znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 21/01-41

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   13.   decembra   2001 v senáte zloženom z predsedu senátu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Klučku prerokoval podnet J. B., bytom T., zastúpeného advokátom JUDr. V. B., K., vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na   súd,   na   prístup   k súdu,   prejednanie   veci príslušným súdom a zákonným sudcom a na prerokovanie veci v primeranej lehote a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo J. B. na súdnu ochranu upravené v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 238/98 a sp. zn.16 C 147/99 na Okresnom súde v Trnave n e b o l o   p o r u š e n é.

2. Základné právo J. B. na zákonného sudcu upravené v čl. 48 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky   v konaniach   vedených   pod   sp.   zn.   14   C   238/98   a sp.   zn.   16 C   147/99   na Okresnom súde v Trnave   n e b o l o   p o r u š e n é.

3. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky v konaní   vedenom pod sp. zn.   16 C 147/99   na Okresnom   súde   v Trnave   n e b o l o   p o r u š e n é.

4. Základné právo J. B. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14 C 238/98   na Okresnom súde v Trnave   b o l o   p o r u š e n é.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 4. decembra 2000 doručené podanie J. B., bytom T., (ďalej len „navrhovateľ“), označené ako „Ústavná sťažnosť“, ktorým žiadal, aby ústavný súd v konaní podľa čl. 130 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) vyslovil, že bolo porušené jeho právo na prerokovanie veci v primeranej   lehote   a príslušným   súdom.   Toto   svoje   podanie   doplnil   5.   marca   2001 a dožaduje sa aj vyslovenia porušenia jeho práva na súd a na prerokovanie veci zákonným sudcom.

Ústavný   súd   vyzval   navrhovateľa,   aby   mu   predložil   príslušné   návrhy   na   začatie konania, ako aj pripojil splnomocnenie na zastupovanie v konaní pred ústavným súdom advokátom   alebo   komerčným   právnikom   za   účelom   splnenia   podmienky   povinného právneho zastúpenia navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom ustanovenej v § 20 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“),   resp.   aby   jasne   vyjadril,   či   žiada o ustanovenie právneho zástupcu, pretože jeho podaním túto žiadosť formuloval nepriamo.

Navrhovateľ   na   výzvu   ústavného   súdu   svoje   podanie   doplnil   vrátane   dokladov, ktorými   sa   domáhal   pokračovania   v súdnych   konaniach   formou   opakovaných   sťažností (v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   16   C   147/99   v počte   5   -   prvý   raz   8.   decembra   1999 a v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   14   C   238/98   v počte   16   -   prvý   raz   16.   júna   1999). Vzhľadom na to, že navrhovateľ je poberateľom starobného dôchodku vo výške 6 404,- Sk mesačne a nemá žiaden majetok, požiadal o ustanovenie právneho zástupcu. Ústavný súd navrhovateľovi uznesením č. k. II. ÚS 21/01-9 z 27. marca 2001 ustanovil za právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom advokáta JUDr. V. B., K..

V nadväznosti   na   to   ústavný   súd   podnet   navrhovateľa   predbežne   prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 21/01-22 zo 14. júna 2001 ho prijal na ďalšie konanie.

Ústavný súd posúdil podanie navrhovateľa ako podnet a uzavrel, že spĺňa náležitosti ustanovené v § 20 a § 50 zákona o ústavnom súde.

Po   prijatí   podnetu   navrhovateľa   na   ďalšie   konanie   si   ústavný   súd   vyžiadal   od Okresného   súdu   v Trnave   spisovú   dokumentáciu   vedenú   na   tomto   súde   pod   sp.   zn. 16 C 147/99 a 14 C 238/98. Okresný súd v Trnave 7. mája 2001 oznámil, že spis sp. zn. 16 C   147/99   sa   nachádza   od   25.   júla   2000   na   Okresnom   súde   v Senici,   ktorému   bol odstúpený a vedie sa na tomto súde pod sp. zn. 6 C 166/00. Druhý spis Okresného súdu v Trnave sp. zn. 14 C 238/98, v súčasnosti vedený na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 14   C   7/00,   sa   nachádza   na   Krajskom   súde   Trnava   v dôsledku   odvolania   podaného navrhovateľom pod   sp. zn. 8 Co 568/00. V nadväznosti na túto odpoveď si ústavný súd vyžiadal   spisy   od   označených   súdov   a vyzval   predsedníčku   Okresného   súdu   v Trnave a predsedu Okresného súdu v Senici, aby sa vyjadrili k podnetu navrhovateľa.

Predseda Okresného súdu v Senici vo svojej odpovedi uviedol:

„Na Vašu žiadosť predkladám spis tunajšieho súdu sp. zn. 6 C 166/00 s pripojeným spisom 6 C 191/98, ktorý s ním priamo súvisí.

Sudkyňa Mgr. E. H., ktorej vec 6 C 166/00 napadla podľa rozvrhu práce, vo svojom vyjadrení uviedla, že sťažnosť J. B. považuje za nedôvodnú. Veci vybavuje priebežne podľa poradia nápadu. Z čísla listu 17 p. v. je zrejmé, že jej vec bola pridelená na ďalšie konanie dňa 26. 1. 2001, kedy sa spis vrátil z KS Trnava, ktorý rozhodol, že sudkyňa JUDr. V. S., ktorej   vec   napadla   pôvodne   podľa   rozvrhu   práce,   je   vylúčená   z   prejednávania a rozhodovania   v predmetnej   veci.   Dňa   1.   2.   2001   bol   vyzvaný   navrhovateľ   pán B.   na zaplatenie súdneho poplatku, zároveň bol zaslaný návrh odporcovi na vyjadrenie v lehote 15 dní. Pre vznesenú námietku res iudicata žiadala sudkyňa 27. 2. 2001 pripojiť spis 6 C 191/98.   Vzhľadom   k tomu,   že   bol   zapožičaný   OP   Galanta,   žiadala   o zapožičanie   tohto spisu,   zároveň   vyzvala   navrhovateľa   na   doloženie   dokladov   potrebných   k rozhodnutiu o oslobodení od platenia súdneho poplatku. Napriek tomu, že navrhovateľ potrebné doklady nepredložil, vytýčila pojednávanie na deň 23. 5. 2001, zároveň s predvolaním ho opätovne vyzvala na doloženie dokladov. Pojednávanie dňa 23. 5. 2001 bolo odročené za účelom pripojenia spisu 6 C 191/98. Medzi pojednávaniami bol spis predložený na ÚS SR. Dňa 20. 6. 2001 bolo konanie zastavené z dôvodu prekážky rozhodnutej veci. V prípade, ak by navrhovateľ   zaplatil   súdny   poplatok,   pojednávanie   by   bolo   vytýčené   pri   prvom   úkone sudcu. Navrhovateľ sám spôsobil svojím konaním, že pojednávanie bolo vytýčené o mesiac neskôr, pretože nedoručil súdu doklady, ktoré mal predložiť na základe výzvy súdu. Doručil doklady, ktoré sám považoval za dostatočné, sú však bez akéhokoľvek významu (napr. potvrdenie   DÚ   Trnava   zo   dňa   21. 3. 1998,   na   ktoré   perom   dopísal   dátum   21.   3.   2001 a podpísal). Návrh na oslobodenie od platenia súdnych poplatkov sa javí ako nedôvodný, keďže ide o súdny poplatok v sume 2.400.-Sk, navrhovateľ poberá dôchodok v sume 6.404.-Sk, žije v spoločnej domácnosti s manželkou, ktorá tiež poberá dôchodok.

Vec   pôvodne   napadla   na   OS   Trnava   dňa   15.   11.   1999,   viedla   sa   pod   sp.   zn. 16 C 147/99. Z dôvodu zaujatosti sudcov OS Trnava bola vec prikázaná na ďalšie konanie tunajšiemu   súdu,   kde   napadla   dňa   28.   7.   2000.   Keďže   vec   podľa   rozvrhu   práce   bola pridelená sudkyni JUDr.   S. V.,   ktorá   vzniesla   námietku   zaujatosti z dôvodu,   že osobne pozná odporcu, opätovne KS Trnava rozhodol o tom, že JUDr. S. je vylúčená z prejednania veci. Mgr. H. vec potom už vybavovala plynule, do rozhodnutia veci.“

Navrhovateľ sa proti rozhodnutiu č. k. 6 C 166/00-43 odvolal.

Predsedníčka Okresného súdu v Trnave sa k veci (sp. zn. 14 C 238/98, 16 C 147/99) vyjadrila nasledovne:

„V zmysle Vašej výzvy podávam nasledovné vyjadrenie: Spis pod č. 14 C 238/98 bol dňa 6. 4. 1999 postúpený na Okresný súd Bratislava 1, spis pod č. 16 C 147/99 bol dňa 25. 7. 2000 postúpený na Okresný súd v Senici, teda nemám možnosť nahliadnuť do spisov. Je pravdou, že pán J. B. bol prísediacim tunajšieho súdu v období rokov 1995-1999. V roku 1999 predseda súdu JUDr. Ľ. B. ho nenavrhol prevoliť. Prísediaci tun. súdu, ktorí mali koniec volebného obdobia v roku 1998 boli znovuzvolení až v mesiacoch 6 až 9 v roku 1999.   K iným   skutočnostiam   vzhľadom   k tomu,   že   spisy   nie   sú   na   OS   Trnava   sa nevyjadrujem.“

Okresný   súd   v Trnave   a Okresný   súd   v Senici   na   ústnom   pojednávaní   netrvali. Právny zástupca navrhovateľa oznámil 4. decembra 2001, že na ústnom pojednávaní netrvá.

Preskúmaním spisovej dokumentácie sp. zn. 14 C 238/98 vedenej na Okresnom súde v Trnave (neskôr sp. zn. 14 C 7/00) ústavný súd zistil:

1.   Návrh   na   ochranu   osobnosti   doručil   navrhovateľ   na   Krajský   súd   v Trnave 17. novembra 1998.

2. Krajský súd v Trnave 24. novembra 1998 postúpil vec Okresnému súdu v Trnave ako súdu vecne príslušnému podľa § 104a ods. 1 a 2 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) v spojení s § 9 ods. 1 OSP.

3.   Okresný   súd   v Trnave   17.   februára   1999   postúpil   celú   vec   Okresnému   súdu v Bratislave I ako súdu miestne príslušnému.

4.   Okresný   súd   Bratislava   I postúpil   celú   vec   9.   októbra   1999   Najvyššiemu   súdu Slovenskej republiky na rozhodnutie o miestnej príslušnosti.

5.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozhodol   o príslušnosti   súdu   na   konanie v predmetnej veci 28. októbra 1999 tak, že určil za miestne príslušný súd Okresný súd v Trnave   (rozhodnutie   doručené   5.   novembra   1999),   ktorý   začal   viesť   vec   pod   sp.   zn. 14 C 7/00, o čom Okresný súd v Trnave 14. apríla 2000 navrhovateľa informoval.

6. Sudcovia občianskoprávneho úseku Okresného súdu v Trnave až na jedného sudcu uplatnili   námietku   zaujatosti   (dvaja   boli   v čase   vyjadrovania   práceneschopní),   a tak predsedníčka Okresného súdu v Trnave 2. júna 2000 predložila spis na rozhodnutie podľa § 16 ods. 2 OSP Krajskému súdu v Trnave.

7. Krajský súd v Trnave rozhodol 25. júla 2000 (rozhodnutie doručené Okresnému súdu v Trnave   4. augusta   2000)   o vylúčení   sudcov   s výnimkou   jedného,   ktorému   bola   vec prikázaná.

8.   Dňa   8.   novembra   2000   Okresný   súd   v Trnave   rozhodol   o čiastočnom   oslobodení navrhovateľa od poplatkovej povinnosti.

9. Navrhovateľ sa proti tomuto rozhodnutiu 14. novembra 2000 odvolal a súčasne podal podľa   zákona   č.   152/1998   Z.   z.   o sťažnostiach   a   zákona   Slovenskej   národnej   rady č. 80/1992   Zb. o sídlach   a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností   o voľbách   prísediacich   (zákon   o štátnej   správe   súdov)   v znení neskorších predpisov, sťažnosť na prieťahy v konaní.

10. Navrhovateľ opakovane urgoval rozhodnutie vo veci a žiadal Okresný súd v Trnave o nariadenie prvého pojednávania.

11.   Krajský   súd   v Trnave   4.   júla   2001   zrušil   uznesenie   Okresného   súdu   v Trnave sp. zn. 14 C 7/00 z 8. novembra 2000 a vec mu vrátil 30. augusta 2001 na ďalšie konanie.

12. Okresný súd v Trnave predložil spis s opravným prostriedkom 29. novembra 2000 Krajskému súdu v Trnave.

13.   Okresný   súd   v Trnave   sa   5.   októbra   2001   vyjadril   navrhovateľovi   k otázke nariadenia prvého pojednávania.

14.   Navrhovateľ   sa   ďalšou   výzvou   z 2.   novembra   2001   domáha   nariadenia   prvého pojednávania a doručenie vyjadrenia   odporcu (Sociálnej poisťovne), ako aj dopĺňa petit návrhu.

Ďalšie dokumenty sa v spise už po tomto termíne nenachádzajú.

Zo spisu vedeného na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 16 C 147/99 (a vedeného neskôr na Okresnom súde v Senici pod sp. zn. 6 C 166/00) od podania návrhu navrhovateľa doručeného 15. novembra 1999 vyplynulo nasledovné:

1. Navrhovateľ podal návrh 15. novembra 1999.2. Po pridelení veci vyhlásila 29. novembra 1999 svoju zaujatosť sudkyňa, ktorej bola vec pridelená.   Následne   vyjadrili   voju   zaujatosť   s výnimkou   jedného   sudcu   všetci   sudcovia Okresného súdu v Trnave.3. Navrhovateľ 8. decembra 1999 žiadal, aby súd konal vo veci bez prieťahov.4. Okresný súd v Trnave predložil 13. decembra 1999 spis sp. zn. 16 C 147/99 Krajskému súdu   v   Trnave   na   rozhodnutie   o prikázaní   predmetnej   veci   niektorému   inému   súdu v Trnavskom kraji.5. Krajský súd v Trnave 31. marca 2000 rozhodol o prikázaní veci Okresnému súdu v Senici (rozhodnutie doručené Okresnému súdu v Trnave 23. mája 2000).6. Okresný súd v Trnave 25. júla 2000 zaslal Okresnému súdu v Senici spis.7. Niektorí sudcovia Okresného súdu v Senici vyjadrili svoju zaujatosť vo veci.8. Predseda Okresného súdu v Senici predložil vec na rozhodnutie o vznesenej námietke zaujatosti sudcov 4. decembra 2000 Krajskému súdu v Trnave.9. Krajský súd v Trnave 14. decembra 2000 rozhodol o vylúčení sudcu, ktorému bola vec pridelená (rozhodnutie doručené 15. januára 2001).10. Vec bola pridelená sudkyni Okresného súdu v Senici 20. januára 2001.11.   Dňa 1. februára 2001 vyzvala konajúca sudkyňa navrhovateľa na zaplatenie súdneho poplatku.12. Dňa 14. februára 2001 boli Okresnému súdu v Senici doručené odmietnutie zaplatenia súdneho poplatku navrhovateľom a žiadosť o nariadenie prvého pojednávania vo veci.13.   Navrhovateľ   oznámil   21.   marca   2000   Okresnému   súdu   v Senici,   že   si   vyžiadal potvrdenie   o osobných,   majetkových   a zárobkových   pomeroch   od   Mestského   úradu v Trnave a doložil prehlásenie o svojich osobných, majetkových a zárobkových pomeroch z 21. septembra 1998 s prepísaným dátumom 21. marca 2001.14. Dňa 9. apríla 2001 bola navrhovateľovi adresovaná výzva, aby súdu oznámil, s kým žije v domácnosti a aký je mesačný príjem manželky, ak žije s navrhovateľom v domácnosti, a potvrdenie o osobných, majetkových a zárobkových pomeroch od príslušného mestského úradu.15. Navrhovateľ 10. apríla 2001 žiadal o nariadenie prvého pojednávania.

16. Mestský úrad v Trnave odmietol vydať navrhovateľovi potvrdenie o jeho osobných, majetkových a zárobkových pomeroch a odkázal navrhovateľa na Matričný úrad Okresného úradu v Trnave (23. marca 2001), aby vec riešil čestným prehlásením (doručené Okresnému súdu v Senici 19. apríla 2001).17. Dňa 23. mája 2001 sa konalo vo veci prvé pojednávanie, ktoré sa odročilo na 20. jún 2001 (za účelom vyžiadania spisu sp. zn. 6 C 191/98 z LP Trnava).18. Dňa 20. júna 2001 sa konalo ďalšie pojednávanie, na ktorom Okresný súd v Senici konanie zastavil uznesením č. k. 6 C 166/00-43.19. Navrhovateľ sa proti rozhodnutiu 17. júla 2001 odvolal.

Navrhovateľ svojím ďalším podaním doručeným ústavnému súdu 28. októbra 2001 požiadal „o vyrozumenie o stave veci smerom na prvé pojednávanie“.

II.

Navrhovateľ   sa   dožaduje   vyslovenia   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci v primeranej lehote a príslušným súdom (podanie zo 4. decembra 2000), jeho práva na súd a prerokovanie veci zákonným sudcom (doplnené podanie z 5. marca 2001) postupom Okresného súdu v Trnave v konaniach vedených pod sp. zn. 14 C 238/98 a sp. zn. 16 C 147/99.

Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy:   „Každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde....“

Podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy:   „Nikoho   nemožno   odňať   jeho   zákonnému   sudcovi. Príslušnosť súdu ustanoví zákon.“

Podľa   čl.   48 ods.   2 ústavy: „Každý   má právo,   aby sa   jeho vec prerokovala bez zbytočných   prieťahov   a v jeho   prítomnosti   a aby   sa   mohol   vyjadriť   ku   všetkým vykonávaným dôkazom.“

Okresný   súd   v Trnave   sa   mal   podľa   tvrdenia   (vyjadrenia)   navrhovateľa   dopustiť porušenia vyššie uvedených základných práv v konaniach označených navrhovateľom.

1. K   porušeniu čl. 46 ods. 1 ústavy

Navrhovateľ   sa   v obidvoch   namietaných   prípadoch   ochrany   osobnosti   obrátil   na všeobecný súd, ktorému rozhodovanie o ochrane osobnosti bezpochyby patrí. Okresný súd v Trnave ani v jednom z uvedených prípadov neodmietol zaoberať sa vecou navrhovateľa. Podľa doterajšej judikatúry ústavného súdu „k porušeniu práva na súdnu ochranu“ podľa čl. 46   ods.   1   ústavy   by   došlo   vtedy,   pokiaľ   by   komukoľvek   bola   odmietnutá   možnosť domáhať sa svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a pokiaľ by súd odmietol konať a rozhodovať o podanom návrhu (žalobe) fyzickej alebo právnickej osoby (I. ÚS 35/98). U navrhovateľa   k takejto   situácii   nedošlo.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   ústavný   súd uzavrel,   že   základné   právo   navrhovateľa   na   súdnu   ochranu   nebolo   ani   v jednom   ním označenom   konaní   Okresným   súdom   v Trnave   porušené.   Postúpenie   veci   inému   súdu z dôvodu   jeho   príslušnosti   s možným   následným   rozhodovaním   súdu   vyššieho   stupňa o príslušnosti neznamená odmietnutie poskytnutia súdnej ochrany.

2. K   porušeniu čl. 48 ods. 1 ústavy

Navrhovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   upraveného v čl. 48 ods. 1 ústavy a namieta správanie niektorých sudcov Okresného súdu v Trnave.

Ústavný súd už pri svojej rozhodovacej činnosti uviedol, že „právo na súdnu ochranu treba uplatniť v tom systéme súdnej moci, ktorému konkrétne vec patrí do rozhodovacej právomoci.   Pri   uplatňovaní   práva   na   súdnu   ochranu   nemožno   si   voľne   vybrať   medzi všeobecnými súdmi, ich vecnú a miestnu príslušnosť ustanovuje procesný súdny zákon, s čím súvisí aj právo na zákonného sudcu (II. ÚS 1/95). Pritom „právo osoby nebyť odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi“   nemožno   interpretovať   až   tak   extenzívne,   aby   sa   spájalo s osobou jedného sudcu (II. ÚS 15/96).

Účel základného práva priznaného podľa čl. 48 ods. 1 ústavy sa splní, keď o práve občana rozhodne sudca pridelený na výkon funkcie na súd toho stupňa súdnej moci, ktorý je vecne a miestne príslušný rozhodnúť, za predpokladu, že podľa rozvrhu práce ide o sudcu, ktorý je oprávnený konať a rozhodovať určitý okruh súdnej agendy“ (II. ÚS 15/96). Riešenie príslušnosti súdu a zákonného sudcu v súvislosti so zaujatosťou sudcov podľa § 11 a nasl. Občianskeho súdneho poriadku na základe a v súlade so zákonom nie je podľa názoru   ústavného   súdu   v rozpore   s právom   navrhovateľa   na   zákonného   sudcu.   Z tohto dôvodu ústavný súd uzavrel, že ani v jednom z označených konaní nedošlo k porušeniu základného   práva   navrhovateľa   upraveného   v čl.   48   ods.   1   ústavy   Okresným   súdom v Trnave.

3. K   porušeniu čl. 48 ods. 2 ústavy

Navrhovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   svojho   základného   práva   na prerokovanie   veci   v primeranej   lehote   v označených   konaniach   Okresným   súdom v Trnave. Ústavný súd je toho názoru, že navrhovateľ za prerokovanie veci v primeranej lehote považuje takú lehotu, ktorá je dôvodom pre vyslovenie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

Zo spisovej dokumentácie ústavný súd zistil, že:

a) V konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 14 C 238/98 z hľadiska hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní prichádzajú do úvahy obdobia:

1. od postúpenia návrhu z Krajského súdu v Trnave na Okresný súd v Trnave, t. j. od   24. novembra   1998,   do   postúpenia   veci   Okresnému   súdu   Bratislava   I,   t.   j.   do   17. februára 1999;

2. od doručenia rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu v Trnave, t. j. od 5. novembra 1999, keď Okresný súd v Trnave začal viesť vec pod sp. zn. 14 C 7/00, do 2. júna 2000, keď bol spis predložený Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o vylúčení sudcov z dôvodu svojej zaujatosti v predmetnej veci konať;

3. od doručenia rozhodnutia Krajského súd v Trnave Okresnému súdu v Trnave, t. j. od 4. augusta 2000.

b) V konaní vedenom na Okresnom súde v Trnave pod sp. zn. 16 C 147/99 z hľadiska   hodnotenia zbytočných prieťahov v konaní prichádzajú do úvahy obdobia:

1.   od podania   návrhu na Okresný súd v Trnave, t. j. od 15.   novembra   1999,   do postúpenia spisu Krajskému súdu v Trnave na rozhodnutie o prikázaní predmetnej veci niektorému inému súdu v Trnavskom kraji, t. j. do 13. decembra 1999;

2. od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave Okresnému súdu v Trnave, t. j. od 23. mája 2000, do zaslania spisu na Okresný súd v Senici (kde je vedený pod sp. zn. 6 C 166/00), t. j. do 25. júla 2000.

Účelom   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia štátneho orgánu. Samotným prerokovaním veci na štátnom orgáne sa právna neistota osoby neodstráni. Až právoplatným rozhodnutím súdu sa vytvára právna istota (II. ÚS 47/96). Preto na splnenie ústavného práva zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy nestačí, aby štátny orgán vec prerokoval. Ústavné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov sa naplní až právoplatným   rozhodnutím   štátneho   orgánu,   na   ktorom   sa   osoba   domáha   odstránenia právnej neistoty ohľadne svojich práv (III. ÚS 26/95, I. ÚS 10/98).

Čas na konanie bez zbytočných prieťahov nie je možné presne ohraničiť. Neexistuje časová hranica, ktorej uplynutím postup štátneho orgánu môže mať povahu zbytočných prieťahov v konaní. Rýchlosť a účinnosť konania je   podmienená objektívne charakterom prejednávanej veci (I. ÚS 92/97).

Priznanie ústavného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zakladá povinnosť súdu aj sudcu na organizovanie práce tak, aby sa toto ústavné právo objektívne realizovalo (II. ÚS 26/95).

Účastníci   konaní,   v ktorých   zákon   ustanovuje   súdu   povinnosť   rozhodnúť   o veci v určenej lehote, majú právo žiadať, aby súd túto lehotu dodržal (II. ÚS 64/97).

Základnému   právu   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   zodpovedá povinnosť súdov konať spôsobom vylučujúcim zbytočné prieťahy. Nesprávna organizácia práce,   ako   aj   iné   nedostatky   v činnosti   súdu,   ktoré   boli   príčinou   neprimeranej   lehoty prerokovania konkrétnej veci, sú porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov (II. ÚS 61/98).

Opierajúc   sa   aj   o uvedenú   judikatúru   ústavný   súd   hodnotil   zbytočné   prieťahy v namietaných konaniach podľa troch základných kritérií, ktorými sú správanie účastníka konania, procesná a faktická   zložitosť veci,   o ktorej   súd rozhoduje, a spôsob, akým súd v konaní postupoval (I. ÚS 70/99).

1. Podľa názoru ústavného súdu navrhovateľ v obidvoch namietaných konaniach vystupoval aktívne (čo   možno   dokumentovať aj sťažnosťami   a urgenciami konať vo   veci)   a z toho dôvodu v žiadnom z označených období nemohol spôsobiť neúmerné predĺženie celkovej dĺžky konania.

2. Otázka ochrany osobnosti, ktorá je predmetom obidvoch namietaných konaní, je otázkou mimoriadne citlivou, ktorá sa prejavuje aj v osobitných ustanoveniach o konaní vo veciach ochrany osobnosti, a to v § 200i OSP, ktorý ustanovuje aj lehoty na rozhodnutie (1 rok). Navrhovateľ má preto dôvod dožadovať sa ukončenia obidvoch konaní. Predmetná vec nie je   právne   zložitá;   o skutkovej   zložitosti   rozhodujú   podmienky   každého   jednotlivého prípadu.   Špecifickou   situáciou   v prípade   navrhovateľa   je skutočnosť,   že navrhovateľ   sa domáha   konania   o ochrane   osobnosti   na   súde,   kde   vykonával   funkciu   prísediaceho.   Tá vyvolala   rozhodovanie   o vylúčení   sudcov   z prejednávania   veci   (14   C   238/99),   ako   aj rozhodovanie o miestnej príslušnosti súdu na konanie vo veci (16 C 147/99).

3. Čo sa týka hodnotenia postupu Okresného súdu v Trnave

a) v konaní vedenom pod sp. zn. 16 C 147/99, ústavný súd z hľadiska rozdelenia konania na dve obdobia dospel k záveru, že len v období od doručenia rozhodnutia Krajského súdu v Trnave o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu v Senici vo veci konať do zaslania spisu na tento súd možno namietať určité prieťahy v konaní Okresného súdu v Trnave, ktoré však ústavný súd nepovažuje za zbytočné, pretože obdobie v trvaní štyroch mesiacov nie je prejavom takej nečinnosti, ktorá odôvodňuje vyslovenie   zbytočných   prieťahov   v tomto   konaní   a porušenia   základného   práva navrhovateľa.

b) v konaní vedenom pod sp. zn. 14 C 238/98 (od 5. novembra 1999 vedenom pod sp. zn. 14 C 7/00) ústavný súd hodnotil celú dĺžku konania od podania návrhu, t. j. od 17. novembra 1998 do prijatia podnetu navrhovateľa v konaní pred ústavným súdom,   t. j. do   14. júna 2001,   keď vo veci   nebolo ešte právoplatne rozhodnuté, s ohľadom na zákonom ustanovenú jednoročnú lehotu na rozhodnutie vo veci samej. Aj   keď   ústavný   súd   zohľadnil   potrebu   procesných   postupov   Okresného   súdu v Trnave z dôvodu potreby riešenia zaujatosti sudcov tohto súdu, posúdil pritom však aj časovú náročnosť úkonov, ktoré Okresný súd v Trnave robil - postúpenie návrhu na iný súd, na ktoré potreboval tri mesiace, rovnako ako informovanie navrhovateľa o rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o určení miestnej príslušnosti Okresného súdu v Trnave konať v predmetnej veci, na čo potreboval päť mesiacov, na   vydanie   rozhodnutia   Okresného   súdu   v Trnave   o čiastočnom   oslobodení navrhovateľa   od   poplatkovej   povinnosti   potreboval   tri   mesiace   od   doručenia rozhodnutia   Krajského   súdu   v Trnave   o   vylúčení   sudcov.   Na   základe vyššie uvedeného, vzhľadom na charakter konania, ktoré má zákonom ustanovený čas na jeho skončenie, a vzhľadom na dátum podania návrhu a stav konania vo veci v čase prijatia podnetu ústavným súdom na ďalšie konanie, ústavný súd zhodnotil úkony vyššie uvedené ako také, ktoré prispeli k celkovej dĺžke konania a spôsobili prieťahy v konaní, ktoré ústavný súd považuje za zbytočné, čím došlo k porušeniu základného práva navrhovateľa upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 13. decembra 2001