SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 209/2015-15
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Trnava č. k. 2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014 a uznesenímKrajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1, čl. 3, čl.5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalejlen „dohovor“) uznesením Okresného súdu Trnava (ďalej len „okresný súd“) č. k.2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republikysúd“) č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovúprepravu 10. marca 2015.
Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je vo výkonetrestu odňatia slobody na doživotie od roku 1992. Predtým od roku 1990 bol vo väzbe.Po nastúpení do výkonu trestu bol izolovaný od ostatných odsúdených na oddelenídoživotných trestov.
Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 296/1993 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa zákon č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskoršíchpredpisov, bolo zavedené s účinnosťou od 17. decembra 1993 ustanovenie § 9b ods. 1zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalejlen „starý zákon o výkone trestu“), podľa ktorého odsúdenému, ktorému bol uloženývýnimočný trest odňatia slobody, nemožno jeho spôsob trestu zmeniť.
Viaceré žiadosti sťažovateľa o preloženie zo samoväzby na bunku a následne naoddiel k ostatným odsúdeným boli zamietnuté s poukazom na ustanovenie § 9b ods. 1starého zákona o výkone trestu.
Sťažovateľovi sa po rokoch izolácie v samoväzbe podarilo zabezpečiť stanoviskotrestného kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“)na zjednotenie výkladu zákona pri rozhodovaní o zmene spôsobu výkonu trestuu odsúdeného na výnimočný trest sp. zn. Tpj 5/01 z 24. septembra 2001. Podľa tohtostanoviska má ustanovenie § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu hmotnoprávnycharakter. Pri jeho aplikácii sa treba riadiť pravidlom zákazu retroaktivity všeobecnevyjadreným v § 16 ods. 1 Trestného zákona. Preto u odsúdeného, ktorému bol uloženývýnimočný trest pred 17. decembrom 1993, možno zmeniť spôsob jeho výkonu.
Sťažovateľ 28. septembra 2005 podal žiadosť o preradenie z III. doII. nápravnovýchovnej skupiny. Uznesením okresného súdu sp. zn. 4 Nt 70/2005z 22. decembra 2005 v spojení s uznesením krajského súdu č. k. 4 Tos 7/2006-23zo 4. januára 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1starého zákona o výkone trestu.
Sťažovateľ „pracoval na sebe“, aby dosiahol zahladenie disciplinárnych trestova splnil tak podmienky v zmysle § 6 ods. 1 starého zákona o výkone trestu.
Následne 27. februára 2014 znova požiadal o zmenu spôsobu výkonu trestu. Žiadosťvypracoval v dobrej viere, že Slovenská republika je právny štát a platí už spomínanéstanovisko najvyššieho súdu.
Uznesením okresného súdu č. k. 2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014 v spojenís uznesením krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014, ktoré bolosťažovateľovi doručené 16. januára 2015, bola žiadosť zamietnutá s tým, že podľaustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobodyv znení neskorších predpisov (ďalej len „nový zákon o výkone trestu“) odsúdenémuumiestnenému v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jehopreradením do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, pričomustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený predúčinnosťou tohto zákona, ak výkon trestu trvá aj po účinnosti tohto zákona.
Podľa názoru sťažovateľa treba naposledy uvedené uznesenia okresného súdua krajského súdu považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. V čase,keď sa trestného činu dopustil, resp. nastúpil do výkonu trestu, zákon umožňoval zmenuspôsobu výkonu trestu aj v prípade odsúdených na výnimočný trest. K zmene došlo od 17.decembra 1993, avšak najvyšší súd vykladal túto zmenu tak, že nemá retroaktívne účinky, anevzťahuje sa preto na odsúdených, ktorí spáchali trestný čin pred 17. decembrom 1993.Okresný súd a krajský súd sa však týmto právnym názorom najvyššieho súdu neriadili.Skutočnosť, že nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť až 1. januára 2006, teda viacako po 15 rokoch výkonu trestu sťažovateľa, nebrali všeobecné súdy do úvahy.
Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Po predchádzajúcom dokazovaní Ústavný súd SR zistil porušenie viacerých článkov medzinárodnej zmluvy - Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách aj Ústavy SR, postupom, konaním, rozhodovaním a rozhodnutím u odporcu v 1. rade a u odporcu v 2. rade.
Ústavný súd SR – ruší uznesenie Okresného súdu v Trnave č. k. 2Nt/32/2014-33 zo dňa 27.6.2014.
Ústavný súd SR – ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/170/2014-53 zo dňa 9.12.2014.
Ústavný súd SR – prikazuje príslušnému súdu, aby konal vo veci a rešpektoval články Ústavy SR aj medzinárodné zmluvy, ktoré pri predošlých rozhodnutiach porušil.
Ústavný súd SR – zistil, že konajúce súdy, t. j. odporca v 1. rade a odporca v 2. rade svojím postupom, konaním a rozhodnutím porušili u žalobcu právo na spravodlivý súdny proces, zákaz retroaktivity, diskriminácie. Zároveň svojím konaním porušili článok 1 Ústavy SR – právny štát, časová pôsobnosť zákona a prísnejšie posúdenie veci.
Ústavný súd SR priznal navrhovateľovi ústavnej sťažnosti finančne spravodlivé zadosťučinenie z dôvodu porušenia jeho práv 1.500 EUR (jedentisípäťsto EUR). Navýšená priznaná suma o akúkoľvek daň. Každý odporca jednotlivo je povinný priznanú finančnú čiastku vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia spolu so súdnymi trovami a trovami právneho zastupovania.“
II.
Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.2 Nt 32/2014 z 27. júna 2014. Uznesenie bolo sťažovateľovi (podľa rukou písanejpoznámky) doručené 16. januára 2015. Podľa zistenia krajského súdu z obsahu spisovéhomateriálu vyplýva, že sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody na doživotie, pričom trestzačal vykonávať 28. septembra 1990. Podľa názoru krajského súdu treba považovať zasprávny záver okresného súdu, podľa ktorého ustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 novéhozákona o výkone trestu vylučujú možnosť zmeny spôsobu výkonu trestu sťažovateľa.Sťažovateľom citované stanovisko najvyššieho súdu nemožno v danom prípade aplikovať.Nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť 1. januára 2006 a zohľadňuje aj zmiernenieniektorých negatívnych následkov izolácie odsúdených na doživotný trest, a to u týchodsúdených, ktorí dosahujú pozitívne výsledky. Ide o vytvorenie diferenciačnej podskupiny,čo sa v prípade sťažovateľa aj aplikovalo.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej rady Slovenskej republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnomsúde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.
Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súduč. k. 2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.
Ako to vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, právomoc ústavného súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.
Proti uzneseniu okresného súdu bola prípustná sťažnosť ako riadny opravnýprostriedok, a preto právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa malkrajský súd v rámci sťažnostného konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu.
Odlišná je situácia týkajúca sa tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniukrajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom orgánu alebo rozhodnutím štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé.V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.
Treba osobitne zdôrazniť, že v čase spáchania skutku, za ktorý bol sťažovateľodsúdený, ako aj v čase, keď nastúpil do výkonu trestu, platný zákon žiadne obmedzenietýkajúce sa možnosti zmeniť spôsob výkonu doživotného trestu odňatia slobodyneobsahoval. Bolo to tak do 17. decembra 1993, pretože od uvedeného dňa na základenového ustanovenia § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu už nebolo možné zmeniťspôsob výkonu trestu u odsúdeného, ktorému bol uložený výnimočný trest odňatia slobody.
Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že príslušná novela účinná od17. decembra 1993 neobsahovala intertemporálne ustanovenie v daných súvislostiach.Zákon teda výslovne neustanovil, či sa novozavedené obmedzenie vzťahuje aj na prípady,ktoré sa stali predo dňom jeho účinnosti. To vytvorilo priestor najvyššiemu súdu na zaujatiestanoviska, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva a podľa ktorého novozavedené obmedzeniemajúce hmotnoprávnu povahu nemožno aplikovať retroaktívne. Najvyšší súd vychádzalz ustanovenia § 16 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, podľa ktoréhopáchateľovi možno uložiť vždy len taký druh trest, ktorý dovoľuje uložiť zákon v čase, keďsa o trestnom čine rozhoduje.
K podstatnej zmene zákonného stavu došlo účinnosťou nového zákona o výkonetrestu, teda dňom 1. januára 2006.
Podľa § 79 ods. 4 nového zákona o výkone trestu odsúdenému umiestnenémuv oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho preradením doústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, prerušiť výkon trestu ani povoliťopustenie ústavu.
Podľa § 104 nového zákona o výkone trestu ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú ajna výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred účinnosťou tohto zákona, a výkon trestutrvá aj po účinnosti tohto zákona, ak § 103 neustanovuje inak.
Z citovaných ustanovení vyplýva, že zmena spôsobu výkonu trestu preradenímodsúdeného do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia neprichádza doúvahy v prípade odsúdeného umiestneného v oddiele doživotných trestov, pričom totoustanovenie sa výslovne vzťahuje aj na výkon trestu právoplatne uloženého pred účinnosťounového zákona o výkone trestu.
Za daného stavu, keď retroaktívne použitie ustanovenia § 79 ods. 4 nového zákonao výkone trestu je priamo zakotvené v zákonnom texte (v ustanovení § 104), stanoviskovšeobecných súdov treba považovať za súladné so zákonom.
Možno konštatovať, že podstatou právneho názoru sťažovateľa je námietka nesúladuustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu s čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktoréhotrestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol činspáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľteda namieta protiústavnosť ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu.
Z ustanovenia čl. 130 ods. 1 ústavy vyplýva, že návrh na začatie konania o súladeprávnych predpisov (v danom prípade o súlade ustanovenia § 104 nového zákona o výkonetrestu s čl. 50 ods. 6 ústavy) môžu podať ústavnému súdu najmenej pätina poslancovNárodnej rady Slovenskej republiky, prezident Slovenskej republiky, vláda Slovenskejrepubliky, súd, generálny prokurátor, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo vecisúladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, verejnýochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšieuplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základnéslobody vyplývajúce z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovalaa ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako aj Najvyšší kontrolný úradSlovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods.2.
Tak okresný súd, ako aj krajský súd pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa malimožnosť podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade už uvedených právnychpredpisov, avšak tak neurobili, keďže podľa všetkého nedospeli k presvedčeniu o nesúladetýchto právnych predpisov. Sťažovateľ sám mohol počas konania dať všeobecným súdompodnet na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125ods. 1 písm. a) ústavy, čo však neurobil.
Keďže nie je v právomoci všeobecných súdov, aby v rámci vlastnej rozhodovacejčinnosti dospeli k záveru o neaplikovaní zákona pre jeho rozpor s ústavou, a keďževšeobecné súdy v rámci konania o žiadosti sťažovateľa sa na ústavný súd neobrátili,sťažovateľ má možnosť obrátiť sa na niektorý zo subjektov vymenovaných v čl. 130 ods. 1ústavy s podnetom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľačl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Pokiaľ by orgán, na ktorý sa sťažovateľ obráti, dospel kzáveru o neústavnosti § 104 nového zákona o výkone trestu s ústavou, môže podať návrhústavnému súdu, ktorý potom otázku ústavnej súladnosti posúdi a o nej rozhodne.
Zdá sa, že ako najvhodnejšie sa javí, aby sa sťažovateľ s podnetom obrátil nagenerálneho prokurátora Slovenskej republiky alebo na verejného ochrancu práv [čl. 130ods. 1 písm. e) a g) ústavy].
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015