SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 207/2015-11
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom Mgr. Tomášom Žuffom,Advokátska kancelária, Vinohradnícka 19, Nitra, vo veci namietaného porušenia jehozákladného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupomGenerálnej prokuratúry Slovenskej republiky pri vybavovaní ďalšieho opakovanéhopodnetu z 28. apríla 2014 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
1. Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola12. novembra 2014 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovaného čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúrySlovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“) pri vybavovaní ďalšiehoopakovaného podnetu z 28. apríla 2014.
2. Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že 20. novembra 2013 sa sťažovateľprostredníctvom podnetu domáhal na generálnej prokuratúre preskúmania fiktívnehorozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo vnútra“),ktorým malo byť rozhodnuté o rozklade proti rozhodnutiu ministerstva vnútra, migračnéhoúradu č. KM-TO2-2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006. O podnete sťažovateľa rozhodlagenerálna prokuratúra oznámením č. k. VI/Gd 440/13-8 z 18. decembra 2013 (ďalej len„oznámenie č. 1“) s tým, že podnet sťažovateľa nie je dôvodný. Keďže sťažovateľ soznámením č. 1 nesúhlasil, podal 31. decembra 2013 opakovaný podnet, o ktorom rozhodlagenerálna prokuratúra oznámením č. k. VI/2 Gd 410/13/1000-5 z 3. februára 2014 (ďalej len„oznámenie č. 2“). Generálna prokuratúra v oznámení č. 2 uviedla, že vybavenie podnetu voznámení č. 1 bolo vecne správne. Generálna prokuratúra v závere oznámenia č. 2 uviedla,že ďalší opakovaný podnet bude vybavovaný, iba ak bude obsahovať nové skutočnosti.Keďže sťažovateľ s oznámením č. 2 nesúhlasil, podal 29. apríla 2014 ďalší opakovanýpodnet, ktorý odôvodnil novými skutočnosťami – rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sži 6/2013 zo 16. marca 2014, teda rozsudkomvydaným po oznámení č. 2. Ďalší opakovaný podnet bol podľa vyjadrenia sťažovateľagenerálnej prokuratúre doručený 30. apríla 2014. Generálna prokuratúra však podľasťažovateľa o ďalšom opakovanom podnete nerozhodla v lehote dvoch mesiacov, anineupovedomila sťažovateľa o predĺžení lehoty na vybavenie ďalšieho opakovaného podnetuv zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov(ďalej len „zákon o prokuratúre“). Dňa 20. augusta 2014 podal sťažovateľ sťažnosťústavnému súdu proti porušovaniu základných práv a slobôd, ktorou namietal postupgenerálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho ďalšieho opakovaného podnetu. Dňa 28.októbra 2014 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený list ústavného súdu č. k. Rvp10431/2014-11 zo 16. októbra 2014 (ďalej len „list“), ktorým bola sťažnosť odložená podľa§ 23a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). V liste ústavného súdu sa uvádza:„Oznámením Generálnej prokuratúry Slovenskej republiky (ďalej len „generálna prokuratúra“), ktorým bol vybavený Váš podnet, ústavou zaručené a Vami namietané základné práva ⬛⬛⬛⬛, nemohli byť dotknuté, lebo nejde o inštančné konanie a v ňom vydané rozhodnutie orgánu ochrany práva, ale len o podanie, ktorým Vás podľa svojho uváženia generálna prokuratúra informovala o nepodaní mimoriadneho opravného prostriedku proti inému rozhodnutiu orgánu verejnej moci.“ Keďže podľa sťažovateľa navydanie listu neboli splnené podmienky podľa § 23a zákona o ústavnom súde, podávaopakovane túto sťažnosť.
3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na inú právnu ochranu zo strany generálnejprokuratúry v postupe pri vybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu v tom, že generálnaprokuratúra sa ďalším opakovaným podnetom vôbec nezaoberala, a to napriek tomu, žesťažovateľ uviedol vo svojom ďalšom opakovanom podnete nové skutočnosti – rozsudoknajvyššieho súdu, ktorý vo svojom podnete ani opakovanom podnete neuviedol, aninemohol uviesť, pretože predmetný rozsudok najvyššieho súdu bol vydaný po vydaníoznámenia č. 2. Sťažovateľ považuje porušenie svojho práva na inú právnu ochranu za o tozávažnejšie, že rozsudok najvyššieho súdu rieši nielen rovnakú právnu otázku, akú nastolilsťažovateľ v podnete a opakovanom podnete, ale rozsudok najvyššieho súdu sa týkal ajtotožného orgánu verejnej moci, voči ktorému podnet sťažovateľa smeroval, ministerstvavnútra. Právna otázka nastolená v podnete, opakovanom podnete a v ďalšom opakovanompodnete (začiatok plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o rozklade) bola pritom podľasťažovateľa vyriešená už judikatúrou súdov Českej republiky aj právnou doktrínou.Sťažovateľ je preto toho názoru, že generálna prokuratúra postupovala pri vybavovanípodnetu a opakovaného podnetu arbitrárne a vec nesprávne právne posúdila. Sťažovateľ jezároveň toho názoru, že generálna prokuratúra postupovala pri vybavovaní jeho ďalšiehoopakovaného podnetu arbitrárne, pretože ďalší opakovaný podnet nevybavila vôbec, tedaani v dvojmesačnej lehote predpokladanej zákonom o prokuratúre, aj keď sťažovateľv ďalšom opakovanom podnete uviedol nové skutočnosti. V dôsledku uvedeného postupugenerálna prokuratúra porušila podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.
4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Sťažnosti sa vyhovuje. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry SR pri vybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa proti fiktívnemu rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR o rozklade proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR - migračného úradu č. KM-T02- 2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006 zo dňa 24.09.2013, porušené bolo.
Generálnej prokuratúre SR sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky pri vybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa proti fiktívnemu rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR o rozklade proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR - migračného úradu č. KM-T02-2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006 zo dňa 24.09.2013.
Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia vo výške 284,08 Eur, ktoré je Generálna prokuratúra SR povinná sťažovateľovi vyplatiť na účet právneho zástupcu sťažovateľa,... a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“
II.
5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.
Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde návrhy vo veciach, na ktorýchprerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.
6. O zjavnej neopodstatnenosti sťažnosti možno hovoriť vtedy, ak namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať tú, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistil žiadnu možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).
III.
7. Ústavný súd na úvod konštatuje, že sťažovateľ v obsahu sťažnosti namietaa v petite sťažnosti sa domáha vyslovenia výlučne porušenia základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho ďalšieho opakovanéhopodnetu z 28. apríla 2014 tým, že o ňom nerozhodla v lehote 2 mesiacov, resp. do padaniasťažnosti ústavnému súdu.
8. Sťažovateľ vo svojej sťažnosti síce opisne uviedol aj vybavenie jeho podnetua opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou oznámením č. 1 a oznámením č. 2, avšakproti týmto podanou sťažnosťou nebrojí, nespája ich s porušením svojich ústavných práva ani v petite sťažnosti nežiada vyslovenie porušenia ústavných práv týmito oznámeniami.Z toho dôvodu sa ústavný súd pri predbežnom prerokovaní sťažnosti zaoberal výlučnenamietaným porušením čl. 46 ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry privybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa z 28. apríla 2014.
9. Podstatou sťažnosti sťažovateľa z obsahového a materiálneho hľadiska je námietka,že generálna prokuratúra je nečinná, resp. nekoná pri vybavovaní jeho ďalšiehoopakovaného podnetu bez zbytočných prieťahov, keďže v ďalšom opakovanom podneteuviedol nové skutočnosti, čo zakladá jeho právo na vybavenie tohto ďalšieho opakovanéhopodnetu zo strany generálnej prokuratúry. Táto však do dňa podania sťažnosti sťažovateľovineoznámila, ako ďalší opakovaný podnet vybavila.
10. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať o ochranu svojich práv príslušné orgány prokuratúry, či už prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom (podaním) zaoberať a o jeho vybavení dotknutú osobu vyrozumieť, avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).
11. Ak sťažovateľ uviedol vo svojom ďalšom opakovanom podnete nové skutočnosti,bolo povinnosťou generálnej prokuratúry vybaviť ďalší opakovaný podnet sťažovateľaspôsobom korešpondujúcim záverom z predchádzajúceho bodu a v intenciách zákonao prokuratúre.
12. Rovnako ústavný súd už uviedol, že za nečinnosť, resp. zbytočný prieťahv konkrétnom konaní príslušného orgánu verejnej moci možno považovať dobu nečinnostialebo zjavne neefektívnej činnosti príslušného orgánu pri napĺňaní účelu aplikovanéhozákona (porov. mutatis mutandis III. ÚS 99/02).
13. Dôležité je však doplniť, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy. V tomto zmysle ústavný súd už v minulosti posudzovalnamietanú nečinnosť generálnej prokuratúry (resp. orgánov prokuratúry) pri vybavovanípodnetu fyzickej osoby podaného podľa zákona o prokuratúre, a to striktne vo svetle právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri I. ÚS 316/2014).
14. Sťažovateľ sa však nedomáha v prerokúvanom prípade ochrany základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (kedy by sa ústavný súd mohol zaoberať otázkou, či sťažovateľuviedol v ďalšom opakovanom podnete nové skutočnosti a či generálna prokuratúra jenečinná, a či prípadná nečinnosť znamená porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zo strany generálnej prokuratúry), ale ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to aj napriek tomu, že z obsahu sťažnosti a charakteru námietoksťažovateľa, ako aj popísaného skutkového stavu vyplýva, že svojou sťažnosťou namietanečinnosť generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho ďalšieho opakovaného podnetu,v ktorom podľa jeho slov uviedol nové skutočnosti a generálna prokuratúra bola povinnáďalší opakovaný podnet vybaviť a oznámiť sťažovateľovi výsledok vybavenia ďalšiehoopakovaného podnetu.
15. Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015