znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 21/05-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 26. januára 2005 predbežne   prerokoval   sťažnosť   McCarter,   a.   s.,   so   sídlom   v   Bratislave,   Miletičova   1, zastúpenej advokátom Mgr. M. S., B., ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd uznesením   Okresného   súdu   Bratislava   II   z 12. augusta   2004   č. k. Er 1648/03-26, EX 437/03, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť McCarter, a. s., Bratislava   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 8. novembra 2004 doručená sťažnosť McCarter, a. s., so sídlom v Bratislave, Miletičova 1 (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Okresného súdu Bratislava II (ďalej len   „okresný   súd“)   z 12. augusta 2004   č.   k.   Er   1648/03-26,   EX   437/03   vo   výroku   o zamietnutí námietok proti náhrade trov exekúcie.

Sťažovateľka   navrhla   vysloviť   porušenie   označených   práv,   zrušiť   napadnuté uznesenie   okresného   súdu   a   priznať   jej   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške 215 360,50 Sk.

V odôvodnení   sťažnosti   sťažovateľka   uviedla,   že   okresný   súd   v napadnutom uznesení nezohľadnil to, že splnila vymáhanú peňažnú pohľadávku Sociálnej poisťovne, pobočky v Dunajskej Strede (ďalej len „Sociálna poisťovňa“), 19. júna 2003, teda podľa nej pred   tým,   ako   exekútor   mohol   začať   exekučnú   činnosť,   t.   j.   pred   tým,   ako   bol   súdny exekútor písomne poverený na vykonanie súdnej exekúcie, v dôsledku čoho mu neprináleží odmena, lebo podľa sťažovateľky si ju exekútor môže nárokovať len vtedy, ak vykonal exekučnú činnosť.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci (v tomto prípade okresného súdu, ktorý ako exekučný súd zamietol námietky proti trovám súdnej exekúcie) nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva, ktoré označila sťažovateľka, pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   tohto   orgánu   a   základným   právom,   porušenie ktorého sa namietalo, ako aj vtedy, ak v konaní pred exekučným súdom vôbec nedošlo k situácii,   ktorú   v   sťažnosti   napáda   sťažovateľka,   a   preto   je   vylúčené,   aby   sa   reálne uvažovalo o porušení označených základných práv.

Súčasťou   základného   práva   na   súdnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   je nepochybne aj rozhodovanie o nároku na náhradu trov exekučného konania. Tento nárok sa priznáva alebo nepriznáva len v súlade s čl. 46 ods. 4 ústavy v spojení s čl. 51 ods. 1 ústavy, t. j. za splnenia zákonných predpokladov na jeho priznanie alebo nepriznanie, ktoré sú obsiahnuté v príslušných procesných poriadkoch; v posudzovanom prípade je to Exekučný poriadok   (§   254   Občianskeho   súdneho   poriadku).   Toto   východisko   sa   vzťahuje v plnej miere aj na výklad práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o rozhodovanie o trovách konania.

Sťažovateľka tvrdí, že bolo porušené jej základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, pretože okresný   súd   zamietol   jej   námietky   proti   trovám   exekúcie,   hoci   vymáhanú   pohľadávku zaplatila   pred   poverením   exekútora   na   vykonanie   exekúcie   a   bez   toho,   aby   exekútor vykonal exekučnú činnosť.

Z obsahu predložených rozhodnutí a ďalších listín pripojených k sťažnosti vyplýva, že súdny exekútor v namietanom konaní dostal poverenie na vykonanie exekúcie 6. júna 2003 a sťažovateľka zaplatila vymáhanú istinu 19. júna 2003. Z ustanovenia § 36 ods. 1 a 2 Exekučného poriadku exekučné konanie sa začína na návrh. Exekučné konanie sa začína dňom, v ktorom bol exekútorovi doručený návrh na vykonanie exekúcie. Exekútor však môže   začať   vykonávať   exekúciu   až   udelením   poverenia   súdu   na   jej   vykonanie. Z porovnania dátumov udelenia poverenia na vykonanie exekúcie a zaplatenia vymáhanej istiny   vyplýva,   že   k zaplateniu   došlo   až   13   dní   po   tom,   ako   súdny   exekútor   mohol vykonávať súdnu exekúciu, a predpokladá sa, že v každom jednotlivom prípade ju aj začal vykonávať,   čo   vyplýva   z toho,   že   napokon   sťažovateľke   21.   augusta   2003   doručil upovedomenie o začatí exekúcie (nie písomné poverenie na vykonanie exekúcie, ako to tvrdí   sťažovateľka   na strane 2 pod bodom   III   sťažnosti),   ktoré   predpokladá   prípravu   na takýto procesný úkon.

K tomuto treba ešte uviesť, že návrh na vykonanie exekúcie bol podaný 22. mája 2003, keď začalo exekučné konanie, a k jeho zastaveniu došlo po tom, ako po jeho začatí a udelení poverenia na vykonanie exekúcie 6. júna 2003 sťažovateľka ako povinná osoba 19. júna 2003 zaplatila vymáhanú pohľadávku. Možno dodať, že ak sťažovateľka zaplatila vymáhanú istinu, bolo v jej dispozícii navrhnúť zastavenie exekúcie podľa § 57 Exekučného poriadku, prípadne si overiť, či oprávnená Sociálna poisťovňa nevymáha túto pohľadávku, a to o to viac, že exekučný titul bol vykonateľný dňom 18. marca 2003, t. j. tri mesiace pred zaplatením vymáhanej sumy.

Tieto skutočnosti bránili tomu, aby ústavný súd vôbec uvažoval o prijatí sťažnosti na ďalšie konanie z dôvodov, ktoré uviedla sťažovateľka. Na základe tohto záveru ústavný súd   odmietol   sťažnosť   ako   zjavne   neopodstatnenú   už   pri   jej   predbežnom   prerokovaní (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 26. januára 2005