znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 209/04-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 20. októbra 2004 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Jozefa Lieskovského, bytom N., vo veci porušenia jeho základného práva na riadny a spravodlivý proces a základného práva na zákonného sudcu rozsudkom Krajského súdu v Bratislave č. k. Z-2-30 Cb 1528/93-236 z 26. novembra 2001 a rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. k. 4 Obo 48/02-260 z 27. februára 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Jozefa Lieskovského o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 30. augusta 2004   doručené   podanie   Ing.   Jozefa   Lieskovského,   bytom   N.   (ďalej   len   „sťažovateľ“), označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   ods. 1   ústavného   zákona   č.   460/1992   Zb. (Ústava Slovenskej republiky)...“. Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že smeruje proti rozsudku Krajského   súdu   v Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   Z-2-30   Cb   1528/93-236 z 26. novembra 2001 a proti rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) č. k. 4 Obo 48/02-260 z 27. februára 2003, ktorým potvrdil zamietajúci rozsudok krajského súdu o povinnosti zaplatiť úver.

Konanie vo veci sa začalo na základe žaloby podanej krajskému súdu 9. novembra 1993 Investičnou   a rozvojovou   bankou, a. s.,   Bratislava, hlavnou pobočkou   Nitra, proti sťažovateľovi   ako   odporcovi.   Krajský   súd   21.   februára   1994   rozhodol,   že   odporca (sťažovateľ) je povinný zaplatiť navrhovateľovi istinu s úrokom a náhradu trov konania. Sťažovateľ sa proti tomuto rozsudku odvolal na najvyššom súde. Najvyšší súd 2. novembra 1994 uznesením zrušil rozsudok krajského súdu a vrátil vec na ďalšie konanie. Dôvodom bolo nedostatočné zistenie skutkového stavu.

Krajský súd rozhodol 18. mája 1995 čiastočným rozsudkom, že odporca (sťažovateľ) je   povinný   zaplatiť   istinu   s úrokom   a náhradu   trov   konania.   Proti   tomuto   rozsudku   sa sťažovateľ odvolal na najvyššom súde. Najvyšší súd 31. októbra 1995 uznesením zrušil napadnutý   čiastočný   rozsudok   a vec   vrátil   krajskému   súdu   na   ďalšie   konanie,   pretože krajský súd nevykonal dokazovanie v zmysle predchádzajúceho rozhodnutia najvyššieho súdu. Následne krajský súd uznesením pripustil do konania ďalšieho účastníka na strane žalovaného. Sťažovateľ sa proti tomuto uzneseniu odvolal, ale najvyšší súd rozhodnutie 20. decembra 1996 potvrdil. Krajský súd ďalším rozsudkom z 22. apríla 1999 rozhodol, že sťažovateľ   s ďalším   odporcom   je   povinný   zaplatiť   istinu   s úrokom   a trovy   konania. Sťažovateľ   sa   proti   tomuto   rozsudku   odvolal.   Najvyšší   súd   uznesením   rozhodnutie krajského   súdu   opäť   zrušil   a vrátil   na   ďalšie   konanie.   Krajský   súd   v rozsudku z 26. novembra   2001   v časti   vec   zastavil,   voči   druhému   odporcovi   žalobu   zamietol a sťažovateľovi uložil povinnosť zaplatiť upravenú sumu a trovy konania. Sťažovateľ podal proti rozhodnutiu odvolanie. Najvyšší súd uznesením z 27. februára 2003 rozsudok súdu prvého stupňa voči sťažovateľovi potvrdil.

Sťažovateľ   sa   ďalej   obrátil   13.   júna   2003   s podnetom   na   podanie mimoriadneho dovolania   na   generálneho   prokurátora   Slovenskej   republiky (ďalej len „generálny prokurátor“).   Prokurátorka   Generálnej   prokuratúry   Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) jeho podnet odložila listom z 11. decembra 2003 (č. k. VI/2 Pz 244/03-18). Na ďalšie doplňujúce podanie sťažovateľa zo 17. januára 2004   generálna   prokuratúra   reagovala   listom   zo   14.   júna   2004,   v ktorom   zotrvala   na pôvodnom vybavení podnetu sťažovateľa z 11. decembra 2003.

Na   základe   uvedených   skutočností   sťažovateľ   žiadal   ústavný   súd,   aby   o   jeho sťažnosti takto rozhodol:

1. Zrušujú sa rozsudky Krajského súdu v Bratislave, sp. zn.: Z-2-30 Cb 1528/93 zo dňa 26. 11. 2001 a rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn.: 4 Obo 48/02- 260 zo dňa 27. 2. 2003 a uvedené rozsudky sa menia tak, že žaloba žalobcu   IRB OTP, Banka Slovensko, Bratislava, a. s., Štúrova 5 o zaplatenie 9.000.000,- Sk s prísl. sa v celom rozsahu zamieta.

2. Žalobca OTP Banka Slovensko, Bratislava, a. s., Štúrova 5 je povinný zaplatiť trovy konania pred Ústavným súdom SR vo výške, ktoré uvediem na pojednávaní.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby   namietajú   porušenie   svojich   základných   práv   alebo   slobôd   upravených   v ústave, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“).

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   o ústavnom   súde   sťažnosť   sťažovateľa predbežne   prerokoval   na   svojom   neverejnom   zasadnutí,   pričom   zisťoval,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa § 25 ods. 2 tohto zákona. Podľa uvedeného ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   odmietnuť uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd   môže   odmietnuť   aj   návrh,   ktorý   je zjavne neopodstatnený.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o nich dozvedieť.

Ústavný súd listom sp. zn. Rvp 1402/04 z 21. septembra 2004 požiadal krajský súd o zaslanie rozhodnutia z konania vo veci sp. zn. 30 Cb 1528/93. Krajský súd vo svojom liste sp. zn. Spr. 3875/2004, ktorý bol ústavnému súdu doručený 5. októbra 2004, oznámil, že konanie v uvedenej veci je právoplatne skončené a rozhodnutie nadobudlo voči odporcovi – sťažovateľovi právoplatnosť 2. júna 2003. Konanie v uvedenej veci bolo teda skončené takmer 15 mesiacov pred podaním sťažnosti ústavnému súdu.

Sťažovateľ vychádzal z toho, že podnet na podanie mimoriadneho dovolania podľa § 243e   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorý   podal   13.   júna   2003   generálnemu prokurátorovi, je opravným alebo iným právnym prostriedkom v zmysle § 53 ods. 1 zákona o ústavnom súde a od jeho vybavenia odvodil zachovanie lehoty pre podanie sťažnosti na ústavnom súde. Podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu (I. ÚS 19/01, III. ÚS 202/02) však mimoriadne opravné prostriedky, ktoré sťažovateľ nemôže uplatniť osobne, nemožno považovať   za   účinné   prostriedky   nápravy,   ktoré   sú   mu   priamo   dostupné.   Takýmto mimoriadnym opravným prostriedkom je v občianskom súdnom konaní práve mimoriadne dovolanie.

Keďže sťažovateľ vo svojej sťažnosti napadol konanie pred krajským súdom sp. zn. Z-2-30   Cb   1528/93   a   najvyšším   súdom   sp.   zn.   4   Obo   48/02,   ktoré   bolo   právoplatne skončené 2. júna 2003, a keďže jeho sťažnosť bola doručená ústavnému súdu až 30. augusta 2004,   bolo   ju   potrebné   odmietnuť   ako   podanú   oneskorene   už   po   jej   predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 20. októbra 2004