znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 21/02-8

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. marca 2002 predbežne prerokoval sťažnosť Dr. Ing. I. H., DrSc., bytom B., zastúpeného advokátkou doc. JUDr. A. H., CSc., B., vo veci porušenia jeho základných práv upravených v čl. 19 a v čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave z 30. októbra 2001 vo veci č. k. 15 Co 240/01-98 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Dr. Ing. I. H., DrSc.,   o d m i e t a   pre nepríslušnosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 7. februára 2002   doručené   podanie   Dr.   Ing.   I.   H.,   DrSc.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   bytom   B., zastúpeného   advokátkou   doc.   JUDr.   A.   H.,   CSc.,   B.,   označené   ako   „Sťažnosť   ktorou namietame porušenie svojich základných práv rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 240/01-98 zo dňa 30. 10. 2001.“

Sťažovateľ uviedol, že 26. júla 1999 podal na Okresný súd Bratislava I „žalobu na ochranu osobnosti, ktorej podstatou bola skutočnosť že žalovaný JUDr. O. Ď. bytom B., na rôznych aktívoch, schôdzach a stretnutiach m. i. aj na členskej schôdzi Bytového družstva AVION   konanej   6.   5.   1998   (toto   vystúpenie   predložil   aj   písomne)   a pri   ďalších príležitostiach dodnes opakovane oznamuje a rozširuje nepravdivý údaj o tom, že dnes už bývale predstavenstvo BD AVION a teda aj ja ako jeho člen, do textu zmlúv o prevode bytov do osobného vlastníctva „svojvoľne zakomponovalo klauzulu na základe ktorej sme (hovoril o členoch bývalého družstva) sa mali vzdať vlastníckeho práva, resp. sme mali splnomocniť len predstavenstvo BD aby s naším majetkom mohlo nakladať“.

Okresný súd Bratislava I „žalobu zamietol s odôvodnením že

- Konanie   odporcu   nemožno   považovať   za   konanie   spôsobilé   privodiť   ujmu   na právach na ochranu osobnosti

- Odporca nepreukázal zníženie svojej vážnosti a dôstojnosti.Odvolací súd (Krajský súd v Bratislave) potvrdil rozsudok s odôvodnením že:

- Žalobca   nepreukázal   že   došlo   k následkom   predpokladaným   zákonnými ustanoveniami   na   ochranu   osobnosti   pretože   vyjadrenia   (inkriminované   tvrdenia   – obvinenia) nedosiahli intenzitu zásahov do osobnosti žalobcu podľa ust §§ 11 a nasl. O. z.“

Sťažovateľ tvrdí, že „uvedeným konaním súdov boli porušené moje práva chránené čl. 19 Ústavy SR a pravdepodobne aj čl. 46 odst. 3 Ústavy SR a preto týmto podávam Sťažnosť ktorou namietam porušenie svojich základných práv“, a navrhuje, aby ústavný súd „- vyslovil že rozhodnutím Krajského súdu v Bratislave č. k. 15 Co 240/01-98 boli porušené moje práva podľa čl. 127 odst. 1 Ústavy SR,

- zrušil uvedené rozhodnutie

- a uložil aby Krajský súd ďalej konal v zmysle rozhodnutia Ústavného súdu“.

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) s účinnosťou   od   1.   januára   2002   oprávnený   konať o sťažnostiach   fyzických   osôb   alebo právnických   osôb,   ktorými   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd (upravených   v ústave),   alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane   týchto   práv   a slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Pri predbežnom prerokúvaní každej sťažnosti ústavný súd skúma, či spĺňa všetky zákonom predpísané náležitosti upravené v § 20 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) a či neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Medzi podmienky konania, ktoré ústavný súd skúma pri predbežnom prerokovaní každej sťažnosti, patrí aj jeho príslušnosť na jej prerokovanie a rozhodnutie, pretože na konanie a rozhodovanie   o porušení   základných   práv   fyzickej   osoby   alebo   právnickej   osoby   je oprávnený len vtedy, ak im ochranu neposkytujú všeobecné súdy.

Ústavný súd zistil, že obsahom sťažnosti je nespokojnosť sťažovateľa s označenými rozsudkami   všeobecných   súdov   a   predovšetkým   tvrdenie,   že   výklad   inštitútu   ochrany osobnosti bol v jeho veci zúžený. Sťažovateľ z týchto skutočností vyvodil záver, že boli porušené jeho práva chránené čl. 19 ústavy a čl. 46 ods. 3 (v kontexte práva na súdnu ochranu v zmysle čl. 46 ods. 1), a navrhol, aby ústavný súd zrušil rozsudok Krajského súdu v Bratislave vo veci č. k. 15 Co 240/01-98.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde...“ Ústavou zaručené právo na súdnu   ochranu   vyplývajúce   z čl.   46   ústavy   neznačí   právo   na   úspech   v konaní   pred všeobecným   (občianskoprávnym)   súdom   a nemožno   ho   účelovo   chápať   tak,   že   jeho naplnením je len víťazstvo v občianskoprávnom procese (II. ÚS 4/94). Ak sa konanie pred všeobecným súdom neskončí podľa želania účastníka konania, táto okolnosť sama osebe nie je právnym základom pre namietnutie porušenia ústavného práva (II. ÚS 3/97).

Aj   keď ochrana ľudskej dôstojnosti, osobnej cti, dobrej povesti a mena nesporne spadá   ako   ústavne   zaručené   základné   právo   pod   ústavnú   ochranu   (čl.   19   ods.   1), hmotnoprávne podmienky pre ňu sú zverené právnej norme nižšieho stupňa právnej sily (Občianskemu   zákonníku).   Výklad   a aplikácia   Občianskeho   zákonníka   prislúcha predovšetkým všeobecným súdom (čl. 142 ods. 1 ústavy).

Ústavný   súd   pri   svojom   rozhodovaní   i v štádiu   predbežného   prerokovania   veci vychádza (a v konečnom dôsledku prijíma záver) iba z konkrétneho obsahu sťažnosti a jej petitu   (I.   ÚS   7/98).   Ak   jej   obsah   nepoukazuje   na   skutočnosti   predstavujúce   možnosť ingerencie ústavného súdu do konania pred všeobecnými súdmi, chýba pre konštatovanie o oprávnení   ústavného   súdu   vo   veci   konať   jedna   z podstatných   podmienok   –   jeho príslušnosť.   Ústavný   súd   teda   nerozhoduje   o porušení   základných   práv   a   slobôd,   ak všeobecný   súd   žalobu   na   ochranu   týchto   práv   prijal,   konal   a rozhodol   o nej,   ani nepreskúmava postup tohto súdu v prípadoch, v ktorých je obsahom podania na ústavný súd iba nespokojnosť sťažovateľa s rozhodnutím všeobecného súdu vo veci samej (neúspech jedného z účastníkov konania v spore).

Vychádzajúc z uvedených skutočností bolo potrebné sťažnosť sťažovateľa odmietnuť z dôvodu jej nepríslušnosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde, tak ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. marca 2002