znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 21/2012-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 8. marca 2012 predbežne prerokoval sťažnosť D. B., t. č. vo výkone trestu, vo veci namietaného porušenia bližšie   neoznačených   ustanovení   Ústavy   Slovenskej   republiky   v   konaniach   vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 1 Tost 30/2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť D. B.   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 7. decembra 2011 doručená sťažnosť D. B. (ďalej len „sťažovateľ“)   vo veci   namietaného porušenia bližšie   neoznačených   ustanovení   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“) v konaniach vedených Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 1 Tost 30/2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 5. decembra 2011.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   uzneseniami   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   1   Tost   30/2011 z 19. októbra 2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 boli zamietnuté sťažnosti podané sťažovateľom proti uzneseniam Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 2 T 33/2002 z 15. júla 2011. Uvedenými uzneseniami krajského súdu bolo sťažovateľovi   uložené   nahradiť   štátu   jednak   sumu   1   866,23   €   (odmenu   za   poskytnutie právnej pomoci vyplatenú ustanovenému obhajcovi), ako aj čiastku 444,91 € (odmenu za poskytnutie právnej pomoci vyplatenú ustanovenému náhradnému obhajcovi).

Podľa názoru sťažovateľa uvedené uznesenia krajského súdu a najvyššieho súdu ho poškodili, pretože v skutočnosti bol dôvod na to, aby sťažovateľ ako osoba v materiálnej núdzi nebol zaviazaný na náhradu trov konania vzniknutých štátu. Zákon totiž ustanovuje 1,4-násobok životného minima za hranicu, z ktorej vyplýva stav materiálnej núdze v zmysle zákona   č. 327/2005   Z.   z.   o   poskytovaní   právnej   pomoci   osobám   v   materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona   č.   455/1991   Zb.   o   živnostenskom   podnikaní   (živnostenský   zákon)   v   znení neskorších predpisov a zákona č. 601/2003 Z. z. o životnom minime a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Sťažovateľa treba považovať za osobu v materiálnej núdzi, a má preto právo žiadať o oslobodenie od úhrad.

Sťažovateľ   ďalej   poukazuje   na   to,   že   uznesením   krajského   súdu   sp.   zn. 5 Ntok 2/2007 z 8. novembra 2011 bol oslobodený od povinnosti nahradiť štátu vyplatenú odmenu   a   hotové   výdavky   ustanovenému   obhajcovi.   Rozhodnutie   bolo   odôvodnené nemajetnosťou sťažovateľa.

Sťažovateľ požaduje, aby postupom podľa § 194 ods. 1 písm. b) Trestného poriadku boli zrušené uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011 a veci vrátené na nové konanie a nové rozhodnutie.

Z uznesení najvyššieho súdu sp. zn. 1 Tost 30/2011 z 19. októbra 2011 a sp. zn. 1 Tost 31/2011 z 19. októbra 2011, ktoré si ústavný súd zadovážil, vyplýva, že nimi boli zamietnuté   sťažnosti   podané   sťažovateľom   proti   uzneseniam   krajského   súdu   sp.   zn. 2 T 33/2002   z   15.   júla   2011,   ktorými   bol   sťažovateľ   zaviazaný   nahradiť   štátu   jednak odmenu pre ustanoveného obhajcu, ale tiež odmenu pre ustanoveného náhradného obhajcu. Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   (ktorý   je   v   oboch   uzneseniach   zhodný)   právoplatný odsudzujúci   rozsudok   zakladá   odsúdenému   povinnosť   nahradiť štátu   odmenu   vyplatenú štátom   ustanovenému   obhajcovi   (náhradnému   obhajcovi).   Takúto   povinnosť   odsúdený nemá len v prípade, ak má nárok na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu. Právo odsúdeného na bezplatnú obhajobu alebo na obhajobu za zníženú odmenu vzniká za splnenia   dvoch   zákonom požadovaných   podmienok, a to, že odsúdený nemá dostatočné prostriedky a najneskôr v čase rozhodovania o náhrade trov trestného konania svoju   nemajetnosť   súdu   preukáže   (§   34   ods.   3   Trestného   poriadku).   V   posudzovanom prípade   sťažovateľ   nepreukázal   oprávnenosť   nároku   na   bezplatnú   obhajobu,   resp. na obhajobu za zníženú odmenu, ale iba všeobecne uviedol, že nemá dostatok finančných prostriedkov.   Pritom   bol   právoplatne   uznaný   za   vinného,   vo   výkone   trestu   je zaradený do práce,   za   ktorú   poberá   pracovnú   odmenu,   a   preto   nie   je   možné   konštatovať,   že   je nemajetný.

Z uznesenia najvyššieho súdu sp. zn. 6 Tost 39/2011 z 15. decembra 2011, ktorý si ústavný   súd   zadovážil,   vyplýva,   že   ním   bolo   zrušené   uznesenie   krajského   súdu   č.   k. 5 Ntok 2/2007-299 z 8. novembra 2011 a krajskému súdu sa uložilo, aby vo veci znovu konal a rozhodol. Podľa názoru najvyššieho súdu pri rozhodovaní o tom, či obvinený má nárok   na   bezplatnú   obhajobu,   alebo   na   obhajobu   za   zníženú   odmenu,   sa   vychádza z celkovej ekonomickej situácie obvineného a nielen z momentálnych finančných možností. Nepostačuje preto skúmať iba, či odsúdený pracuje vo výkone trestu a aká je výška jeho odmeny,   ako   aj   urobiť   dopyt   do   miesta   trvalého   bydliska   pre   účely   podania   správy o majetkových pomeroch. Bude potrebné zistiť, aké finančné prostriedky mal sťažovateľ pri nástupe   do   výkonu   trestu   odňatia   slobody,   či   mu   niekto   finančné   prostriedky   posiela, či vlastní   hnuteľné   alebo   nehnuteľné   veci   a   či   má   finančné   prostriedky   na   bankových účtoch.   Treba   tiež   zistiť,   akým   spôsobom   boli   platené   odmeny   obhajcom   sťažovateľa v konaní vedenom krajským súdom pod sp. zn. 2 T 33/2002.  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy, alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenia   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým   spôsobom   vysvetľujú,   prečo   nebol   dôvod   na   to,   aby   sa   sťažovateľovi priznalo   právo   na   bezplatnú   obhajobu.   Pokiaľ   sťažovateľ   poukazoval   na   iné   uznesenie krajského súdu vo veci obnovy konania (sp. zn. 5 Ntok 2/2007 z 8. novembra 2011), podľa ktorého mu nebola uložená povinnosť nahradiť štátu odmenu obhajcovi s tým, že má nárok na   bezplatnú   obhajobu,   bolo   toto   uznesenie   najvyšším   súdom   zrušené   (sp.   zn. 6 Tost 39/2011 z 15. decembra 2011).

Vzhľadom   na   uvedené   v   žiadnom   prípade   nemožno   považovať   uznesenia najvyššieho súdu za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby   ústavný   súd   do   týchto   záverov   zasiahol.   Skutočnosť,   že   posúdenie   veci   najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľa, sama osebe porušenie práv sťažovateľa nezakladá.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 8. marca 2012