SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 209/2015-15

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,vo veci namietaného porušenia čl. 1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky, akoaj čl. 1, čl. 3, čl. 5, čl. 6 a čl. 14 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôduznesením Okresného súdu Trnava č. k. 2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014 a uznesenímKrajského súdu v Trnave č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. marca 2015doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietaného porušenia čl.1, čl. 2 ods. 2 a čl. 12 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), ako aj čl. 1, čl. 3, čl.5,   čl.   6   a   čl.   14   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalejlen „dohovor“)   uznesením   Okresného   súdu   Trnava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   č.   k.2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014 a uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republikysúd“) č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovúprepravu 10. marca 2015.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ je vo výkonetrestu odňatia slobody na doživotie od roku 1992. Predtým od roku 1990 bol vo väzbe.Po nastúpení   do   výkonu   trestu   bol   izolovaný   od   ostatných   odsúdených   na   oddelenídoživotných trestov.

Zákonom Národnej rady Slovenskej republiky č. 296/1993 Z. z., ktorým sa menía dopĺňa   zákon   č.   59/1965   Zb.   o   výkone   trestu   odňatia   slobody   v   znení   neskoršíchpredpisov, bolo zavedené s účinnosťou od 17. decembra 1993 ustanovenie § 9b ods. 1zákona č. 59/1965 Zb. o výkone trestu odňatia slobody v znení neskorších predpisov (ďalejlen   „starý   zákon   o   výkone   trestu“),   podľa   ktorého   odsúdenému,   ktorému   bol   uloženývýnimočný trest odňatia slobody, nemožno jeho spôsob trestu zmeniť.

Viaceré žiadosti sťažovateľa o preloženie zo samoväzby na bunku a následne naoddiel k ostatným odsúdeným boli zamietnuté s poukazom na ustanovenie § 9b ods. 1starého zákona o výkone trestu.

Sťažovateľovi sa po rokoch izolácie v samoväzbe podarilo zabezpečiť stanoviskotrestného   kolégia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“)na zjednotenie   výkladu   zákona   pri   rozhodovaní   o   zmene   spôsobu   výkonu   trestuu odsúdeného na výnimočný trest   sp. zn. Tpj   5/01 z 24. septembra 2001. Podľa tohtostanoviska   má ustanovenie   § 9b   ods. 1   starého   zákona   o výkone trestu   hmotnoprávnycharakter.   Pri   jeho   aplikácii   sa   treba   riadiť   pravidlom   zákazu   retroaktivity   všeobecnevyjadreným v § 16 ods. 1 Trestného zákona. Preto u odsúdeného, ktorému bol uloženývýnimočný trest pred 17. decembrom 1993, možno zmeniť spôsob jeho výkonu.

Sťažovateľ   28.   septembra   2005   podal   žiadosť   o   preradenie   z   III.   doII. nápravnovýchovnej   skupiny.   Uznesením   okresného   súdu   sp.   zn.   4   Nt   70/2005z 22. decembra   2005   v   spojení   s   uznesením   krajského   súdu   č.   k.   4   Tos   7/2006-23zo 4. januára 2006 bola jeho žiadosť zamietnutá s poukazom na ustanovenie § 6 ods. 1starého zákona o výkone trestu.

Sťažovateľ „pracoval   na   sebe“,   aby   dosiahol   zahladenie   disciplinárnych   trestova splnil tak podmienky v zmysle § 6 ods. 1 starého zákona o výkone trestu.

Následne 27. februára 2014 znova požiadal o zmenu spôsobu výkonu trestu. Žiadosťvypracoval v dobrej viere, že Slovenská republika je právny štát a platí už spomínanéstanovisko najvyššieho súdu.

Uznesením   okresného   súdu   č.   k.   2   Nt   32/2014-33   z   27.   júna   2014   v   spojenís uznesením   krajského   súdu   č.   k.   6   Tos   170/2014-53   z   9.   decembra   2014,   ktoré   bolosťažovateľovi   doručené   16.   januára   2015,   bola   žiadosť   zamietnutá   s   tým,   že   podľaustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 zákona č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobodyv znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „nový   zákon   o   výkone   trestu“)   odsúdenémuumiestnenému v oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jehopreradením   do   ústavu   so   stredným   alebo   minimálnym   stupňom   stráženia,   pričomustanovenia tohto zákona sa vzťahujú aj na výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený predúčinnosťou tohto zákona, ak výkon trestu trvá aj po účinnosti tohto zákona.

Podľa   názoru   sťažovateľa   treba   naposledy   uvedené   uznesenia   okresného   súdua krajského súdu považovať za porušenie označených práv podľa ústavy a dohovoru. V čase,keď sa trestného činu dopustil, resp. nastúpil do výkonu trestu, zákon umožňoval zmenuspôsobu výkonu trestu aj v prípade odsúdených na výnimočný trest. K zmene došlo od 17.decembra 1993, avšak najvyšší súd vykladal túto zmenu tak, že nemá retroaktívne účinky, anevzťahuje sa preto na odsúdených, ktorí spáchali trestný čin pred 17. decembrom 1993.Okresný súd a krajský súd sa však týmto právnym názorom najvyššieho súdu neriadili.Skutočnosť, že nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť až 1. januára 2006, teda viacako po 15 rokoch výkonu trestu sťažovateľa, nebrali všeobecné súdy do úvahy.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Po predchádzajúcom dokazovaní Ústavný súd SR zistil porušenie viacerých článkov medzinárodnej zmluvy - Európskeho dohovoru o ľudských právach a základných slobodách aj   Ústavy   SR,   postupom,   konaním,   rozhodovaním   a   rozhodnutím   u   odporcu   v   1.   rade a u odporcu v 2. rade.

Ústavný súd SR – ruší uznesenie Okresného súdu v Trnave č. k. 2Nt/32/2014-33 zo dňa 27.6.2014.

Ústavný súd SR – ruší uznesenie Krajského súdu v Trnave č. k. 6Tos/170/2014-53 zo dňa 9.12.2014.

Ústavný súd SR – prikazuje príslušnému súdu, aby konal vo veci a rešpektoval články Ústavy SR aj medzinárodné zmluvy, ktoré pri predošlých rozhodnutiach porušil.

Ústavný súd SR – zistil, že konajúce súdy, t. j. odporca v 1. rade a odporca v 2. rade svojím postupom, konaním a rozhodnutím porušili u žalobcu právo na spravodlivý súdny proces,   zákaz   retroaktivity,   diskriminácie.   Zároveň   svojím   konaním   porušili   článok   1 Ústavy SR – právny štát, časová pôsobnosť zákona a prísnejšie posúdenie veci.

Ústavný   súd   SR   priznal   navrhovateľovi   ústavnej   sťažnosti   finančne   spravodlivé zadosťučinenie z dôvodu porušenia jeho práv 1.500 EUR (jedentisípäťsto EUR). Navýšená priznaná suma o akúkoľvek daň. Každý odporca jednotlivo je povinný priznanú finančnú čiastku vyplatiť do 3 mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia spolu so súdnymi trovami a trovami právneho zastupovania.“

II.

Z uznesenia krajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014 vyplýva, žením bola zamietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uzneseniu okresného súdu sp. zn.2   Nt   32/2014   z   27.   júna   2014.   Uznesenie   bolo   sťažovateľovi   (podľa   rukou   písanejpoznámky) doručené 16. januára 2015. Podľa zistenia krajského súdu z obsahu spisovéhomateriálu vyplýva, že sťažovateľ vykonáva trest odňatia slobody na doživotie, pričom trestzačal vykonávať 28. septembra 1990. Podľa názoru krajského súdu treba považovať zasprávny záver okresného súdu, podľa ktorého ustanovenia § 79 ods. 4 a § 104 novéhozákona   o   výkone   trestu   vylučujú   možnosť   zmeny   spôsobu   výkonu   trestu   sťažovateľa.Sťažovateľom citované stanovisko najvyššieho súdu nemožno v danom prípade aplikovať.Nový zákon o výkone trestu nadobudol účinnosť 1. januára 2006 a zohľadňuje aj zmiernenieniektorých   negatívnych   následkov   izolácie   odsúdených   na   doživotný   trest,   a   to   u týchodsúdených, ktorí dosahujú pozitívne výsledky. Ide o vytvorenie diferenciačnej podskupiny,čo sa v prípade sťažovateľa aj aplikovalo.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o tej časti sťažnosti, ktorá smeruje proti uzneseniu okresného súduč. k. 2 Nt 32/2014-33 z 27. júna 2014, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súduposkytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   okresného   súdu   bola   prípustná   sťažnosť   ako   riadny   opravnýprostriedok,   a   preto   právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   malkrajský súd v rámci sťažnostného konania. Tým je zároveň v danom rozsahu vylúčenáprávomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   uzneseniukrajského súdu č. k. 6 Tos 170/2014-53 z 9. decembra 2014. Túto časť sťažnosti trebapovažovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   orgánu   alebo   rozhodnutím   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom   kritiky   zo   strany   ústavného   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   závery,   ktorými   savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa názoru ústavného súdu sú závery krajského súdu dostatočné a presvedčivé.V nijakom ohľade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené. Samotná skutočnosť,že sťažovateľ má na vec odlišný názor, neznamená porušenie označených práv.

Treba   osobitne   zdôrazniť,   že   v   čase   spáchania   skutku,   za   ktorý   bol   sťažovateľodsúdený, ako aj v čase, keď nastúpil do výkonu trestu, platný zákon žiadne obmedzenietýkajúce   sa   možnosti   zmeniť   spôsob   výkonu   doživotného   trestu   odňatia   slobodyneobsahoval. Bolo to tak do 17. decembra 1993, pretože od uvedeného dňa na základenového ustanovenia § 9b ods. 1 starého zákona o výkone trestu už nebolo možné zmeniťspôsob výkonu trestu u odsúdeného, ktorému bol uložený výnimočný trest odňatia slobody.

Z pohľadu ústavného súdu sa javí ako podstatné, že príslušná novela účinná od17. decembra   1993   neobsahovala   intertemporálne   ustanovenie   v   daných   súvislostiach.Zákon teda výslovne neustanovil, či sa novozavedené obmedzenie vzťahuje aj na prípady,ktoré sa stali predo dňom jeho účinnosti. To vytvorilo priestor najvyššiemu súdu na zaujatiestanoviska, na ktoré sa sťažovateľ odvoláva a podľa ktorého novozavedené obmedzeniemajúce hmotnoprávnu povahu nemožno   aplikovať retroaktívne. Najvyšší   súd vychádzalz ustanovenia § 16 ods. 2 Trestného zákona účinného do 31. decembra 2005, podľa ktoréhopáchateľovi možno uložiť vždy len taký druh trest, ktorý dovoľuje uložiť zákon v čase, keďsa o trestnom čine rozhoduje.

K podstatnej zmene zákonného stavu došlo účinnosťou nového zákona o výkonetrestu, teda dňom 1. januára 2006.

Podľa   §   79   ods.   4   nového   zákona   o   výkone   trestu   odsúdenému   umiestnenémuv oddiele doživotných trestov nemožno zmeniť spôsob výkonu trestu jeho preradením doústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia, prerušiť výkon trestu ani povoliťopustenie ústavu.

Podľa § 104 nového zákona o výkone trestu ustanovenia tohto zákona sa vzťahujú ajna výkon trestu, ktorý bol právoplatne uložený pred účinnosťou tohto zákona, a výkon trestutrvá aj po účinnosti tohto zákona, ak § 103 neustanovuje inak.

Z   citovaných   ustanovení   vyplýva,   že   zmena   spôsobu   výkonu   trestu   preradenímodsúdeného do ústavu so stredným alebo minimálnym stupňom stráženia neprichádza doúvahy   v   prípade   odsúdeného   umiestneného   v   oddiele   doživotných   trestov,   pričom   totoustanovenie sa výslovne vzťahuje aj na výkon trestu právoplatne uloženého pred účinnosťounového zákona o výkone trestu.

Za daného stavu, keď retroaktívne použitie ustanovenia § 79 ods. 4 nového zákonao výkone trestu je priamo zakotvené v zákonnom texte (v ustanovení § 104), stanoviskovšeobecných súdov treba považovať za súladné so zákonom.

Možno konštatovať, že podstatou právneho názoru sťažovateľa je námietka nesúladuustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu s čl. 50 ods. 6 ústavy, podľa ktoréhotrestnosť činu sa posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol činspáchaný, pričom neskorší zákon sa použije, ak je to pre páchateľa priaznivejšie. Sťažovateľteda namieta protiústavnosť ustanovenia § 104 nového zákona o výkone trestu.

Z ustanovenia čl. 130 ods. 1 ústavy vyplýva, že návrh na začatie konania o súladeprávnych predpisov (v danom prípade o súlade ustanovenia § 104 nového zákona o výkonetrestu   s   čl.   50   ods.   6   ústavy)   môžu   podať   ústavnému   súdu   najmenej   pätina   poslancovNárodnej   rady   Slovenskej   republiky,   prezident   Slovenskej   republiky,   vláda   Slovenskejrepubliky, súd, generálny prokurátor, predseda Súdnej rady Slovenskej republiky vo vecisúladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1 týkajúcich sa výkonu súdnictva, verejnýochranca práv vo veciach súladu právnych predpisov podľa čl. 125 ods. 1, ak ich ďalšieuplatňovanie môže ohroziť základné práva alebo slobody alebo ľudské práva a základnéslobody   vyplývajúce   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská   republika   ratifikovalaa ktorá bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako aj Najvyšší kontrolný úradSlovenskej republiky v prípade ustanovenom v čl. 126 ods.2.

Tak okresný súd, ako aj krajský súd pred rozhodnutím o žiadosti sťažovateľa malimožnosť podať ústavnému súdu návrh na začatie konania o súlade už uvedených právnychpredpisov, avšak tak neurobili, keďže podľa všetkého nedospeli k presvedčeniu o nesúladetýchto právnych predpisov. Sťažovateľ sám mohol počas konania dať všeobecným súdompodnet na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľa čl. 125ods. 1 písm. a) ústavy, čo však neurobil.

Keďže nie je v právomoci všeobecných súdov, aby v rámci vlastnej rozhodovacejčinnosti   dospeli   k   záveru   o   neaplikovaní   zákona   pre   jeho   rozpor   s   ústavou,   a   keďževšeobecné   súdy   v   rámci   konania   o   žiadosti   sťažovateľa   sa   na   ústavný   súd   neobrátili,sťažovateľ má možnosť obrátiť sa na niektorý zo subjektov vymenovaných v čl. 130 ods. 1ústavy s podnetom na podanie návrhu na začatie konania o súlade právnych predpisov podľačl. 125 ods. 1 písm. a) ústavy. Pokiaľ by orgán, na ktorý sa sťažovateľ obráti, dospel kzáveru o neústavnosti § 104 nového zákona o výkone trestu s ústavou, môže podať návrhústavnému súdu, ktorý potom otázku ústavnej súladnosti posúdi a o nej rozhodne.  

Zdá   sa,   že   ako   najvhodnejšie   sa   javí,   aby   sa   sťažovateľ   s   podnetom   obrátil   nagenerálneho prokurátora Slovenskej republiky alebo na verejného ochrancu práv [čl. 130ods. 1 písm. e) a g) ústavy].

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015