znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 208/2012-17

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. M. S., B., zastúpenej advokátom JUDr. J. B., Z., vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   v   konaniach   vedených   Špecializovaným   trestným súdom Pezinok pod sp. zn. PK-1 T 21/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. 5 Tost 21/2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. M. S.   o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. augusta 2011 doručená sťažnosť JUDr. M. S., B. (ďalej len „sťažovateľka“), vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 1 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   v   konaniach   vedených Špecializovaným   trestným   súdom   Pezinok   (ďalej   len   „špecializovaný   trestný   súd“)   pod sp. zn. PK-1 T 21/2009 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 5 Tost 21/2011. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 17. augusta 2011.

Zo sťažnosti a z pripojených listinných dôkazov vyplýva, že proti sťažovateľke je vedené   trestné   konanie   špecializovaným   trestným   súdom   pod   sp.   zn.   PK-1   T   21/2009 a konajúcim sudcom je samosudca JUDr. V. P. (ďalej len „sudca“). Sudca prijal obžalobu na   konanie   22.   septembra   2009,   následkom   čoho   bol   sťažovateľke,   ktorá   je   sudkyňou Krajského súdu v Banskej Bystrici, 23. septembra 2009 pozastavený výkon funkcie sudcu. Sťažovateľka   ešte   17.   augusta   2009   (keď   sa   z   médií   dozvedela   o   podaní   obžaloby) požiadala špecializovaný trestný súd o zastavenie trestného stíhania z dôvodu, že uznesenie ústavného súdu č. k. PL. ÚS 103/07-45 zo 17. júna 2007, ktorým sa rozhodlo o jej vydaní ako sudkyne na trestné stíhanie, jej bolo doručené 3. augusta 2007, pričom vyšetrovateľ vzniesol proti nej obvinenie už 27. júla 2007, teda skôr, ako uznesenie ústavného súdu nadobudlo   právoplatnosť.   Zároveň   sťažovateľka   žiadala   sudcu,   aby   si   tieto   dátumy a skutočnosti overil a vyžiadal si ich priamo z ústavného súdu s tým, aby následne konanie proti   nej   zastavil   s   poukazom   na   ustanovenie   §   9   ods.   1   písm.   b)   Trestného   poriadku z dôvodu,   že   vyšetrovateľ   mohol   zákonným   spôsobom   vzniesť   proti   nej   obvinenie   až po nadobudnutí právoplatnosti uznesenia ústavného súdu. Napriek tomuto podaniu si sudca uvádzané skutočnosti vôbec neoveril, na ústavný súd v súvislosti s dátumom právoplatnosti uznesenia č. k. PL. ÚS 103/07-45 sa neobrátil, obžalobu prijal, vo veci začal konať a stále v nej   aj   koná.   Sťažovateľka   potom   sama   požiadala   ústavný   súd   o oznámenie   dátumu právoplatnosti uznesenia, pričom listom ústavného súdu sp. zn. Spr 347/2011 z 20. apríla 2011 jej bolo oznámené, že uznesenie jej bolo doručené ako poslednej účastníčke konania 2. augusta   2007   a   nadobudlo   právoplatnosť   v   tento   deň.   Sťažovateľka   prostredníctvom svojho   obhajcu   list   ústavného   súdu   na   hlavnom   pojednávaní   4.   mája   2011   predložila sudcovi,   na   čo   tento   hlavné   pojednávanie   prerušil,   nechal   všetkých   účastníkov a predvolaných   svedkov   čakať na   chodbe   s   tým,   že   sa   s   uvedenou   skutočnosťou   musí vysporiadať.   Pred   obedom   sudca   vyhlásil   uznesenie,   že   hlavné   pojednávanie   odročuje na 9. máj 2011, pričom obhajcovi sťažovateľky nariadil, aby v deň hlavného pojednávania predložil originál uznesenia ústavného súdu s vyznačenou doložkou právoplatnosti. Zároveň opakovane na tento termín predvolal aj svedka. Na hlavnom pojednávaní konanom 9. mája 2011   sťažovateľka   prostredníctvom   obhajcu   predložila   sudcovi   požadovaný   originál uznesenia ústavného súdu opatrený doložkou právoplatnosti a vykonateľnosti s dátumom 2. august   2007.   Sudca   po   predložení   tohto   dôkazu   opäť   okamžite   prerušil   hlavné pojednávanie,   opäť   nechal   účastníkov   konania,   obhajcov   a   svedka   čakať   na   chodbe, nevykonal žiadne naplánované dôkazy a pred obedom vyhlásil uznesenie, ktorým hlavné pojednávanie   odročil   na   24.   jún   2011,   pričom   opakovane   na   tento   termín   predvolal   aj svedka. Na hlavnom pojednávaní konanom 24. júna 2011 sudca vyhlásil uznesenie, ktorým návrh   sťažovateľky   na   zastavenie   trestného   stíhania   zamietol   z   dôvodu,   že   predložené právoplatné   a   vykonateľné   uznesenie   ústavného   súdu   nemá   vplyv   na   pokračovanie   v konaní. Zároveň rozhodol, že v konaní bude pokračovať. Sudca sa v tejto súvislosti pre Tlačovú   agentúru   Slovenskej   republiky priamo vyjadril   tak,   že „rozhodnutie   ústavného súdu, ktoré bolo vyhlásené 27. 6. 2007, bolo právoplatné okamžite, a to, že teraz po štyroch rokoch   bolo   doplnené   pečiatkou   právoplatnosti   a   vykonateľnosti,   na   tom   nič   nemení“. Dodal tiež, že „proces môže pokračovať“. Na základe takéhoto postupu sudcu sťažovateľka prostredníctvom   svojho   obhajcu   na   tomto   hlavnom   pojednávaní   vzniesla   námietku zaujatosti   proti   sudcovi,   pričom   sudca   hneď   vyhlásil   uznesenie,   podľa   ktorého   nie   je vylúčený   z   vykonávania   úkonov   trestného   konania.   Obhajca   sťažovateľky   podal   proti uzneseniu   sťažnosť.   Sudca   následne   hlavné   pojednávanie   odročil   na   september   2011. Písomné vyhotovenie uznesenia špecializovaného trestného súdu č. k. PK-1 T 21/2009-2548 z 24. júna 2011 bolo sťažovateľke doručené 8. júla 2011. Podaním z 10. júla 2011 podanú sťažnosť proti uzneseniu písomne odôvodnila. Namietala jednak nerešpektovanie zásady hospodárnosti   a   efektívnosti   konania   opakovaným   nariaďovaním   hlavných   pojednávaní, na ktorých sa nepostupovalo v súlade s ustanovením § 32 ods. 4 Trestného poriadku, ďalej nerešpektovanie   princípu   rovnosti   zbraní   tým,   že   sudca   sa   ani   po   vyše   dvadsiatich mesiacoch   neobrátil   na   ústavný   súd   v súvislosti   s   dátumom   právoplatnosti   uznesenia ústavného súdu, hoci išlo o zásadnú otázku zákonnosti trestného stíhania sťažovateľky, a napokon nerešpektovanie vyznačenej doložky právoplatnosti s dátumom 2. august 2007. Uvedený   postup   sudcu   nemožno   považovať   za   nezaujatý   postup,   lebo   sudca   konal svojvoľne, pričom takéto konanie môže napĺňať znaky skutkovej podstaty trestného činu zneužívania právomoci verejného činiteľa.

Uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Tost 21/2011 z 20. júla 2011 bolo uznesenie špecializovaného trestného súdu sp. zn. PK-1 T 21/2009 z 24. júna 2011 zrušené. Podľa názoru najvyššieho súdu uznesenie špecializovaného trestného súdu nemalo byť vydané a o vznesenej námietke sťažovateľky sa vôbec nemalo konať, ako to ustanovuje § 32 ods. 6 Trestného poriadku, podľa ktorého o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takej námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4, alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup   súdu   v   konaní,   sa   nekoná;   to   platí   aj   o   námietke,   ktorá   je   založená   na   iných dôvodoch ako dôvodoch podľa § 31. Z obsahu sťažovateľkou vznesenej námietky zaujatosti je   evidentné,   že   odvodzuje   zaujatosť   samosudcu   proti   nej   len   od   procesného   postupu v prerokovávanej veci, predovšetkým z toho, že sudca nevyhovel jej návrhu na zastavenie trestného   stíhania   z   dôvodu,   že   obvinenie   proti   nej   bolo   vznesené   ešte   skôr,   ako   bolo právoplatné a vykonateľné uznesenie ústavného súdu o súhlase na jej trestné stíhanie ako sudkyne.   Od nevydania takého rozhodnutia   už pri   skúmaní obžaloby, určenia hlavného pojednávania a ďalších úkonov s tým spojených i vykonávania dôkazov, ktoré označuje ako nezákonné, odvíja aj spôsobenie škody, ktorá jej vzniká, a z toho zasa usudzuje, že sudca ju chce   zámerne   poškodiť.   Sťažovateľka   však   neuviedla   žiadne   skutočnosti,   ktoré   by vyjadrovali pomer sudcu, teda jeho osobný vzťah k prerokovávanej veci alebo k osobám predpokladaným v ustanovení § 31 ods. 1 Trestného poriadku, predovšetkým k nej samotnej alebo jej obhajcovi. Zámerne zaujatý postoj sudcu voči nej a spôsobenie škody vznikajúcej neodôvodneným trestným stíhaním odvíja sťažovateľka len z procesného postupu sudcu, ktorý   jej   nekonvenuje,   a   to   predovšetkým   preto,   že   aj   napriek   pripojenej   doložke právoplatnosti a vykonateľnosti uznesenia ústavného súdu o daní súhlasu na jej trestné stíhanie, podľa ktorej právoplatnosť a vykonateľnosť nastala neskôr, než jej bolo vznesené obvinenie,   sudca   toto   nerešpektuje   a   nerozhodol   tak,   ako   to   ona   považuje   za   správne a zákonné. Okolnosť, že sudca nekoná a nerozhoduje v súlade s predstavou sťažovateľky, nemôže   byť   z   hľadiska   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku   dôvodom   na   vylúčenie   sudcu z prerokovávania danej trestnej veci. Táto predstava sťažovateľky o mylnom postupe sudcu nemôže   byť   zároveň   ani   tou   skutočnosťou,   ktorá   by   predstavovala   pomer   sudcu k prerokovávanej veci a osobám predpokladaným v § 31 ods. 1 Trestného poriadku. Je to námietka proti procesnému postupu súdu a o takej sa nekoná. Otázku, či je, alebo nie je postup   sudcu,   pokiaľ   nerozhodol   o   zastavení   trestného   stíhania,   zodpovedajúci   zákonu, nemožno posudzovať v rámci námietky zaujatosti, ale len pri preskúmavaní meritórneho rozhodnutia   a   jemu   predchádzajúceho   konania   v   rámci   konania   o   riadnom   opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu, ktoré však doteraz nebolo vydané. Preto správne mal sudca konštatovať, že o vznesenej námietke zaujatosti netreba konať. Pokiaľ išlo o hlavné pojednávanie 24. júna 2011, nariadený úkon mal byť vykonaný, lebo ani v prípade, že by išlo   o   námietku   z   dôvodov   §   31   ods.   1   Trestného   poriadku,   o   ktorej   by   malo   byť rozhodované uznesením, ani eventuálna sťažnosť proti takému uzneseniu nie je prekážkou vykonania   takého   úkonu.   Ak   sudca   odročil   hlavné   pojednávanie   na   určitý   termín v septembri 2011, ide opäť len o procesný postup v konaní a nemožno z neho bez ďalšieho odvodzovať dôvod na jeho vylúčenie. Čo sa týka otázky, či mali, alebo nemali byť niektoré dôkazy uvádzané sťažovateľkou vykonané alebo nie, či boli, alebo neboli prípustné, treba podotknúť, že takéto eventuálne chyby konania sa preskúmavajú v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku proti meritórnemu rozhodnutiu. Pokiaľ v danom prípade dal sudca za pravdu obhajcovi, že nejde len o procesnú námietku, a rozhodol o nej uznesením, s jeho názorom sa najvyšší súd nestotožňuje, lebo bez toho, aby strana v konaní uviedla konkrétne skutočnosti   vyjadrujúce   zákonom   neželaný pomer   sudcu   k   veci   alebo určitým   osobám, sa tento odvodzuje len zo spôsobu rozhodovania sudcu, a to je neprípustné. Mimo rámca rozhodovania   o   merite   veci   by   sa   tak   neodôvodnene   pripúšťalo   riešenie   základných právnych otázok, od ktorých závisí, ako má byť v konečnom dôsledku vo veci rozhodnuté.

Podľa   názoru   sťažovateľky   predstavujú   závery   najvyššieho   súdu   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru. Z argumentácie najvyššieho súdu vyplýva, ako keby požiadavka dodržiavania platných zákonov zo strany sudcu bola len právnym názorom sťažovateľky, a nie základnou   ústavnou   povinnosťou   každého konajúceho sudcu.   Práve preto   sťažovateľkou   vznesená   námietka   zaujatosti   nemôže   byť   procesnou   námietkou, o ktorej sa nerozhoduje, lebo takýto výklad by sudcom umožňoval nerešpektovať platné zákony, čím by sa legálne vytvoril priestor na svojvôľu sudcov a porušovanie práv a právom chránených záujmov občanov. Odôvodnenie najvyššieho súdu je absurdné, keďže samotný čl.   144   ods.   1   ústavy   prikazuje   sudcovi   dodržiavať   platné   zákony,   a   pokiaľ   ich nedodržiavanie   by malo byť v   poriadku,   potom   by   sudca   konal jednoznačne   v   úmysle poškodiť sťažovateľku, čo zakladá existenciu pomeru sudcu k veci aj sťažovateľke. Pokiaľ by   sudca   konal   v   súlade   so   zákonom,   musel   by   bezodkladne   rozhodnúť   o   zastavení trestného stíhania sťažovateľky. Ide   teda   o   zásadnú   otázku, ktorej   vyriešenie v rozpore so zákonom jednoznačne zakladá zaujatosť sudcu.

Sťažovateľka   žiada   vydať   nález,   ktorým   by   ústavný   súd   vyslovil   porušenie označených článkov ústavy a dohovoru v konaniach vedených špecializovaným trestným súdom pod sp. zn. PK-1 T 21/2009 a najvyšším súdom pod sp. zn. 5 Tost 21/2011 s tým, aby bolo uznesenie najvyššieho súdu z 20. júla 2011 zrušené a prikázané najvyššiemu súdu vo   veci   konať   a rozhodnúť.   Požaduje   tiež   zakázať   špecializovanému   trestnému   súdu a najvyššiemu súdu pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľky podľa ústavy a dohovoru.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na   rozhodnutie   o   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému špecializovaným   trestným   súdom   pod   sp.   zn.   PK-1   T   21/2009,   nie   je   daná   právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, keď o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Proti   uzneseniu   špecializovaného   trestného   súdu   č.   k.   PK-1   T   21/2009-2548 z 24. júna 2011 bola prípustná sťažnosť ako riadny opravný prostriedok, a preto právomoc poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľky   vo   vzťahu   voči   špecializovanému trestnému súdu mal najvyšší súd v sťažnostnom konaní. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného   súdu.   Treba   tiež   dodať,   že   sťažovateľka   sťažnosť   proti   uzneseniu špecializovaného trestného súdu aj podala.

Odlišná   je   situácia   týkajúca   sa   tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   5   Tost   21/2011.   Túto   časť   sťažnosti   treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo vôbec   dôjsť   k   porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a   aplikácie   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 352/06).  

Podľa   názoru   ústavného   súdu   uznesenie   najvyššieho   súdu   dostatočným a presvedčivým spôsobom vysvetľuje, prečo nebolo namieste meritórne konať a rozhodnúť o   námietke   zaujatosti   vznesenej   sťažovateľkou.   Preto   v   žiadnom   prípade   nemožno považovať   uznesenie   najvyššieho   súdu   za   arbitrárne,   ale   ani   za   zjavne   neodôvodnené. Niet teda ani príčiny na to, aby ústavný súd do týchto záverov zasiahol. Skutočnosť, že posúdenie veci najvyšším súdom nekorešponduje s posúdením sťažovateľky, sama osebe porušenie označených práv nezakladá.

Podstatou sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, podľa ktorého špecializovaný trestný súd pochybil už tým, keď rozhodol, že o podanej obžalobe bude meritórne konať aj napriek tomu, že ku vzneseniu obvinenia proti sťažovateľke došlo protizákonným postupom, keďže sa   tak   stalo   skôr,   než   nadobudlo   právoplatnosť   uznesenie   ústavného   súdu   o   súhlase s trestným stíhaním sťažovateľky, pričom dosiaľ v konaní pokračuje a napriek predloženiu relevantného   dôkazu   preukazujúceho   predčasnosť   vznesenia   obvinenia   odmieta   trestné stíhanie zastaviť. V takomto postupe špecializovaného trestného súdu vidí sťažovateľka zaujatosť sudcu.

Podľa § 32 ods. 6 Trestného poriadku o námietke zaujatosti strany, ktorá je založená na tých istých dôvodoch, pre ktoré už raz bolo o takejto námietke rozhodnuté, alebo ktorá nebola vznesená bezodkladne podľa § 31 ods. 4 alebo ak je dôvodom námietky len procesný postup   súdu   v   konaní,   sa   nekoná;   to   platí   aj   o   námietke,   ktorá   je   založená   na   iných dôvodoch, ako dôvodoch podľa § 31.

Podľa § 14 ods. 3 Občianskeho súdneho poriadku dôvodom na vylúčenie sudcu nie sú okolnosti, ktoré spočívajú v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci alebo v jeho rozhodovaní v iných veciach.

Podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku ak sa námietka zaujatosti týka len okolností ustanovených v § 14 ods. 3, súd na námietku zaujatosti neprihliada; v tomto prípade sa vec nadriadenému súdu nepredkladá.

Možno konštatovať, že i napriek nie celkom zhodnej dikcii tak Trestný poriadok, ako aj Občiansky súdny poriadok nepovažujú námietku zaujatosti opierajúcu sa o výhrady proti procesnému postupu súdu v konaní za relevantnú s tým, že o takto konštruovanej námietke zaujatosti sa nemusí vôbec rozhodovať.

Ústavný súd sa už zaoberal uvedenou problematikou v rámci občianskeho súdneho konania, pričom dospel k záveru, že formulácia ustanovenia § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho   poriadku   zahŕňa   veľmi   širokú   škálu   skutočností,   ktoré   možno   považovať za „postup   sudcu   v   konaní   o   prejednávanej   veci“.   A   contrario   počet   možných   typov skutkových   okolností,   ktoré   neprichádzajú   do   úvahy   ako   „postup   sudcu   v   konaní o prejednávanej veci“, je týmto značne zúžený. Ide o zrejmú snahu zákonodarcu obmedziť potrebu rozhodovania o námietkach zaujatosti v záujme urýchlenia súdneho konania, resp. obmedzenia   priestoru   na   zbytočné   prieťahy   v   súdnom   konaní.   Je   to   teda   zákonom ustanovený   obmedzujúci   zásah   do   základného   práva   na   súdnu   ochranu,   resp.   do   práva na spravodlivé   súdne   konanie   v   súvislosti   s   právom   na   nestranný   súd   ako   súčasťou základného práva. V zásade možno povedať, že takýto zásah treba považovať za legitímny vzhľadom na sledovaný cieľ. Zároveň však zásah musí byť aj proporcionálne vyvážený tak, aby jeho nevyhnutnosť nebolo možné spochybniť.   Subjektívne chápanie nestrannosti   je vlastne posudzovaním správania sudcu, pričom sa subjektívna nestrannosť prezumuje, až kým nie je preukázaný opak. Vzhľadom na to, že ide o správanie sudcu, nemožno z okruhu relevantných skutočností prípustných na odôvodnenie námietky zaujatosti vylúčiť paušálne všetky „postupy sudcu v konaní o prejednávanej veci“. Taká skutková okolnosť spočívajúca v postupe sudcu v konaní o prejednávanej veci, ktorú treba považovať (v prípade, že by bola preukázaná)   za   nezákonnú   alebo   za   svojvoľnú   z   dôvodu   jej   nejednoznačnosti   či protirečivosti z hľadiska zákona, je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku (II. ÚS 153/08).

V judikovanom prípade posudzoval ústavný súd jednak taký postup sudcu, ktorý mal podľa účastníka konania na pojednávaní prejudikovať svoje rozhodnutie, keď uviedol, že právnu vec účastníka konania nevidí ako úspešnú, ale aj postup spočívajúci v tom, že sudca zaujímal protirečivé stanoviská k otázke potreby vydania uznesenia o zrušení zastupovania účastníka konania ustanovenou advokátkou a v nadväznej otázke práva účastníkom konania splnomocneného   zástupcu   zastupovať   ho.   Prvú   námietku   považoval   (pre   prípad,   že   by namietaný   postup   sudcu   bol   preukázaný)   za   nezákonný   postup,   ktorý   je   spôsobilým skutkovým   dôvodom   na   námietku   zaujatosti   podľa   §   15a   ods.   5   Občianskeho   súdneho poriadku. Druhú námietku hodnotil (rovnako v prípade, že by bola preukázaná) ako taký postup sudcu v konaní o prerokovávanej veci, ktorý treba považovať za prejav svojvôle, pričom i takýto postup je spôsobilým skutkovým dôvodom na námietku zaujatosti podľa § 15a ods. 5 Občianskeho súdneho poriadku.

Treba   prisvedčiť   najvyššiemu   súdu,   že   podstatou   námietky   sťažovateľky   je   jej nesúhlas s postupom sudcu, ktorý nerozhodol o ukončení trestného stíhania vedeného proti sťažovateľke jeho zastavením z dôvodu, že trestné stíhanie prebieha v rozpore so zákonom, keďže uznesenie o vznesení obvinenia bolo vydané predtým, než by na to dal ústavný súd právoplatne súhlas. To znamená, že právne názory sťažovateľky a sudcu sú v tejto otázke rozdielne. Sťažovateľka považuje postup sudcu v konaní, ktorým tento odmieta akceptovať jej právny názor a trestné stíhanie zastaviť, za nezákonný, a preto za spôsobilý ako dôvod na námietku zaujatosti.

Ústavný súd súhlasí s právnym názorom   najvyššieho súdu, podľa ktorého postup sudcu,   pokiaľ   nerozhodol   o zastavení   trestného   stíhania,   nemožno   posudzovať   v rámci námietky zaujatosti, ale len pri skúmaní meritórneho rozhodnutia a jemu predchádzajúceho postupu v rámci konania o riadnom opravnom prostriedku proti takému rozhodnutiu, ktoré však   doteraz   nebolo   vydané.   V danom   prípade   postup   sudcu   nevykazuje   známky protizákonnosti   či   svojvôle,   pretože   je   v jeho   právomoci   spornú   právnu   otázku   majúcu rozhodujúci vplyv na pokračovanie trestného stíhania posudzovať. Sťažovateľke nič nebude brániť   v tom,   aby   (pokiaľ   bude   vo   veci   o jej   vine   meritórne   rozhodnuté)   v rámci odvolacieho   konania   (a   prípadne   aj   dovolacieho   konania)   i naďalej   na   námietke neprípustnosti trestného stíhania trvala.

Pokiaľ bola sťažovateľka presvedčená, že trestné stíhanie proti nej sa začalo bez súhlasu ústavného súdu, a pokiaľ za takéhoto stavu sudca obžalobu prijal na ďalšie konanie, mohla sťažovateľka v zákonnej dvojmesačnej lehote (§ 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde) podať   sťažnosť   ústavnému   súdu   so   žiadosťou   o preskúmanie   správnosti   postupu a rozhodnutia sudcu, ktorým tento obžalobu prijal na ďalšie konanie (IV. ÚS 49/2011).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012