znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 209/2013-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť spoločnosti S., a. s., P., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., B.,   s.   r.   o.,   B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na   súdnu   ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv   a   slobôd,   základného   práva   nebyť odňatý   svojmu   zákonnému sudcovi   zaručeného v čl. 48   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   a v čl. 38   ods.   1   Listiny   základných   práv a slobôd a práva na spravodlivý proces a na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručeného   v   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti S., a. s.,   o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. októbra 2012 doručená sťažnosť spoločnosti S., a. s., P. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namietala porušenie základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a v čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“), základného práva nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi zaručeného v čl. 48 ods. 1 ústavy a v čl. 38 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý proces a na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 21 Cob 16/2012 z 19. júla 2012 (ďalej aj „napadnuté uznesenie“).

Z   obsahu   sťažnosti   a   jej   príloh   vyplýva,   že   žalobou   podanou   Okresnému   súdu Piešťany (ďalej len „okresný súd“) sa spoločnosť E., spol. s r. o., P. (ďalej len „žalobkyňa“), v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. 11 Cb 89/01 domáhala proti sťažovateľke zaplatenia zmluvnej pokuty v sume 637 125 Sk s príslušenstvom. Žalobkyňa sa proti sťažovateľke domáhala   tiež   zaplatenia   zmluvnej   pokuty   v   skutkovo   totožných   sporoch   vedených okresným súdom pod sp. zn. 11 C 173/01 a sp. zn. 11 Cb 48/02. Na základe rozhodnutia okresného súdu došlo k spojeniu uvedených konaní s tým, že budú ďalej vedené pod sp. zn. 11 Cb 89/01. Okresnému súdu bola žalobkyňou podaná ďalšia žaloba o zaplatenie sumy 985 000 Sk, pričom konanie o nej bolo vedené pod sp. zn. 12 Cb 2/2004. Okresný súd uznesením sp. zn. 12 Cb 2/2004 z 30. marca 2004 spojil aj túto vec s vecou vedenou pod sp. zn.   11   Cb   89/01.   Z   dôvodu   reorganizácie   súdov   a   zmeny   príslušnosti   sa   miestne príslušným vo veci stal Okresný súd Trnava, na ktorom bola vec sťažovateľky vedená pod sp. zn. PN-11Cb 89/01. Po opätovnom vytvorení okresného súdu, sa tento súd stal opäť miestne príslušným na prerokovanie uvedenej veci, ktorá je v súčasnej dobe vedená pod sp. zn.   6   Cb   8/2008.   Po   vzniku   okresného   súdu   došlo   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 6 Cb 8/2008 k zmene v osobe zákonného sudcu tak, že namiesto zákonnej sudkyne Mgr. I. Š. sa zákonným sudcom stal sudca okresného súdu Mgr. V. Z.

Rozsudkom   okresného   súdu   sp.   zn.   6   Cb   8/2008   zo   7.   decembra   2011   bola sťažovateľka   zaviazaná   zaplatiť   žalobkyni   sumu   86   469,33   €   s   príslušenstvom.   Proti uvedenému rozsudku okresného súdu podala sťažovateľka odvolanie, v ktorom namietala skutočnosť, že rozsudok bol vydaný sudcom, ktorý nemal postavenie zákonného sudcu, čím došlo k porušeniu jej práva na zákonného sudcu garantovaného v čl. 48 ods. 1 ústavy. Sťažovateľka zároveň namietala, že súd prvého stupňa dospel k nesprávnym skutkovým zisteniam a vec nesprávne právne posúdil.

Krajský   súd   ako   súd   odvolací   napadnutým   uznesením   rozsudok   okresného   súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, pretože sťažovateľke sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom a súd prvého stupňa nesprávne vec právne posúdil tým, že nepoužil správne ustanovenie právneho predpisu a nedostatočne zistil skutkový stav. V časti uplatneného   odvolacieho   dôvodu   podľa   §   221   ods.   1   písm.   g)   Občianskeho   súdneho poriadku (ďalej len „OSP“) odvolací súd rozhodol, že sudca, ktorý rozhodol vo veci, je zákonným sudcom v konaní vedenom pod sp. zn. 6 Cb 8/2008, a preto bude opätovne vo veci rozhodovať. Krajský súd v odôvodnení napadnutého uznesenia v súvislosti s touto odvolacou   námietkou   uviedol,   že „zákonný   sudca   vyplýva   z rozvrhu   práce príslušného súdu, čo potvrdzuje i judikatúra Ústavného súdu SR, podľa ktorej zákonným sudcom je sudca,   ktorému   bola   vec   pridelená   v   súlade   s   rozvrhom   práce   (I.ÚS   218/2010, II.ÚS 118/2002). Predmetné konanie pôvodne začalo na Okresnom súde Trnava ako súde miestne   a vecne príslušnom.   Z   dôvodu reorganizácie   súdov podľa   zák.č.   511/2007 Z.z. o sídlach   a obvodoch   súdov   SR   sa   príslušným   súdom   od   1.1.2008   stal   Okresný   súd Piešťany, na ktorý prešiel výkon súdnictva. Z odovzdávajúceho Okresného súdu Trnava tak vec   prešla   na   nadobúdajúci   Okresný   súd   Piešťany,   na   ktorom   sa   odovzdávané   veci zapisovali pod novou spisovou značkou ako veci nové, ktorý postup bol určený čl. 13, 14 a 15   Inštrukcie   MS   SR   18/2007   zo   dňa   6.12.2007   č.   12460/2007-130.   Predsedníčkou Okresného súdu Piešťany sa stala Mgr. Š., ktorá vo veci do toho času konala ako sudkyňa Okresného súdu Trnava. Predsedníčka súdu ale vykonáva súdnictvo v súlade s rozvrhom práce tak, aby jej to nebránilo plniť si povinnosti predsedníčky súdu, na základe čoho bolo vydané Okresným súdom Piešťany Opatrenie pod spis. zn. 1SprR/15/2008 zo dňa 27.3.2008, na základe ktorého sa spisy v ktorých konala Mgr. Š. v súlade s prílohou, ktorá je dodatkom uvedeného opatrenia, pridelili náhodným výberom pomocou technických a programových prostriedkov medzi sudcov Okresného súdu Piešťany a to i vec 6 Cb 8/2008, v ktorej sa zákonným sudcom stal sudca Mgr. Z., ktorý v nej konal ďalej. S poukazom na uvedené skutočnosti v konaní nenastal rozpor so zásadou zachovania zákonného sudcu.“.

Sťažovateľka vo vzťahu k namietanému porušeniu základného práva nebyť odňatý svojmu   zákonnému   sudcovi   a   práva   na   prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom v odôvodnení sťažnosti uviedla:

«... Zákon o súdoch nevylučuje prípady vykonania zmien v rozvrhu práce vydanom na   príslušný   kalendárny   rok,   avšak   súčasne   ustanovuje   právny   rámec   tohto   postupu. V okolnostiach prípadu podstatné je posúdenie dôvodu, z akého bol vydaný rozvrh práce zmenený.

... Zo samotného opatrenia sp. zn. 1SprR 15/2008 zo dňa 27.03.2008 (ďalej ako „Dodatok k rozvrhu práce“) ani zo zápisnice z rokovania pléna sudcov Okresného súdu Piešťany dňa 31.03.2008 ale nevyplýva žiadny dôvod, z akého mala byť uskutočnená zmena rozvrhu práce na rok 2008.

... Ak by aj mal byť skutočným dôvodom Dodatku k rozvrhu práce skutočnosť, že pridelené veci (vrátane sp. zn. 6Cb 8/2008) bránili Predsedníčke súdu vykonávať svoju funkciu, namietam, že predmetná zmena v osobe zákonného sudcu nemá oporu v právnom poriadku SR.

... Z napadnutého rozhodnutia mi tiež nie je zrejmé, na aké percentuálne množstvo vecí   dovtedy   pridelených   Predsedníčke   súdu   sa   vzťahuje   Dodatok   k   rozvrhu   práce. To znamená,   že   nie   je   zrejmé,   či   boli   prerozdelené   všetky   veci   dovtedy   pridelené Predsedníčke súdu alebo iba časť z nich.

... Z dikcie... Zákona o súdoch vyplýva, že predseda súdu prejednáva a rozhoduje veci tak,   aby mu to nebránilo plniť si svoje povinnosti z titulu funkcie predsedu súdu. Predseda súdu je ale v prvom rade sudca a preto je povinný rozhodovať veci, ktoré mu boli pridelené rozvrhom práce.

... Žiadne ustanovenie zákona... neoprávňuje predsedu súdu odňať si všetky pridelené veci, prerozdeliť ich medzi ostatných sudcov a vykonávať iba funkciu predsedu súdu....   V   prípade,   ak   Dodatkom   k   rozvrhu   práce   bola   odňatá   a   prerozdelená   medzi ostatných sudcov iba časť spisov Predsedníčky súdu, v Dodatku k rozvrhu práce absentuje zdôvodnenie na základe akého konkrétneho postupu bol uskutočnený:

(a) výber spisov Predsedníčky súdu, ktoré sa prerozdelia medzi ostatných sudcov, (b) výber sudcov, medzi ktorých sa mali spisy Predsedníčky súdu prerozdeliť.... Ak by totiž aj mali byť prerozdelené všetky alebo iba časť spisov Predsedníčky súdu, tak mali byť prerozdelené medzi všetkých sudcov rozhodujúcich obchodno-právnu agendu a nie iba medzi troch sudcov rozhodujúcich obchodno-právnu agendu.

... Keďže predmetná zmena v osobe zákonného sudcu nespĺňa zákonom stanovené kritéria, túto považujem za svojvoľnú, čo je v právnom štáte neprípustné.

... Na základe uvedeného som toho názoru, že k zmene v rozvrhu práce nedošlo na základe   zákonom   stanovených   dôvodov,   moje   námietky   neboli   krajským   súdom   náležite preskúmané,   čím   došlo   k   porušeniu   môjho   základného   práva   nebyť   odňatý   svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR, článku 38 ods. 1 Listiny a práva na prejednanie veci súdom zriadeným zákonom podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru.»

Podľa   názoru   sťažovateľky   napadnutým   uznesením   došlo   tiež   k   porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces, pričom tvrdí, že krajský súd   jej   v   odvolacom   konaní   neposkytol   náležitú   ochranu,   pretože   nenapravil   porušenie „Zákona o súdoch“ okresným súdom. Sťažovateľka ďalej vyčíta napadnutému rozhodnutiu arbitrárnosť a rozpor s princípom právnej istoty, pričom tvrdí, že „krajský súd sa uspokojil so skutočnosťou, že Sudca sa mal stať zákonným sudcom na základe Dodatku k rozvrhu práce“,   bez   rešpektovania   relevantnej   judikatúry   ústavného   súdu,   na   ktorú   v   sťažnosti poukazuje. V súvislosti s touto námietkou argumentuje:

„... O skutočnosti, že krajský súd zmenu v osobe zákonného sudcu neposudzoval na základe konštantnou judikatúrou Ústavného súdu SR stanovenými kritériami, svedčí... aj to, že krajský súd sa pri rozhodovaní ani len nezaoberal znením rozvrhu práce na rok 2008....   Krajský   súd   neuviedol   a   ani   nezdôvodnil   svoje   úvahy,   na   základe   ktorých   sa v napadnutom rozhodnutí odklonil od doterajšej ustálenej súdnej praxe.

... Nerešpektovaním konštantnej rozhodovacej praxe Ústavného súdu SR krajský súd zaťažil napadnuté rozhodnutie vadami svojvôle a arbitrárnosti...“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   sťažnosti   vyhovel a nálezom takto rozhodol:

„I. Základné právo obchodnej spoločnosti S., a.s.,

- nebyť odňatý svojmu zákonnému sudcovi podľa článku 48 ods. 1 Ústavy SR, článku 38 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

- na   prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   článku   6   ods.   1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

- na súdnu ochranu podľa článku 46 ods. 1 Ústavy SR, článku 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd,

- na spravodlivý proces podľa článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd,

uznesením Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob 16/2012-572 zo dňa 19.07.2012 porušené boli.

I. Uznesenie Krajského súdu v Trnave sp. zn. 21Cob 16/2012-572 zo dňa 19.07.2012 zrušuje a vec vracia na ďalšie konanie.

II. Krajský súd v Trnave je povinný uhradiť obchodnej spoločnosti S., a.s., trov trovy konania v sume 323,52 €... na účet obchodnej spoločnosti B., s.r.o., do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo   slobody   podľa   odseku   1,   a   zruší   také   rozhodnutie,   opatrenie   alebo   iný   zásah... Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie...

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“) každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí senátu bez prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Pokiaľ ide o základné práva a slobody, ústava rozdeľuje ochranu ústavnosti medzi všeobecné súdy a ústavný súd. Systém tejto ochrany je založený na princípe subsidiarity, ktorý   určuje   aj   rozsah   právomoci   ústavného   súdu   pri   poskytovaní   ochrany   základným právam a slobodám vo vzťahu k právomoci všeobecných súdov (čl. 142 ods. 1 ústavy), a to tak, že všeobecné súdy sú primárne zodpovedné za výklad a aplikáciu zákonov, ale aj za dodržiavanie základných práv a slobôd (IV. ÚS 23/05). Judikatúra ústavného súdu stabilne pripomína,   že   ochrana   ústavnosti   nie   je   a   ani   z   povahy   veci   nemôže   byť   iba   úlohou ústavného   súdu,   ale   je   takisto   úlohou   všetkých   orgánov   verejnej   moci,   v   tom   rámci predovšetkým   všeobecného   súdnictva.   Ústavný   súd   predstavuje   v   tejto   súvislosti inštitucionálny mechanizmus, ktorý   nastupuje až v   prípade   zlyhania všetkých   ostatných do úvahy prichádzajúcich orgánov verejnej moci (napr. I. ÚS 214/09). Zásada subsidiarity reflektuje okrem   iného aj princíp   minimalizácie zásahov ústavného   súdu   do   právomoci všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti   preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

V   súvislosti   s   už   citovaným   čl.   127   ods.   1   ústavy   ústavný   súd   zdôrazňuje,   že rozhoduje   o   sťažnostiach   týkajúcich   sa   porušenia   základných   práv   a   slobôd   vtedy,   ak o ochrane   týchto   práv   a   slobôd   nerozhoduje   iný   súd.   Namietané   porušenie   niektorého zo základných práv alebo slobôd nezakladá automaticky aj právomoc ústavného súdu na konanie   o   nich.   Pokiaľ   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zistí,   že sťažovateľ   sa   ochrany   základného   práva   alebo   slobody   môže   domôcť   využitím   jemu dostupných   a   účinných   prostriedkov   nápravy   pred   iným   súdom,   musí   takúto   sťažnosť odmietnuť   z   dôvodu   nedostatku   právomoci   na   jej   prerokovanie   (I.   ÚS   103/02, IV. ÚS 115/07).

Sťažovateľka v sťažnosti namietala porušenie svojho základného práva nebyť odňatá svojmu   zákonnému   sudcovi   podľa   čl.   48   ods.   1   ústavy   a   čl.   38   ods.   1   listiny,   ako   aj porušenie   práva   na   prejednanie   veci   súdom   zriadeným   zákonom   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru, k porušeniu ktorého malo dôjsť napadnutým uznesením krajského súdu, ktorý rozhodoval   o jej   odvolaní   proti   meritórnemu   rozhodnutiu   prvostupňového   súdu   a ktorý v odôvodnení   svojho   zrušujúceho   rozhodnutia   konštatoval,   že   v   konaní   pred   okresným súdom „nenastal rozpor so zásadou zachovania zákonného sudcu“, a nenapravil tak podľa sťažovateľky údajné porušenie zákona okresným súdom.

Ani   ústava   a ani   zákon   o ústavnom   súde   nešpecifikujú,   aké   právne   prostriedky nápravy   treba   vyčerpať.   V prípade,   ak   sú   účinné   a účastníkom   dostupné,   možno   za   ne považovať   tak   riadne,   ako   aj   mimoriadne   opravné   prostriedky.   Za   takýto   opravný prostriedok   treba považovať aj dovolanie   podľa   § 236   a nasl.   OSP, a to   predovšetkým v prípadoch, keď účastník konania zdôvodňuje svoje podanie (sťažnosť ústavnému súdu) poukazom na niektorý zo zákonných dôvodov podľa § 237 OSP.

Aj ústavný súd vo svojej judikatúre vyslovil, že prípustnosť dovolania opierajúceho sa o niektorý z dôvodov uvedených v § 237 OSP je založená na princípe univerzality, čo znamená, že dovolaním možno napadnúť každé rozhodnutie odvolacieho súdu (bez ohľadu na povahu a predmet konania), ak sa v ňom namieta niektorá z procesných vád uvedených v tomto ustanovení (III. ÚS 171/06, IV. ÚS 238/07, II. ÚS 1/08). Uvedené ústavný súd ďalej spresnil, tak že „závažné procesné pochybenia súdov (vrátane porušenia základného práva   na   zákonného   sudcu)...   sú   jednak   dôvodom   na   podanie   odvolania...   a   jednak dovolania   podľa   §   237   písmeno   g)   OSP“,   v   dôsledku   čoho   „porušenie   ústavou garantovaného základného práva neodňateľnosti zákonnému sudcovi odôvodňuje podanie ako riadneho, tak aj mimoriadneho opravného prostriedku“ (IV. ÚS 10/02).

Podľa § 237 písm. g) OSP dovolanie je prípustné, ak rozhodoval vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Výklad pojmu „nesprávne obsadený súd“ sa podľa judikatúry ústavného súdu (napr. IV. ÚS 26/04, IV. ÚS 161/08, II. ÚS 136/08), ale aj Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) (napr. uznesenie sp. zn. 4 Cdo 1/98 z 28. januára 1998 – Zbierka súdnych rozhodnutí a stanovísk najvyššieho súdu, rok 1999, č. 99; podobne aj uznesenie najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 13/2001 z 18. marca 2002) vzťahuje rovnako na otázku nezákonného sudcu, teda   na prípad, ak nekoná zákonný sudca, resp. zákonní sudcovia. Dovolací súd na takúto vadu konania prihliada z úradnej povinnosti (§ 242 ods. 1 OSP), pričom právomoc dovolacieho súdu sa vzťahuje aj na vady prvostupňového rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo (§ 243b ods. 3 OSP).

Pri   predbežnom   prerokovaní predloženej   sťažnosti   ústavný súd zistil,   že   ochranu sťažovateľkou   označeným   základným   právam   na   podklade   ich   možného   porušenia z dôvodov uvedených v sťažnosti je oprávnený poskytnúť všeobecný súd, a to v konaní o mimoriadnom   opravnom   prostriedku   –   dovolaní.   Ústavný   súd   preto   rešpektujúc požiadavku subsidiarity vyplývajúcu z čl. 127 ods. 1 ústavy i svoju doterajšiu rozhodovaciu prax sťažnosť sťažovateľky odmietol pre nedostatok právomoci na jej prerokovanie.

Keďže   sťažnosť   sťažovateľky   bola   ako   celok   odmietnutá   a   rozhodovanie   o   jej ďalších požiadavkách (zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu a priznanie trov právneho   zastúpenia)   bolo   podmienené   vyslovením   porušenia   základného   práva   alebo slobody,   k   čomu   v   tomto   prípade   nedošlo,   ústavný   súd   sa   týmito   požiadavkami sťažovateľky nezaoberal.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 4. apríla 2013