znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 208/03-10

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 14. októbra 2003 predbežne prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. L., bytom M., zastúpeného komerčným právnikom JUDr.   J.   K.,   M.,   vo   veci   porušenia   jeho   základných   práv   postupom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici v konaní vedenom pod sp. zn. 47 Cb 255/95 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ing. Ľ. L. o d m i e t a   ako podanú oneskorene.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 3. júna 2003 doručené podanie Ing. Ľ. L. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom M., zastúpeného komerčným právnikom   JUDr.   J.   K.,   M.,   označené   ako   „Ústavná   sťažnosť   podľa   zákona   NR   SR č. 38/1993   Z.   z.   v znení   zákona   NR   SR č.   124/2002   Z.   z.“   s prílohami.   Z jeho   obsahu vyplynulo, že ním podáva „ústavnú sťažnosť na konanie súdnych orgánov SR, najmä na evidentné chyby a prieťahy v súdnom konaní“, pričom sťažovateľ konkrétne uviedol:„Dňa 25. 2. 1994 podal býv. š. p. Domáce potreby Bratislava žalobu voči odporcovi, ktorým   som   bol   nesprávne   delegovaný   ja,   i keď   som   v tom   období   ako   fyzická   osoba nepodnikal, pričom žiadal zaplatenie Sk 562.818,97 za faktúry, na základe ktorých mi mal dodať tovar. Žalobu nesprávne adresoval na Okresný súd v Martine (príloha č. 1), ktorý uznesením   č.   k.   1   Rob   544/94   vyslovil   svoju   vecnú   nepríslušnosť   a postúpil   celú   vec Krajskému   súdu   v Banskej   Bystrici   (príloha   č.   2).   Tento   bez   toho,   aby   vecne   posúdil podanie a hlavne jeho petit, vydal platobný rozkaz č. 1 Rob 2141/94, ktorým zaviazal mňa, ako fyzickú osobu, zaplatiť navrhovateľovi sumu Sk 562.818,97 s prísl., ktorú som mu nikdy nebol   dlžný,   resp.   som mohol podať proti platobnému   rozkazu odpor   na   KS   v Banskej Bystrici (príloha č. 3). Po podaní odporu proti platobnému rozkazu - podľa toho, čo bolo uvedené   v poučení   -   mal   predseda   senátu   nariadiť   pojednávanie   vo   veci   samej. Pojednávanie nikdy nariadené nebolo. Platobný rozkaz mi bol doručený dňa 24. apríla 1994. Nakoľko som sa chcel vyhnúť nepríjemnostiam a ďalšiemu súdnemu konaniu, príp. exekúcii svojho osobného majetku, podal som - napriek tomu, že platobný rozkaz smeroval proti   mne   neoprávnene   -   včas   odpor   a súčasne   som   z účtu   mojej   firmy,   kde   som   bol konateľom, zaplatil aj súdny poplatok Sk 22.512,–. Odpor som podal 26. 4. 1994 (príloha č. 4). Po ďalšej korešpondencii s Krajským súdom v Banskej Bystrici vo veci zaplatenia, resp. nezaplatenia súdneho poplatku nastalo v celej veci až do roku 2001 ticho a kľud. Až začiatkom mája 2001 som dostal uznesenie Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 47 Cb 255/95-Sn-117 (príloha č. 5), ktorý rozhodol, že konanie sa zastavuje, nakoľko navrhovateľ - v tomto prípade už správca jeho konkurznej podstaty - sa konečne dopracoval k tomu,   že   pasívne   legitimovaným   účastníkom   konania   som   nie   ja,   ale   spoločnosť UNImarket-S, s. r. o., Martin - Priekopa. Tento subjekt však bol ešte pred podaním návrhu na   súd   vymazaný   z obchodného   registra   a na   jeho   právnych   nástupcov   bol   vyhlásený konkurz. Navrhovateľ preto listom zo dňa 26. 4. 2000 zobral svoj návrh späť s tým, že si pohľadávky bude uplatňovať v rámci konkurzu.

Vzhľadom k tomu, že Krajský súd v Banskej Bystrici rozhodol, že žiaden z účastníkov nemá nárok na náhradu trov konania a nakoľko som ja súdny poplatok zaplatil - keď som fakticky vôbec nebol a ani nemohol byť účastníkom konania - podal som proti citovanému uzneseniu odvolanie proti časti výroku o trovách konania (príloha č. 6), kde som žiadal, aby odvolací - v tomto prípade Najvyšší súd SR - rozhodol, že súdny poplatok za včas podaný odpor sa Ing. Ľ. L. vracia v plnej výške. Odvolanie som odoslal na NS SR dňa 15. mája 2001. Opäť však nastal kľud.

Preto   som   dňa   3.   septembra   2002,   teda   po   16   mesiacoch   po   podaní   odvolania napísal, tentoraz na Najvyšší súd SR (príloha č. 7), kde som konštatoval, že Krajský súd v Banskej Bystrici vydaním svojho uznesenia č. k. 47 Cb 255/95-Sn 117 potvrdil, že predtým vydal platobný rozkaz proti neexistujúcemu veriteľovi, čím porušil moje základné ústavné práva, spôsobil mi majetkovú a nemajetkovú ujmu a o odvolaní nebolo dovtedy rozhodnuté. Až po tomto liste mi p. JUDr. P. D., predseda obchodného kolégia NS SR oznámil (príloha č. 8), že predmetná vec bola vrátená Krajskému súdu v Banskej Bystrici ešte dňa 26. októbra 2001 na opravu napadnutého rozhodnutia. Odvtedy nebol spis NS SR znovu predložený. Následne som dostal list p. predsedu KS Banská Bystrica (príloha č. 9), kde píše, že KS Banská Bystrica vydal dňa 18. 9. 2002 (teda až po mojej urgencii) opravné uznesenie vo veci, ktoré „bude postúpené na Najvyšší súd“. V liste p. predseda KS Banská Bystrica   konštatuje   „pokiaľ   ide   o dobu   do   vydania   opravného   uznesenia,   je   možné konštatovať prieťahy v konaní“.

Opravné uznesenie som skutočne dostal o niekoľko dní (príloha č. 10). Uznesenie o odvolaní však prišlo až 2. apríla 2003 (príloha č. 11), teda presne 7 rokov a 311 dní odo dňa,   keď   som   zaplatil   Slovenskej   republike   22.512,–   Sk   iba   preto,   aby   som   sa   vyhol šikanovaniu   a príp.   exekúciám   na   základe   neoprávnene   podanej   žaloby   a neoprávnene vydanému platobnému rozkazu. Poznamenávam, že uznesenie Najvyššieho súdu SR pritom nezaväzuje Slovenskú republiku, ktorej som súdny poplatok zaplatil, aby mi ho vrátila, ale zaväzuje na jeho vrátenie navrhovateľa, teda š. p. Domáce potreby v likvidácii Bratislava, ktoré sú súčasne v konkurze. Teda reálne - 22.512,– Sk, ktoré som zaplatil sa mi nikdy z tejto firmy nevráti. Správca konkurznej podstaty dostal uznesenie, kontaktom so mnou sa vyhýba. Listom som ho nakoniec vyzval na zaplatenie uvedenej sumy, avšak bezvýsledne. Žiadam preto, aby Ústavný súd Slovenskej republiky konštatoval, že v tomto konaní došlo k porušeniu mojich práv a k majetkovej a nemajetkovej ujme mojej osobe pochybením Krajského súdu v Banskej Bystrici, ktorý vydal platobný rozkaz bez toho, aby si overil petit návrhu,   ďalej   došlo   k prieťahom   v konaní   pri   rozhodnutí   o odpore   proti   vydanému platobnému rozkazu (takmer 6 rokov) a ďalej v tom,   že k vydaniu opravného uznesenia k pôvodnému uzneseniu KS B. Bystrica došlo až po mojej urgencii po 16 mesiacoch od doručenia   pôvodného   uznesenia,   čo   nakoniec   potvrdil   vo   svojom   liste   aj   predseda   KS Banská Bystrica. Súčasne konštatuje, že aj keď môjmu odvolaniu bolo formálne vyhovené, peniaze od navrhovateľa, nakoľko je v konkurze, asi nikdy neuvidím.“

Na   základe   uvedeného   sťažovateľ   požiadal,   aby   ústavný   súd   o jeho   sťažnosti rozhodol takto:

„1) prijal moju ústavnú sťažnosť na ďalšie konanie a

2)   rozhodol   že   Slovenská   republika   za   nesprávne   rozhodnutia   svojich   súdov a prieťahy v konaní, čím boli porušené ústavné práva navrhovateľa a došlo k majetkovej a nemajetkovej ujme Ing. Ľ. L., bytom M. zaplatí navrhovateľovi

a) ako majetkovú ujmu

22.512,– Sk náhradu za súdny poplatok za včas podaný odpor voči neoprávnene vydanému platobnému rozkazu

26.526,– Sk úroky (15 % ročne z uvedenej sumy)

b) ako nemajetkovú ujmu 100.000,– za prieťahy v súdnom konaní a oneskorené súdne konanie spolu sumu Sk 149.038,–.“

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ústavy (a s účinnosťou od 1. januára 2002) oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných   práv   alebo   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú   Slovenská republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak   o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Podmienky konania o sťažnostiach sú upravené v ustanoveniach § 20 ods.   1 a § 49 až 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom súde“),   pričom   nesplnenie   všeobecnej   alebo   osobitnej   podmienky   je   dôvodom   na odmietnutie sťažnosti podľa § 25 ods. 2 citovaného zákona. Lehota na podanie sťažnosti nie je však časovo neobmedzená, pretože podľa ustanovenia § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde jednou z podmienok na prijatie sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je jej podanie v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia, oznámenia   opatrenia   alebo   upovedomenia   o inom   zásahu,   ktorým   malo   byť   spôsobené porušenie základného práva sťažovateľa, pričom zmeškanie tejto lehoty nemožno odpustiť.

Z obsahu sťažnosti, ako aj z pripojených príloh ústavný súd zistil, že súdne konanie, v ktorom malo dôjsť k porušeniu označených základných práv sťažovateľa, bolo skončené ešte pred podaním jeho sťažnosti ústavnému súdu.

Konanie pred Krajským súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 47 Cb 255/95 (ktorému sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   výslovne   vytýka   závažné procesné   pochybenia, a tým   aj porušovanie svojich základných práv) bolo ukončené vydaním jeho opravného uznesenia 9. septembra 2002.

Pokiaľ   ide   o konanie   pred   Najvyšším   súdom   Slovenskej   republiky   sp.   zn. 5 Obo 291/02 (ktoré síce sťažovateľ výslovne nenapadol), ústavný súd ho preskúmal so zistením, že aj toto bolo už ukončené (28. februára 2003), pričom celková doba a okolnosti konania   o odvolaní   sťažovateľa   pred   ním   nesignalizujú   reálnu   možnosť   porušenia   jeho základných práv.

Keďže   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   napadol   konanie   pred   Krajským   súdom v Banskej Bystrici sp. zn. 47 Cb 255/95, ktoré bolo skončené 9. septembra 2002, a keďže jeho sťažnosť bola ústavnému súdu doručená až 3. júna 2003, t. j. po dvojmesačnej lehote stanovenej pre tento typ konania, bolo ju potrebné odmietnuť ako podanú oneskorene už po jej predbežnom prerokovaní podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 14. októbra 2003