znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 21/07-34

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 17. mája 2007 v senáte zloženom   z predsedníčky   Ľudmily   Gajdošíkovej   a zo   sudcov   Juraja Horvátha   a   Sergeja Kohuta o sťažnosti M. C. C., K., zastúpenej advokátkou JUDr. J. B., Advokátska kancelária, K.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 25 P 93/03 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. C. C. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a právo   na   prejednanie   jej   záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd   postupom   Okresného   súdu   Košice   II   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 25 P   93/03 p o r u š e n é   b o l o.

2. M. C. C.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie v sume 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré je jej Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. M. C. C. p r i z n á v a   úhradu trov právneho zastúpenia v sume 9 190 Sk (slovom deväťtisícstodeväťdesiat slovenských korún), ktoré je Okresný súd Košice II p o v i n n ý vyplatiť na účet jej advokátky JUDr. J. B., Advokátska kancelária, K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1. Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením z 22. marca 2007 č. k. II. ÚS 21/07-17 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na ďalšie konanie sťažnosť M. C. C., K. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou   namietala   porušenie   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva   na   prejednanie   jej   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v   čl.   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 93/03.

Zo sťažnosti a jej príloh vyplýva, že v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 93/03 sa návrhom   podaným   okresnému   súdu   17.   apríla   2003   sťažovateľka   domáha   zverenia maloletého dieťaťa pochádzajúceho z manželstva s odporcom do svojej výchovy a určenia vyživovacej povinnosti odporcu k maloletému. Podľa tvrdenia sťažovateľky okresný súd koná v jej veci so zbytočnými prieťahmi, čím sa predlžuje stav jej právnej neistoty, čo je potrebné zohľadniť o to viac, že ide o konanie o úpravu práv a povinností k maloletému vyžadujúce si mimoriadne citlivý prístup súdu.

Sťažovateľka v sťažnosti okrem iného uviedla: „(…) Podľa   názoru   sťažovateľky,   rozhodovanie o   výchove dieťaťa   nie je   právne zložitou vecou a v danom prípade ani správanie sťažovateľky v predmetnom konaní za žiadnych okolností nemožno hodnotiť ako také, ktoré by nejakým relevantným spôsobom ovplyvnilo   prieťahy   spôsobené   v   priebehu   3   rokov   a   8   mesiacov   trvajúceho   konania o úprave práv a povinností k maloletému M. C. C. (...)

Odporca   prvý   úkon   vo   veci   od   podania   návrhu   t. j.   ustanovenie   opatrovníka maloletému M. C. C. vykonal až po 1 roku a 7 mesiacoch, čím v podstate podľa mojej mienky demonštroval svoj ľahostajný a čisto formálny prístup k predmetnému konaniu, ktorý vyjadril aj následným postupom v konaní, kedy na deň 28. 06. 2006 odporca nariadil termín   pojednávania,   ktorého   sa   sťažovateľka   zúčastnila,   avšak   súd   pojednával   bez prítomnosti ďalšieho účastníka konania, u ktorého nebolo vykázané doručenie predvolania na predmetné pojednávanie, t. j. vykonával podľa názoru sťažovateľky neefektívny úkon. Tento   prieťah   v   konaní   spôsobený   bezdôvodnou,   dlhodobou   nečinnosťou   odporcu   je výrazom nezáujmu odporcu ako jediného kompetentného orgánu na poskytnutie ochrany, o postavenie sťažovateľky, ako aj dosiahnutie účelu občianskeho súdneho konania. (...) Samotná okolnosť, že sa jedná o konanie s medzinárodným prvkom nezbavuje odporcu zodpovednosti za prieťahy v konaní. Po takmer 3 rokoch a 8 mesiacoch od podania návrhu konanie stále nie je právoplatne skončené a nečinnosť odporcu je pre sťažovateľku ujmou, ktorú ani ďalší priebeh konania nemôže napraviť.   Odporca porušoval základné právo   sťažovateľky   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   tým,   že   1   rok   a   7 mesiacov   vôbec   nekonal   a   teda   nepostupoval   s   mimoriadnou   starostlivosťou,   aká   je nevyhnutná v takýchto konaniach, ktorých predmetom je ochrana záujmov maloletých detí.“

Na základe uvedených skutočností sťažovateľka žiada, aby ústavný súd rozhodol týmto nálezom:

„Právo sťažovateľky M. C. C. (...) na prejednanie veci bez zbytočných prieťahov zakotvené v článku 48 ods. 2 Ústavy SR, na prerokovanie veci v primeranej lehote v článku 6   ods.   1   vety   prvej   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   znení protokolov č. 3, 5 a 8, bolo postupom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P 93/2003 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky prikazuje, aby Okresný súd Košice II konal vo veci vedenej na Okresnom súde Košice II pod sp. zn. 25 P 93/2003 bez prieťahov.

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   priznáva   sťažovateľke   finančné   zadosťučinenie vo výške 60.000,- Sk.

Odporca je povinný nahradiť sťažovateľke všetky trovy tohto konania.“.

2. Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci písomne vyjadrili obaja účastníci konania: za okresný súd jeho predseda listom sp. zn. 1 SprV/183/07 zo 17. apríla 2007 a právna zástupkyňa sťažovateľky stanoviskom k uvedenému vyjadreniu okresného súdu listom z 30. apríla 2007.

2.1   Predseda   okresného   súdu   okrem   popisu   procesných   úkonov   vykonaných okresným súdom v skúmanom konaní vo svojom vyjadrení ďalej uviedol:

«Z chronológie vo veci vykonaných úkonov je zrejmé, že po podaní návrhu na tunajší súd v konaní vznikli prieťahy. Tieto boli spôsobené skutočnosťou, že odporca je občanom P. s ktorou spolupráca medzi justičnými orgánmi je komplikovaná, ako to vyplýva aj z vyššie citovaného vyjadrenia Ministerstva spravodlivosti SR. Predvolávanie na pojednávanie musí byť realizované s niekoľkomesačným časovým predstihom, ale dlhú dobu trvá i doručovanie písomností, čo zákonite predlžuje celé konanie, keď navyše všetky písomnosti je potrebné preložiť do príslušného jazyka, čo taktiež ovplyvňuje dĺžku tohto konania.

Je však zarážajúce, že sťažnosť bola sťažovateľkou podaná v čase, keď súd vo veci s prihliadnutím na okolnosti prípadu plynule konal a termín posledného pojednávania bol stanovený   10   dní   potom,   čo   boli   doručené   preložené   písomnosti   z P.   tunajšiemu   súdu (ústavná sťažnosť bola podaná v deň prevzatia predvolania na pojednávanie).

Z citovaných dôvodov sa javí podanie ústavnej sťažnosti ako účelové, nakoľko dané konanie z objektívnych dôvodov nebolo možné „urýchliť“. Z obsahu daného spisu plynie jednoznačný záver, že po podaní sťažnosti na prieťahy v konaní na tunajší súd vykazovalo konanie   známky   úplnej   priebežnosti,   teda   podanie   ústavnej   sťažnosti   sa   javí   byť nadbytočným.

Zároveň Vám oznamujem, že netrvám na tom, aby ústavný súd konal o veci samej na ústnom pojednávaní a súhlasím s upustením od neho.»

2.2 Právna zástupkyňa sťažovateľky vo svojom stanovisku k vyjadreniu okresného súdu uviedla:

„Sťažovateľka si je vedomá, že v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom a že skutočnosť,   že otec   maloletého   dieťaťa   je   P.   občanom,   kedy Slovenská republika nemá podpísanú žiadnu mnohostrannú ani dvojstrannú zmluvu o právnej pomoci, avšak podľa jej názoru nemožno vzniknuté zbytočné prieťahy vo veci sp. zn. 25 P 93/2003 označiť ako následok   tejto   okolnosti.   Ako   už   sťažovateľka   uviedla   vo   svojej   sťažnosti   zo   dňa 21. 12. 2006 odporca tým, že po podaní návrhu na začatie konania (dňa 17. 04. 2003) až do vykonania prvého úkonu vo veci - ustanovenie opatrovníka maloletému M. C. C. (dňa 01. 12. 2005)   nekonal,   t.   j.   viac   ako   2   roky   a   7   mesiacov   porušoval   základné   právo sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Sťažovateľka dáva do pozornosti, že odporca počas týchto 2 rokov a 7 mesiacov trvajúcich zbytočných prieťahov vôbec nekonal a teda nemožno nečinnosť odporcu počas tohto   obdobia odôvodňovať   spôsobom   doručovania   predvolávania   na   pojednávanie a písomnosti do P. a nutnosťou prekladať všetky písomnosti do cudzieho jazyka.

Sťažovateľka sa domnieva, že skutočnosť, že sa jedná o konanie s cudzím prvkom by mala byť dôvodom na to, aby súd vo veci konal priebežne. Sťažovateľka je toho názoru, že prieťahy   v   trvaní   2   rokov   a   7   mesiacov   nie   je   možné   ospravedlniť   skutočnosťami uvádzanými   vo   vyjadrení   Okresného   súdu   Košice   II   zo   dňa   17. 04. 2007   a   odporca vykazujúc predmetnú nečinnosť tak po podaní návrhu na začatie konania o úpravu práv a povinností k maloletému M. dostatočne nezohľadňoval predmet konania (rozhodovanie o výchove a výžive maloletého dieťaťa - ochranu záujmov maloletého) a jeho význam pre sťažovateľku a jej maloletého syna M. Svojou nečinnosťou odporca neprejavil požadovanú zvýšenú starostlivosť v tomto konaní a zodpovednosť za to, že ide o konanie starostlivosti súdu o maloletých.

Čo sa týka konštatovania odporcu o tom, že považuje podanie ústavnej sťažnosti sťažovateľkou   za   účelové   (...),   považuje   sťažovateľka   za   nutné   poukázať   na   niektoré skutočnosti.

Sťažovateľke   vybavenie   jej   sťažnosti   na   prieťahy   v   konaní   zo   dňa   07. 05. 2006 odporcom neposkytovalo dostatočnú záruku, že v konaní nebude dochádzať k prieťahom predovšetkým z nasledujúcich dôvodov:

- na sťažnosť na prieťahy v konaní zo dňa 07. 05. 2006, ktorú podala sťažovateľka na Okresnom súde Košice II odporca odpovedal až na základe žiadosti sťažovateľky zo dňa 04. 07. 2006 s vysvetlením odporcu, že jej sťažnosť nebola zaevidovaná v registri sťažností vedenom odporcom,

-   v   konaní   o   úpravu   práv   a   povinností   k   maloletému   M.   súd   nepostupoval s mimoriadnou   starostlivosťou,   aká   sa   vyžaduje   v   konaniach,   ktorých   predmetom   je ochrana záujmov maloletých detí a tak v dôsledku jeho viac ako 2 - ročnej nečinnosti po podaní návrhu na začatie konania zanechával v sťažovateľke pocit nedôvery k činnosti odporcu,

- dlhodobú neistotu (to, že otec maloletého M. C. C. nie je doposiaľ právoplatným rozhodnutím odporcu zaviazaný prispievať na výživu maloletého a sťažovateľka tak sama znáša   náklady   na   zabezpečenie   jeho   výživy)   spôsobenú   vyššie   popísaným   zbytočným prieťahom v konaní sťažovateľka pociťovala aj v čase podania ústavnej sťažnosti ako ujmu, ktorú už ani ďalší priebeh konania nemohol napraviť.

V   závere   svojho   vyjadrenia   chce   sťažovateľka   poznamenať,   že   odvolávanie   sa odporcu na   fakt,   že prieťahy   v konaní boli   spôsobené   tým,   že odporca je občanom P. sťažovateľka vníma ako snahu odporcu vyhnúť sa zodpovednosti za porušenie jej práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov. Doposiaľ sťažovateľka nedosiahla to, čo je zmyslom a účelom občianskeho právneho konania, t. j. odstránenie stavu právnej neistoty v ktorom sa nachádza spolu so svojim maloletým synom, keďže do dnešného dňa konanie vedené u odporcu pod sp. zn. 25 P 93/2003 nie je právoplatne skončené. Sťažovateľka v dôsledku nečinnosti odporcu stratila dôveru v súdny systém a nie je presvedčená o tom, že záujem maloletého dieťaťa má pre postup odporcu v konaní zásadný význam.

(...) sťažovateľka oznamuje, že netrvá na nariadení ústneho pojednávania ústavného súdu a súhlasí s tým, aby Ústavný súd SR upustil od ústneho pojednávania.“

3.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Jej prerokovanie na ústnom pojednávaní – vzhľadom na povahu predmetu posúdenia, ktorá je určená povahou tohto základného práva – ústavný súd nepovažuje ani za vhodný, ani za nevyhnutný   procesný   prostriedok   na   zistenie   skutočností   potrebných   pre   meritórne rozhodnutie vo veci, t. j. rozhodnutie o tom, či namietaným postupom súdu bolo porušené právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   (I.   ÚS   40/02,   I.   ÚS   41/03, I. ÚS 65/04).

II.

Zo sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu súdneho spisu ústavný súd zistil nasledovný priebeh a stav konania vedeného okresným súdom pod sp zn. 25 P 93/03:

Návrhom   podaným   okresnému   súdu   17.   apríla   2003   sa   sťažovateľka   domáhala zverenia maloletého pochádzajúceho z manželstva s odporcom do svojej výchovy a úpravy vyživovacej povinnosti odporcu k maloletému.

Okresný   súd   uznesením   z   1.   decembra   2005   ustanovil   maloletému   kolízneho opatrovníka   a   za   účelom   prekladu   predmetného   uznesenia,   ako   aj   prekladu   návrhu sťažovateľky do španielskeho jazyka (materinský jazyk odporcu), uznesením z 2. decembra 2005 ustanovil tlmočníčku, ktorá preložené listiny a vyúčtovanie trov predložila okresnému súdu 26. januára 2006.

Uznesením   z   31.   januára   2006   okresný   súd   priznal   tlmočníčke   náhradu   jej   trov a súčasne   požiadal   Ministerstvo   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   (ďalej   len „ministerstvo“), aby prostredníctvom zastupiteľského úradu pre P. boli odporcovi (otcovi maloletého)   doručené   preložené   listiny   a aby   bol   vykonaný   dôkaz   jeho   vypočutím (dožiadanie bolo ministerstvu doručené 15. februára 2006).

Dňa 3. februára 2006 bola okresnému súdu doručená správa kolízneho opatrovníka o rodinných pomeroch maloletého a 28. júna 2006 sa uskutočnilo pojednávanie (zo spisu nie je   zrejmé,   kedy   bolo   nariadené),   ktoré   bolo   po   vypočutí   sťažovateľky   odročené   na 6. september 2006.

Po tom, ako bolo 17. augusta 2006 doručené okresnému súdu vybavené dožiadanie príslušným súdom v P., bolo pojednávanie, ktoré sa konalo 6. septembra 2006, na žiadosť sťažovateľky   odročené   na   neurčito   z dôvodu   potreby   ustanovenia   tlmočníka   na   preklad listín   o výsluchu   odporcu,   ktorým   sťažovateľka   nerozumela,   s tým,   že   následne   bude nariadené   pojednávanie.   Za   tým   účelom   okresný   súd   uznesením   z   12.   septembra   2006 pribral   do   konania   tlmočníčku   z jazyka   španielskeho,   ktorá   vyžiadaný   preklad   listín o výsluchu odporcu predložila okresnému súdu 18. decembra 2006. Následne 28. decembra 2006 okresný súd nariadil pojednávanie na 17. január 2007, na ktorom vyhlásil vo veci rozsudok, ktorým zveril maloletého do výchovy sťažovateľky a odporcu zaviazal do 3 dní od právoplatnosti rozsudku zaplatiť dlžné výživné a pravidelné výživné do budúcna platiť po 500 Sk mesačne. Z dôvodu potreby preložiť vyhlásený rozsudok do španielskeho jazyka okresný súd uznesením z 30. januára 2007 ustanovil tlmočníčku.

Dňa 20. februára 2007 bolo okresnému súdu doručené odvolanie sťažovateľky proti rozsudku zo 17. januára 2007, ktoré doplnila podaním z 27. februára 2007. Na jeho preklad okresný   súd   uznesením   z 13.   marca   2007   ustanovil   tlmočníčku.   Preklad   rozsudku a odvolanie sťažovateľky boli doručené okresnému súdu 2. apríla 2007, ktorý ich následne 3.   apríla   2007   zaslal   odporcovi   do   P..   V súčasnosti   okresný   súd   čaká   na   doručenie doručenky osvedčujúcej doručenie písomností odporcovi a na jeho vyjadrenie k odvolaniu sťažovateľky.

III.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal. (...)

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov (...).

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná (...).

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva (ďalej   len   „ESĽP“)   k   čl.   6   ods.   1   dohovoru,   pokiaľ   ide   o   „právo   na prejednanie   veci v primeranej   lehote“,   preto   v obsahu   týchto   práv   nemožno   vidieť   zásadnú   odlišnosť (II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03, I. ÚS 65/04, I. ÚS 182/06).

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho   orgánu.   Samotným   prerokovaním   veci   na   súde   alebo inom   štátnom   orgáne   sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstráni. K odstráneniu stavu právnej neistoty   dochádza   spravidla   až   právoplatným   rozhodnutím   súdu   alebo   iného   štátneho orgánu. Priznanie práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu   aj   sudcu   na   organizovanie   práce   tak,   aby   sa   toto   právo   objektívne   realizovalo (II. ÚS 21/01, I. ÚS 251/05).

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu   v konaní vedenom pod sp. zn. 25 P 93/03 o návrhu sťažovateľky na úpravu práv a povinností k maloletému (zverenie do výchovy a určenie výživného) došlo k porušeniu základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy   a práva   na   prejednanie   záležitosti   v primeranej   lehote   zaručeného   v čl.   6   ods.   1 dohovoru.

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo porušené základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 ústavy a právo na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 dohovoru, sa skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka konania a postup súdu   (I.   ÚS   41/02).   V súlade   s judikatúrou   ESĽP   ústavný súd prihliada   aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (I. ÚS 19/00, I. ÚS 54/02, II. ÚS 32/02, I. ÚS 79/05). Podľa rovnakých kritérií ústavný súd postupoval aj v danom prípade.

Ústavný   súd   predovšetkým   prihliada   na   skutočnosť,   že   predmetom   napadaného konania je úprava práv a povinností k maloletému dieťaťu, t. j. ide o taký predmet konania, ktorý   si   vyžaduje   mimoriadnu   starostlivosť   a pozornosť   súdu   venovanú   efektívnemu a rýchlemu postupu (II. ÚS 2/01), aby bol naplnený účel súdneho konania, čo okrem iného znamená, že všeobecný súd má povinnosť organizovať svoj procesný postup tak, aby vec bola čo najrýchlejšie prejednaná a skončená (§ 100 ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku) a aby sa čo najskôr odstránil stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa naň osoba obrátila so žiadosťou o rozhodnutie (napr. I. ÚS 142/03, I. ÚS 145/03, I. ÚS 158/04).

1. Pokiaľ ide o kritérium „zložitosť veci“, ústavný súd konštatuje, že aj keď v danom prípade ide o konanie s cudzím prvkom, čo signalizuje určitý stupeň skutkovej zložitosti konania,   podľa   ústavného   súdu   na   plynulosť   procesných   úkonov   okresného   súdu v zistených   obdobiach   nečinnosti   nemala   táto   skutočnosť   podstatný   vplyv.   Pokiaľ   ide o posúdenie   právnej   zložitosti   veci   podľa   názoru   ústavného   súdu   konanie   vo   veciach starostlivosti o maloletých nie je konaním, ktoré je právne zložité, pretože metodika postupu všeobecných   súdov   v týchto   veciach   je   dostatočne   jasná   a podporená   stabilizovanou judikatúrou.

2. Pokiaľ ide o správanie sťažovateľky ako účastníčky konania, ústavný súd nezistil v jej správaní žiadne skutočnosti,   ktoré by odôvodňovali   konštatovanie   o ich   vplyve na plynulosť konania okresného súdu.

3. Napokon sa ústavný súd zaoberal konaním okresného súdu, pričom v jeho postupe zistil obdobie nečinnosti v počiatočnom štádiu konania, keď po podaní návrhu 17. apríla 2003 prvý procesný úkon urobil až po viac ako 2 rokoch a 7 mesiacoch, keď uznesením z 1. decembra 2005 ustanovil maloletému na ochranu jeho záujmov kolízneho opatrovníka.

Vzhľadom na všetky uvedené dôvody ústavný súd vyslovil, že postupom okresného súdu   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   25   P   93/03   došlo   k   porušeniu   základného   práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. Vzhľadom na to, že po podaní sťažnosti sťažovateľkou (2. januára 2007) okresný súd 17. januára 2007 vyhlásil vo veci rozsudok a následne sa sťažovateľka odvolala a t. č. je konanie   v štádiu   doručovania   odvolania   odporcovi   na   vyjadrenie,   ústavný   súd   dospel k záveru, že v tomto štádiu konania nie je potrebné prikázať okresnému súdu, aby vo veci konal bez zbytočných prieťahov podľa § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka sa domáhala priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume 60   000   Sk   a svoju   požiadavku   zdôvodnila   nasledovne: „V konaní   o úpravu   práv a povinností k maloletému M. C. C. a určenia výživného na čas do rozvodu manželstva sa rieši zvlášť citlivá otázka spojená okrem iného s existenčnými potrebami maloletého M. C. C. Neskončenie konania, stav právnej neistoty pre sťažovateľku a jej maloletého syna v takej dôležitej veci ako je úprava práv a povinností zasahuje veľmi hlboko a negatívne do ich života.

S poukázaním na vyššie uvádzané skutočnosti,   sťažovateľka považuje požadovanú výšku finančného zadosťučinenia za primeranú.“

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru nie je pre sťažovateľku dostatočným   zadosťučinením.   Ústavný   súd   preto   uznal   za   odôvodnené   priznať   jej   aj finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia   zákona   o ústavnom   súde,   ktoré podľa zásad spravodlivosti, s prihliadnutím na všetky okolnosti prípadu, najmä vzhľadom na   predmet   konania,   ako   aj   na   nečinnosť   okresného   súdu,   považuje   za   primerané v sťažovateľkou požadovanej sume 60 000 Sk, tak ako je to uvedené v bode 2 výroku tohto rozhodnutia.

Podľa   §   56   ods.   5   zákona o ústavnom   súde   ak   ústavný   súd   rozhodne   o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil (v danom prípade okresný súd), je povinný ho vyplatiť sťažovateľke do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu ústavného súdu.

6. Ústavný súd priznal sťažovateľke (§ 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde) úhradu trov konania z dôvodu jej právneho zastúpenia advokátkou, ktorá si uplatnila nárok na ich úhradu za jeden úkon právnej služby vykonaný v roku 2006 a za dva úkony právnej služby vykonané v roku 2007, a to v celkovej sume 9 190 Sk.

Pri   výpočte   trov   právneho   zastúpenia   sťažovateľky   ústavný   súd   vychádzal z ustanovení § 1 ods. 3, § 11 ods. 2 a § 14 ods. 1 písm. a) a c) vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v   znení neskorších   predpisov   (ďalej len   „vyhláška“). Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2006 je 2 730 Sk a hodnota režijného paušálu je 164 Sk. Základná sadzba odmeny za úkon právnej služby uskutočnený v roku 2007 je 2 970 Sk a hodnota režijného paušálu je 178 Sk.

S poukazom na výsledok konania priznal ústavný súd sťažovateľke nárok na úhradu trov   konania   za   jeden   úkon   právnej   služby   urobený   v roku   2006   (prevzatie   a príprava zastúpenia   -   splnomocnenie z 13.   decembra 2006)   v   sume 2 894   Sk vrátane režijného paušálu a úhradu trov za dva úkony právnej služby urobené v roku 2007 (podanie sťažnosti a vyjadrenie z 30. apríla 2007) v sume 6 296 Sk vrátane režijného paušálu. Ústavný súd tak priznal sťažovateľke úhradu trov konania v sume uplatnenej právnou zástupkyňou, a to 9 190 Sk, tak ako je to uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 17. mája 2007