SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 208/2016-14
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ - ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného IUGIS LEGAL s. r. o., Godrova 12,Bratislava, v mene ktorej koná advokátka JUDr. Katarína Štellmachová, LL.M. PhD.,ktorou namieta porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočnýchprieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Krajského súduv Bratislave v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 207/2013, a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 11. februára2016 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len„sťažovateľ“), zastúpeného IUGIS LEGAL s. r. o., Godrova 12, Bratislava, v mene ktorejkoná advokátka JUDr. Katarína Štellmachová, LL.M. PhD., ktorou namieta porušeniesvojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Bratislave(ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 Cob 207/2013 (ďalej len„napadnuté konanie“).
Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že sťažovateľ sa v postavenížalobcu v konaní vedenom Okresným súdom Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) podsp. zn. 22 Cb 29/2013 domáhal proti žalovanému zaplatenia sumy 771,43 €. O žalobesťažovateľa rozhodol okresný súd rozsudkom č. k. 22 Cb 29/2013-129 z 11. júla 2013(ďalej len „rozsudok z 11. júla 2013“) tak, že žalovaného zaviazal zaplatiť sťažovateľovisumu 771,43 € s úrokom z omeškania 8,75 % ročne od 15. augusta 2012 do zaplatenia,zaplatiť trovy konania v sume 46 € za súdny poplatok a trovy právneho zastúpenia v sume785,66 €. O vzájomnom žalobnom návrhu okresný súd rozsudkom z 11. júla 2013 rozhodoltak, že sťažovateľa zaviazal zaplatiť žalovanému sumu 1 785,71 € s úrokom z omeškania8,75 % ročne od 22. septembra 2012 do zaplatenia a vo zvyšku vzájomný žalobný návrhzamietol. Žalovaný bol zároveň rozsudkom okresného súdu z 11. júla 2013 zaviazanýzaplatiť čiastočnú náhradu trov konania v sume 570,89 €. Dňa 27. augusta 2013 sťažovateľpodal proti rozsudku okresného súdu z 11. júla 2013 odvolanie, o ktorom podľa tvrdeniasťažovateľa krajský súd„nerozhodol ani takmer dva a pol roka od podania odvolania“.
Sťažovateľ sa domáha aj priznania primeraného finančného zadosťučinenia v sume2 000 €, čo odôvodňuje takto:„U sťažovateľa v dôsledku dlhodobej nečinnosti KS BA došlo a stále dochádza k pocitom bezmocnosti, ako aj dlhotrvajúcim pocitom márnosti z nespravodlivosti a z nemožnosti včasného a účinného uplatnenia svojich práv v súdnom konaní, ako aj k strate viery v spravodlivosť a strate dôvery v základné princípy každého právneho štátu, akými sú napr. princíp právnej istoty.“
Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhuje, aby ústavný súd po prijatísťažnosti na ďalšie konanie nálezom rozhodol takto:
„1. Sťažnosti sťažovateľa sa vyhovuje.
2
2. Základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, postupom Krajského súdu v Bratislave v konaní vedenom pod spis. zn.: 8 Cob/207/2013 porušené bolo.
3. Krajskému súdu v Bratislave prikazuje v konaní vedenom pod spis. zn.: 8 Cob/207/2013 konať bez zbytočných prieťahov.
4. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 2 000 € (slovom dve tisíc eur), ktoré mu je Krajský súd v Bratislave povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.
5. Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia vo výške 303,16 €, ktoré je Krajský súd v Bratislave povinný sťažovateľovi vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa...“
II.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy
3
podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.
Podľa § 20 ods. 4 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom nazačatie konania okrem prípadov výslovne uvedených v tomto zákone. Viazanosť ústavnéhosúdu návrhom na začatie konania sa prejavuje vo viazanosti petitom, teda tou časťousťažnosti, v ktorej sťažovateľ špecifikuje, akého rozhodnutia sa domáha (§ 20 ods. 1 zákonao ústavnom súde), čím zároveň vymedzí rozsah predmetu konania pred ústavným súdomz hľadiska požiadavky na poskytnutie ústavnej ochrany. Vzhľadom na to môže ústavný súdrozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahuk tomu subjektu, ktorého označil za porušovateľa svojich práv. Platí to predovšetkýmv situácii, keď je sťažovateľ zastúpený zvoleným advokátom (m. m. II. ÚS 19/05,III. ÚS 2/05, IV. ÚS 287/2011).
V nadväznosti na uvedené ústavný súd konštatuje, že sťažovateľ, zastúpenýkvalifikovanou právnou zástupkyňou, sa v petite sťažnosti domáha vyslovenia porušeniazákladného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavypostupom krajského súdu v napadnutom konaní.
Z už citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavnéhosúdu pri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavneneopodstatnená. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavneneopodstatnenú sťažnosť ide vtedy, keď namietaným postupom alebo namietanýmrozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného právaalebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom alebo rozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základnýmprávom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov, a to ajvtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesnýstav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedenásituácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05,II. ÚS 20/05, IV. ÚS 55/05, IV. ÚS 288/05).
4
Súčasťou rozhodovacej činnosti ústavného súdu je aj ustálený právny názor (napr.II. ÚS 12/01, IV. ÚS 61/03, IV. ÚS 205/03, I. ÚS 16/04), podľa ktorého sa ochranazákladnému právu podľa čl. 48 ods. 2 ústavy poskytuje v konaní pred ústavným súdom lenvtedy, ak v čase uplatnenia tejto ochrany porušovanie tohto základného práva označenýmiorgánmi verejnej moci (v tomto prípade krajským súdom) ešte mohlo trvať. Ak v časedoručenia sťažnosti ústavnému súdu už nemohlo dochádzať k namietanému porušovaniuoznačeného základného práva, ústavný súd ju zásadne odmietne ako zjavne neopodstatnenú(§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).
Jednou zo základných pojmových náležitostí sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,ktorou sa sťažovatelia domáhajú ochrany svojho základného práva na prerokovanie veci bezzbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, je to, že musí smerovať proti aktuálnemua trvajúcemu zásahu orgánov verejnej moci do ústavou chránenej sféry sťažovateľov.Uvedený názor vychádza zo skutočnosti, že táto sťažnosť zohráva aj významnú preventívnufunkciu, a to ako účinný prostriedok na to, aby sa predišlo zásahu do základných práv,a v prípade, že už k zásahu došlo a jeho účinky stále trvajú, aby sa v porušovaní týchto právďalej nepokračovalo. Preto ak je zrejmé, že v čase, keď bola sťažnosť ústavnému súdudoručená, už k prieťahom v namietanom konaní nemôže dochádzať, je daný dôvod naodmietnutie takejto sťažnosti pre jej zjavnú neopodstatnenosť.
V posudzovanej veci v čase doručenia sťažnosti ústavnému súdu (11. februára 2016)krajský súd v napadnutom konaní už nemohol porušovať základné právo sťažovateľa podľačl. 48 ods. 2 ústavy, keďže v tom čase už o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku okresnéhosúdu z 11. júla 2013 rozhodol uznesením sp. zn. 8 Cob 207/2013 zo 14. decembra 2015,ktorým odvolaním napadnutý rozsudok okresného súdu zrušil a vec vrátil okresnému súduna ďalšie konanie.
S prihliadnutím na uvedené ústavný súd konštatuje, že krajský súd v čase podaniasťažnosti nemohol vykonávať žiadne úkony smerujúce k odstráneniu stavu právnej neistotysťažovateľa, keďže v tomto čase už bolo vyhlásené uznesenie sp. zn. 8 Cob 207/2013,
5
ktorým bol zrušený rozsudok okresného súdu z 11. júla 2013 a vec bola vrátená tomutosúdu na ďalšie konanie, takže spis sa už nenachádzal v dispozičnej sfére krajského súdu.
Z uvedeného dôvodu ústavný súd sťažnosť sťažovateľa pri predbežnom prerokovaníodmietol ako zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (obdobnepozri napr. IV. ÚS 219/03, II. ÚS 24/06).
Vzhľadom na odmietnutie sťažnosti bolo bez právneho významu zaoberať sa ďalšímipožiadavkami sťažovateľa formulovanými v jeho sťažnosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 2. marca 2016
6