znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 209/2010-30

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 6. októbra 2010 v senáte zloženom z predsedu Juraja Horvátha a zo sudcov Sergeja Kohuta a Lajosa Mészárosa prerokoval   prijatú   sťažnosť I.   P.,   K.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   V.   Z.,   K.,   vo veci namietaného porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. V-2 16 Nc 50/1996 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 21 C 42/2010 a takto

r o z h o d o l :

1.   Okresný   súd   Bratislava   III   v   konaní   pôvodne   vedenom   pod   sp.   zn. V-2 16 Nc 50/1996 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 21 C 42/2010 p o r u š i l   základné právo I. P., aby sa jeho vec prerokovala bez zbytočných prieťahov, zaručené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a jeho právo na prejednanie veci v primeranej lehote zaručené v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   v   konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 21   C   42/2010 p r i k a z u j e   ďalej konať bez zbytočných prieťahov.

3.   I.   P. p r i z n á v a   primerané   finančné   zadosťučinenie   v   sume   4 500 €   (slovom štyritisícpäťsto   eur),   ktoré   mu   j e   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

4. I. P.   p r i z n á v a   náhradu trov právneho zastúpenia v sume 300,57 € (slovom tristo eur a päťdesiatsedem centov), ktoré   j e   Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   vyplatiť na účet jeho právneho zástupcu JUDr. V. Z., K., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   uznesením   č.   k. II. ÚS 209/2010-17   z   29.   apríla   2010   prijal   podľa   §   25   ods.   3   zákona   Národnej   rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o   ústavnom   súde“)   na   ďalšie   konanie   sťažnosť   I.   P.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej aj „okresný súd“ alebo „súd“) v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. V-2 16 Nc 50/1996 a v súčasnosti vedenom pod sp. zn. 21 C 42/2010 (ďalej aj „namietané konanie“).

2. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol: „V právnej veci žalobcu P. I. proti žalovanému P. vo S., o náhradu škody, sťažovateľ ako žalobca doručil žalobu na Okresný súd Bratislava vidiek z 24.9.1996, dňa 26.9.1996. Okresný   súd   Bratislava   III   podaním   z   9.6.1997,   hore   uvedenej   spisovej   značky, vyzval žalobcu na odstránenie vád v návrhu. Uznesením zo 16.7.1997 súd konanie zastavil, podľa   jeho   názoru   z   dôvodu,   že   návrh   sťažovateľa   obsahoval   vady,   ktoré   sťažovateľ i napriek výzve súdu neodstránil...

Sťažovateľ sa proti Uzneseniu Okresného súdu Bratislava III zo 16.7.1997 odvolal, pričom   Krajský   súd   v   Bratislave   Uznesením   25   Co   190/97,   napadnuté   Uznesenie   súdu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Podaním   spis.   zn.   V-2-16   Nc   50/96   zo   dňa   26.   novembra   2003,   Okresný   súd v Bratislave, s odstupom skoro sedem rokov od podania žaloby na súd, vyzval žalobcu na úhradu súdneho poplatku za návrh vo výške 3.265,- Sk, v lehote do 5 dní od doručenia výzvy, pod následkom zastavenia konania.

Okresný súd Bratislava III Uznesením V-2 16 Nc 50/96 zo 16.1.2004 konanie aj zastavil s odkazom na ustanovenie § 10 ods. 1/, 2/ zák. č. 71/1972 Zb....

Proti   Uzneseniu   Okresného   súdu   Bratislava   III   zo   16.1.2004   podal   sťažovateľ odvolanie   v   zákonom   stanovenej   lehote.   Krajský   súd   v   Bratislave   Uznesením   č.   k. 2 Co 110/04 z 30.6.2004 napadnuté Uznesenie súdu prvého stupňa zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie...

Sťažovateľ   konštatuje,   že   i   keď   od   roku   1996   do   roku   2004   Okresný   súd v Bratislave III vo veci konal, avšak jeho postup bol nesprávny, čiastočne aj nezákonný, čím konajúci súd prispel k prieťahom v konaní svojim neodborným prístupom k veci.

Sťažovateľ konštatuje, že od doby vydania Uznesenia Krajského súdu v Bratislave č. k. 2 Co 110/04 z 30.6.2004, ktorým uznesením odvolací súd zrušil napadnuté Uznesenie súdu prvého stupňa a vec mu vrátil na ďalšie konanie, nemá vedomosti, že od tej doby až doteraz by bol Okresný súd Bratislava III vo veci konal. Súd je teda nečinný viac ako šesť rokov. V priebehu rokov 2008 a 2009 sťažovateľ podal niekoľko sťažnosti na postup súdu k rukám predsedu Okresného súdu Bratislava III, ktoré podania sa nachádzajú v spise. Ani na jednu z týchto sťažností mu súd neodpovedal

Nakoľko Okresný súd Bratislava III na sťažnosti sťažovateľa v roku 2008 až 2009 nereagoval, sťažovateľ naposledy podaním z 12.1.2010 podal k rukám predsedu Okresného súdu   Bratislava   III   doporučeným   listom   expedovaným   13.1.2010,   opakovanú   sťažnosť podľa § 62 a nasledujúcich zákona č. 757/2004 Z. z.. Týmto podaním sťažovateľ žiadal o vybavenie   jeho   sťažnosti   s   dôrazom   na   zistenie,   či   v   právnej   veci   neboli   spôsobené prieťahy v konaní alebo porušené zásady dôstojnosti súdneho konania, pričom o vybavenie opakovanej sťažnosti žiadal do 30 dní od jej doručenia súdu. Táto lehota márne uplynula niekedy v polovici februára 2010...

Nečinnosťou   Okresného   súdu   Bratislava   III   v   konaní   V-2-16   Nc   50/1996   došlo k porušenia základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného   v   článku   48   ods.   2/   Ústavy   SR   a   práva   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej   lehote,   upravené   v   článku   6   ods.   1/   Dohovoru   o   úprave   ľudských   práv a základných slobôd.“

2.1 Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti aj bez nariadenia ústneho pojednávania prijal tento nález:

„1. Základné právo I. P., na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v článku 48 odsek 2/ Ústavy SR a právo na prejednanie jeho záležitostí v primeranej lehote podľa článku 6 odsek 1/ Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava III, v konaní spisová značka V-2-16 Nc 50/1996 porušené bolo.

2. I. P. priznáva finančné zadosťučinenie 10.000 Eur /slovom Desať tisíc Eur/, ktoré je mu Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

3. I. P. priznáva úhradu trov konania. 300,57 Eur, ktoré je Okresný súd Bratislava III povinný zaplatiť na účet advokáta JUDr. V. Z., do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia.

Trovy právneho zastúpenia pozostávajú z dvoch úkonov á 120,23 Eur, t.j. 240,46 Eur + 19% DPH z 240,46 Eur, t.j. 45,69 Eur + 2 x režijný paušál á 7,21 Eur, t..j. 14,42 Eur, t.j. celkom 300,57 Eur.“

3. K prijatej sťažnosti sa vyjadril okresný súd, zastúpený jeho podpredsedníčkou JUDr. E. F., listom sp. zn. Spr 3331/2010 z 28. júla 2010. Podpredsedníčka okresného súdu sa vo svojom stanovisku stotožnila s vyjadrením zákonnej sudkyne a konštatovala zbytočné prieťahy v namietanom konaní v období od októbra 2005 do mája 2010. Zároveň oznámila, že okresný súd netrvá na ústnom prerokovaní veci.

Súčasťou stanoviska podpredsedníčky okresného súdu bolo i vyjadrenie zákonnej sudkyne JUDr. B. F., ktorá vo svojom vyjadrení chronologicky popísala úkony vykonané súdom v danej veci a k veci ďalej uviedla:

„Čo   sa   týka   dôvodov   ústavnej   sťažnosti   navrhovateľa   týkajúcich   sa   prieťahov v konaní, je možné konštatovať určité prieťahy v roku 1998 a následne od roku 2006 do 5.5.2010, avšak za ostatné obdobie od roku 1996 si prieťahy v konaní charakterizované navrhovateľom v dôsledku nesprávneho, čiastočne nezákonného a neodborného postupu súdu   spôsobil   sám   navrhovateľ   z   dôvodu   ním   podaného   množstva   procesných   návrhov a odvolaní,   o   ktorých   bolo   potrebné   či   už   prvostupňovým,   odvolacím   alebo   dovolacím súdom rozhodnúť.“

4. Právny zástupca sťažovateľa podaním doručeným ústavnému súdu 11. mája 2010 oznámil, že „sťažovateľ netrvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie a súhlasí s rozhodnutím o veci bez nariadenia pojednávania“.

5.   Ústavný   súd   so   súhlasom   účastníkov   konania   podľa   §   30   ods.   2   zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich stanoviskami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno   očakávať   ďalšie   objasnenie   veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

II.

Z obsahu sťažnosti, jej príloh, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu na vec sa vzťahujúceho   súdneho   spisu   ústavný   súd   zistil   tento   priebeh   a   stav   konania   vedeného okresným   súdom   pôvodne   pod   sp.   zn.   V-2   16   Nc   50/1996   a v súčasnosti   pod   sp.   zn. 21 C 42/2010:

- 27. september 1996 – sťažovateľ podal Okresnému súdu Bratislava – vidiek žalobu o náhradu škody proti žalovanému P. S. (žaloba bola zaevidovaná pod sp. zn. 16 Nc 50/96),

- 9. jún 1997 – okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov návrhu v lehote 3 dní (sťažovateľ prevzal výzvu 11. augusta 1997),

- 16. júl 1997 – okresný súd uznesením sp. zn. 16 Nc 50/96 konanie zastavil, pretože sťažovateľ v určenej lehote nedostatky návrhu neodstránil,

- 28. júl 1997 – sťažovateľ doručil okresnému súdu podanie „doplnenie a oprava návrhu na začatie konania“,

-   28.   júl 1997   –   sťažovateľ   doručil   okresnému   súdu   podanie „doplnenie   spisu“, v ktorom žiadal, aby jeho vec prerokovával Okresný súd Pezinok,

- 20. august 1997 – sťažovateľ doručil odvolanie proti uzneseniu okresného súdu o zastavení konania zo 16. júla 1997,

- 11. september 1997 – spis bol predložený Krajskému súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) na rozhodnutie o odvolaní sťažovateľa proti uzneseniu o zastavení konania,

- 5. december 1997 – spis bol doručený okresnému súdu s uznesením krajského súdu sp.   zn.   25   Co   190/97   z   31.   decembra   1997,   ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu o zastavení konania a vec vrátil na ďalšie konanie,

-   11.   december   1997   –   úprava   kancelárii   doručiť   uznesenie   krajského   súdu z 31. decembra 1997 sťažovateľovi (zásielka bola poštou vrátená späť),

-   16.   september 1999   – sťažovateľ   doručil „žiadosť   o vylúčenie sudcu“,   pretože vo veci nekoná,

- 15. február 2000 – okresný súd vyzval sťažovateľa, aby v lehote 3 dní doplnil svoju „žiadosť o vylúčenie sudcu“,

-   14.   marec   2000   –   úprava   kancelárii   urgovať   poštu,   aby   zaslala   doručenku zo zásielky odoslanej sťažovateľovi,

-   17.   marec   2000   –   úprava   kancelárii   opätovne   doručiť   výzvu   sťažovateľovi   na adresu do Košíc (sťažovateľ výzvu prevzal 17. apríla 2000),

- 25. apríl 2000 – sťažovateľ odpovedal na výzvu súdu z 15. februára 2000,

- 23. máj 2000 – okresný súd vyzval sťažovateľa pod hrozbou uloženia poriadkovej pokuty o oznámenie konkrétnych skutočností odôvodňujúcich vylúčenie sudcu,

- 1. jún 2000 – sťažovateľ oznámil dôvody na vylúčenie sudcu,

- 13. júl 2000 – spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o návrhu na vylúčenie sudcu,

- 3. august 2000 – spis bol vrátený okresnému súdu s uznesením krajského súdu č. k. 13 Nc 23/2000-58, ktorým krajský súd rozhodol, že sudkyňa okresného súdu Mgr. B. F. nie je vylúčená z prerokovávania a rozhodovania veci,

- 19. október 2000 – sťažovateľ doručil návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- 7. november 2000 – okresný súd uznesením sp. zn. V-2 16Nc 50/96 zamietol návrh na vydanie predbežného opatrenia,

- 22. november 2000 – sťažovateľ podal odvolanie proti uzneseniu okresného súdu zo 7. novembra 2000,

- 16. január 2001 – spis bol predložený krajskému súdu na rozhodnutie o odvolaní (sp. zn. 14 Co 20/01),

- 6. marec 2001 – spis bol doručený okresnému súdu s uznesením sp. zn. 14 Co 20/01 z   28.   februára   2001,   ktorým   krajský   súd   potvrdil   rozhodnutie   okresného   súdu zo 7. novembra 2000,

-   21.   máj   2001   –   sťažovateľ   doručil   dovolanie   proti   uzneseniu   krajského   súdu z 28. februára 2001,

- 2. júl 2001 – okresný súd vyzval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov dovolania,

- 18. júl 2001 – sťažovateľ požiadal o ustanovenie právneho zástupcu,

- 13. august 2001 – okresný súd vyzval sťažovateľa na dokladovanie svojho príjmu a majetkových pomerov,

- 12. september 2001 – sťažovateľ doručil „žiadosť o odpustenie súdneho poplatku“,

- 29. október 2001 – okresný súd urgoval sťažovateľa na dokladovanie majetkových pomerov,

-   22.   február   2002   –   podpredseda   okresného   súdu   v   odpovedi   na   sťažnosť sťažovateľa prieťahy v konaní nekonštatoval,

- 22. február 2002 – okresný súd uznesením č. k. V-2 16 Nc 50/96-95 nevyhovel návrhu   sťažovateľa   na   ustanovenie   právneho   zástupcu   a   nepriznal   mu   oslobodenie   od súdnych poplatkov,

- 20. marec 2002 – sťažovateľ doručil „žiadosť o vylúčenie sudcu z pojednávania“,

- 20. marec 2002 – sťažovateľ podal proti uzneseniu okresného súdu z 22. februára 2002 odvolanie,

- 10. apríl   2002 – sudkyňa v prípise krajskému súdu   oznámila, že sa necíti byť vo veci zaujatá,

- 3. december 2002 – sudkyňa krajského súdu JUDr. A. M. požiadala predsedníčku krajského súdu o vylúčenie z prerokovávania veci,

- 18. december 2002 – opatrením predsedníčky krajského súdu z dôvodu zaujatosti JUDr. A. M. bola ako ďalšia členka senátu určená JUDr. V. K.,

- 19. marec 2003 – okresnému súdu bolo doručené rozhodnutie krajského súdu č. k. 13   Co   187/02-112   z   31.   januára   2003,   ktorým   potvrdil   uznesenie   okresného   súdu z 22. februára 2002,

-   16.   máj   2003   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   odstránenie   nedostatkov dovolania (doručiť splnomocnenie pre advokáta a navrhnúť dôkazy na preukázanie svojich tvrdení),

- 20. jún 2003 – spis bol doručený Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) na rozhodnutie o dovolaní,

- 1. október 2003 – spis bol doručený okresnému súdu spolu s uznesením najvyššieho súdu   sp.   zn.   2   Cdo   69/03   z   12.   septembra   2003,   ktorým   konanie   o   dovolaní   zastavil z dôvodu nesplnenia podmienky právneho zastúpenia,

-   26.   november   2003   –   okresný   súd   vyzval   sťažovateľa   na   zaplatenie   súdneho poplatku za návrh 3 265 Sk,

-   16. január 2004 – okresný   súd   uznesením   č.   k. V-2 16 Nc 50/96-120 zastavil konanie z dôvodu nezaplatenia súdneho poplatku,

- 10. marec 2004 – sťažovateľ proti uzneseniu okresného súdu zo 16. januára 2004 podal odvolanie,

-   21.   apríl   2004   –   spis   bol   doručený   krajskému   súdu   na   rozhodnutie   o odvolaní sťažovateľa,

- 10. august 2004 – okresný súd vyzval Katastrálny úrad v B., Správu katastra P. na predloženie požadovaných dokladov,

- 16. august 2004 – Správa katastra P. doručila požadované doklady,

- 23. september 2004 – spis bol vrátený okresnému súdu s uznesením krajského súdu č.   k.   2   Co   110/04-128   z   30.   júna   2004,   ktorým   zrušil   uznesenie   okresného   súdu zo 16. januára 2004 a vec vrátil okresnému súdu na ďalšie konanie,

- 21. október 2005 – sťažovateľ doručil podanie „oprava a doplnenie návrhu“,

- 11. apríl 2008 – okresný súd požiadal Obvodný pozemkový úrad v S. o zaslanie požadovaných dokladov,

- 2. máj 2008 – Obvodný pozemkový úrad v S. doručil požadované doklady,

- 7. apríl 2010 – úprava kancelárii, aby bol spis prevedený do registra „C“,

-   5.   máj   2010   –   okresný   súd   uznesením   rozhodol   o   pripustení   zmeny   návrhu sťažovateľa.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti, priznať tomu, koho práva podľa odseku   1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Predmetom konania pred ústavným súdom bolo posúdenie, či postupom okresného súdu v konaní pôvodne vedenom pod sp. zn. V-2 16 Nc 50/1996 a v súčasnosti pod sp. zn. 21 C 42/2010   dochádzalo   k   porušovaniu   základného   práva   sťažovateľa   na   prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná.

Ústavný súd si pri výklade „práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ garantovaného v čl. 48 ods. 2 ústavy osvojil judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva k čl. 6 ods. 1 dohovoru, pokiaľ ide o „právo na prejednanie veci v primeranej lehote“, preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (napr. II. ÚS 55/98, I. ÚS 132/03).

Judikatúra ústavného súdu sa ustálila v tom, že otázka, či v konkrétnom prípade bolo, alebo nebolo   porušené   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov garantované v čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   skúma   vždy   s   ohľadom   na   konkrétne   okolnosti každého jednotlivého prípadu najmä podľa týchto troch základných kritérií: zložitosť veci, správanie účastníka a postup súdu (napr. I. ÚS 41/02). Ústavný súd pritom prihliada aj na predmet   sporu   (povahu   veci)   v   posudzovanom   konaní   a   jeho   význam   pre   sťažovateľa (napr. I.   ÚS   19/00,   I.   ÚS   54/02,   II.   ÚS   32/02).   Podľa   rovnakých   kritérií   postupoval   aj v danom prípade.

1.   Pokiaľ   ide   o   kritérium   zložitosť   veci,   posúdením   namietaného   konania   podľa prvého kritéria ústavný súd dospel k záveru, že preskúmavané konanie nie je po právnej ani skutkovej stránke zložité – jeho predmetom je nárok na náhradu škody, teda ide o vec patriacu   do   štandardnej   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Doterajšia   dĺžka namietaného konania nebola teda závislá od zložitosti veci.

2.   Pri   hodnotení   podľa   ďalšieho   kritéria,   teda   správania   sťažovateľa v preskúmavanom konaní, ústavný súd dospel k záveru, že správanie sťažovateľa čiastočne prispelo k doterajšej dĺžke konania.

Ústavný   súd   predovšetkým   pripomína,   že   predpokladom   plynulého   postupu všeobecného súdu v konaní je predovšetkým podanie perfektného návrhu. Treba poukázať predovšetkým   na   to,   a vyplýva   to   i z chronológie   úkonov   vykonaných   v namietanom konaní, že k predĺženiu konania prispel   samotný sťažovateľ podaním nekvalifikovaného návrhu, nedostatky ktorého odstránil až potom, ako okresný súd konanie z tohto dôvodu zastavil. Okresný súd tiež opakovane vyzýval sťažovateľa na odstránenie nedostatkov aj ďalších   podaní   sťažovateľa   (vznesenej   námietky   zaujatosti   proti   sudcovi,   podaného dovolania). V tejto súvislosti už ústavný súd konštatoval, že požiadavka na konanie bez zbytočných   prieťahov v konaní v zmysle čl.   48 ods.   2 ústavy a rovnako na prejednanie záležitosti   v primeranej   lehote   v zmysle   čl.   6   ods.   1   dohovoru   môže   mať   svoju   plnú relevanciu len pri takom návrhu na začatie konania, ktorý spĺňa všetky zákonom predpísané obsahové a formálne náležitosti (napr. II. ÚS 10/01, I. ÚS 41/02).

Ústavný   súd   v súvislosti   so   správaním   sťažovateľa   poukazuje   aj   na   okolnosť (na ktorú   poukázala   vo   svojom   vyjadrení   k sťažnosti   aj   zákonná   sudkyňa),   že   priebeh konania   pred   okresným   súdom   bol   viackrát   charakterizovaný   využitím   procesných dispozičných oprávnení sťažovateľa, ktoré na strane okresného súdu vyvolali povinnosť reagovať predpísaným spôsobom na tieto procesné návrhy. Išlo o návrh na vylúčenie sudcu

(16.   september   1999) návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia   (19.   október   2000), ktorému   nevyhovel   okresný   súd   ani   krajský   súd   v rámci   odvolacieho   konania,   pričom konanie   o dovolaní   sťažovateľa   bolo   najvyšším   súdom   zastavené opätovný   návrh   na vylúčenie sudcu (20. marca 2002) „oprava a doplnenie návrhu“ (21. októbra 2005).Podľa   právneho   názoru   ústavného   súdu   využitie   možností   daných   sťažovateľovi procesnými predpismi na uplatňovanie a presadzovanie jeho práv v súdnom konaní môže síce   spôsobiť   predĺženie   priebehu   konania,   nemožno   ho   však   kvalifikovať   ako   postup, ktorého dôsledkom sú zbytočné prieťahy (m. m. I. ÚS 31/01). Zároveň dĺžku konania, ktorá je dôsledkom úkonov jeho účastníkov alebo ich nečinnosti, nemožno považovať za dôvod na vyslovenie zbytočných prieťahov v prípade, keď súd o procesných návrhoch sťažovateľa konal a rozhodoval bez zbytočných prieťahov (napr. II. ÚS 41/00).

Uvedené skutočnosti nepochybne mali dopad na celkovú dĺžku trvania konania, na čo ústavný   súd   musel   pri   posudzovaní   veci   prihliadnuť.   Napriek   uvedeným   skutočnostiam v danom prípade podiel sťažovateľa na vzniknutých prieťahoch podľa názoru ústavného súdu neospravedlňuje neúmerne dlho trvajúce konanie okresného súdu a celkové správanie sťažovateľa   nemožno   kvalifikovať   ako   postup,   výlučne   v dôsledku   ktorého   došlo k zbytočným prieťahom (napr. I. ÚS 31/01).

3. Pri hodnotení konania podľa tretieho kritéria, ktorým je postup okresného súdu, ústavný   súd   vychádzal   z   obsahu   predloženého   spisu   okresného   súdu.   Poukazujúc   na uvedený chronologický prehľad doterajšieho priebehu konania je zrejmé, že okresný súd bol v posudzovanom konaní opakovane nečinný v obdobiach:

- od 27. septembra 1996 (žaloba doručená okresnému súdu) do 9. júna 1997 (výzva na odstránenie nedostatkov návrhu), teda 8 mesiacov,

-   od   11.   decembra   1997   (úprava   kancelárii   doručiť   uznesenie   krajského   súdu sťažovateľovi) do 15. februára 2000 (výzva sťažovateľovi na doplnenie návrhu na vylúčenie sudcu), teda 26 mesiacov,

- od 24. septembra 2004 (krajský súd vrátil spis okresnému súdu spolu s uznesením z 30. júna 2004) do 11. apríla 2008 (žiadosť adresovaná Obvodnému pozemkovému úradu v S.), teda takmer 43 mesiacov,

- od 11. apríla 2008 do 5. mája 2010 (uznesenie o pripustení zmeny návrhu), teda takmer 25 mesiacov.

Uvedená   nečinnosť   okresného   súdu   nie   je ničím   ospravedlniteľná, pretože   počas 8 a pol roka okresný súd nevykonával vo veci úkony, ktoré mali smerovať k odstráneniu právnej neistoty, v ktorej sa sťažovateľ ako navrhovateľ v predmetnej veci počas súdneho konania nachádzal, čo je základným účelom práva zaručeného v citovanom článku ústavy (pozri napr. I. ÚS 41/02). Uvedené obdobia nečinnosti okresného súdu bez akýchkoľvek zákonných   dôvodov   treba   považovať   za   zbytočné   prieťahy   v konaní,   ktoré   sú z ústavnoprávneho aspektu netolerovateľné.

Napokon   ústavný   súd   konštatuje,   že   už   samotná   dĺžka   trvania   konania,   ktorá predstavuje   takmer   14   rokov,   sama   osebe   signalizuje   porušenie   základného   práva sťažovateľa   na   prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   a práva   na   prejednanie záležitosti v primeranej lehote (aj keď vec bola opakovane aj na krajskom súde, resp. na najvyššom súde z dôvodu rozhodovania o opravnom prostriedku, čo nemožno pripočítať na ťarchu okresného súdu).

Vzhľadom   na uvedené   dôvody   ústavný   súd   vyslovil   porušenie   základného   práva sťažovateľa na prerokovanie predmetnej veci bez zbytočných prieťahov zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy a jeho práva na prejednanie záležitosti v primeranej lehote zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak ako to je uvedené v bode 1 výroku tohto rozhodnutia.

4. V nadväznosti   na   tento   výrok   a v záujme   efektívnosti   poskytnutej   ochrany sťažovateľovi ústavný súd v súlade s ustanovením § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde v bode 2 výroku tohto rozhodnutia prikázal okresnému súdu, aby ďalej konal bez zbytočných prieťahov.

5. Podľa § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd priznať tomu, koho základné právo alebo sloboda sa porušili, aj primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal   priznať   primerané   finančné   zadosťučinenie   v sume   10   000   € z dôvodu nečinnosti okresného súdu.

Vzhľadom na okolnosti danej veci ústavný súd dospel k názoru, že len konštatovanie porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nie je dostatočným zadosťučinením pre sťažovateľa. Ústavný súd preto uznal za   odôvodnené   priznať   mu   aj   finančné   zadosťučinenie   podľa   citovaného   ustanovenia zákona   o   ústavnom   súde,   ktoré   podľa   zásad   spravodlivosti   s   prihliadnutím   na   všetky okolnosti   zisteného   porušenia   práv   sťažovateľa,   najmä   vzhľadom   na   celkovú   dĺžku napadnutého konania, ale aj s prihliadnutím na správanie sťažovateľa považuje za primerané v sume 4 500 €.

Podľa § 56 ods. 5 zákona o ústavnom súde ak ústavný súd rozhodne o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia, orgán, ktorý základné právo alebo slobodu porušil, je povinný ho vyplatiť sťažovateľovi do dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia ústavného súdu.

Z uvedených dôvodov ústavný súd o návrhu na priznanie primeraného finančného zadosťučinenia rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 3 výroku tohto rozhodnutia.

6. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd môže v odôvodnených prípadoch   uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Sťažovateľovi vznikli trovy konania z dôvodu jeho právneho zastúpenia advokátom za   dva   úkony   právnej   služby   (prevzatie   a   príprava   zastúpenia   a   spísanie   sťažnosti z 29. marca   2010).   Za   dva   úkony   právnej   služby   vykonané   v   roku   2010   patrí   odmena v sume dvakrát po 120,23 €, ku ktorej bolo treba pripočítať 19 % DPH, teda sumu 45,69 € a režijný paušál dvakrát po 7,21 € (v zmysle § 1 ods. 3 a § 11 ods. 2 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za   poskytovanie   právnych   služieb   v   znení   neskorších   predpisov),   preto   trovy   právneho zastúpenia sťažovateľa predstavujú celkovú sumu 300,57 €.

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   o   uplatnených   trovách   konania   sťažovateľa rozhodol tak, ako to je uvedené v bode 4 výroku tohto rozhodnutia.

7. Vzhľadom na čl. 133 ústavy, podľa ktorého proti rozhodnutiu ústavného súdu nemožno   podať   opravný   prostriedok,   treba   pod   právoplatnosťou   rozhodnutia   uvedenou vo výroku tohto rozhodnutia rozumieť jeho doručenie účastníkom konania.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. októbra 2010