SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 208/2015-12

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa   (sudca   spravodajca)   predbežne   prerokoval   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   JUDr.   Martinom   Salokom,   Advokátskakancelária, Zvonárska 8, Košice, vo veci namietaného porušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1Ústavy   Slovenskej   republiky,   ako   aj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn.9 Er 246/2012 a jeho uznesením č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 14. januára2015 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo veci namietanéhoporušenia čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), akoaj   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len„dohovor“)   postupom   Okresného   súdu   Rožňava   (ďalej   len   „okresný   súd“)   v konanívedenom pod sp. zn. 9 Er 246/2012 a jeho uznesením č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca2013. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 12. januára 2015.

Zo sťažnosti a z listinných dôkazov vyplýva, že sťažovateľ bol rozsudkom okresnéhosúdu č. k. 9 C 54/2010-106 z 27. augusta 2010 zaviazaný prispievať na výživu mal. dcérya mal. syna po 200 € mesačne. Keďže sa omeškal s úhradou výživného v mesiaci február2012, okresný súd vydal 14. marca 2012 poverenie na vykonanie exekúcie na vymoženiepovinnosti sťažovateľa zaplatiť bežné výživné v celkovej výške 400 € od 15. februára 2012do budúcna. Sťažovateľ podal 14. apríla 2012 námietky proti trovám exekúcie a 25. apríla2012 námietky proti exekúcii.

Uznesením okresného súdu č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca 2013 (ktoré boloprávnemu   zástupcovi   sťažovateľa   doručené   3.   apríla   2013)   bola   exekúcia   vyhlásená   zaneprípustnú a bola zastavená. Námietky sťažovateľa proti trovám exekúcie boli zamietnuté.V uznesení však absentuje výrok o trovách exekúcie, hoci z ustanovenia § 200 ods. 5Exekučného poriadku vyplýva povinnosť rozhodnúť o tom, kto a v akej výške platí trovyexekúcie v prípade, ak súd rozhodne o zastavení exekúcie.

V odôvodnení uznesenia okresný súd uvádza, že „O trovách exekúcie rozhodne súd v zmysle § 151 ods. 3 OSP samostatným uznesením.“. Vo výrokovej časti uznesenia všaktakýto výrok absentuje. Sťažovateľ je preto toho názoru, že v uznesení chýba akýkoľvekvýrok o trovách exekučného konania.

Bez ohľadu na dosiaľ uvedené sťažovateľ namieta aj výrok uznesenia, ktorým bolizamietnuté   námietky   proti   trovám   exekúcie.   Tento   výrok   popiera   podstatu   a   účelustanovenia § 47 ods. 3 druhej vety Exekučného poriadku, podľa ktorého do doručeniapoverenia súdu na vykonanie exekúcie má exekútor nárok iba na odmenu za spísanie návrhuna   vykonanie   exekúcie   a   nárok   na   náhradu   účelne   vynaložených   hotových   výdavkov.To znamená, že exekútor vyčíslil trovy nesprávne.

Sťažovateľ žiada vydať tento nález:„Základné právo ⬛⬛⬛⬛ na súdnu a inú ochranu, zaručené čl. 46 ods. 1 Ústavy, jeho právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru a jeho základné právo zaručené čl. 20 ods. 1 Ústavy, postupom a rozhodnutím Okresného súdu Rožňava v konaní vedenom pod sp. zn. 9Er/246/2012 porušené bolo.

Okresnému súdu Rožňava prikazuje rozhodnúť o trovách exekúcie vedenej pod sp. zn. 9Er/246/2012.

Uznesenie Okresného súdu Rožňava č. k. 9Er/246/2012-81 zo dňa 20.03.2013, v časti výroku, ktorým boli námietky povinného proti trovám exekúcie zamietnuté, zrušuje a vec vracia Okresnému súdu Rožňava na ďalšie konanie.

priznáva   náhradu   trov   právneho   zastúpenia   advokátom, ktorú je Okresný súd Rožňava povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu

, do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

Z vyjadrenia predsedu okresného súdu sp. zn. Spr 8/15 z 11. marca 2015 doručenéhoústavnému súdu 18. marca 2015 (v odpovedi na výzvu ústavného súdu) vyplýva (inter alia),že proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 Er 246/2012-81 z 20. marca 2013 podal sťažovateľako   povinný   18.   apríla   2013   odvolanie.   Odvolanie   bolo   uznesením   Krajského   súdu   vKošiciach   (ďalej   len   „krajský   súd“)   č.   k.   16   CoE   141/2014-119   z   3.   septembra   2014odmietnuté. Sťažovateľ 11. decembra 2014 podal proti uzneseniu krajského súdu dovolanie.Okresný súd predložil dovolanie na vyjadrenie protistrane a zároveň vyzval všetkých navyčíslenie trov exekúcie, o ktorých je potrebné v konečnom dôsledku rozhodnúť. Pokiaľ ideo tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého okresný súd pri zastavení exekúcie nerozhodol ajo trovách exekúcie, treba uviesť, že najprv sa rozhodlo o merite veci a až v konečnomdôsledku po úplnom vyčíslení trov exekúcie po jej ukončení chcel samostatným uznesenímrozhodnúť o trovách. Následne okresný súd uznesením č. k. 9 Er 246/2012-151 z 5. marca2015 o trovách exekúcie rozhodol.

Z uznesenia okresného súdu č. k. 9 Er 246/2012-151 z 5. marca 2015, ktoré predložilústavnému   súdu   predseda   okresného   súdu   ako   prílohu   vyjadrenia   z   11.   marca   2015,vyplýva, že sťažovateľ bol zaviazaný zaplatiť súdnemu exekútorovi trovy exekúcie v sume50,12 € a oprávnený v sume 241,90 €.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republikyč. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred níma o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnomsúde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnostinavrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvodyuvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie.Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súdprávomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebonávrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhyzjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesenímbez ústneho pojednávania.

Sťažnosť v časti smerujúcej proti uzneseniu okresného súdu č. k. 9 Er 246/2012-81z 20. marca 2013 pre porušenie čl. 20 ods. 1 a čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj čl. 6 ods. 1dohovoru treba považovať za oneskorene podanú.

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvochmesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inomzásahu. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľmohol o opatrení alebo inom zásahu dozvedieť.

Uvedené uznesenie bolo doručené podľa rukou písanej poznámky 3. apríla 2013,preto sťažnosť odovzdaná na poštovú prepravu 12. januára 2015 bola oneskorene podaná.Okrem   toho   treba   z   pohľadu   ústavného   súdu   podotknúť,   že   (ako   to   vyplývaz vyjadrenia predsedu okresného súdu) proti uzneseniu krajského súdu podal sťažovateľodvolanie a po jeho odmietnutí dovolanie, o ktorom dosiaľ zrejme ešte rozhodnuté nebolo.Teda aj keby bola sťažnosť proti uzneseniu okresného súdu podaná v zákonnej lehote,nebola   by   daná   právomoc   ústavného   súdu   o   nej   konať   a   rozhodnúť,   pretože   ochranuoznačeným právam sťažovateľa dosiaľ poskytujú ešte všeobecné súdy, čo vzhľadom nasubsidiaritu právomoci ústavného súdu podľa čl. 127 ods. 1 ústavy vylučuje jeho právomocv tejto fáze konania.

Sťažnosť   v   časti,   ktorou   sťažovateľ   požaduje   prikázať   okresnému   súdu   rozhodnúťo trovách exekúcie, treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Okresný súd uznesením č. k. 9 Er 246/2012-151 z 5. marca 2015 už o trováchexekúcie rozhodol, a preto v súčasnosti neprichádza do úvahy prikázať okresnému súdu, abytakéto rozhodnutie vydal.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 1. apríla 2015