru   považuje   za   potrebné   tiež pripomenúť,   že   nie   je   zásadne   oprávnený   preskúmavať   a   posudzovať   právne   názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu, ani preskúmavať,   či   v   konaní   pred   všeobecnými   súdmi   bol   alebo   nebol   náležite   zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu všeobecný súd vyvodil. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov takejto interpretácie a   aplikácie   s   ústavou,   prípadne   medzinárodnými   zmluvami   o   ľudských   právach a základných slobodách. Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať rozhodnutie   všeobecného   súdu   v   prípade,   ak   v   konaní,   ktoré   mu   predchádzalo,   alebo samotným   rozhodnutím   došlo   k   porušeniu   základného   práva   alebo   slobody.   Skutkové a právne závery všeobecného súdu môžu byť teda predmetom kontroly zo strany ústavného súdu   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (mutatis mutandis I. ÚS 13/00).

Okresný súd napádané uznesenie odôvodnil takto: «Úlohou   súdu   bolo   preskúmať   dôvodnosť   podania   návrhu   správcu   na   vydanie uznesenia   podľa   ust.   §   83   ods.   3   ZKR,   ďalej   preskúmať   verejné   ponukové   kolo   a   tiež preskúmať netransparentnosť namietanú neúspešným záujemcom ako aj tvrdenia správcu a veriteľského výboru.

Správca v súlade s uznesením tunajšieho súdu č. k. 1 K 61/2011 zo dňa 10. 07. 2012 vykonal verejné ponukové konanie v zmysle ust. § 91 ods. 1 ZKR. Po uplynutí lehoty na podávanie ponúk správca dňa 17. 09. 2012 pristúpil k otváraniu obálok za účasti súdu, členov   veriteľského   výboru   a   taktiež   za   účasti   záujemcov.   Dňa   19.   09.   2012   správca vyhodnotil II. kolo verejného ponukového konania. Výsledky II. kola verejného ponukového konania sú horeuvedené v tomto uznesení. Správca skonštatoval o oboch častí podniku, že najvyššie ponuky záujemcov sú primerané.

Následne veriteľský výbor na svojom zasadnutí dňa 20. 09. 2012 prijal uznesenie aby správca neakceptoval najvyššie ponuky II. kola týkajúcej časti podniku P. a aby predložil veriteľskému   výboru   žiadosť   o   udelenie   záväzného   pokynu   na   nové   kolo   speňaženia nehnuteľností a hnuteľných vecí bezprostredne súvisiacich s výrobným procesom úpadcu. samostatného celku I: Časť podniku P. do 7 dní od obdržania zápisnice.

Správca podaním, ktoré bolo doručené súdu na vedomie dňa 24. 09. 2012 odmietol záväzné pokyny veriteľského výboru prijaté na zasadnutí dňa 20. 09. 2012 a vyzval na ich úpravu, pričom svoj postoj v odmietnutí odôvodnil, že realizáciou nového speňažovania, ktoré by mohlo reálne trvať až dva mesiace sa oddiali sprevádzkovanie tejto časti podniku.. Taktiež odmietol odporučenie veriteľského výboru. Veriteľský výbor podaním, ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 28. 09. 2012 podal vyjadrenie k odmietnutiu záväzného pokynu.

Z uvedeného je zrejmé, že veriteľský výbor neakceptuje výsledok II. kola verejného ponukového   konania   a   požiadal   správcu   aby   odmietol   všetky   ponuky   týkajúce   sa   časti podniku   P.   nakoľko   je   toho   názoru,   že   cena   je   neprimeraná   a   sú   pochybnosti o transparentnosti II. kola verejného ponukového konania.

Za daných okolností je súd toho názoru, že postup správcu v zmysle ust. § 83 ods. 3 ZKR je na mieste.

Podľa   ust.   § 83   ods.   3   ZKR   ak   príslušný   orgán uloží správcovi   pokyn,   ktorý   je v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov alebo pravidlami speňažovania ustanovenými týmto zákonom, správca splnenie pokynu odmietne a vyzve príslušný orgán, aby   v   určenej   lehote   pokyn   v   súlade   s   vytknutými   vadami   upravil.   Ak   príslušný   orgán vytknuté vady neodstráni alebo sa v určenej lehote nevyjadrí, správca požiada súd, aby vydal uznesenie, ako postupovať; uznesením súdu je správca viazaný. Súd pri vydávaní uznesenia zohľadní oprávnené záujmy dotknutých veriteľov a ich vyjadrenia a vyjadrenia príslušného orgánu.

Súd k podaniu spoločnosti A., ktoré bolo doručené tunajšiemu súdu dňa 19. 09. 2012 a na ktoré poukazuje aj veriteľský výbor vo svojom podaní zo dňa 26. 09. 2012 uvádza, že ide o stanovisko spoločnosti k verejnému ponukovému konaniu na speňažovanie majetku úpadcu a taktiež prehlásenie o navýšení svojej ponuky, ktorý zrejme pri podávaní ponuky taktizoval a neponúkol cenu, ktorú v priebehu nasledujúcich dvoch dní bol ochotný zvýšiť a aj   zaplatiť.   Záujemca   v   podaní,   prostredníctvom   svojho   právneho   zástupcu,   požiadal   o prešetrenie odôvodneného podozrenia z možného úniku informácii,   týkajúceho sa výšky zálohy, uhradenej spoločnosťou A.

Dôvod týchto pochybností je podľa spoločnosti skutočnosť, že cenový rozdiel medzi ponukami A. a víťaznou ponukou spoločnosti C. a. s. je vo výške 10 000 Eur, ktorá bola podaná 10 min pred skončením termínu predkladania ponúk. Ďalej uviedla, že správcom stanovená   povinnosť   uhradiť   na   účet   správcu   zábezpeku   na   kúpnu   cenu   vo   výške „minimálnej 50 % z ponúknutej kúpnej ceny“ umožňuje správcovi alebo iným osobám, ktoré majú prístup k účtu úpadcu a získajú informácie o uhradenej zábezpeke. Záujemca poukázal na to, že podmienky predaja pre druhé kolo verejného ponukového konania sú v rozpore s ustanoveniami ZKR. Namietal, že Podmienky predaja sú v rozpore s ust. § 43 ZKR   v   zmysle,   ktorého   sa   odmena   správcu   vypláca   z   výťažku   zo   speňaženia   majetku podliehajúceho   konkurzu.   Podľa   Podmienok   predaja   správca   požaduje,   aby   záujemca zaplatil   odmenu   správcovi   priamo   a   dokonca   zaplatená   zábezpeka   sa   započítava   ako preddavok na odplatu správcovi.

Súd   preštudoval   Podmienky   predaja   vyhotovené   správcom   konkurznej   podstaty a konštatuje,   že   Podmienky   vypracované   správcom   sú   v   súlade   s   ustanoveniami   ZKR. V zmysle ust. § 92 ods. 1 písm. e) ZKR podľa, ktorého správca môže na účely speňažovania majetku predať majetok iným vhodným spôsobom. Ako iný vhodný spôsob môže byť aj správcom zvolené verejné ponukové konanie. V prípade ak boli dodržané všetky podmienky, ktoré určil správca, nie je dôvod pochybovať o zákonnosti resp. nezákonnosti takéhoto konania.   V   danom   prípade   súd   nezistil   žiadne   porušenie   alebo   rozpor   tohto   konania s ustanoveniami ZKR. Poukazovanie na netransparentnosť resp. únik informácii neúspešný uchádzač nešpecifikoval a nekonkretizoval.

Súd   sa   zaoberal   aj   tvrdením   spoločnosti   o   povinnosti   uhradiť   minimálne   50   % z ponúknutej kúpnej ceny, čo umožňuje správcovi alebo iným osobám, ktoré majú prístup k účtu úpadcu získať informácie o zložených zábezpekách. Takýto postup by mohol byť označený ako netransparentný v prípade ak by v skutočnosti došlo k úniku takých informácií zo strany správcu. V zmysle podmienok mal každý záujemca zložiť na určené číslo účtu zábezpeku vo výške minimálne 50% z ponúknutej kúpnej ceny. Podmienky však neupravujú, teda ani nezakazujú aby záujemca zložil určitú sumu, ktorá môže byť polovica kúpnej ceny ale nemusí (v prípade ak záujemca zloží polovicu neznamená to že jej výsledná ponuka musí byť ďalších 50 % ale môže ponúknuť aj viac v prípade ak záujemca má záujem ponúknuť milión eur a zloží 40 % a potom zloží zvyšných 60 % v danom prípade by správca takúto ponuku musel akceptovať podľa názoru súdu alebo ak by záujemca zložil ako zábezpeku jedno euro a následne navýši svoju ponuku tak že jeho výsledná ponuka bude rovných milión eur a správca by takúto ponuku vylúčil bolo by na mieste aby súd takéto ponukové konanie teda správanie správcu považoval za nesprávny postup). Súd poukazuje aj na tú skutočnosť, že záujemca mohol zložiť aj sumu rovnajúcu sa 100 % svojej ponuky. K úniku informácií zo strany správcu alebo iných osôb zo strany úpadcu sa súd nebude vyjadrovať nakoľko ak je tu takéto podozrenie na prešetrenie sú oprávnené orgány činné v trestnom konaní.

K   prehláseniu   záujemcu,   že   je   ochotný   navyšovať   svoju   ponuku   po   vyhodnotení verejného ponukového konania, teda po tom čo došlo k otváraniu obálok je podľa názoru súdu irelevantné, nakoľko toto prehlásenie záujemcu neobsahuje presnú sumu o akú by mal záujem navýšiť svoju ponuku. Taktiež je súd toho názoru, že záujemca mohol ešte počas verejného ponukového konania svoju pôvodnú ponuku navýšiť a nie až následne deklarovať svoju ochotu navyšovať svoje podanie. Za takýchto okolností by záujemca, ktorý skončil tretí v poradí by taktiež mohol deklarovať svoju ochotu navýšiť svoje podanie a za daných okolností   by   celé   verejné   ponukové   konanie   stratilo   svoj   význam.   Správcom   boli   dané podmienky,   ktoré   počas   ponukového   konania   neboli   menené   a   boli   zo   strany   správcu dodržané. Súd je toho názoru, že v prípade ak by ponuka víťaza bola vyššia jedno euro a boli by dodržané všetky podmienky súťaže súdu by nezostávalo iné ako skonštatovať, že takéto konania je v súlade so zákonom.

Zároveň súd preskúmal aj tvrdenie spoločnosti A., že Podmienky predaja sú tiež v rozpore   s   ustanovením   §   43   ZKR.   Podľa   Podmienok   predaja   správca   požaduje,   aby záujemca zaplatil odmenu správcovi priamo a dokonca zaplatená zábezpeka sa započítava ako preddavok na odmenu správcu. Súd po preskúmaní Podmienok verejného ponukového konania musí skonštatovať, že taká podmienka ako uviedol záujemca sa v Podmienkach konania nenachádza.

Pod č. k. 1 K 18/2008 sa vedie na tunajšom súde konanie kde ako úpadca vystupuje spoločnosť   S.,   a. s.   V   predmetnom   konaní   došlo   k   predaju   úpadcu   tak   ako   to   správca uviedol za sumu 1 766 000 Eur pričom išlo o prevádzku teda majetok ako celok ako C. aj P. pričom išlo v tom čase o fungujúcu prevádzku.

Konateľom spoločnosti E., s. r. o., ktorý je predsedom veriteľského výboru je pán B. H. identická osoba z B. H., ktorý je zároveň aj konateľom úpadcu S., s. r. o. Spoločnosť E., s. r. o. je zároveň jediným spoločníkom úpadcu. Za daných okolností je možné pochybnosť či veriteľský výbor skutočne obhajuje záujem všetkých veriteľov alebo iné záujmy a z tohto dôvodu sa snaží zmariť účel konkurzu resp. rýchlosť konkurzného konania.

Súd k primeranosti ponúk sa nebude vyjadrovať ale nechá to na posúdenie správcu ako osobu s odbornou spôsobilosťou posúdiť primeranosť jednotlivých ponúk, pre úplnosť len   poukazuje   na   tú   skutočnosť,   že   v   konkurze   vedenom   na   tunajšom   súde   pod   č.   k. 1 K 18/2008 bol ten istý celý podnik vydražený za sumu 1 766 000 Eur, pričom v tom čase išlo o fungujúcu prevádzku a to celý podnik P. a C., pričom boli speňažené nehnuteľnosti k. ú. Z., M. a Č.

Na záver súd dospel k záveru, že pri II. kole verejného ponukového konania nedošlo k pochybeniu zo strany správcu a II. kolo verejného ponukového konania prebehlo v súlade zo zákonom a podmienkami verejného ponukového konania a preto súd týmto rozhodnutím zaviazal správcu na uzavretie kúpnych zmlúv s úspešnými záujemcami.»

Ústavný súd v súvislosti s preskúmaním ústavnej udržateľnosti citovaného uznesenia okresného súdu v prvom rade poznamenáva, že z okresným súdom aplikovaného § 83 ods. 3 zákona   o   konkurze   a   reštrukturalizácii   vyplýva,   že   konkurzný   súd   uloží   správcovi konkurznej podstaty záväzný pokyn na postup v konkurznom konaní iba vtedy, resp. iba za podmienok, že záväzný pokyn, ktorý už správcovi konkurznej podstaty uložil veriteľský výbor   [ako   príslušný   orgán   podľa   §   82   ods.   2   písm.   a)   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii,   pozn.],   je   v   rozpore   s oprávnenými   záujmami   dotknutých   veriteľov alebo je   v rozpore   s   pravidlami   speňažovania   ustanovenými   v   zákone   o konkurze a reštrukturalizácii.

Vzhľadom na skutočnosť, že sťažovatelia svoju sťažnosť proti citovanému uzneseniu okresného   súdu   odôvodňujú   v prvom   rade   tým,   že   okresný   súd,   v danej   veci   ako   súd konkurzný,   v napádanom   uznesení,   ktorým   v   konečnom   dôsledku   negoval   veriteľským výborom (ktorého sú sťažovatelia členmi, pozn.) uložený správcovi konkurznej podstaty záväzný pokyn, toto uznesenie neodôvodnil, t. j. podľa sťažovateľov okresný súd neuviedol, z akého   dôvodu   považoval   tento   záväzný   pokyn   veriteľského   výboru   za   rozporný s ustanoveniami zákona o konkurze a reštrukturalizácii o pravidlách speňažovania majetku podstaty alebo za rozporný s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov, ústavný súd skúmal, či v danom prípade tu takéto dôvody boli dané a či sa okresný súd nimi zaoberal.

Zo skutočností, ktoré medzi účastníkmi konkurzného konania nie sú sporné, a teda sťažovatelia ich ani žiadnym spôsobom nenapádajú, je zrejmé, že v konkurznom konaní vedenom pod sp. zn. 1 K 61/2011 boli 30. augusta 2012 v Obchodnom vestníku č. 167/2012 zverejnené podmienky II. kola verejného ponukového konania na predaj majetku dvoch častí podniku úpadcu, a to časti podniku C. a časti podniku P., v zmysle ktorých mohli záujemcovia o kúpu označených častí podniku úpadcu predkladať do 17. septembra 2012 svoje   ponuky   k rukám   správcu   konkurznej   podstaty,   a to   v zapečatených   obálkach so zreteľným označením tej časti podniku, o kúpu ktorej mali záujem.

Na   základe   uvedených   podmienok,   ktorých   znenie,   resp.   rozsah   či   charakter veriteľský výbor žiadnym spôsobom nespochybnil, resp. nemal voči nim žiadne výhrady (napr.   v tom   zmysle,   že   by   dal   správcovi   konkurznej   podstaty   v súvislosti   s týmito podmienkami   nejaký   záväzný   pokyn   na   ich   úpravu   alebo   zmenu,   pozn.),   sa   riadne uskutočnilo II. kolo verejného ponukového konania na predaj označeného majetku úpadcu, ktorého   výsledky   boli   po   otvorení   obálok   správcom   konkurznej   podstaty   za   účasti okresného súdu, členov veriteľského výboru a záujemcov (pozri s. 7 napádaného uznesenia, pozn.)   vyhodnotené   správcom   konkurznej   podstaty   19.   septembra   2012.   V zmysle uvedeného vyhodnotenia sa víťazom na predaj časti podniku C. stala spoločnosť R., s. r. o., ktorá   ponúkla   za   jej   odkúpenie   najvyššiu   cenu   (376 100   €),   ktorú   správca   konkurznej podstaty súčasne vyhlásil za primeranú. A pokiaľ ide o predaj časti podniku Portál, v tomto prípade ponúkla najvyššiu cenu (910 000 €) za jej odkúpenie spoločnosť C., a. s., pričom aj túto   ponuku   správca   konkurznej   podstaty   vyhlásil   za   primeranú   charakteru   a   stavu predávanej časti podniku úpadcu.

Následne   veriteľský   výbor,   ktorého   sú   sťažovatelia   členmi   a jeho   predsedom   je v jednej   osobe aj konateľ úpadcu   a konateľ sťažovateľa v 1.   rade,   na svojom   zasadnutí konanom   20.   septembra   2012   prijatým   záväzným   pokynom   pre   správcu   konkurznej podstaty   vo   forme   uznesenia   č.   1   spochybnili   výsledky   II.   kola   verejného ponukového konania, a tento záväzný pokyn bol v konečnom dôsledku napádaným uznesením okresného súdu zrušený.

Podľa   zistenia   ústavného   súdu   zo   zápisnice   o   zasadnutí   veriteľského   výboru konanom   20.   septembra   2012   (sťažovateľmi   predložená   nebola,   pozn.),   ktorá   bola zverejnená v Obchodnom vestníku č. 187/2012 27. septembra 2012, vyplýva, že veriteľský výbor mal v podstate výhrady nie voči všetkým výsledkom II. kola verejného ponukového konania, ale len voči výsledkom týkajúcim sa predaja časti podniku P., pričom dôvodom spochybnenia   týchto   výsledkov   bola   pochybnosť   vznesená   listom   zaslaným   okresnému súdu a následne na vedomie aj veriteľskému výboru jedným z neúspešných uchádzačov (A.; ďalej len „neúspešný uchádzač“) o kúpu tejto časti podniku úpadcu. Neúspešný uchádzač vzniesol   podozrenie   týkajúce   sa   úniku   informácií   o výške   zloženej   zálohy   a ich sprístupnenie inému záujemcovi a súčasne proklamoval svoj záujem navýšiť ním pôvodne v II.   kole   ponukového   konania   ponúkanú   cenu   za   predaj   časti   podniku   P.   Na   základe uvedených   podozrení   veriteľský   výbor   dospel   k presvedčeniu,   že   cena   za predaj   časti podniku P. nie je primeraná, resp. a contrario, že cena za jej predaj môže byť vyššia, než aká bola z II. kola ponukového konania najvyššia víťazná ponuka.  

Podľa   ústavného   súdu   aj   keď   uvedené   dôvody   veriteľského   výboru   na   prijatie záväzného pokynu pre správcu konkurznej podstaty boli založené iba na nepodložených domnienkach a podozreniach, okresný súd sa aj napriek tomu s týmito „podozrievavými dôvodmi“ riadne zaoberal a ústavne udržateľným spôsobom sa s nimi aj vysporiadal.

Pokiaľ   išlo   o veriteľským   výborom   spochybnenie   priebehu   II.   kola   verejného ponukového konania v tom, že mali uniknúť informácie o prihlásenými záujemcami o kúpu časti podniku P. zaplatenej, resp. zloženej výške zálohy na ponúkanú kúpnu cenu, ktoré mali   údajne   evokovať   skutočnú   výšku   celkovej   ponúkanej   kúpnej   ceny,   čo   malo   mať za následok jej možné odhadnutie ešte pred jej odtajnením (t. j. pred rozlepením obálok s ponukami, pozn.) a v dôsledku   tohto umelé navýšenie tejto ceny záujemcom, ktorému mali byť tieto inak tajné informácie takto nezákonne sprístupnené, okresný súd konštatoval, že k uvedenému nedošlo. Aj podľa zistenia ústavného súdu z podmienok II. kola verejného ponukového konania zverejnených v Obchodnom vestníku č. 167/2012 z 30. augusta 2012 vyplýva,   že   záujemcovia   o kúpu   časti   podnikov   úpadcu   mali   povinnosť   zložiť   zálohu v sume „...   minimálne   50   %   navrhovanej   kúpnej   ceny...“.   V súvislosti   s uvedeným   tak okresný   súd   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil   svoje   rozhodnutie konštatovaním, že uvedeným spôsobom naformulovaná podmienka predaja majetku úpadcu nebránila ani tomu, aby záujemca zložil ako zálohu aj celkovú ním ponúkanú kúpnu cenu alebo aby zložil viac ako iba 50 % z nej, z čoho by sa ani v prípade údajného úniku týchto informácii nedala predpokladať alebo usudzovať, či odhadovať skutočná výška záujemcom ponúkanej   ceny.   Uvedené   by   podľa   ústavného   súdu   mohlo   byť   akceptovateľné a spochybniteľné iba v prípade, ak by táto podmienka predaja bola naformulovaná tak, že záujemca by bol povinný zložiť presne 50 % z ním ponúkanej kúpnej ceny.

V súvislosti s veriteľským výborom konštatovaným únikom predmetných informácií o výške zložených záloh na ponúkané kúpne ceny, okresný súd obdobne akceptovateľným spôsobom uviedol, že tieto pochybnosti neboli doložené žiadnym dôkazom a prešetrenie týchto skutočností nie je v kompetencii okresného súdu ako súdu konkurzného, ale je to v kompetencii orgánov činných v trestnom konaní.

Napokon sa okresný súd podľa ústavného súdu riadne vysporiadal aj s argumentáciou veriteľského výboru o tom, že správcom konkurznej podstaty vyhodnotená víťazná ponuka za kúpu časti podniku P. nie je primeraná hodnote tohto majetku, čoho dôkazom podľa veriteľského výboru malo byť to, že neúspešný záujemca chcel ponúknuť za predaj tohto majetku   vyššiu   cenu   ako   bola   víťazná   ponuka   z II.   kola   ponukového   konania.   V tejto súvislosti okresný súd vyargumentoval primeranosť víťaznej ceny z II. kola ponukového konania   jej   prirovnaním   k cene,   za   ktorú   bol   majetok   úpadcu   predaný   v skoršom konkurznom   konaní   vyhlásenom   na   jeho   majetok   aj   v   roku   2008,   a to   so   súčasným poukazom na podstatnú okolnosť, že v roku 2008 bol podnik úpadcu na rozdiel od aktuálnej situácie v prevádzke a v lepšom stave, než v akom je s odstupom času v aktuálnom čase. Pokiaľ   ide   o argument veriteľského   výboru   o neprimeranosti   víťaznej   ceny   skrz   záujem neúspešného   záujemcu   navýšiť   ním   ponúkanú   cenu   tak,   aby   bola   vyššia   ako   víťazná najvyššia ponuka, okresný súd ústavne akceptovateľným spôsobom poukázal na skutočnosť, že   z dôvodu   nezistenia   žiadneho   pochybenia   v procese   speňažovania   majetku   úpadcu v II. kole   verejného ponukového   konania nie je možné, aj v záujme právnej   istoty   jeho účastníkov, anulovať bez ďalšieho jeho výsledky   iba z dôvodu, že jeden z neúspešných záujemcov chce dodatočne svoju pôvodnú ponuku navýšiť.

V týchto   súvislostiach   ústavný   súd   podotýka,   že   sťažovatelia   neuviedli   žiadny argument, resp. neoznačili žiadnu skutočnosť, ktorá by svedčila o nezákonnosti postupu správcu   konkurznej   podstaty   pri   speňažovaní   majetku   úpadcu   v II.   kole   verejného ponukového konania, ktorý postup by im ako veriteľom úpadcu bol na ujmu. Sťažovatelia ako   členovia   veriteľského   výboru,   tak   ako   to   už   bolo   uvedené,   sa   žiadnym   spôsobom neohradili, resp. nespochybnili zverejnené podmienky tohto II. kola verejného ponukového konania   a navyše   absolútne   paradoxne   tieto   identické   podmienky   na   jednej   strane   plne akceptujú v súvislosti s predajom časti podniku C., avšak na strane druhej ich dodatočne neakceptujú v súvislosti s predajom časti podniku P. Avšak tento nesúhlas sťažovateľov ako členov   veriteľského   výboru   s podmienkami   predaja,   resp.   s výsledkami   predaja   časti podniku P. sa ani nezakladá na nimi konkrétne tvrdenom porušení príslušných ustanovení zákona o konkurze a reštrukturalizácii pri speňažovaní tohto majetku úpadcu, ale iba na „prísľube“ z II. kola ponukového konania neúspešného záujemcu dodatočne mimo tohto ponukového konania navýšiť svoju ponuku tak, aby bola vyššia ako víťazná ponuka. Inými slovami,   sťažovatelia   sami síce   netvrdia   ani nepreukázali nezákonnosť postupu   správcu konkurznej podstaty pri speňažovaní majetku úpadcu v II. kole ponukového konania, ale sami sa k takejto nezákonnosti uchyľujú, keď žiadajú, aby boli bez ďalšieho anulované výsledky tohto zákonným spôsobom uskutočneného ponukového konania a aby bol majetok úpadcu   speňažený   nimi   navrhovaným   nezákonným   spôsobom   tak,   že   bude   predaný neúspešnému   záujemcovi   z II.   kola   ponukového   konania,   ktorý   dodatočne   po   odtajnení všetkých cenových ponúk prehodnotil svoju cenovú ponuku a žiada o jej akceptáciu mimo poriadia,   čo   je postup   nezlučiteľný   s postupom   predpokladaným   v zákone   o konkurze   a reštrukturalizácii.  

Keďže v zmysle § 83 ods. 3 zákona o konkurze a reštrukturalizácii konkurzný súd (okresný   súd)   nahradí záväzný pokyn príslušného   orgánu,   ktorým   bol v danom   prípade veriteľský výbor, iba v prípadoch, keď je tento záväzný pokyn v rozpore s oprávnenými záujmami dotknutých veriteľov „alebo“ v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými zákonom (rozumej zákon o konkurze a reštrukturalizácii, pozn.), ktoré podmienky nemusia byť splnené kumulatívne (pozri vylučujúcu spojka „alebo“, pozn.), okresný súd v danom prípade s poukazom na nezákonné dôvody veriteľského výboru (ktorého sú sťažovatelia členmi), na základe ktorých sa domáhajú predaja už raz zákonným spôsobom predaného majetku úpadcu a ktoré sú v rozpore s pravidlami speňažovania ustanovenými zákonom, ústavne udržateľným a akceptovateľným spôsobom, tieto požiadavky veriteľského výboru negoval   a vydal   pre   správcu   konkurznej   podstaty   nový   pokyn   na   ďalší   postup v konkurznom konaní.  

Vzhľadom   na   uvedené   (pozri   vylučujúca   spojka   „alebo“   v   §   83   ods.   3   zákona o konkurze   a   reštrukturalizácii,   pozn.)   podľa   ústavného   súdu   nie   je   ani   nevyhnutné zamýšľať   sa   nad   ďalšou   námietkou   sťažovateľov,   a to,   že   okresný   súd   sa   podľa   nich nevysporiadal s tým, v čom vzhliadol záväzný pokyn veriteľského výboru za rozporuplný so záujmami   veriteľov   úpadcu,   ktorými   sú   aj   sťažovatelia.   Avšak   aj   napriek   tomu,   že okresný   súd   mal   svoje   rozhodnutie   zákonne   odôvodnené   tým,   že   záväzný   pokyn veriteľského   výboru   bol   v rozpore   s   pravidlami   speňažovania   ustanovenými   zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, okresný súd sa okrajovo zaoberal aj touto otázkou, keď bez ďalšieho nad rámec spochybnil reálny záujem sťažovateľov ako členov veriteľského výboru reprezentovať   záujmy   všetkých   oprávnených   veriteľov   úpadcu,   a   to   s poukazom   na personálnu   prepojenosť   predsedu   veriteľského   výboru,   konateľa   úpadcu   a konateľa sťažovateľa v 1. rade, ktorý je súčasne veriteľom úpadcu, keďže tieto funkcie sú zastrešené jednou a tou istou osobou. V tejto súvislosti ústavný súd pre úplnosť tiež iba nad rámec podotýka, že podľa § 37 ods. 1 zákona o konkurze a reštrukturalizácii má veriteľský výbor troch   členov   alebo   piatich   členov.   Podľa   zápisnice   zo   schôdze   veriteľského   výboru z 20. septembra 2012, ktorá bola zverejnená v Obchodnom vestníku č. 187/2012 a na ktorej bol prijatý dotknutý záväzný pokyn veriteľského výboru vo forme uznesenia č. 1, sa však tejto schôdze sa zúčastnili iba traja jeho členovia, pričom za prijatie dotknutého uznesenia č. 1 hlasovali iba dvaja jeho členovia (totožní so sťažovateľmi, pozn.), čo síce nie je nijako v rozpore so zákonom o konkurze a reštrukturalizácii, avšak z tejto zápisnice tiež vyplýva, že jeden člen veriteľského výboru bol neprítomný, pretože sa ospravedlnil. Z uvedeného by teda vyplývalo, že veriteľský výbor má v danom prípade štyroch členov (traja prítomní a jeden neprítomný, pozn.), čo je v rozpore s označeným ustanovením zákona o konkurze a reštrukturalizácii.  

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   okresný   súd   svoje   skutkové a právne   závery   ústavne   akceptovateľným   spôsobom   odôvodnil,   a toto   odôvodnenie nemožno považovať za svojvoľné a arbitrárne. Ústavný súd ďalej pripomína, že do obsahu základného práva zaručeného v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru nepatrí právo účastníka konania dožadovať sa toho, aby všeobecné súdy preberali alebo sa riadili výkladom   všeobecne   záväzných   právnych   predpisov,   ktorý   účastník   konania   predkladá (II. ÚS 3/97, II. ÚS 251/03). O arbitrárnosti a svojvôli pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu uznesenie okresného súdu takéto znaky nevykazuje, a preto ústavný súd dospel k záveru, že k porušeniu práv sťažovateľov zaručených v čl. 46 ods. 1 a 4 ústavy a v čl. 6 ods. 1 dohovoru uznesením okresného súdu sp. zn. 1 K 61/2011 z 12. októbra 2012 nedošlo, a preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľov v tejto časti už pri jej predbežnom prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   odmietol   pre   zjavnú neopodstatnenosť.

Sťažnosťou   podanou   ústavnému   súdu   sťažovatelia   tiež   namietali,   že   postupom okresného súdu, ktorý predchádzal vydaniu napádaného uznesenia, bolo porušené aj ich základné   právo   na   rovnosť   účastníkov   v   konaní   zaručené   v čl.   47   ods.   3   ústavy,   a to z dôvodu,   že   podľa   ich   názoru   okresný   súd   rozhodol   iba   na   základe   názoru   správcu konkurznej podstaty a objektívne si nezabezpečil aj vyjadrenie veriteľov. V tejto súvislosti ústavný súd poukazuje, že z namietaného rozhodnutia vyplýva, že okresný súd pri svojom rozhodovaní vychádzal nielen z písomného vyjadrenia správcu konkurznej podstaty, ale aj z písomného   vyjadrenia   veriteľského   výboru,   ktoré   bolo   okresnému   súdu   doručené 28. septembra   2012   (s.   4   uznesenia,   pozn.),   a žiadne   ustanovenie   zákona   o konkurze a reštrukturalizácii   konkurznému   súdu   neukladá   povinnosť   nariadiť   v danej   veci   ústne pojednávanie.   Vzhľadom   na uvedené sa   sťažnosť sťažovateľov aj v tejto časti   javí   ako zjavne neopodstatnená (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Keďže sťažnosť bola odmietnutá ako celok a rozhodnutie o zrušení napadnutého uznesenia okresného súdu, ako aj rozhodnutie o priznaní úhrady trov konania je viazané na vyslovenie porušenia práva alebo slobody sťažovateľov (čl. 127 ods. 2 prvá veta ústavy), ústavný   súd   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorou   sa   sťažovatelia   domáhali   ich   priznania,   už nerozhodoval.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   bolo   tiež   bez   právneho   významu rozhodovať   o návrhu   sťažovateľov   na   vydanie   dočasného   opatrenia   na   odloženie vykonateľnosti napádaného uznesenia okresného súdu.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 24. januára 2013