znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N   Á   L   E   Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 21/06-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 15. marca 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu Jána Lubyho o sťažnosti B., výrobného družstva, K., zastúpenej advokátom JUDr. J. H., K., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky a práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1908/93 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo B., výrobného družstva, K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Krajského súdu v Košiciach v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1908/93 p o r u š e n é   b o l o.

2. Krajskému súdu v Košiciach p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1908/93 konal bez zbytočných prieťahov.

3. B., výrobnému družstvu, K. p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie 30 000 Sk (slovom tridsaťtisíc slovenských korún), ktoré mu je Krajský súd v Košiciach p o v i n n ý vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. Krajský súd v Košiciach j e   p o v i n n ý   uhradiť B., výrobnému družstvu, K. trovy právneho zastúpenia 5 788 Sk (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem slovenských korún) na účet právneho zástupcu JUDr. J. H., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 24. januára 2006 doručené podanie B., výrobného družstva, K., (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpenej advokátom JUDr. J. H., K., označené ako „Sťažnosť“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namieta porušenie jeho základného práva na konanie bez zbytočných prieťahov podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1908/93 o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky 46 925 USD s príslušenstvom.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol: «Zákonom č. 420/2004 Z.   z.,   ktorý nadobudol účinnosť   dňa 01.   10.   2004,   došlo k novelizácii   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorou   bol   do   tohto   procesného   kódexu včlenený okrem iného § 372k.

Podľa   §   372k   ods.   1   OSP   vo   veciach,   v ktorých   nebol   doteraz   určený   termín pojednávania alebo pojednávanie sa napriek určeniu termínu neuskutočnilo, je súd povinný oznámiť   účastníkom   predpokladaný   termín   pojednávania   do   šiestich   mesiacov   od nadobudnutia účinnosti tohto zákona.

Dňa   08.   04.   2005   bolo   sťažovateľovi   doručené   Oznámenie   Krajského   súdu v Košiciach, ktorým konajúci súd v súlade s povinnosťou uloženou mu citovaným § 372k ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku oboznámil sťažovateľa ako žalovaného, že termín prvého pojednávania v súdnom spore „o určenie pravosti prihlásenej pohľadávky vo výške 46 925,- USD“ vedenom pred Krajským súdom v Košiciach pod sp. zn. 10 Cb/1908/1993 bude v II. polroku 2006...

Po návšteve Krajského súdu v Košiciach sťažovateľ zistil, že pred týmto súdom je proti nemu vedené klasické obchodno-právne (nie konkurzné) súdne konanie a to už od roku 1993. O existencii, predmete a právnom základe konania sa sťažovateľ dozvedel až dňa 03. 10. 2005, keď si z vlastnej iniciatívy prevzal žalobu.

Žalovaný zo spisu... ďalej zistil, že konajúci súd od podania žaloby v roku 1993 nevykonal   po   dobu   takmer   13   rokov   žiaden   úkon   smerujúci   k prejednaniu   veci.   Prvým procesným úkonom súdu v predmetnej veci bolo uznesenie z 03. 10. 2005, ktoré reagovalo na prevzatie žaloby sťažovateľom a ktoré sťažovateľa vyzývalo na vyjadrenie sa k žalobe... Na prieťahy v konaní pred Krajským súdom v Košiciach reagoval sťažovateľ tak, že sa dňa 01. 12. 2005 v súlade so zákonom č. 75/2004 Z. z. o súdoch obrátil na predsedu Krajského   súdu   v Košiciach   so   sťažnosťou   na   prieťahy   v konaní   a so   žiadosťou   na urýchlenie konania a dohľad nad konaním.

Dňa 22. 12. 2005 bola sťažovateľovi doručená odpoveď predsedu dotknutého súdu na podanú sťažnosť na prieťahy v konaní, v ktorej súd konštatuje, že prieťahy, ktoré vznikli vo veci 10 Cb 1908/93 boli zapríčinené objektívne danou nadmernou zaťaženosťou sudcov obchodného úseku súdu. Zároveň súd sťažovateľovi oznámil, že prvé pojednávanie vo veci začatej   vo   februári   1993   bude   vytýčené   do   konca   februára   2006   a vyjadril   úprimné ospravedlnenie...

Ako   vyplýva   z odpovede   predsedu...   prvé   pojednávanie   vo   veci   má   byť pravdepodobne vo februári 2006, t. j. presne po 13 rokoch od začatia konania. Predvolanie na pojednávanie, v ktorom by bol konkretizovaný presný termín, však nebolo do dnešného dňa sťažovateľovi doručené.»

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   navrhuje,   aby   ústavný   súd   prijal sťažnosť sťažovateľa a aby vo veci samej nálezom takto rozhodol:

„Nečinnosťou Krajského súdu v Košiciach v súdnom konaní vedenom pred týmto súdom   pod   sp.   zn.   10   Cb   1908/03   bolo   porušené   základné   právo   sťažovateľa   na prerokovanie veci v primeranom čase zaručené čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd a základné právo sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručené čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

Prikazuje, aby Krajský súd v Košiciach v súdnom konaní vedenom pred týmto súdom pod   sp.   zn.   10   Cb   1908/03   konal   v súlade   s Občianskym   súdnym   poriadkom   a vo   veci rozhodol.

Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.300.000,- Sk.“

Ústavný súd predbežne prerokoval sťažnosť sťažovateľa na neverejnom zasadnutí senátu podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a keďže nezistil dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   citovaného   zákona,   uznesením   č.   k. II. ÚS 21/06-12 z 9. februára 2006 ju prijal na ďalšie konanie.

Po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie ústavný súd vyzval 14. februára 2006 právneho zástupcu   sťažovateľa   a predsedu   krajského   súdu,   aby   sa   vyjadrili   k otázke   vhodnosti ústneho   pojednávania,   a predsedu   krajského   súdu   zároveň   vyzval,   aby   sa   vyjadril   aj k sťažnosti prijatej na ďalšie konanie.

Právny zástupca sťažovateľa v odpovedi na výzvu oznámil ústavnému súdu listom zo 16. februára 2006 (doručeným ústavnému súdu 17. februára 2006), že netrvá na ústnom prerokovaní sťažnosti.

Predseda   krajského   súdu   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   z 8.   marca   2006 (Spr. 327/06, doručenom ústavnému súdu 13. marca 2006) okrem iného uviedol:

„...   Predmetný   spor   bol   doručený   nášmu   súdu   dňa   11.   2.   1993   a pridelený v uvedenom   období   viacerým   sudcom   (celkove   3   senátom),   vzhľadom   na   skutočnosť nadmerného počtu sporov, ktoré riešili sudcovia obchodného úseku (prvostupňová agenda, odvolacia agenda,   agenda platobných   rozkazov   a konkurzu   a   vyrovnania),   pričom   bolo potrebné   zabezpečiť   rovnomernosť   rozdelenia   pridelených   sporov.   V uvedenom   období predovšetkým prvostupňová agenda bola značne rozsiahla (každý sudca mal okolo 3000 týchto sporov), pričom každý rozhodoval minimálne v 2 agendách.

Nadmerná zaťaženosť sudcov spolupôsobila jednoznačne na skutočnosť, že vo veci neboli   v primeranej   lehote   vykonávané   úkony.   Ďalšou   okolnosťou,   ktorá   tento   stav spolupôsobila,   je   pasivita   žalobcu,   s ktorým   ani   v súčasnosti   súd   nemá   možnosť komunikovať, keďže nepreberá zásielky na oznámenej adrese v cudzine (USA).

Po pridelení sporu súčasnej zákonnej sudkyni (dňa 24. 3. 2004 na základe opatrenia č. 2 predsedu krajského súdu zo dňa 4.   2.   2004 – Spr. 220/04) táto písomne poverila vyššieho súdneho úradníka vykonaním úkonov súdu v zmysle zák. č. 549/2003 Z. z. (dňa 6. 10. 2004), ktorý dňa 30. 3. 2005 oznámil účastníkom konania predpokladaný termín pojednávania na druhý polrok 2006 v zmysle § 372k/ ods. 1 O. s. p.

Uznesením z 3. 10. 2005 bolo uložené odporcovi (sťažovateľovi) vyjadriť sa k žalobe v lehote 30 dní, ktorú osobne prevzal dňa 3. 10. 2005. Po vyjadrení odporcu dňa 30. 11. 2005 súd 27. 2. 2006 ustanovil pre žalobcu opatrovníka, keďže jeho pobyt nie je známy. Súd vytýčil vo veci pojednávanie na deň 24. 3. 2006 pokynom zo dňa 6. 3. 2006.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti nie je možné konštatovať, že by v čase od 24. 3. 2004 neboli vykonávané úkony súdom v primeranom čase.

Sťažovateľ v sťažnosti doručenej ústavnému súdu uvádza, že v praktickej rovine súd svojou nečinnosťou sťažovateľa znevýhodnil (neúmerný nárast príslušenstva pohľadávky, kurzovej zmeny) a poškodil v súdnom procese (obmedzenie dokazovania, nemožnosť účinne vzniesť kompenzačnú námietku atď.).

Uvedené tvrdenie nie je obsahovo v súlade s vyjadrením sťažovateľa v konaní zo dňa 19. 3. 1992 a 29. 11. 2005, keďže z neho vyplýva, že v celom rozsahu nesúhlasí s uplatnením nároku žalobcu (skutkovo a právne bezpredmetný nárok).

Ak účastník konania nepovažuje právne nárok na náhradu škody za opodstatnený, vzhľadom na skutočnosti, na ktoré poukazuje, nie je možné mať za to, že by bolo obmedzené dokazovanie a neprichádza do úvahy... len pri uznaní opodstatnenosti nároku žalovaným). Vzhľadom na tieto skutočnosti požadované finančné zadosťučinenie považujeme za neopodstatnené.“

Krajský   súd   súčasne   oznámil,   že   súhlasí   s   upustením   od   ústneho   pojednávania v tomto konaní.

II.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne   prerokovala   bez   zbytočných   prieťahov...“   a porušenia   práva   upraveného   v čl.   6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo, verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom   zriadeným zákonom...“ v konaní krajského súdu vedenom pod sp. zn. 10 Cb 1908/93.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vychádza zo svojej ustálenej judikatúry, v súlade s ktorou účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   právnej   neistoty,   v ktorej   sa   nachádza   osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia   neodstraňuje.   K stavu   právnej   istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou   doterajšou   judikatúrou   (I.   ÚS   70/98,   II.   ÚS   74/97,   II. ÚS 813/00,   I.   ÚS   20/02, III. ÚS 111/02, IV.ÚS 74/02) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Pri uplatnení týchto kritérií však ústavný súd súčasne berie do úvahy, že ich aplikácia je   oveľa   jednoduchšia   v prípadoch,   v ktorých   zistil,   že   „súd   bol   celkovo   nečinný   a od podania žalobného návrhu neuskutočnil vo veci žiadne úkony“ (II. ÚS 4/03, II. ÚS 177/03).

Ako   zo   sťažnosti,   tak   aj   z vyžiadaného   súdneho   spisu   krajského   súdu   sp.   zn. 10 Cb 1908/93   vyplynulo,   že   v ňom   ide   práve   o takýto   prípad,   keďže   krajský   súd   od podania návrhu 11. februára 1993 až do 30. marca 2005 neurobil žiadny úkon, ktorý by smeroval k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľa (odporcu) vo veci, bez toho, že by jeho postupu bola bránila zákonná prekážka.

Krajský   súd začal vo veci   konať až od konca   marca 2005.   V rovnakom čase sa sťažovateľ súčasne prvý raz dozvedel o tom, že je proti nemu podaný návrh na krajskom súde. Krajský súd od toho času vykonal prípravné procesné úkony (výzva odporcovi na vyjadrenie,   ustanovenie   opatrovníka pre   žalobcu, nariadenie pojednávania na 24.   marec 2006).

Predseda   krajského súdu   vo svojom vyjadrení ako dôvody   nečinnosti tohto súdu uvádza také, ktoré nemôžu ísť na ťarchu sťažovateľa (vysoký počet vecí v obchodnoprávnej agende krajského súdu). Sťažnosť na zbytočné prieťahy v konaní, ktorú sťažovateľ podal 1. decembra   2005   predsedovi   krajského   súdu,   bola   účinným   prostriedkom   nápravy existujúceho stavu a viedla k odstráneniu nečinnosti a k nariadeniu pojednávania vo veci.

Z uvedeného vyplýva, že v konaní sp. zn. 10 Cb 1908/93 pred krajským súdom sa od februára   1993   neuskutočnilo   žiadne   meritórne   pojednávanie,   pričom   na   doterajšej   dobe konania   sa   sťažovateľ   žiadnym   spôsobom   nepodieľal.   Z doterajšieho   priebehu   konania súčasne vyplynulo, že krajský súd začal zisťovať základné skutočnosti, ktoré by mu mohli slúžiť ako podklad pre rozhodnutie, až od konca marca 2005. Na základe týchto dôvodov ústavný   súd   rozhodol,   že v konaní sp.   zn.   10   Cb   1908/93   pred   krajským   súdom   došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší takéto rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

1.   Ústavný   súd   v súlade   so   svojím   rozhodnutím   o porušení   základného   práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom súde prikázal krajskému súdu, aby vo veci sp. zn. 10 Cb 1908/93 ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

2. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy: „Ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie   sťažnosti,   priznať tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1 boli   porušené,   primerané finančné zadosťučinenie.“

Podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde „Ak sa sťažovateľ domáha primeraného finančného zadosťučinenia, musí uviesť rozsah, ktorý požaduje, a z akých dôvodov sa ho domáha“.

Sťažovateľ   požadoval   priznanie   primeraného   finančného   zadosťučinenia 1 300 000 Sk, pričom svoju žiadosť odôvodnil doterajším postupom krajského súdu, ktorý považuje „za exemplárne a obzvlášť závažné porušenie jeho namietaných ústavných práv“ vzhľadom na jeho hĺbku, závažnosť a následky.

Vzhľadom   na   celkovú   dobu   nečinnosti   okresného   súdu   v konaní vo   veci   sp.   zn. 10 Cb   1908/93,   berúc   do   úvahy   skutočnosť,   že   sťažovateľ   sa   o predĺženie   tejto   doby zásadne nepričinil, zohľadňujúc konkrétne okolnosti prípadu vrátane pozície sťažovateľa sprevádzanej zosilneným pocitom neistoty od obdobia, keď sa o návrhu na krajskom súde smerujúcom proti nemu dozvedel, a berúc zreteľ aj na naplnenie princípu spravodlivosti, ústavný súd považoval priznanie sumy 30 000 Sk sťažovateľovi za primerané finančné zadosťučinenie podľa § 50 ods. 3 zákona o ústavnom súde.

3.   Ústavný   súd   rozhodol   aj   o úhrade   trov   konania,   ktoré   sťažovateľovi   vznikli v súvislosti s jeho zastupovaním v konaní pred ústavným súdom advokátom JUDr. J. H., ktoré   vyčíslil   sumou   5   788   Sk   podľa   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb   v znení   neskorších   predpisov,   pričom   vychádzal   z priemernej   mesačnej   mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky za 1. polrok roku 2005, ktorá bola 16 381 Sk. Náhrada bola priznaná za dva úkony po 2 730 Sk a dvakrát režijný paušál 164 Sk.

Trovy   konania   je   krajský   súd   povinný   zaplatiť   na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 15. marca 2006