znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 208/06-7

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. júna 2006 predbežne prerokoval sťažnosť I. K. K., trvale bytom B., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva upraveného   v čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd postupom   Krajskej   prokuratúry   v Prešove   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   na   podanie mimoriadneho dovolania a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť I. K. K. o d m i e t a z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. mája 2006 doručená   sťažnosť   I.   K.   K.,   trvale bytom   B.   (ďalej len   „sťažovateľ“),   v ktorej   namieta porušenie svojho základného práva upraveného v čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva upraveného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „Dohovor“) postupom Krajskej prokuratúry v Prešove (ďalej len   „krajská   prokuratúra“)   pri   vybavovaní   jeho   podnetu   na   podanie   mimoriadneho dovolania.

Zo sťažnosti a predložených príloh vyplýva, že Okresný súd v Bardejove (ďalej len „okresný   súd“)   uznesením   č.   k.   3   C   46/03-57   z 18.   júla   2005   nepriznal   sťažovateľovi oslobodenie od súdnych poplatkov za podané dovolanie proti uzneseniu Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) č. k. 2 Co 246/04-34 z 1. februára 2005. Krajský súd rozhodnutie okresného súdu uznesením č. k. 3 Co 313/05-64 z 21. septembra 2005 potvrdil. Sťažovateľ   sa   následne   podnetom   z 29.   novembra   2005   adresovaným   Generálnej prokuratúre   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   domáhal,   aby generálny   prokurátor   Slovenskej   republiky   po   preskúmaní   zákonnosti   označených rozhodnutí okresného súdu a krajského súdu podal proti nim dovolanie podľa príslušných ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku.   Generálna   prokuratúra   odstúpila   podnet sťažovateľa   na   vybavenie   krajskej   prokuratúre.   Námestník   krajskej   prokuratúry   listom Kc 2219/05-16 z 27. marca 2006 sťažovateľovi oznámil, že krajská prokuratúra jeho podnet odložila s odôvodnením, že „výrok rozhodnutia súdu, vyplývajúci z úvahy súdu dovolenej zákonom, orgány prokuratúry nie sú príslušné preskúmavať“.

Sťažovateľ tvrdí, že tým, že príslušný orgán prokuratúry nepodal vo veci mimoriadne dovolanie, došlo k porušeniu jeho základného práva podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ako aj práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto navrhuje, aby ústavný súd prijal sťažnosť na ďalšie konanie a vo veci samej vydal tento nález:

„1. Vyslovuje, že základné a ľudské práva I. K. K. podľa ods.1), čl. 46 Ústavy SR v kontexte s jej čl. 149 a v zmysle ods. 1), čl. 6 Dohovoru o ich ochrane postupom Krajskej prokuratúry   v Prešove   v dovolacom   konaní   a spore   vedenom   na   Okresnom   súde v Bardejove pod č. k. 3 C 46/03 porušené boli.

2. Prikazuje Krajskej prokuratúre v Prešove vo veci dovolania sp. zn. 3 C 46/03 na podnet sťažovateľa konať.

3. Priznáva I. K. K. primerané finančné zadosťučinenie vo výške 60 tis. Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún)....

4.   Ukladá   Kraj.   prokuratúre   v Prešove   uhradiť   vzniklé   trovy   tohto   konania na označený účet právneho zástupcu sťažovateľa, a to do 15-tich dní od právoplatnosti tohto súdneho rozhodnutia.“

II.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákona Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu Slovenskej   republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní   odmietnuť   uznesením   bez   ústneho   pojednávania   návrhy,   na   ktorých prerokovanie   nemá   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne   neoprávneným,   ako   aj   návrhy podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Z uvedeného vyplýva, že úlohou ústavného súdu pri predbežnom prerokovaní návrhu je tiež posúdiť, či tento nie je zjavne neopodstatnený. V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu možno o zjavnej neopodstatnenosti návrhu hovoriť vtedy, keď namietaným postupom orgánu štátu nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných   dôvodov.   Za   zjavne   neopodstatnený   návrh   je   preto   možné   považovať   ten,   pri predbežnom   prerokovaní   ktorého   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosť   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98).

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľ považuje za porušenie svojho základného práva podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy   a čl.   6   ods.   1   Dohovoru   skutočnosť,   že   príslušný   orgán prokuratúry (krajská prokuratúra) nevyhovel jeho podnetu a nepodal v predmetnej veci mimoriadne dovolanie.

Zákonné predpoklady na podanie mimoriadneho dovolania sú upravené v § 243e a nasl. Občianskeho súdneho poriadku. Z týchto ustanovení jednoznačne vyplýva, že ide o mimoriadny opravný prostriedok, ktorého využitie ako procesného inštitútu patrí výlučne generálnemu prokurátorovi. Z toho vyplýva, že nejde o základné právo sťažovateľa, ktoré by   bolo   možné   zahrnúť   pod   čl.   46   ods.   1   ústavy,   prípadne   právo   podľa   čl.   6   ods.   1 Dohovoru.

Podľa stabilizovanej judikatúry ústavného súdu na vyhovenie podnetu fyzických osôb alebo právnických osôb na podanie mimoriadneho dovolania neexistuje právny nárok, t. j. osobe, ktorá takýto podnet podala nevzniká právo na jeho prijatie, resp. akceptovanie, a teda   generálny   prokurátor   nemá   povinnosť   takémuto   podnetu   vyhovieť.   Je   na   voľnej úvahe   generálneho   prokurátora   rozhodnúť   o tom,   či   podá   alebo   nepodá   mimoriadne dovolanie.   Ústavný   súd   v tejto   súvislosti   viackrát   vyslovil,   že   oprávnenie   na   podanie mimoriadneho dovolania nemá charakter práva, ktorému je poskytovaná ústavnoprávna ochrana (I. ÚS 19/01, II. ÚS 176/03, IV. ÚS 344/04, II. ÚS 144/05).

Vzhľadom   na   uvedené   nemohla   krajská   prokuratúra,   ktorej   bol   generálnou prokuratúrou   odstúpený   na   vybavenie   podnet   sťažovateľa   na   podanie   mimoriadneho dovolania   odložením   tohto   podnetu,   t.   j.   nevyhovením   podnetu   sťažovateľa   na   podanie mimoriadneho dovolania, porušiť základné právo sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 ústavy, ani právo podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru, a preto ústavný súd pri predbežnom prerokovaní uznesením odmietol sťažnosť sťažovateľa z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

Po odmietnutí sťažnosti bolo už bez právneho dôvodu zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľa,   vrátane   žiadosti   sťažovateľa   o ustanovenie   právneho   zástupcu   pre   konanie pred ústavným súdom.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. júna 2006