znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 209/09-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť O. D., K., zastúpeného advokátkou JUDr. V. K., K., vo veci namietaného porušenia základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 23 P 254/03 zo 4. decembra 2008 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 27/2009 z 27. februára 2009 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 9. apríla 2009 doručená sťažnosť O. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 23 P 254/03   zo   4.   decembra   2008   a rozsudkom   Krajského   súdu   v Košiciach   (ďalej   len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 27/2009 z 27. februára 2009.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   uviedol,   že   označenými   rozhodnutiami   mu   súdy zakázali   stretávať   sa   s maloletou   dcérou,   pričom   vychádzali   z jej   vyjadrení,   ako   aj zo znaleckého   posudku.   Postup   a rozhodnutie   súdov   sťažovateľ   nepovažuje   za   zákonný s odôvodnením, že súdy vychádzali z nepravdivých skutočností, napr. z toho, že napadol svokrovcov.   Predovšetkým   namieta   to,   že   posudok   súdnej   znalkyne   vo   veci   bol neobjektívny a nesprávny. Nemal totiž možnosť zúčastniť sa znaleckého dokazovania, takže mu súdom bola odňatá možnosť konať pred súdom, ako to má na mysli ustanovenie § 237 písm.   f)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“).   Namietal   tiež   stručnosť odôvodnenia rozhodnutia krajského súdu. Vzhľadom na to, že došlo k porušeniu jeho práv, navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„Navrhujem, aby Ústavný súd vydal Nález, ktorým rozhodne, že rozsudok Okresného súdu   Košice   2   č.   23P   254/03   zo   dňa   04.   12.   2008   a rozsudok   Krajského   súdu   Košice č. 8 CoP 27/2009 sú v rozpore s Ústavou Slovenskej republiky a že týmito rozhodnutiami bolo porušené moje základné právo - právo na spravodlivú súdnu, alebo inú ochranu. Navrhujem, aby Ústavný súd nariadil Okresnému súdu Košice 2 a Krajskému súdu Košice, aby vo veci konali a znova rozhodli v zmysle nálezu Ústavného súdu SR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky č.   38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   ústavný   súd každý návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je   zjavne neopodstatnený.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   namieta   porušenie   svojho   základného   práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozhodnutím okresného súdu sp.   zn.   23   P   254/03   zo   4.   decembra   2008   a rozhodnutím   krajského   súdu   sp.   zn. 8 CoP 27/2009 z 27. februára 2009.

Podľa názoru ústavného súdu nie je v jeho právomoci o merite podanej sťažnosti konať a rozhodnúť.

Z citovaného ustanovenia čl. 127 ods. 1 ústavy vyplýva, že právomoc ústavného súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade z dôvodov uvedených ďalej právomoc poskytnúť ochranu označeným základným právam sťažovateľa vyplývajúcim z ústavy prináleží všeobecným súdom, čím je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavný   súd   predovšetkým   konštatuje,   že   predmetnou   sťažnosťou   sťažovateľ napadol postup a rozhodnutie okresného súdu, ako aj postup a rozhodnutie krajského súdu. Avšak vzhľadom na princíp subsidiarity, ktorý vyplýva z citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy, ústavný súd nemá právomoc preskúmavať postup a rozhodnutie okresného súdu, pretože jeho postup a rozhodnutie preskúmal v dôsledku odvolania sťažovateľa krajský súd. Z tohto dôvodu bolo potrebné sťažnosť v tejto časti (teda vo vzťahu k okresnému súdu) odmietnuť pre nedostatok právomoci ústavného súdu.

Pokiaľ ide o napadnuté rozhodnutie krajského súdu, treba poukázať na to, že sám sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že súdy mu neumožnili zúčastniť sa znaleckého dokazovania, a tak postupovali v rozpore s § 237 písm. f) OSP.

Z ustanovenia § 237 písm. f) OSP vyplýva, že dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak účastníkovi konania bola postupom súdu odňatá možnosť konať vo veci.

Sťažovateľova námietka je teda vo svojej podstate námietkou v zmysle už citovaného ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku. Znamená to, že sťažovateľ mal možnosť podať proti   rozsudku   krajského   súdu   dovolanie.   Súčasne   to   znamená,   že   sťažovateľ   nevyužil účinný   opravný   prostriedok,   ktorý   mu   zákon   dáva,   a preto   je   sťažnosť   v tejto   časti neprípustná.

Na základe uvedených skutočností ústavný súd v súlade s princípom vyplývajúcim z čl. 127 ods. 1 ústavy a podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol sťažnosť ako celok.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2009