znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 209/06-38

Ústavný súd Slovenskej republiky na verejnom zasadnutí 6. decembra 2006 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcu Jána Lubyho   v konaní   o   sťažnosti   Bc.   Ľ.   G.,   H.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   J.   G.,   H., namietajúcej porušenie jeho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných   slobôd   rozsudkom   Okresného   súdu   Humenné   č.   k.   19   P   225/02-308 zo 17. februára 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006 takto

r o z h o d o l :

1.   Právo   Bc.   Ľ.   G.   na   spravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006 p o r u š e n é   b o l o.

2. Rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006 s a   z r u š u j e   a vec sa mu vracia na ďalšie konanie a rozhodnutie.

3. Bc. Ľ. G. n e p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie.

4.   Bc.   Ľ.   G. p r i z n á v a   úhradu   trov   konania   v sume   5   788   Sk   (slovom päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún),   ktoré   je   Krajský   súd   v Prešove p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet   advokáta   JUDr.   J.   G.,   H.,   do   dvoch   mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 5. júna 2006 doručená sťažnosť Bc. Ľ. G., H. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátom JUDr. J. G.,   H., v ktorej namieta porušenie svojho základného práva na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a podľa čl. 37 ods. 3 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „Listina“), ako aj práva na spravodlivé súdne konanie podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „Dohovor“) rozsudkom Okresného súdu Humenné (ďalej len „okresný súd“) č. k. 19 P 225/02-308 zo 17. februára 2005 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   okresný   súd   v konaní   o zverenie   do   výchovy   a určenie výživného napadnutým rozsudkom okrem iného zaviazal sťažovateľa zaplatiť výživné na maloletú M. G. za obdobie od 20. decembra 2001 do 31. decembra 2002 (tzv. zmeškané obdobie), a to napriek tomu, že predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 P 225/2002 z 26. januára 2004 bolo konanie o určenie výživného za čas od 1. septembra 1999 do právoplatnosti rozsudku zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu dotknutými účastníkmi konania.   Sťažovateľ   tvrdí,   že   odvtedy   nenastala   žiadna   právne   relevantná   skutočnosť, ktorou   by   došlo   k negácii   skoršieho   späťvzatia   návrhu   a ani   nebolo   vydané   uznesenie prvostupňového   súdu,   ktorým   by   sa   začalo   konanie   bez   návrhu   v súlade   s § 82   ods.   1 Občianskeho   súdneho   poriadku.   Na   túto   skutočnosť   sťažovateľ   poukázal   vo svojom odvolaní   proti   predmetnému   rozsudku   okresného   súdu.   Napriek   tomu   krajský   súd napadnutým   rozsudkom   potvrdil   rozsudok   okresného   súdu   v jeho   označenej   časti a vo výroku o určení výživného na maloletú M. G. za obdobie od 20. decembra 2001 do 31. decembra   2004.   Označený   rozsudok   krajského   súdu   bol   sťažovateľovi   doručený 21. apríla 2006.

Sťažovateľ   v sťažnosti   taktiež   namieta,   že   napadnuté   rozsudky   okresného   súdu a krajského   súdu   vychádzali   pri   určení   výživného   z nedostatočne   zisteného   skutkového stavu,   pokiaľ   ide   o jeho   reálne   príjmy   z exekútorskej   praxe,   a teda   jeho   „vyživovacie možnosti“ a nedostatočne zohľadnili právoplatný oslobodzujúci rozsudok okresného súdu sp. zn. 3 T 218/2004 z 5. mája 2005 vo veci zanedbania povinnej výživy, ako aj skutočnosť, že   jeho   otcovstvo   k maloletej   nebolo   jednoznačne   preukázané,   keďže   matka   maloletej odmieta podrobenie sa odberu na skúšku DNA.

Na   tomto   základe   sťažovateľ   tvrdí,   že   napadnutými   rozsudkami   okresného   súdu a krajského   súdu   boli   porušené   jeho   ústavou   garantované   práva,   a preto   navrhuje,   aby ústavný súd:

„1.   Sťažnosti   vyhovel   a vydal   nález,   že   v konaní,   ktoré   bolo   všeobecnými   súdmi zavŕšené   napadnutým   rozsudkom   Krajského   súdu   v Prešove   č.   j.   6   Co   P/11/2005-337 z 31. 01. 2006 boli porušené: a) Základné práva sťažovateľa garantované v čl. 47 odst. 3) Ústavy SR, resp. článok 37 odst. 3) Listiny základných práv a slobôd publikovaný pod č. 23/1991 Zb., t. j. že:

- Všetci účastníci sú si v (súdnom) konaní rovní, b) Základné   právo   sťažovateľa   na   spravodlivé   súdne   konanie   garantované   článkom   6 odst. 1)   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyhláseného   pod č. 209/1992 Zb.,

2. Zrušuje rozhodnutie Krajského súdu v Prešove č. j. 6 Co P/11/2005-337 z 31. 01. 2006   a vec   vracia   tomuto   súdu   na   ďalšie   konanie,   t.   j.   opätovné   prerokovanie a rozhodnutie v súlade s patričným právnym názorom,

3. Priznáva sťažovateľovi primerané finančné zadosťučinenie.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   predbežne   prerokoval   a uznesením   č.   k.   II.   ÚS   209/06-9 zo 14. júna 2006 ju v časti namietajúcej porušenie označených práv sťažovateľa rozsudkom krajského   súdu   č.   k.   6   Co   P   11/2005-337   z 31.   januára   2006   prijal   na   ďalšie   konanie a vo zvyšnej   časti   ju   odmietol   pre   nedostatok   svojej   právomoci.   Po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie konanie ústavný súd vyzval právneho zástupcu sťažovateľa a predsedu krajského súdu, aby sa vyjadrili, či trvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predsedu krajského súdu ústavný súd zároveň vyzval, aby sa vyjadril k sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľa sa vyjadril, že trvá na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie. Predseda kolégia krajského súdu ústavnému súdu oznámil, že súhlasí s tým, aby bolo „v predmetnej veci rozhodnuté bez našej účasti“.

Vyjadrenie   krajského   súdu   k sťažnosti   sťažovateľa   podpísané   predsedom   kolégia krajského   súdu   bolo   ústavnému   súdu   doručené   26.   júla   2006.   Okrem   iného   sa   v ňom uvádza:

„...Predmetná vec napadla na Krajský súd v Prešove na odvolacie konanie dňa 25. 5. 2005 a bola zaradená pod vyššie uvedenú sp. zn. 6 CoP 11/2005.

Po   naštudovaní   veci   a zvládnutí   jej   skutkovej   a právnej   náročnosti   bolo   vo   veci rozhodnuté dňa 31. 1. 2006 a po napísaní rozhodnutia a jeho kontrole bola dňa 7. 3. 2006 vec zaslaná Okresnému súdu Humenné.

V priebehu   prvostupňového   konania   otec   maloletej   podal   návrh   na   prerušenie konania   a to   z dôvodu,   že   na   prvostupňovom   súde   prebieha   ďalšie   konanie   o zapretie otcovstva.   Prvostupňový   súd   sa   s návrhom   na   prerušenie   konania   nevysporiadal. Z uvedeného dôvodu o návrhu na prerušenie konania rozhodol odvolací súd. Odvolací súd návrh na prerušenie konania zamietol. Tým, že prebieha konanie o určenie otcovstva takéto konanie nie je dôvodom na prerušenie konania týkajúceho sa určenia výživného. Podľa zákona o rodine otcovstvo sa určuje troma spôsobmi a to na základe domnienok otcovstva, súhlasným   vyhlásením   rodičov   alebo   rozhodnutím   súdu.   Otcovi   platí   až   do   zapretia otcovstva domnienka, že otcom dieťaťa je manžel matky. Opak doposiaľ nebol preukázaný a z podaného odvolania nevyplýva, aby táto domnienka bola vyvrátená.

Z uvedeného dôvodu súd návrh na prerušenie konania zamietol.

Pokiaľ ide o určenie výživného zo strany prvostupňového súdu, odvolací súd potvrdil rozsudok prvého stupňa v jeho napadnutej časti, t. j. vo výroku o určenie výživného na maloletú M. zo strany otca za obdobie od 20. 12. 2001 do 31. 12. 2004. V prevyšujúcej časti bolo rozhodnuté z toho dôvodu, že prvostupňový súd nezistil majetkové pomery za uvedené obdobie, t. j. za rok 2004.

Vo výroku o určenie výživného od 1. 1. 2005 do budúcna ako aj vo výroku o náhrade trov konania v tomto rozsahu bola vec zrušená a vrátená prvostupňovému súdu na ďalšie konanie.

Prvostupňový súd bude mať povinnosť vykonať ďalšie dokazovanie ohľadom výšky príjmu otca maloletej. Odvolateľ, čiže otec maloletej namietal príjem za zrušujúce obdobie a prvostupňový súd sa nevysporiadal s príjmom otca za uvedené obdobie.   Z uvedeného dôvodu súd   rozsudok súdu   prvého   stupňa v prevyšujúcej časti zrušil   a vrátil na   ďalšie konanie. Pretože v prevyšujúcej časti bol rozsudok zrušený povinnosťou prvostupňového súdu bude rozhodnúť vo výroku aj o náhrade trov konania a trov odvolacieho konania. Preto   okolnosti   uvádzané   navrhovateľom   v ústavnej   sťažnosti   považujeme   za nedôvodné a predmetnú sťažnosť navrhujeme zamietnuť.“

Ústavný súd nariadil verejné pojednávanie vo veci na 24. október 2006. Na ústnom verejnom pojednávaní sa zúčastnil len právny zástupca sťažovateľa, ktorý v zásade zotrval na   písomnej   sťažnosti.   Na   ústnom   pojednávaní   neodzneli   žiadne   nové   skutočnosti relevantné pre rozhodnutie ústavného súdu.

Ústavný súd odročil verejné ústne pojednávanie na 6. december 2006. Krajský súd po doručení oznámenia o odročení pojednávania oznámil 20. novembra 2006 ústavnému súdu, že sa na verejnom ústnom pojednávaní 6. decembra 2006 nezúčastní.

Právny   zástupca   sťažovateľa   oznámil   na   ústnom   verejnom   pojednávaní,   že   si uplatňuje úhradu trov konania, ktorú vyčísli v trojdňovej lehote po uskutočnení verejného ústneho pojednávania; úhradu trov konania však právny zástupca sťažovateľa nevyčíslil.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na rovnosť v konaní upraveného v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru rozsudkom krajského súdu č. k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006.

Podľa čl. 47 ods. 3 ústavy všetci účastníci sú si v konaní podľa odseku 2 rovní.

Podľa čl. 37 ods. 3 Listiny všetci účastníci konania sú si rovní.

Podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu...

Z obsahu   sťažnosti   a zistení   ústavného   súdu   vyplýva,   že   okresný   súd   v konaní o zverenie do výchovy a určenie výživného napadnutým rozsudkom okrem iného zaviazal sťažovateľa   zaplatiť výživné na   maloletú   M.   G.   za   obdobie   od   20.   decembra   2001   do 31. decembra   2002   (tzv.   zmeškané   obdobie),   a to   napriek   tomu,   že   predchádzajúcim rozsudkom okresného súdu sp. zn. 19 P 225/2002 z 26. januára 2004 bolo konanie o určenie výživného za čas od 1. septembra 1999 do právoplatnosti rozsudku zastavené z dôvodu späťvzatia návrhu. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 3. apríla 2004.

Z namietaného rozsudku krajského súdu, ako aj vyjadrenia krajského súdu vyplýva, že tento okrem iného potvrdil rozsudok okresného súdu v jeho napadnutej časti a vo výroku o určení výživného na maloletú M. zo strany otca za obdobie od 20. decembra 2001 do 31. decembra 2004 a zaviazal otca (sťažovateľa) zaplatiť dlžné výživné za toto obdobie do 3 dní   od   právoplatnosti   tohto   rozsudku.   Zo   zistenia   ústavného   súdu   zároveň   vyplýva,   že krajský súd sa v odôvodnení svojho rozsudku vôbec nezaoberal skutočnosťou, že okresný súd predchádzajúcim svojím rozsudkom sp. zn. 19 P 225/2002 z 26. januára 2004 konanie o určenie výživného za čas od 1. septembra 1999 zastavil, a to napriek tomu, že na túto skutočnosť sťažovateľ vo svojom odvolaní z 15. apríla 2005 doručenom okresnému súdu 18. apríla 2005 upozornil a namietal ju ako zákonnú prekážku konania.

Z obsahu uvedeného odvolania sťažovateľa podľa názoru ústavného súdu vyplýva, že išlo o kľúčový dôvod, o ktorý sťažovateľ, resp. jeho právny zástupca oprel svoje odvolanie. Ústavný súd v tejto súvislosti upozornil na § 212 Občianskeho súdneho poriadku, podľa ktorého   je   odvolací   súd   rozsahom   a dôvodmi   odvolania   viazaný.   Ústavný   súd   zároveň konštatoval,   že   na   túto   námietku   sťažovateľa,   ktorá   sa   opakovala   aj   v jeho   sťažnosti adresovanej ústavnému súdu, krajský súd nereagoval ani vo svojom vyjadrení k sťažnosti sťažovateľa.

Vychádzajúc z textu citovaného čl. 127 ods. 1 ústavy je systém ústavnej ochrany základných práv a slobôd rozdelený medzi všeobecné súdy a ústavný súd, pričom právomoc všeobecných súdov je ústavou založená primárne („... ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd“) a právomoc ústavného súdu len subsidiárne.

Podľa   svojej   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   zásadne   oprávnený preskúmavať   a posudzovať   právne   názory   všeobecného   súdu,   ktoré   ho   pri   výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol alebo nebol náležite zistený skutkový stav a aké skutkové a právne závery zo skutkového stavu   všeobecný   súd vyvodil.   Úloha ústavného súdu   sa obmedzuje   na   kontrolu   zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o ľudských právach a základných slobodách (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Z tohto postavenia ústavného súdu vyplýva, že môže preskúmavať také rozhodnutia všeobecných súdov, ak v konaní, ktoré mu predchádzalo, alebo samotným rozhodnutím, došlo k porušeniu základného práva alebo slobody. Skutkové a právne závery všeobecného súdu   môžu   byť   teda   predmetom   kontroly   vtedy,   ak   by   vyvodené   závery   boli   zjavne neodôvodnené   alebo   arbitrárne,   a tak   z ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné a zároveň by mali za následok porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00 mutatis mutandis I. ÚS 37/95, II. ÚS 58/98, I. ÚS 5/00, I. ÚS 17/00).

Z obsahu sťažnosti, dokumentácie predloženej sťažovateľom, ako aj súdneho spisu týkajúceho sa namietaného konania vyplýva, že v danom prípade je namietaný rozsudok krajského   súdu   č.   k.   6   Co   P   11/2005-337   z 31.   januára   2006   v časti,   v ktorej   bolo povinnosťou   krajského   súdu   vysporiadať   sa   s námietkou   sťažovateľa   (uvedenou   v jeho odvolaní)   o tom,   že   konanie   o určenie   výživného   za   čas   od   1.   septembra   1999   bolo právoplatne zastavené, zjavne neodôvodnený, pričom sa nedotkol otázky, prečo rozhodoval po späťvzatí návrhu (pretože vo všeobecnosti platí, že nemožno rozhodovať o tom, čo sa vzalo   späť),   čo   ústavný   súd   považoval   z   ústavného   hľadiska   za   neospravedlniteľné a neudržateľné,   a preto   rozhodol   o tom,   že   označeným   rozsudkom   došlo   k porušeniu ústavou chráneného práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie.

Pokiaľ ide o namietané porušenie základného práva sťažovateľa na rovnosť v konaní podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny ústavný súd konštatoval, že vyslovenie porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru na zabezpečenie nápravy vo veci a poskytnutie účinnej ochrany sťažovateľovi postačuje, pričom zaoberať sa podrobnejšie dôvodmi porušenia základných práv sťažovateľa podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 Listiny, ktoré sťažovateľ vidí najmä v tom, že okresný súd a následne krajský súd   nedostatočne   prihliadli   na   ním   navrhované   dôkazy,   a tým   spôsobili   nerovnosť účastníkov   namietaného   konania,   by   presahovalo   rámec   jeho   subsidiárnej   funkcie   pri ochrane   ústavou   chránených   práv   fyzických   osôb   alebo   právnických   osôb,   a preto   sa obmedzil vo výrokovej časti tohto nálezu len na vyslovenie porušenia práva sťažovateľa na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ústavný súd môže zároveň vec vrátiť na ďalšie konanie. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže   ústavný   súd   zároveň   na   žiadosť   osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   ústavný   súd   zrušil   rozsudok   krajského   súdu   č.   k. 6 Co P 11/2005-337 z 31. januára 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Ústavný súd v súvislosti s týmto návrhom sťažovateľa dospel k záveru, že pre dosiahnutie nápravy vo veci je nevyhnutné, aby využil aj svoju ďalšiu právomoc podľa čl. 127 ods. 2 ústavy, a preto vyhovel návrhu sťažovateľa a zrušil označený rozsudok krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. Krajský súd bude v ďalšom konaní vo veci podľa §   56   ods.   7   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“)   viazaný   právnymi   názormi ústavného súdu vyjadrenými v tomto náleze.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   právo sťažovateľa   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru,   zaoberal   sa   ústavný   súd   aj   žiadosťou sťažovateľa o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Svoju žiadosť o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia konkretizoval sťažovateľ prostredníctvom svojho právneho zástupcu na verejnom pojednávaní, keď poukázal na skutočnosť, že nezákonným postupom súdov v priebehu šiestich rokov bola permanentne znižovaná ľudská dôstojnosť a vážnosť sťažovateľa a pravidelne mu bola spôsobovaná hlboká psychická trauma, čo mu sťažovalo   vysokoškolské   štúdium   a neskôr   (po   ukončení   štúdia)   zabezpečovanie   chodu exekútorského   úradu.   Právny   zástupca   sťažovateľa   poukázal   tiež   na   skutočnosť,   že sťažovateľ   napriek   tomu,   že   ešte   nebolo   právoplatne   určené   v súdnom   konaní   jeho otcovstvo, už zaplatil na výživnom na maloletú M. 173 322 Sk.

Ústavný   súd   sa   nestotožnil   s touto   argumentáciou   sťažovateľa   a finančné zadosťučinenie   sťažovateľovi   nepriznal.   Považoval   za   postačujúce   vyslovenie   porušenia základného práva sťažovateľa a vrátenie napadnutého rozsudku krajskému súdu na ďalšie konanie a rozhodnutie.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátom JUDr. J. G. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil   sumou   5   788   Sk   (slovom   päťtisícsedemstoosemdesiatosem   slovenských   korún) spolu za dva úkony právnej pomoci (prevzatie veci a spísanie sťažnosti) podľa § 1 ods. 3, § 11 ods. 2, § 14 ods. 1 písm. a) a c) a § 16 ods. 3 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych   služieb   v znení   neskorších   predpisov   (vypočítanou   zo   základu   nominálnej mesačnej   mzdy   zamestnanca   hospodárstva   Slovenskej   republiky   v prvom   polroku   2005 v sume 16 381 Sk, t. j. dvakrát 2730 Sk a dvakrát 164 Sk za miestne telekomunikačné výdavky a miestne prepravné, pretože išlo o úkony urobené v roku 2006), ktoré považoval za účelne vynaložené náklady právnej služby.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. decembra 2006