znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 209/08-28

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 13. mája 2008 prerokoval sťažnosť spoločnosti R., a. s., so sídlom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 Ústavy Slovenskej republiky rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 v časti, ktorou bol potvrdený rozsudok Okresného súdu Bratislava III č. k. 27 C 36/00-436 z 30. júna 2004, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť spoločnosti R., a. s., o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 8. februára 2008   doručená   sťažnosť   spoločnosti   R.,   a.   s.,   so sídlom   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. H., B., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), práva   na spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“), základného práva na slobodu prejavu a práva na informácie podľa čl. 26 ods. 1 a 4 ústavy rozsudkom Krajského súdu v Bratislave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007, ktorou sťažovateľ žiadal ústavný súd vydať tento nález:

„1. Krajský súd v Bratislave rozsudkom sp. zn. 6 Co 310/06 zo dňa 16. 10. 2007 porušil slobodu prejavu a právo na informácie sťažovateľa garantované v čl. 26 ods. 1, 4 Ústavy SR, právo sťažovateľa na súdnu ochranu garantované čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a právo na spravodlivý proces garantované čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Rozsudok Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 6 Co 310/06 zo dňa 16. 10. 2007 sa zrušuje a vec sa vracia na ďalšie konanie.

3. Sťažovateľovi sa priznáva náhrada trov konania.“

Z podanej   sťažnosti   vyplýva,   že   sťažovateľ   je   žalovaným   účastníkom   konania o ochranu osobnosti vedeného proti nemu Š. S. ako žalobcom (ďalej len „žalobca“) pred Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) pod sp. zn. 27 C 36/00. Žalobca sa podanou žalobou domáhal uverejnenia ospravedlnenia v navrhovanom znení, zaplatenia náhrady nemajetkovej ujmy v peniazoch 500 000 Sk a náhrady trov konania, pričom podľa tvrdenia   žalobcu   k neoprávnenému   zásahu   do   jeho   osobnosti   došlo   tým,   že   sťažovateľ uverejnil v denníku N., ktorého je vydavateľom, 18. júla 2000 na titulnej strane v jej hornej časti upútavku na článok, ktorá znela „Pozvanie na párty podsvetia prijal aj Š. S. – str. 7“, a vo vnútri vydania na 7. strane článok pod titulkom „Pozvanie podsvetia prijal aj Š. S“. K článku   bola   pripojená   fotografia   zachytávajúca   žalobcu,   ďalšieho   muža   a dieťa,   ku ktorému sa žalobca nakláňa, a ktorá bola doplnená popiskou „Zadržaný R. Z. /vľavo/ a Š. S. Foto archív“. Žalobca za údaje, ktoré ho poškodzujú, považoval upútavku článku „Pozvanie na párty podsvetia prijal aj Š. S“, titulok článku „Pozvanie podsvetia prijal aj Š. S.“, ako aj tú   časť   článku,   v ktorej   bolo   uvedené,   že   ako   prezrádza   fotografia   pripojená   k článku „pozvánku na večer prijal aj známy humorista a rodák Š. S.“. Za uverejnenie týchto údajov žiadal žalobca uložiť sťažovateľovi povinnosť ospravedlniť sa.

Celý článok uverejnený pod titulkom „Pozvanie podsvetia prijal aj Š. S.“ znel takto:«Podľa   najnovších   zistení   N.   môžu   byť   v týchto   dňoch   vyvíjané   tlaky   na   sudcu Okresného súdu v Považskej Bystrici, ktorý rozhodol o väzobnom stíhaní proklamovaných bossov podsvetia.

34-ročného R. Z. z M. v okrese P., 30 – ročného J. S. zo Ž. a 34 – ročného O. J. z T. polícia zadržala a obvinila z vydierania 34 – ročného podnikateľa z P. minulú stredu. Sudca rozhodol o ich väzbe. Dvoch z nich kukláči zadržali v bare F., ktorý vlastní obvinený O. J. N. zistil, že pred zásahom diskobar F. nákladne renovovali a na súkromnej párty miestneho   podsvetia   po   prvýkrát otvorili.   Ako prezrádza fotografia,   pozvánku   na   večer prijal aj známy humorista a rodák Š. S., jeho kolega M. N., aj významné postavy štátnej správy. Na večierku nechýbal predseda Okresného súdu v Považskej Bystrici M. Č., ktorý sa podľa očitých svedkov zabával s bossmi podsvetia až do rána. Zaráža, že aj keď M. Č., priamy nadriadený sudcu, ktorý R. Z. strčil za mreže, obvineného dobre pozná – ten bol totiž práve v P. odsúdený na tri roky kvôli ublíženiu na zdraví s následkom smrti – pozvanie na   párty   prijal.   Zdroje   blízké   okresnému   súdu   predpokladajú,   že   sudca,   ktorý   strčil obvinených za mreže, bude vystavený tlakom, aby ich prepustil.

„Tých pánov som spoznal dva týždne pred akciou, keď prišli za mnou a pýtali sa ma, či by som nechcel byť krstným otcom najstaršieho baru v T. Bola to pre mňa česť a preto som aj vystúpil bez nároku na honorár. Dávam si pozor, na akých akciách vystupujem, zatiaľ   som   však   skúmal   len   ich   spoločensko   –   politické   pozadie.   Nabudúce   budem opatrnejší. Keby som vedel, komu ten bar patrí a akí ľudia sa v ňom schádzajú, pozvanie určite neprijmem“, vyjadril sa k párty humorista S.»

O podanej žalobe rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 27 C 36/00-436 z 30. júna 2004   tak,   že   uložil   sťažovateľovi   povinnosť   ospravedlniť   sa   žalobcovi   za   uverejnenie uvedených   údajov   v článku   ospravedlnením   podľa   výroku   rozsudku,   ďalej   mu   uložil zaplatiť   žalobcovi   500 000   Sk   do   troch   dní   od   právoplatnosti   rozsudku   a nahradiť sťažovateľovi trovy konania. Zároveň zamietol žalobu, pokiaľ ide o zostávajúcu žalobcom navrhovanú časť textu ospravedlnenia. Proti tomuto rozsudku podal odvolanie sťažovateľ a navrhol rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 36/00-436 z 30. júna 2004 zmeniť, žalobu zamietnuť a priznať mu náhradu trov konania.

O podanom   odvolaní   rozhodol   krajský   súd   rozsudkom   č.   k.   6   Co   310/06-684 zo 16. októbra 2007 tak, že rozsudok okresného súdu potvrdil v napadnutej časti uloženia povinnosti   žalovanému   ospravedlniť   sa   a v časti   nemajetkovej   ujmy   a trov   konania rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ   svoju   sťažnosť   odôvodnil,   pokiaľ ide   o tvrdené   porušenie   základného práva   na   slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   a   4   ústavy,   tým,   že   krajský   súd   nevzal do úvahy,   že   sťažovateľ   uverejnením   článku   plnil   iba   svoju   spravodajskú   povinnosť v záujme   verejnosti,   keď   informoval   o obvinení   a vzatí   do   väzby   osôb,   ktoré   boli považované   za   súčasť   podsvetia,   a v tejto   súvislosti   informoval   aj o účasti   žalobcu   na otvorení   baru,   pričom   obsah   článku   vyvolal   závažné   otázky   o postavení   a pôsobení podsvetia v spoločnosti, a takto prispel do diskusie o otázke verejného záujmu. Žalobca sa akcie   zúčastnil   ako   ústredná   osobnosť   –   krstný   otec   podujatia,   ktoré   bolo   podujatím verejným, a sám žalobca je osobou verejného záujmu, ktorá sa exponovala verejne aj proti podsvetiu.   Sťažovateľ   uverejnením   informácie   o účasti   žalobcu   na   podujatí   sa   pokúšal vyprovokovať   čitateľa   k zamysleniu   nad   pôsobením   podsvetia,   sťažovateľ   postupoval v dobrej   viere,   poskytol   žalobcovi   v článku   priestor   na   vyjadrenie   a konal   s cieľom poskytnúť verejnosti informácie presné a pravdivé. Sťažovateľ považuje uverejnené údaje za   hodnotiace   úsudky,   na   rozdiel   od   krajského   súdu,   ktorý   ich   považoval   za   tvrdenia a posudzoval   ich   pravdivosť.   Hodnotiace   úsudky   sťažovateľa   boli   primerané,   pretože vychádzali   z pravdivých   skutočností.   Aj   použitie   pojmu   podsvetie   bolo   primerané s ohľadom   na   charakteristiku   osôb,   ktoré   sa   na   podujatí   zúčastnili,   pričom   pod   týmto pojmom nemusí ísť nevyhnutne iba o osoby právoplatne odsúdené za trestný čin. Navyše tento pojem bol použitý obrazne na hodnotenie prostredia. Krajský súd sa   ďalej vôbec nezaoberal posúdením proporcionality proti sebe stojacich práv účastníkov, neskúmal, či zásah do slobody prejavu sťažovateľa uložením povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi je v demokratickej spoločnosti nevyhnutný.

K porušeniu   základného práva sťažovateľa   na súdnu   a inú   právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 malo dôjsť tým, že rozhodnutie krajského   súdu   nebolo   riadne   odôvodnené   a krajský   súd   sa   v ňom   nevysporiadal s argumentáciou   sťažovateľa   uvedenou   v jeho   odvolaní.   Krajský   súd   nereagoval v odôvodnení rozsudku č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 na námietky sťažovateľa týkajúce sa hodnotenia uverejnenej fotografie okresným súdom   ani na námietky, podľa ktorých   sporné   údaje sú   hodnotiacimi úsudkami,   a nie tvrdeniami,   a z toho vyplývajúce následky. Krajský súd takisto nereagoval na argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k pojmu „podsvetie“   a ani   na   skutočnosť,   že   ani   okresný   súd   sa   nezaoberal   posúdením proporcionality zásahu do slobody prejavu.

Rozsudok krajského súdu č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 nadobudol právoplatnosť 10. decembra 2007.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

1. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti namietal porušenie základného práva na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho   práva   na   nezávislom   a nestrannom   súde   a v prípadoch   ustanovených   zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne   a v primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a nestranným   súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Podľa   §   13   ods.   1   Občianskeho   zákonníka   fyzická   osoba   má   právo   najmä   sa domáhať, aby sa upustilo od neoprávnených zásahov do práva na ochranu jej osobnosti, aby sa odstránili následky týchto zásahov a aby jej bolo dané primerané zadosťučinenie.

Sťažovateľ tvrdil, že rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 bolo porušené jeho základné právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy   a právo   na   spravodlivý   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   z dôvodu,   že   tento rozsudok   nebol riadne odôvodnený, pretože krajský súd sa   v ňom   riadne nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v jeho odvolaní, keď nereagoval na všetky podstatné námietky sťažovateľa, najmä na námietky, podľa ktorých sporné údaje sú hodnotiacimi úsudkami, a nie tvrdeniami, nereagoval na argumentáciu sťažovateľa vo vzťahu k pojmu „podsvetie“   a   nezaoberal   sa   ani posúdením   proporcionality   zásahu   do   slobody   prejavu. Zo sťažnosti   vyplýva,   že   z týchto   dôvodov   považuje sťažovateľ   napadnutý   rozsudok   za nedostatočne odôvodnený, a preto svojvoľný a arbitrárny.

Krajský súd v rozsudku č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 odôvodnil výrok, ktorým potvrdil rozsudok okresného súdu č. k. 27 C 36/00-436 z 30. júna 2004 v časti uloženia povinnosti sťažovateľovi ospravedlniť sa žalobcovi, takto:

«Odvolací   súd   na   základe   výsledkov   vykonaného   dokazovania   posudzoval   vecnú správnosť   rozsudku   súdu   prvého   stupňa   v časti,   ktorou   súd   prvého   stupňa   posúdil dôvodnosť návrhu na ochranu osobnosti (§ 11 Obč. zák.) a s prihliadnutím na výsledky vykonaného dokazovania aj odvolací súd považoval skutkové zistenia súdu prvého stupňa a z nich vyplývajúce závery morálneho zadosťučinenia plnenia vo forme uloženia povinnosti ospravedlniť sa žalobcovi za úplné a správne vystihujúce podstatu prejednávanej veci. Ťažiskom posúdenia zásahu do osobnostných práv žalobcu v prejednávanej veci bol v N.   uverejnený   článok   dňa   18.   7.   2000   s uverejnením   na   prvej   strane   v hornej   časti upútavky znenia „Pozvanie na párty podsvetia prijal aj Š. S. str. 7“ a s ňou súvisiaci článok „Pozvanie podsvetia prijal aj Š. S.“ v obsahovej časti, v ktorej autor článku konštatoval, že ako prezrádza priložená fotografia, pozvánku na večer prijal aj známy humorista a rodák Š. S.,   jeho   kolega   M.   N.   aj   významné   postavy   štátnej   správy.   S prihliadnutím   na   tvrdené okolnosti účasti žalobcu v tento deň na akcii otvorenia baru F. v T. v spôsobe prijatia jeho osobnej účasti súd prvého stupňa v odôvodnení rozsudku správne sa zameral na výklad pojmu „podsvetia“ vo vzťahu k možnému neoprávnenému zásahu do osobnostných práv žalobcu s prihliadnutím na jeho postavenie v spoločnosti (herec, zabávač).

Odvolací súd bol toho názoru, že na základe zisteného skutkového stavu bolo možné vyvodiť záver, že došlo k neoprávnenému zásahu, ktorý bol objektívne spôsobilý privodiť ujmu na právach chránených zákonným ustanovením § 11 a nasl. Občianskeho zákonníka najmä občianskej cti a svojho mena, keď je nepochybné, že nepravdivé informácie autora článku, v ktorom čitateľovi oznamuje, že žalobca prijal pozvanie na „párty podsvetia“ ako známy humorista a rodák, napriek tomu, že výsledkami dokazovania bolo preukázané, že sa zúčastnil akcie otvorenia baru F. v T. s riadnym pozvaním organizátora konkrétne osobou E. J.. V tomto smere súd prvého stupňa správne odôvodnením potom konštatoval, že nebolo rozhodujúce pri tomto zistení či iné osoby sa uvedenej akcie zúčastnili alebo boli priateľmi žalobcu, keď bolo preukázané, že žiaden z trojice označených osôb J., S. a Z. pozvanie ako členovia podsvetia   nevykonali.   Námietky žalovaného v tejto časti   rozsudku nesprávneho právneho   posúdenia   aj   s prihliadnutím   na   výklad   pojmu   „podsvetie“   na   formuláciu ospravedlnenia neposúdil odvolací súd ako námietky dôvodné, pretože autorom článku bolo verejnosti oznámené podujatie organizovaného „podsvetím“ a tým aj žalobcu nepriamo označil ako osobu, ktorá mohla byť v kontakte s osobami v spoločnosti hodnotenými ako osobami dopúšťajúcimi sa trestnej činnosti... Takáto formulácia článku u žalobcu dôvodne vyvolala zásah do sféry jeho osobného, pracovného ako i súkromného života chráneného zákonom v zmysle zákonnej úpravy § 11 Obč. zák.»

Krajský súd v rozsudku č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 ďalej uviedol:„Odvolací   súd   posudzujúc   rozsudok   súdu   prvého   stupňa   v časti   ktorou   rozhodol o priznaní nemajetkovej ujmy (§ 13 ods. 2, 3 Obč. zák.) vo výške 500.000,-Sk s námietkami v odvolaní   bol   toho   názoru,   že   rozsudok   v tejto   časti   vykazuje   nedostatky nepreskúmateľnosti, pretože z odôvodnenia nevyplýva hodnotený vzťah medzi skutkovými zisteniami a úvahami pri hodnotení dôkazov na jednej strane a právnymi závermi na strane druhej. Odňatím možnosti konať pred súdom i pre účely odvolacieho konania sa rozumie postup súdu, ktorým znemožnil účastníkovi konania realizáciu jeho procesných práv, ktoré mu   dáva   Občiansky   súdny   poriadok.   Z uvedenej   zásady   možno   vyvodiť,   že   takýmto procesným   právom   je   právo   účastníka   na   riadne   odôvodnenie   rozhodnutia,   pretože nedostatok   vyčerpávajúceho   zdôvodnenia   súdneho   rozhodnutia   je   porušením   práva   na spravodlivý proces – odňatím možností konať pred súdom a je dôvodom na jeho zrušenie podľa § 221 ods. 1 písm. f) O.s.p.

Za dôvodnú treba považovať časť odvolania v námietkach, v ktorých zdôrazňuje tú časť   odvolania,   kde   súd   prvého   stupňa   považuje   za   absurdné   vykonávať   dokazovanie výsluchom   svedkov,   pretože   aj   podľa   názoru   odvolacieho   súdu   takéto   zdôvodnenie   je v rozpore s konaním o náhradu nemajetkovej ujmy v zmysle § 13 ods. 2 Obč. zák., ktorý je konaním návrhovým a preto žalobca už v samotnej žalobe musel v zmysle § 42 ods. 3 O.s.p. v spojení s § 79 ods.   1 O.s.p.   označiť dôkazy ktorých sa dovolával.   Povinnosť označiť dôkazné prostriedky mal ako účastník konania aj v priebehu konania vo veci samej (§ 101 ods. 1 a § 120 ods. 1 O.s.p.) z obsahu spisu a najmä výsluchu žalobcu pred súdom prvého stupňa nevyplýva, že by tento v priebehu konania splnil svoju povinnosť tvrdenia a označil dôkazy   na   preukázanie   svojich   tvrdení.   Za   tejto   situácie   námietky   v odvolaní,   že   súd nezdôvodnil, či k ujme skutočne došlo z dôvodu, že žalobca by uniesol dôkazné bremeno, ktoré ho zaťažovalo treba považovať za plne dôvodné.“

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje na kontrolu   zlučiteľnosti   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s ústavou,   prípadne medzinárodnými   zmluvami   o ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto   postavenia   ústavného   súdu   vyplýva,   že   môže   preskúmavať   rozhodnutia všeobecných   súdov   z hľadiska   svojvoľnosti,   arbitrárnosti   rozhodnutia,   resp.   jeho odôvodnenia.   Výklad   príslušných   ustanovení   Občianskeho   zákonníka,   ktoré   upravujú podmienky,   za   ktorých   súd   vyhovie   návrhu   na   uloženie   povinnosti   pôvodcovi neoprávneného   zásahu   do   osobnosti   fyzickej   osoby   uverejniť   ospravedlnenie,   patrí do výlučnej   právomoci   všeobecného   súdu. O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii   zákonného predpisu všeobecným súdom možno uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (I. ÚS 48/02).

Ústavný súd uznáva, že súčasťou obsahu základného práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia,   ktoré   jasne   a zrozumiteľne   dáva   odpovede   na   všetky   právne   a skutkovo relevantné   otázky   súvisiace   s predmetom   súdnej   ochrany,   t. j.   s uplatnením   nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a právny   základ   rozhodnutia   bez   toho,   aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia   všeobecného   súdu,   ktoré   stručne   a jasne   objasní   skutkový   a právny   základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces (IV. ÚS 115/03).

Ako   vyplýva   z odôvodnenia rozsudku   krajského   súdu č.   k.   6   Co   310/06-684 zo 16. októbra 2007, krajský súd sa stotožnil v týchto súvislostiach so závermi okresného súdu,   ktoré   považoval   za   úplné a vystihujúce   podstatu   prerokúvanej veci.   Za   porušenie základného práva na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces vo vzťahu k rozhodnutiu odvolacieho súdu nemožno považovať iba to, že odvolací súd vo svojom rozhodnutí odkáže na   bližšie   dôvody,   ktoré   pre   svoj   záver   uviedol   súd   prvého   stupňa,   pokiaľ   sa   s   nimi i odvolací súd stotožňuje.

Podľa názoru ústavného   súdu   sa   krajský   súd   v odôvodnení   rozsudku   č.   k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007 riadne a ústavne konformným spôsobom vysporiadal so všetkými otázkami, ktoré pre jeho rozhodnutie boli z hľadiska právneho posúdenia veci podstatné.   K tomuto   záveru   dospel   ústavný   súd   vo   vzťahu   k jednotlivým   namietaným skutočnostiam.

Ústavný súd je preto toho názoru, že krajský súd dostatočne zodpovedal i túto otázku nastolenú odvolaním sťažovateľa, keď všetky v konaní zistené okolnosti vyhodnotil tak, že preukazujú nielen existenciu zásahu do osobnosti žalobcu, ale aj jeho neoprávnenosť.

Vo   vzťahu   k uvedenému   (namietanému)   porušeniu   základného   práva   sťažovateľa ústavný   súd   pripomína,   že ak   orgán   štátu   aplikuje   platný   právny   predpis,   jeho   účinky (dôsledky)   použitia   nemožno   považovať   za   porušenie   základného   práva   alebo   slobody (II. ÚS 81/00, II. ÚS 63/03, I. ÚS 130/06, I. ÚS 371/06).

Ústavný   súd   nepovažuje   preto   odôvodnenie rozsudku   krajského   súdu   č.   k. 6 Co 310/06-684   zo   16.   októbra   2007   za zjavne   neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a   tak z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné,   resp. neudržateľné   do   tej   miery,   aby   malo   za následok porušenie označených ústavnoprocesných práv sťažovateľa. Samotná skutočnosť, že sa sťažovateľ s uznesením krajského súdu nestotožňuje, nemôže viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti jeho postupu.

2.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namietal   ďalej   porušenie   základného   práva na slobodu   prejavu   podľa   čl.   26   ods.   1   a   4   ústavy   potvrdzujúcim   výrokom rozsudku krajského súdu č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16. októbra 2007.

Podľa čl. 26 ods. 1 ústavy sloboda prejavu a právo na informácie sú zaručené.

Podľa čl. 26 ods. 4 ústavy slobodu prejavu a právo vyhľadávať a šíriť informácie možno obmedziť zákonom, ak ide o opatrenia v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na ochranu   práv   a slobôd   iných,   bezpečnosť   štátu,   verejného   poriadku,   ochranu   verejného zdravia a mravnosti.

Podľa ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je sloboda prejavu jedným   z neodmysliteľných   základov   demokratickej   spoločnosti   a jednou   zo základných podmienok pre jej chod a sebauplatnenie jednotlivca. Neaplikuje sa len na myšlienky alebo informácie,   ktoré   sú   prijímané   kladne   a považované   za   neurážlivé   a nekonfliktné,   ale rovnako aj na tie, ktoré urážajú, pohoršujú alebo znepokojujú. Také sú potreby pluralizmu, tolerancie a liberalizmu, bez ktorých niet demokratickej spoločnosti (Handyside v. Spojené kráľovstvo, 1976, Jersild v. Dánsko, 1994).

Sloboda prejavu však so sebou prináša i povinnosti a zodpovednosť, a preto podlieha podmienkam   a obmedzeniam,   ktoré   ustanovuje   zákon   a   ktoré   sú   nevyhnutné v demokratickej spoločnosti na ochranu definovaných legitímnych záujmov, medzi ktoré nepochybne patrí aj ochrana práv a slobôd iných.

Z uvedeného   vyplýva,   že   v prípadoch   tvrdeného   porušenia   základného   práva   na slobodu prejavu podľa čl. 26 ods. 1 ústavy rozsudkom všeobecného súdu, treba skúmať, či zásah do slobody prejavu sťažovateľa bol ustanovený zákonom, sledoval legitímny cieľ a či bol nevyhnutný v demokratickej spoločnosti.

V tomto prípade je nepochybné, že krajský súd rozsudkom č. k. 6 Co 310/06-684 zo 16.   októbra   2007   slobodu   prejavu   sťažovateľa   obmedzil,   že   sa   tak   stalo   na   základe zákona a zásah sledoval legitímny cieľ vyjadrený v čl. 26 ods. 4 ústavy.

Ani sťažovateľ v podanej sťažnosti nespochybňuje to, že zásah do slobody prejavu uložením   povinnosti   sťažovateľovi   ospravedlniť   sa   žalobcovi   bol   krajským   súdom vykonaný na základe zákona a sledoval legitímny cieľ – ochranu práv a slobôd žalobcu, tvrdí však, že v demokratickej spoločnosti nebol nevyhnutý.

Ústavný súd považuje za potrebné na jednej strane zdôrazniť, pokiaľ ide o závery súdov   z hľadiska   proporcionality   zásahu,   že   uverejnenie   sporných   údajov   nepochybne nebolo motivované úmyslom   žalobcu   ponížiť,   na druhej   strane   tieto   údaje boli   využité v záujme vyvolať senzáciu. Nepochybne išlo o údaje, ktoré je nutné považovať za také tvrdenia, ktorých pravdivosť sťažovateľ v konaní nepreukázal. Hoci je zrejmé, že žalobca je osobou verejného záujmu, ani táto skutočnosť neospravedlňuje sťažovateľa, ak zasiahne do jeho osobnosti nepravdivými tvrdeniami, pretože okolnosť, že žalobca je osobou verejného záujmu,   môže   mať   svoje   následky   iba   vo   vzťahu   k hodnotiacim   úsudkom   či   údajom zo súkromia žalobcu, avšak nie vo vzťahu k nepravdivým tvrdeniam. Do úvahy je treba vziať   aj to,   že   krajský   súd   napadnutým   výrokom   rozsudku č.   k.   6   Co   310/06-684 zo 16. októbra   2007   potvrdil   iba   povinnosť   uloženú   sťažovateľovi,   a to   ospravedlniť   sa žalobcovi za zásah do jeho osobnosti. Na posúdenie proporcionality zásahu do slobody prejavu treba za významné posudzovať i to, uložením akej povinnosti bola sloboda prejavu obmedzená. Ako   je zrejmé v tomto prípade,   napadnutým   rozsudkom   všeobecného súdu nedošlo v tomto prípade k trestnému postihnutiu novinára či uloženiu povinnosti na peňažné plnenie.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 13. mája 2008