znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 208/09-31

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. P. Ď., t. č. vo výkone väzby, vo veci namietaného porušenia základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom   Úradu   finančnej   polície   Správy   kriminálnej   a   finančnej   polície   Prezídia Policajného zboru,   Okresnej   prokuratúry   B.,   Okresného   úradu   vyšetrovania   Policajného zboru   B.,   Okresnej   prokuratúry   B.,   Krajskej   prokuratúry   v B.,   Slovenskej   advokátskej komory, Ústavu na výkon väzby v B., Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. P. Ď. o d m i e t a ako oneskorene podanú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 16. februára 2009 doručená sťažnosť Ing. P. Ď., t. č. vo výkone väzby (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namieta porušenie základných práv podľa čl. 17 ods. 1, 2 a 5, čl. 19 ods. 1, 2 a 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1 a 2 a čl. 50 ods. 2 a 3 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a), čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1 a 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Úradu finančnej polície Správy kriminálnej a finančnej polície Prezídia Policajného zboru, Okresnej prokuratúry B., Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru   B.,   Okresnej   prokuratúry   B.,   Krajskej   prokuratúry   v B., Slovenskej advokátskej komory, Ústavu na výkon väzby v B., Krajského súdu v Bratislave a   Najvyššieho súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej len „najvyšší   súd“)   rozsudkom   sp.   zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008.

V podstatnej časti sťažnosti sťažovateľ uviedol:«Najvyšší súd Slovenskej republiky dňa 30. 10. 2008 rozsudkom vo veci 4 To 2/2008 zrušil   rozsudok   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   27.   6.   2007,   sp.   zn.   4   T   2/2005,   uznal sťažovateľa vinným z trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 5 TZ účinného do 1. 1.   2006,   odsúdil ho na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 5 rokov,   uložil mu peňažný trest vo výške 1 000 000 Sk a trest zákazu činnosti riadiť motorové vozidlá na dobu 6 rokov, pričom pre prípad, že by výkon peňažného trestu mohol byť úmyselne zmarený, ustanovil   súd   náhradný   trest   odňatia   slobody   vo   výmere   1   rok.   Súd   zároveň   zaviazal sťažovateľa uhradiť poškodenej strane, Daňovému úradu B., škodu vo výške 8 740 000 Sk. Súčasne súd zrušil výrok o treste rozsudku Okresného súdu Bratislava 1 z 11. 4. 2005, sp. zn. 5 T 104/04, v spojení s rozsudkom Krajského súdu v Bratislave z 15. 5. 2007, sp. zn. 3   To   23/07,   a   súčasne   zrušil   všetky   rozhodnutia   na   tento   výrok   nadväzujúce,   pokiaľ vzhľadom na zmenu, ku ktorej došlo zrušením, stratili podklad.

Predmetný   rozsudok   bol   sťažovateľovi   doručený   prostredníctvom   Krajského   súdu v Bratislave dňa 12. 12. 2009.

Zákonná   lehota   pre   podanie   sťažnosti   podľa   čl.   127   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky uplynie dňa 12. 2. 2009. (...)

Prieťahy v konaní: Daňový   úrad   B.   dal   29.   11.   1996   podnet   na   začatie   konania   orgánom   činným v trestnom   konaní   oznámením   zn.   603/240/30341/1996/ND.   Toto   oznámenie   bolo adresované   Úradu   finančnej   polície,   odbor   B.,   Správy   kriminálnej   a   finančnej   polície Prezídia Policajného zboru. (...)

Daňový   úrad   B.   podal   listom   zo   17.   7.   1998,   zn.   603/240/64983/1998/ND,   na Obvodnú prokuratúru B. oznámenie pre podozrenie z trestného činu krátenia dane. Uznesením   z   9.   1.   2001,   sp.   zn.   ČVS:   OÚV-14/30-2001-Da,   začal   vyšetrovateľ Okresného úradu vyšetrovania Policajného zboru B. trestné stíhanie sťažovateľa pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, 4 TZ účinného do 31. 8. 1999. (...)

Dňa   24.   2.   2005   podal   prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v B.   na   sťažovateľa obžalobu pre trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 TZ účinného v znení zák. č. 100/1996 Z. z., na Krajský súd v Bratislave.

Dňa 27. 6. 2007 Krajský súd v Bratislave uznal sťažovateľa vinným zo spáchania trestného činu podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 TZ účinného v znení zák. č. 100/1996 Z. z. a odsúdil ho na súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 8 rokov.

Dňa 30. 10. 2008 Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o odvolaní sťažovateľa proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   všetky   orgány   činné   v   predmetnom   trestnom   konaní   sa dopustili neodôvodnených prieťahov v tomto konaní. Po celý tento čas bol sťažovateľ a jeho blízki   vystavení   stresu   a   neistote.   V   dôsledku   medializácie   bol   sťažovateľ   a   jeho   blízki vystavení tlaku verejnej mienky. (...)

Takýmto   konaním   sa   vyššie   uvedené   orgány   činné   v   trestnom   konaní   dopustili porušenia princípov obsiahnutých v čl. 1 ods. 1 a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Takýmto   konaním   týchto   orgánov   bolo   porušené   právo   sťažovateľa,   zakotvené v čl. 48 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Prieťahmi v konaní sa zaoberal aj odvolací súd, Na str. 14 rozsudku z 30. 10. 2008 uvádza: „... na dĺžke súdneho konania nesie určitú vinu aj samotný obžalovaný častými ospravedlneniami a výmenou obhajcov.“ Na tejto vete je možné jednoducho a názorne demonštrovať   kvalitu   a   profesionalitu   práce   odvolacieho   senátu,   ich   zaujatosť   voči sťažovateľovi: za viac ako 12 rokov sa sťažovateľ ospravedlnil z vykonávaného úkonu len raz,   a   to   z   pojednávania   dňa   6.   6.   2005   z   dôvodu   pracovnej   neschopnosti,   teda z objektívneho   dôvodu,   potvrdeného   lekárom,   pričom   ešte   raz   opakujem,   že   pracovná neschopnosť 1x za 12 rokov ani prinajmenšom nezakladá dôvod na výčitku, pokiaľ je sudca objektívny a nezaujatý. Dňa 21. 11. 2005 bolo pojednávanie zmarené z dôvodu chybného poučenia   sťažovateľa   konajúcim   súdom   na   predvolaní,   kde   bolo   doslovne   uvedené,   že „hlavné pojednávanie môže byť aj vo Vašej neprítomnosti“.

Rovnako   nepravdivé   je   aj   tvrdenie   o   častej   výmene   obhajcov:   sťažovateľ   zmenil obhajcu !en raz, a to nie z vlastnej vôle, ale z dôvodu kolízie záujmov, nakoľko advokátska kancelária, ktorej členom je aj JUDr. V., zastupovala protistranu v inej veci. Advokát JUDr.   L.   bol   ustanoveným   obhajcom   a   oslobodený   od   povinnosti   obhajovať   bol rozhodnutím súdu z vlastného podnetu, nie z podnetu sťažovateľa! (...)

Senát   4   To   NS   SR   nesprávne   vyhodnotil   objektívne   fakty,   s   ktorými   sa   mohol oboznámiť v spise. Na základe takéhoto nesprávneho vyhodnotenia stanovil výšku trestu sťažovateľovi.

Takýmto   konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   porušený   princíp právneho štátu, obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Takýmto   konaním   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   bolo   porušené   právo sťažovateľa, zakotvené v čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nerešpektovanie súkromného života. Nerešpektovanie prezumpcie neviny Orgány činné v trestnom konaní nielenže sa dopúšťali neodôvodnených prieťahov v konaní, ale tieto prieťahy zneužívali voči sťažovateľovi, a to tak, že ho vystavovali tlaku médií a ich prostredníctvom ovplyvňovali verejnú mienku v neprospech sťažovateľa tak, aby sa eliminovala, resp. aby sa znížila na najnižšiu možnú mieru pravdepodobnosť, že by sa našiel   nezávislý   sudca,   prokurátor   alebo   vyšetrovateľ,   ktorý   by   vec   mohol   rozhodnúť v prospech sťažovateľa. (...)

Dňa 18. 11. 2000 mal sťažovateľ krátky telefonický rozhovor s vtedajším premiérom M.   D.   Svedkom   tohto   rozhovoru   boli   bratia   M.   a S.   Š.,   novinári   denníka   S.   Z   tohto rozhovoru bol zhotovený aj zvukový záznam. (...)

Z uvedeného je zrejmé, že O. začali zhromažďovať na sťažovateľa kompromitujúce informácie ihneď po prevzatí moci po voľbách do NR SR v roku 1998. Tieto informácie využili   jednak   na   jeho   znedôveryhodnenie   v   očiach   verejnosti   ako   možného   oponenta premiéra D., ako aj príklad na to, že „nie sme ako oni“, „my vieme súdiť aj vlastných, nielen opozičných“, čo malo v tom období veľký význam, a jednak ako hrozbu na vynútenie si konformného správania sťažovateľa.

Sťažovateľ má za to, že v období rokov 1998-2001 O. vedome, na pokyn, brzdili priebeh vyšetrovania tak, aby ponechávali domnelú páku na sťažovateľa v prípade potreby z politických kruhov.

(...) O. sa v tomto období dopustili nielen bezdôvodných prieťahov v konaní, ale postupovali aj v rozpore s čl. 19 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR. Tendenčným a neoprávneným publikovaním údajov o osobe sťažovateľa hrubo zasiahli do jeho práva, zakotveného v čl. 8 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Takýmto   postupom   hrubo porušovali právo sťažovateľa, zakotvené v čl. 50 ods. 2 Ústavy SR a v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd.   Takýto   postup   je   v   príkrom   rozpore s princípmi, zakotvenými v čl. 1 ods. 1 a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Nerešpektovanie práva na spravodlivé súdne konanie Porušenie práva na zastúpenie zvoleným obhajcom § 37 ods. 2 TP (účinného do 1. 1. 2006) znie: Obvinený si môže namiesto obhajcu, ktorý mu bol ustanovený alebo osobou na to oprávnenou   zvolený,   zvoliť   iného   obhajcu;   to   neplatí   v   prípade   náhradného   obhajcu (§ 40a).

Sťažovateľ si v súlade s citovaným ustanovením TZ zvolil obhajcu a túto skutočnosť oznámil Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky listom z 22. 10. 2008.

Sťažovateľ   má   za   to,   že   pre   procesné   dôsledky   je   rozhodujúca   skutočnosť,   že si sťažovateľ   obhajcu   zvolil   a   že   túto   skutočnosť   súdu   oznámil.   Sťažovateľ   má   za   to,   že konajúci súd po takomto oznámení mal odročiť pojednávanie tak, aby sa ho mohol zúčastniť zvolený obhajca, resp. aby sa zvolený obhajca mohol vyjadriť, či obhajobu prijíma. Takýmto   postupom   súd znemožnil,   aby bol sťažovateľ zastúpený   v   súlade   s   jeho vôľou, a to akýmkoľvek iným ako ustanoveným obhajcom.

Takýmto konaním sa konajúci súd dopustil porušenia princípov obsiahnutých v čl. 1 ods. 1 a v čl. 2 ods. 2 Ústavy SR.

Najvyšší súd Slovenskej republiky takýmto konaním porušil práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Absencia riadneho poučenia (...) Sťažovateľ bol v konaní pred súdom poučený len raz, a to na hlavnom pojednávaní na Krajskom súde v Bratislave dňa 21. 11. 2005, a to podľa §§ 33, 92, 95 TP.

Sťažovateľ má za to, že zmysel citovaného zákonného ustanovenia môže byť naplnený jedine vtedy, ak obžalovaný je poučený o jeho právach súčasne po formálnej, ale aj po materiálnej stránke. Sťažovateľ sa domnieva, že oba konajúce súdy si nesplnili túto ich zákonnú   povinnosť,   a   to   tým,   že   nepoučili   sťažovateľa   o   všetkých   právach,   a   to   ani uvedením   všetkých   ustanovení,   v   ktorých   sú   obsiahnuté   práva   obžalovaného,   ale   ani presnou citáciou tých zákonných ustanovení, o ktorých bol formálne poučený. (...)

Ani   v   jednom   z   konaní   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky,   sp.   zn. 4 To 2/2008,   4   Tost   35/2007,   4   Ndt   10/2008,   nebol   sťažovateľ   poučený   vôbec,   a   to o žiadnom z jeho práv. Absencia poučenia okrem iného znemožnila včasné uplatnenie si práva vzniesť námietku zaujatosti, čo sťažovateľ považuje za podstatný zásah do jeho práva na spravodlivé súdne konanie. (...)

Sťažovateľ má za to, že v dôsledku absencie riadneho poučenia o všetkých jeho právach v každej časti konania pred súdom bolo významným spôsobom porušený princíp právneho štátu obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   a   Krajský   súd   v   Bratislave   takýmto   konaním porušili práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Znemožnenie práva riadne a včas podať námietku zaujatosti Sťažovateľ do dnešného dňa nevie, v akom zložení rozhodovali senáty Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaniach sp. zn. 4 Tost 35/2007 a 4 Ndt 10/2008.

Sťažovateľ   považuje   doterajšiu   prax   súdov,   v   dôsledku   ktorej   obžalovaný   nie   je zo strany súdov informovaný o tom, komu bolo jeho sa týkajúce podanie pridelené, t. j. ktorému   senátu   a   v   akom   zložení,   za   odporujúcu   princípu   právneho   štátu,   ktorý   je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Sťažovateľ považuje za odporujúcu princípu právneho štátu skutočnosť, že v konaní sp.   zn.   4   Tost   35/2007   sa   až doručením uznesenia   z 5.   11.   2007 dozvedel,   že   vo veci rozhodoval senát pod vedením JUDr. B., avšak ostatní členovia senátu mu ostali utajení až do dnešného dňa.

Sťažovateľ rovnako tiež považuje za odporujúcu princípu právneho štátu skutočnosť, že v konaní sp. zn. 4 Ndt 10/2008 sa až doručením uznesenia z 29. 10. 2008 dozvedel, že vo veci rozhodoval senát pod vedením JUDr. B., avšak ostatní členovia senátu mu ostali utajení až do dnešného dňa.

Sťažovateľ bol takýmto postupom zbavený možnosti vzniesť námietku zaujatosti, čím je zásadným spôsobom porušené jeho právo na spravodlivý súdny proces, garantované v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Sťažovateľ bol zbavený práva riadne a včas vzniesť námietku zaujatosti aj tým, že ho ani Krajský súd v Bratislave a ani Najvyšší súd Slovenskej republiky o takejto možnosti riadne a včas nepoučili...

Nerozhodnutie o námietke zaujatosti Sťažovateľ podaním z 23. 7. 2007 spolu s odvolaním proti rozsudku Krajského súdu v Bratislave z 27. 6. 2007, sp. zn. 4T 2/2005, vzniesol námietku zaujatosti všetkých členov senátu.   O   tejto   námietke   nie   je   do   dnešného   dňa   rozhodnuté,   pričom   namietaná predsedníčka senátu JUDr. M. B. v čase po vznesení námietky zaujatosti dňa 16. 8. 2007 uznesením opravovala výrok pôvodného rozsudku. (...)

Najvyšší súd Slovenskej republiky v uznesení zo dňa 5. 11. 2007, sp. zn. 4 Tost 35/2007, ktorým rozhodol o sťažnosti proti uvedenému opravnému uzneseniu, v odôvodnení na str. 5 vyslovil názor, že „otázka námietky zaujatosti voči členom senátu rozhodujúceho vo veci budú predmetom prieskumnej povinnosti odvolacieho súdu v rámci rozhodovania o odvolaní obžalovaného. (...)

Nový obhajca bol sťažovateľovi ustanovený uznesením Okresného súdu Bratislava 1 z dňa 11.2. 2005, sp. zn. Tp 121/05, uznesenie prevzal ustanovený obhajca, JUDr. A. L., dňa 16. 2. 2005 a sťažovateľ dňa 17. 2. 2005.

Prokurátor Krajskej prokuratúry v B. dňa 21. 2. 2005 spracoval a dňa 24. 2. 2005 podal obžalobu na sťažovateľa na Krajský súd v Bratislave.

Takýmto   postupom   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   B.   a   prokurátor   Krajskej prokuratúry B. znemožnili, aby sa novoustanovený obhajca mohol oboznámiť so spisom a poskytnúť   tak   sťažovateľovi   efektívnu   právnu   pomoc   pri   navrhovaní   doplnenia vyšetrovania.

Konajúce orgány činné v trestnom konaní (...) pritom neoboznámili ustanoveného obhajcu so stavom veci. (...)

Takýmto   postupom   prokurátor   Okresnej   prokuratúry   B.   a   prokurátor   Krajskej prokuratúry B. znemožnili, aby sťažovateľ mohol realizovať jeho právo navrhnúť doplnenie vyšetrovania   pred   podaním   obžaloby   s využitím   práva   na   právnu   pomoc   ustanoveného obhajcu, čo je v rozpore s princípom právneho štátu, ktorý je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Takýmto postupom boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2, čl. 48 ods. 2 a čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nevysporiadame sa s podaním sťažovateľa z 29. 3. 2005 Dňa   29.   3.   2005   doručil   sťažovateľ   Krajskému   súdu   v   Bratislave   sťažnosť   proti rozhodnutiu o prijatí obžaloby a nariadení hlavného pojednávania.

S týmto podaním, ako aj s čiastkovými podaniami v ňom obsiahnutými, sa žiaden z konajúcich súdov do dnešného dňa zákonným spôsobom nevysporiadal! (...)

Sťažovateľ má za to, že buď prvostupňový alebo druhostupňový súd mali rozhodnúť o jeho sťažnosti jedným zo zákonom predpokladaných spôsobov, a to i napriek tomu, že uznesenie   o   prijatí   obžaloby   a   vytýčení   hlavného   pojednávania   neboli   nikdy   urobené v písomnej forme. (...)

Nerozhodnutím   o   sťažnosti   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Najvyšší   súd   Slovenskej republiky konali v rozpore s princípom právneho štátu, ktorý je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Takýmto postupom boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nevysporiadame sa s námietkou vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave Nevysporiadanie sa s námietkou miestnej príslušnosti Okresného súdu Bratislava 1 Nerozhodnutie   o   návrhu   na   oslobodenie   JUDr.   A.   L.   od   povinnosti   prevziať obhajobu

V podaní z 25. 3. 2005 sťažovateľ vzniesol námietku vecnej príslušnosti Krajského súdu v Bratislave. (...)

Na   nevybavenie   námietky   vecnej   príslušnosti   Krajského   súdu   v   Bratislave   som upozornil odvolací súd podaním z 9. 10. 2008. (...)

Nerozhodnutím   o   uvedených   veciach   Krajský   súd   v   Bratislave   a   Najvyšší   súd Slovenskej   republiky   konali   v rozpore   s princípom   právneho   štátu,   ktorý   je   obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Takýmto postupom boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 a čl. 46 ods. 1 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Nerozhodnutie o námietke vecnej a miestnej príslušnosti vyšetrovateľa a prokuratúry Nerozhodnutie o námietke zaujatosti prokurátorov Krajskej prokuratúry B. Dňa 17. 12. 2004 som podal na Generálnu prokuratúru Slovenskej republiky podnet na   preskúmanie   zákonnosti   konania,   ktorý   obsahoval   aj   námietku   miestnej   príslušnosti vyšetrovateľa OÚV PZ B. a Okresnej prokuratúry B. Súčasne som vzniesol aj námietku zaujatosti prokurátorov Krajskej prokuratúry B. (...)

Prokurátor   Krajskej   prokuratúry   v B.   sa   otázke   miestnej   príslušnosti   okrajovo venoval v upovedomení o podaní obžaloby.

Nerozhodnutím   o   uvedených   podnetoch   právne   relevantným   spôsobom   orgány prokuratúry   zbavili   sťažovateľa   možnosti   uplatniť   si   opravné   prostriedky   a   vecne   sa vysporiadať s ich prípadne riadne zdôvodnenými úvahami.

Na   túto   skutočnosť   upozornil   Generálnu   prokuratúru   Slovenskej   republiky   aj Najvyšší súd Slovenskej republiky listom z 3. 4. 2008, keď doslovne uviedol, že „zo spisu nevyplýva ako bolo s podaním naložené“.

Krajská prokuratúra B. v odpovedi z 21. 5. 2008, sp. zn. 2 Kv 27/05-82, na list NS SR, odkázala na vybavenie veci v upovedomení o podaní žaloby.

Sťažovateľ sa na rozdiel od odvolacieho súdu s takýmto vybavením jeho podaní nemôže uspokojiť. Nerozhodnutím o uvedených podnetoch právne relevantným spôsobom dochádza   aj   k   prieťahom   v   konaní.   Sťažovateľ   tiež   namieta,   že   nebol   Generálnou prokuratúrou Slovenskej republiky v zákonnej lehote ani riadne informovaný o tom, ako naložila s jeho podaním.

Nerozhodnutím o uvedených veciach Generálna prokuratúra Slovenskej republiky a Krajská prokuratúra B. konali v rozpore s princípom právneho štátu, ktorý je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Takýmto postupom boli porušené práva sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR, ako aj podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd. Porušenie práva na obhajobu Sťažovateľ   vidí   porušenie   jeho   práva   na   obhajobu   aj   v   nasledovnom   konaní Krajského súdu v Bratislave a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky:

Krajský   súd   v   Bratislave   na   pojednávaní   dňa   5.   12.   2005   uznesením   oslobodil ustanoveného obhajcu JUDr. A. L. od povinnosti obhajovať sťažovateľa. Toto uznesenie nebolo odôvodnené a sťažovateľ nebol poučený o opravných prostriedkoch. (...)

Sťažovateľ   má   za   to,   že   takýmto   konaním   predsedníčka   senátu   porušila   princíp zákazu rozhodnutia dvakrát v tej istej veci.

V   odôvodnení   opatrenia   s   uvádza,   že   o   oslobodení   bolo   rozhodnuté   na   základe žiadosti obhajcu z dôvodu zlého zdravotného stavu. (...)

Vo vyššie uvedených súvislostiach má sťažovateľ za to, že postupom predsedníčky senátu došlo k porušeniu jeho práva na obhajobu.

Opatrením   predsedníčky   senátu   bol   následne   dňa   20.   12.   2005   ustanovený   za obhajcu Mgr. R. B.

Pred pojednávaním dňa 23. 2. 2006, t. j. po viac ako 2 mesiacoch od ustanovenia obhajcu,   požiadal   sťažovateľ   v   zmysle   §   40   TP   predsedníčku   senátu   o   oslobodenie ustanoveného obhajcu od povinnosti obhajovania a o odročenie pojednávania z dôvodu, že ustanovený obhajca sťažovateľa dovtedy nekontaktoval a ani sa neoboznámil so spisom, nakoľko by o tom musel byť v spise záznam o nazretí, čo si sťažovateľ osobne preveril nahliadnutím do spisu dňa 20. 2. 2006. (...)

Sťažovateľ považuje za nezlúčiteľné s princípom právneho štátu., ktorý je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s právom na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, vykonanie hlavného pojednávania nielen dňa 23. 2. 2006, ale predovšetkým dňa 27. 6. 2007 bez právoplatného rozhodnutia o žiadosti sťažovateľa z 23. 2. 2006. (...)

Odvolací   súd   síce   o   tejto   žiadosti   na   pojednávaní   dňa   23.   10.   2008   uznesením rozhodol, avšak sťažovateľ má za to, že predmetné rozhodnutie nie je v súlade so zákonom, nakoľko   nebolo   riadne   odôvodnené   a   nebolo   dané   poučenie   o   opravnom   prostriedku. V zápisnici   z   verejného   pojednávania   na   str.   2   sa   síce   k   tomuto   uzneseniu   uvádza,   že „uznesenie bolo vyhlásené, odôvodnené a bolo dané poučenie o opravnom prostriedku“, avšak ide len o formálne konštatovanie. (...)

Senát 4 To NS SR v odôvodnení rozsudku na str. 10 sa snaží preniesť zodpovednosť za daný stav na sťažovateľa, čo odôvodňuje tým, že „od podania odvolania proti rozsudku dňa 18. júla 2007 mal dostatok času na prípravu k verejnému zasadnutiu, resp. k zmene a zvoleniu nového obhajcu“.

Sťažovateľ   však   nemá   dostatok   prostriedkov   na   to,   aby   si   mohol   dovoliť   zvoliť obhajcu. Na túto skutočnosť upozornil sťažovateľ aj odvolací súd v návrhu na preskúmanie osobných a majetkových pomerov a na oslobodenie od povinnosti uhradiť trovy nutnej obhajoby.

Sťažovateľ   na   rozdiel   od   odvolacieho   súdu   má   za   to,   že   štát   prostredníctvom konajúceho súdu musí garantovať aspoň minimálnu úroveň nutnej obhajoby a súd by mal pri rozhodovaní o žiadosti o oslobodenie od povinnosti obhajovania vyhodnotiť námietky, týkajúce sa evidentného nezáujmu obhajcu o súdne konanie.

Sťažovateľ považuje konanie senátu 4 To NS SR vo veci oslobodenia ustanoveného obhajcu   od   povinnosti   obhajovať   za   nezlúčiteľné s princípom právneho štátu.,   ktorý   je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, ako aj s právom na právnu pomoc podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR a právom na obhajobu podľa čl. 50 ods. 3 Ústavy SR, ale tiež s právom na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd. (...)

Sťažovateľ prvýkrát požiadal SAK o ponúknutie vhodného advokáta dňa 9. 12. 2005, t. j. ihneď po oslobodení JUDr. L. od povinností obhajovania, v rámci 10-dňovej lehoty, ktorú mu poskytol súd na zvolenie si obhajcu. S touto skutočnosťou sťažovateľ oboznámil konajúci súd 14. 12 2005 (č. l. 292). Predsedníčka senátu nevyčkala na odpoveď SAK a sťažovateľovi ustanovila dňa 20. 12. 2005 obhajcu.

Následne sťažovateľ požiadal SAK opätovne o ponúknutie vhodného advokáta dňa 20. 2. 2006, t. j. po tom, ako ho ustanovený obhajca nekontaktoval a po tom. ako zistil, že ustanovený obhajca sa neunúval ani oboznámiť so spisom, hoci do pojednávania zostávali 3 dni. Slovenská   advokátska   komora   nevyhovením   mojej   žiadosti   prispela   k   porušeniu sťažovateľovho práva podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy SR.

Porušenie práva obžalovaného podľa § 259 ods. 3 TP (účinného do 31. 12. 2005) (...) odvolania poškodeného, ktorý uplatnil nárok na náhradu škody

Voči   rozsudku   Krajského   súdu   v   Bratislave   z   27.   6.   2007   podal   odvolanie   len obžalovaný, neodvolal sa ani prokurátor a ani poškodený.

Napriek   tejto   skutočnosti,   však   odvolací   súd   zmenil   napadnutý   rozsudok v neprospech obžalovaného, čo je v priamom rozpore s citovaným ustanovením.

Senát 4 To NS SR zmenil napadnutý rozsudok čo kvalifikácie trestného činu, pričom skutok obžalovaného subsumoval pod prísnejšiu skutkovú podstatu: namiesto pôvodného zaradenia pod ods. 4 použil zaradenie pod ods. 5. (...)

Senát 4 To NS SR zmenil napadnutý rozsudok v neprospech obžalovaného aj tým, že mu uložil peňažný trest podľa § 53 ods. 1 TZ.

Porušenie práva podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2 Ústavy SR Rozsudok vo veci 4To 2/2008 bol vyhlásený 30.   10.   2008 o 13.45 hod.   a týmto momentom nadobudol právoplatnosť. (...)

Sťažovateľ má za to, že vyhlásením rozsudku mal byť prepustený z výkonu trestu odňatia slobody, nakoľko nariadenie výkonu trestu podľa nového rozsudku bolo doručené ÚVV v B. až 3. 11. 2008.

Dňom 3. 11. 2008 sťažovateľ aj nastúpil výkon trestu uloženého rozsudkom senátu 4 To NS SR.

Sťažovateľ   sa   domáha   vyslovenia   porušenia   tohto   práva   ihneď   po   tom,   ako   sa dozvedel,   že   nariadenie   výkonu   trestu   nebolo   doručené   ÚVV   v B.   ihneď   po   vyhlásení rozsudku. (...)

V dôsledku takéhoto konania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Ústavu na výkon väzby v B. došlo k porušeniu princípu právneho štátu, obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 1, čl. 17 ods. 2 a čl. 17 ods. 5 Ústavy SR a podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Porušenie práva podľa § 190 Trestného poriadku (účinného do 31.12. 2005) Krajský súd v Bratislave dňa 27. 6. 2007 vyhlásil výrok vine rozsudku v takom znení, ako je uvedené v uznesení NS SR z 5. 11. 2008, sp. zn. 4 Tost 35/2007, t. j. skutok bol klasifikovaný ako „... pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. účinného do 1. 1. 2006...“.

Týmto uznesením bola vykonaná oprava znenia výroku o vine v časti klasifikácie skutku oproti písanému rozsudku z 27. 6. 2007, ktorý bol pôvodne účastníkom doručený, a v ktorom bol skutok klasifikovaný v rozpore s vyhláseným stavom ako „... pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení zákona č. 100/1996 Z. z. V obžalobe je skutok klasifikovaný v časti výroku o vine ako „... pokračovací trestný čin podvodu podľa § 250 ods. 1, ods. 4 Tr. zák. v znení zákona č. 100/1996 Z. z....“. TJ. je klasifikovaný presne tak, ako bol klasifikovaný v pôvodnom písanom rozsudku, odchylnom od vyhláseného znenia. (...)

V   dôsledku   takéhoto   konania   Krajského   súdu   v   Bratislave   a   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky došlo k porušeniu princípu právneho štátu, obsiahnutého v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR, a k porušeniu práv sťažovateľa podľa čl. 17 ods. 2 Ústavy SR a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

Porušenie práva na ochranu daňového tajomstva V   tomto   bode   sťažnosti   na   strane   sťažovateľa   vystupuje   spolu   so   sťažovateľom Ing. P. Ď. ako sťažovateľ aj spoločnosť C. spol. s r. o. so sídlom v B. (...)

Úrad finančnej polície SKFP PPZ zhromaždil predovšetkým od Daňového úradu B. údaje týkajúce sa spoločnosti C. spol. s r. o., a tieto neoprávnene poskytol na publikovanie v týždenníku P.

Okresná prokuratúra B. neoprávnene poskytla údaje o spoločnosti C. spol. s r. o, Tlačovej agentúre Slovenskej republiky a R.

Okresná prokuratúra B. v súčinnosti s Okresným úradom vyšetrovania OR PZ B. neoprávnene poskytli údaje o spoločnosti C. spol. s r. o. denníku S.

Krajský   súd   v   Bratislave   a   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   nezabezpečili neverejnosť   pojednávaní   v   tých   častiach   konania,   predmetom   ktorých   boli   informácie, požívajúce ochranu daňového tajomstva,   predovšetkým pri oboznamovaniach so spisom a pri výpovediach svedkov.

Rovnako Daňový úrad B. si nesplnil zákonnú povinnosť podľa § 23 ods. 3 cit. zák. a riadne nepoučil   osoby,   ktorým sprístupňoval daňové tajomstvo o spoločnosti C.   spol. s r. o. (...)

Takýto postup všetkých vyššie uvedených štátnych orgánov porušil práva sťažovateľa podľa čl. 19 ods. 2, ods. 3 Ústavy SR.

Takýto postup týchto orgánov je v rozpore s princípom právneho štátu, ktorý je obsiahnutý v čl. 1 ods. 1 Ústavy SR.

Nedostatočné zistenie skutkového stavu (...) Konajúce   súdy   sa   zákonným,   odborne   podloženým   spôsobom   nevysporiadali s námietkou   sťažovateľa,   že   subjektom,   ktorý   podával   daňové   priznania   nemohol   byť sťažovateľ, ale mohol ním byť v zmysle zákona o dani z pridanej hodnoty jedine daňový subjekt ako platiteľ dane. Nikomu inému by žiaden daňový úrad nikdy nevyplatil odpočet dane. (...)

Napriek tomu, že sťažovateľ opakovane namietal, že všetky kroky ktoré urobil, boli vykonané na základe rozhodnutí kolektívnych orgánov spoločnosti, konajúce súdy sa nikdy ani v najmenšom nezaujímali o preukázanie týchto rozhodnutí. Nikdy si ich nevyžiadali, nejavili o ne žiaden záujem, nakoľko malí jasného vinníka, a akýkoľvek iný dôkaz, ktorý navrhoval sťažovateľ by im mohol túto jasnú predstavu nabúrať. Napríklad vypracovanie odborného   znaleckého   posudku   na   činnosť   sťažovateľa   ako   štatutárneho   orgánu spoločnosti.

Nepreukázanie úmyslu V skutkovej vete rozsudku NS SR z 30. 10. 2008 sa ďalej uvádza, že sťažovateľ sa dopustil   trestného   činu   podvodu   tým,   že   „...   v   úmysle   uviesť   do   omylu   pracovníkov Daňového úradu B...“.

Tento úmysel uviesť do omylu pracovníkov daňového úradu podložili konajúce súdy predovšetkým   podpisovaním   za   spoločnosť   P.   a.   s.   uvádzaním   priezviska   K.   Takýmto spôsobom som mal navodzovať dojem, že sú skutočne podpisované touto osobou. (...) Nepreukázanie objektívnej stránky trestného činu Pracovníčky daňového úradu, svedkyne Ing. Š. a Ing. V. vo výpovediach pred súdom potvrdili,   že daňový subjekt predložil ku kontrole všetky zákonom požadované doklady, okrem   diela.   Následne   však   potvrdili,   že   podľa   zákona   daňový   subjekt   nebol   povinný predložiť   dielo.   Daňové   plnenie   bolo   preukázané   vyznačením   potvrdenia   o   prevzatí   na faktúrach.

Neexistencia škody Daňový úrad B. nikdy právne relevantnou formou nevyčíslil škodu, ktorá mu mala vzniknúť, nikdy si škodu neuplatnil voči daňovému subjektu a ani voči sťažovateľovi. (...) Sťažovateľ má za to, že v dôsledku absencie riadneho, nepodmieneného uplatnenia si škody malo byť trestné stíhanie voči jeho osobe zastavené.

Nerešpektovanie zásad trestného konania Vyššie   popísaným   konaním   orgány   činné   v   trestnom   konaní,   predovšetkým   však Krajský súd v Bratislave a Najvyšší súd Slovenskej republiky porušili nasledovné základné zásady trestného konania podľa § 2 TP účinného do 31. 12. 2005.»

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„1.   Úrad   finančnej   polície   Správy   kriminálnej   a   finančnej   polície   Prezídia Policajného zboru porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Okresná prokuratúra B. porušila práva Ing. P. Ď. podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

3. Okresný úrad vyšetrovania Policajného zboru B. porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

4. Okresná prokuratúra B. porušila práva Ing. P. Ď. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 19 ods. 1, ods. 2 a ods. 3, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 a čl. 8 ods. 1, ods. 2 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

5. Krajská prokuratúra B. porušila práva Ing. P. Ď. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

6. Slovenská advokátska komora porušila práva Ing. P. Ď. podľa čl. 47 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky.

7. Ústav na výkon väzby v B. porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, ods. 5   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   5   ods.   1   písm.   a)   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

8. Krajský súd v Bratislave porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 17 ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 2, čl. 50 ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

9. Najvyšší súd Slovenskej republiky porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 17 ods. 1, ods. 2, čl. 47 ods. 2, čl. 48 ods. 1, ods. 2, čl. 50 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

10.   Ústavný súd Slovenskej republiky ruší rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 30. 10. 2008, sp. zn. 4 To 2/2008, a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

11. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 5. 11. 2007, sp. zn. 4 Tost 35/2007, a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

12. Ústavný súd Slovenskej republiky ruší uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 29.10. 2008, sp. zn. 4 Ndt 10/2008, a vracia vec Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

13.   Úrad   finančnej   polície   Správy   kriminálnej   a   finančnej   polície   Prezídia Policajného   zboru   je   povinný   uhradiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné   zadosťučinenie vo výške 50.000,- EUR.

14.   Okresná   prokuratúra   B.   je   povinná   uhradiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.

15.   Okresný úrad vyšetrovania   Policajného zboru je povinný uhradiť   Ing.   P.   Ď. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.

16.   Okresná   prokuratúra   B.   je   povinná   uhradiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- EUR.

17.   Krajská   prokuratúra   B.   je   povinná   uhradiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 50.000,- EUR.

18. Slovenská advokátska komora je povinná uhradiť Ing. P. Ď. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 5.000,- EUR.

19. Ústav na výkon väzby v B. je povinný uhradiť Ing. P. Ď. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.

20.   Krajský   súd   v   Bratislave   je   povinný   uhradiť   Ing.   P.   Ď.   primerané   finančné zadosťučinenie vo výške 500.000,- EUR.

21.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   Ing.   P.   Ď.   primerané finančné zadosťučinenie vo výške 1.000.000,- EUR.

23. Daňový úrad B. porušil práva Ing. P. Ď. podľa čl. 19 ods. 1, ods. 2, ods. 3 Ústavy Slovenskej   republiky   a   podľa   čl.   8   ods.   1,   ods.   2   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd.

24. Daňový úrad B. porušil práva spoločnosti C. spol. s r. o. so sídlom v B., podľa čl. 19 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky.

25. Daňový úrad B. je povinný uhradiť Ing. P. Ď. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.

26. Daňový úrad B. je povinný uhradiť spoločnosti C. spol. s r. o. so sídlom v B., primerané finančné zadosťučinenie vo výške 10.000,- EUR.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 140 ústavy podrobnosti o organizácii ústavného súdu, o spôsobe konania pred ním a o postavení jeho sudcov ustanoví zákon.

Podľa   § 25 ods.   1 zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súd návrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Návrhy vo veciach, na prerokovanie ktorých nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré   nemajú   zákonom   predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané niekým   zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže   ústavný súd   na predbežnom   prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania.   Ústavný   súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde).

Podľa § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu, ktorým malo byť spôsobené namietané porušenie základného práva. Táto lehota sa pri opatrení alebo inom zásahu počíta odo dňa, keď sa sťažovateľ mohol o opatrení alebo o inom zásahu dozvedieť. Nedodržanie tejto lehoty je zákonom ustanoveným dôvodom na odmietnutie sťažnosti (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde), pričom zákon o ústavnom súde neumožňuje   zmeškanie   tejto   kogentnej   lehoty   odpustiť   (pozri   napr.   IV.   ÚS   14/03, III. ÚS 124/04).

Z uvedeného je zrejmé, že sťažnosť podľa čl. 127 ods. 1 ústavy nemožno považovať za časovo neobmedzený právny prostriedok ochrany základných práv alebo slobôd (napr. III. ÚS 114/03, IV. ÚS 236/03).

Sťažnosť smeruje proti viacerým porušovateľom práv sťažovateľa, pričom všetky ich napadnuté   postupy   a   rozhodnutia   predchádzali   rozhodnutiu   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 To 2/2008 z 30. októbra 2008, ktorý rozhodoval v poslednom stupni.

Zo samotnej sťažnosti vyplýva, že „Predmetný rozsudok bol sťažovateľovi doručený prostredníctvom Krajského súdu v Bratislave dňa 12. 12. 2009. Zákonná lehota pre podanie sťažnosti podľa čl. 127 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky uplynie dňa 12. 2. 2009“. V inej časti svojho podania sťažovateľ uviedol, že „rozsudok vo veci 4To 2/2008 bol vyhlásený 30. 10. 2008 o 13.45 hod. a týmto momentom nadobudol právoplatnosť“.

Ústavný súd z predmetného spisového   materiálu zistil,   že sťažovateľ bol osobne prítomný   na   pojednávaní   na   najvyššom   súde   30.   októbra   2008,   keď   bol   vyhlasovaný napadnutý rozsudok sp. zn. 4 To 2/2008, pričom písomné vyhotovenie rozsudku prevzal 10. decembra   2008   v   ústave   na   výkon   trestu   odňatia   slobody,   ako   je   to   zjavné   z   ním podpísanej doručenky najvyššieho súdu.

Lehota   na   podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   začala   plynúť   11.   decembra   2008 a skončila 11. februára 2009. Sťažovateľ podal predmetnú ústavnú sťažnosť na poštovú prepravu   12.   februára   2009   (týmto   dňom   je   aj   ním   datovaná),   ústavnému   súdu   bola doručená   16.   februára   2009,   teda   ju   podal   po   uplynutí   zákonom   ustanovenej   lehoty 2 mesiacov.

Vzhľadom   na túto skutočnosť ústavný súd sťažnosť pri predbežnom prerokovaní odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Ak bola sťažnosť sťažovateľa odmietnutá pre oneskorenosť voči najvyššiemu súdu, to isté bez potreby podrobnejšej argumentácie platí aj vo vzťahu k ostatným sťažovateľom označeným porušovateľom, pretože konania pred nimi časovo i vecne predchádzali konaniu pred najvyšším súdom.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   ako   celku   stratilo   už   opodstatnenie   to,   aby ústavný   súd   rozhodoval   o   ďalších   požiadavkách   sťažovateľa   (napr.   o   jeho   žiadosti o ustanovenie právneho zástupcu v konaní pred ústavným súdom a pod.).

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2009