znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 209/03-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť maloletého P. K., zastúpeného matkou H. K., obaja bytom S. N. V., právne zastúpeného advokátkou JUDr. I. R., K., vo veci porušenia jeho základných práv podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 3 ods. 2 a čl. 16 ods. 1 a 2 Dohovoru o právach dieťaťa postupom Okresného úradu justičnej polície Policajného zboru v Spišskej   Novej   Vsi   v konaní   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-76/10-SN-2003,   ako   aj   uznesením Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi č. k. 1 Pv 118/03-37 z 12. mája 2003 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť maloletého P. K. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 23. júna 2003 doručené podanie maloletého P. K. (ďalej len „sťažovateľ“), zastúpeného matkou H. K., obaja   bytom   S.   N.   V.,   právne   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   I.   R.,   K.,   označené   ako „Sťažnosť   podľa   článku   127   Ústavy   Slovenskej   republiky“   s pripojenými   prílohami. Sťažnosť sťažovateľa smerovala proti Okresnému úradu justičnej polície Policajného zboru v Spišskej Novej Vsi (označenému ako odporca v I. rade) a Okresnej prokuratúre v Spišskej Novej Vsi (označenej ako odporca v II. rade), ktoré svojím postupom v trestnom konaní proti otcovi sťažovateľa Ing. Ľ. K., resp. spôsobom vybavenia sťažnosti matky sťažovateľa proti   uzneseniu   o postúpení   veci   Okresnému   úradu   v Spišskej   Novej   Vsi   Okresnou prokuratúrou v Spišskej Novej Vsi mali porušiť označené základné práva sťažovateľa podľa Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

V konkrétnostiach potom sťažovateľ uviedol:„U   odporcu   v 1.   rade   sa   viedlo   pod   sp.   zn.   ČVS:   OUJP-76/10-SN-2003   trestné stíhanie obvineného Ing. Ľ. K. za trestný čin únosu podľa § 216 ods. 1 Tr. zák. a za trestný čin marenia výkonu úradného rozhodnutia podľa § 171 ods. 3 Tr. zák., ktorých sa dopustil dňa 16. 1. 2003 o 14.30 hod. obvinený Ing. Ľ. K. tak, že v blízkosti brány areálu základnej školy násilím zobral svojho syna - sťažovateľa - mal. P. K., pričom dcéru Ľ. K. udrel päsťou do tváre, pričom jej svojím konaním spôsobil bolestivosť hlavy, erytem tváre a hematóm hornej pery vpravo, ktorých liečenie si vyžiadali práceneschopnosť Ľ. K. od 17. 1. 2003 do 20. 1. 2003 a to aj napriek tomu, že rozsudkom Okresného súdu v Spišskej Novej Vsi sp. zn. Nc 44/98 súd zveril mal. deti do výchovy matky H. K. Obvinený sťažovateľa odovzdal matke v ten istý deň o 16.00 hod.

Odporca v 1. rade uznesením sp. zn. ČVS: OUJP-76/10-SN-2003 zo dňa 11. 4. 2003 postúpil túto vec na prejednanie Okresnému úradu v Spišskej Novej Vsi, odboru všeobecnej vnútornej správy, lebo výsledky prípravného konania ukazujú, že nejde o trestný čin, ale ide o skutok,   ktorý   by   mohol   okresný   úrad   posúdiť   ako   priestupok   proti   občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. d) Zákona č. 372/1990 Zb.

Proti tomuto uzneseniu podala právna zástupkyňa matky sťažovateľa dňa 28. 4. 2003 sťažnosť.

Dňa 12. 5. 2003 predložila právna zástupkyňa matky odporcovi v 1. rade správu z psychologického vyšetrenia mal. Patrika psychologičky PhDr. E. S. zo dňa 2. 5. 2003, ktorá preukazuje skutočnosti uvádzané v sťažnosti zo dňa 28. 4. 2003.

Odporca v 2. rade uznesením sp. zn. 1 Pv 118/03 zo dňa 12. 5. 2003, doručeným právnej zástupkyňa matky sťažovateľa dňa 16. 5. 2003, sťažnosť matky sťažovateľa zamietol ako   podanú   neoprávnenou   osobou...“,   hoci   uvádza,   že „preskúmal   správnosť   všetkých výrokov napadnutého uznesenia odporcu v 1. rade.“

Hoci   sťažovateľ   uznal,   že   štát   má   v oblasti   trestného   práva   výlučné   postavenie a samotný určuje, aké správanie je trestným činom, na druhej strane (a podľa jeho názoru): „Sťažovateľ má a mal právo očakávať, že za zásah do jeho súkromia konaním, ktoré Tr. zák. kvalifikuje ako trestný čin vyvodí štát voči jeho páchateľovi dôsledky Tr. zák. a Tr. poriadkom   predpokladané.   V situácii   sťažovateľa   je   toto   jediný   možný   spôsob,   ktorým štátne orgány budú vykonávať činnosť, ktorej zmyslom a účelom bude ochrana základných práv   sťažovateľa.   Ak   odporcovia   v 1.   a 2.   rade   nekonali,   odmietli   sťažovateľovým základným   právam   poskytnúť   ochranu,   ktorú   je   štát   povinný   poskytnúť   a stali   sa   tak zodpovednými za porušenie jeho práv.“

V dôsledku uvedeného sťažovateľ požiadal, aby ústavný súd po prijatí jeho sťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:

„Právo   sťažovateľa   mal.   P.   K.,   na   nedotknuteľnosť   obydlia   a jeho   súkromia zakotvené v článku 16 ods. 1 Ústavy SR, na ochranu a starostlivosť nevyhnutnú pre jej blaho zakotveného v článku 3 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, na nebyť vystavované svojvoľnému zasahovaniu do svojho súkromného života zakotveného v článku 16 ods. 1 Dohovoru   o právach   dieťaťa,   na   zákonnú   ochranu   proti   takým   zásahom   alebo   útokom zakotveného v článku 16 ods. 2 Dohovoru o právach dieťaťa, bolo uznesením Okresného úradu justičnej polície PZ v Spišskej Novej Vsi sp. zn. ČVS: OUJP-76/10-SN-2003 zo dňa 11. 4. 2003 a uznesením Okresnej prokuratúry v Spišskej Novej Vsi sp. zn. 1 Pv 118/03 zo dňa 12. 5. 2003 porušené.

Ústavný súd Slovenskej republiky priznáva mal. P. K. finančné zadosťučinenie vo výške 150.000,- Sk.

Odporcovia v 1. a v 2. rade sú povinní spoločne a nerozdielne nahradiť mal. P. K. všetky trovy tohto konania.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Berúc do úvahy uvedené kritériá ústavný súd preskúmal sťažnosť sťažovateľa a po jej   predbežnom   prerokovaní   ju   bol   nútený   odmietnuť   z dôvodu   jej   zjavnej neopodstatnenosti.

Pri svojom rozhodovaní vychádzal predovšetkým z toho, že súčasťou žiadneho zo sťažovateľom označených základných práv nie je povinnosť orgánov štátu kvalifikovať to konanie, v ktorom videl porušenie svojich základných práv, ako trestný čin. Sťažovateľ však   za   ich   porušenie   označil   práve   takýto   postup   Okresného   úradu   justičnej   polície Policajného   zboru   v Spišskej   Novej   Vsi,   pretože   podľa   jeho   tvrdenia   „má   a mal   právo očakávať, že za zásah do jeho súkromia konaním, ktoré Tr. zákon kvalifikuje ako trestný čin, vyvodí štát voči jeho páchateľovi dôsledky Tr. zák. a Tr. poriadkom predpokladané“, a keďže odporcovia v 1. a 2. rade tak nekonali, „stali sa zodpovednými za porušenie jeho práv“.

Ústavný   súd   sa   bol   s takouto   argumentáciou   nútený   vysporiadať   už   viackrát v konaniach   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného   práva   sťažovateľov   na súdnu alebo inú právnu ochranu, pričom vždy uviedol, že „Právo fyzickej osoby na začatie trestného konania voči označenej fyzickej osobe... nepatrí medzi základné práva a slobody podľa druhej hlavy ústavy a ani ho nemožno odvodiť z niektorého zo základných práv alebo slobôd“ (I. ÚS 64/96, II. ÚS 42/00, I. ÚS 76/03).

Uvedené konštatovanie platí ale v plnom rozsahu aj vo vzťahu k základným právam označeným sťažovateľom a keďže „bez právneho významu by teda bolo zaoberať sa takými postupmi   označených   štátnych   orgánov,   ktoré   nesmerujú   k porušeniu   základného   práva alebo   slobody“   (I.   ÚS   36/98),   a sťažnosť   sťažovateľa   smerovala   k preskúmaniu   takých postupov a rozhodnutí orgánov štátu, ktoré nie sú vôbec spôsobilé porušiť jeho základného práva   podľa   ústavy   alebo   medzinárodného   dohovoru,   bolo   ju   potrebné   odmietnuť   ako zjavne   neopodstatnenú   už   po   jej   predbežnom   prerokovaní   podľa   §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2003