znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/2015-11

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛,   zastúpeného   advokátom   Mgr.   Tomášom   Žuffom,Advokátska   kancelária,   Vinohradnícka   19,   Nitra,   vo   veci   namietaného   porušenia   jehozákladného   práva   garantovaného   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupomGenerálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   pri   vybavovaní   ďalšieho   opakovanéhopodnetu z 28. apríla 2014 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛,., o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola12. novembra   2014   doručená   sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, (ďalej   len„sťažovateľ“), vo veci namietaného porušenia jeho základného práva garantovaného čl. 46ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Generálnej prokuratúrySlovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna   prokuratúra“)   pri   vybavovaní   ďalšiehoopakovaného podnetu z 28. apríla 2014.

2.   Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplýva,   že 20.   novembra   2013   sa   sťažovateľprostredníctvom   podnetu   domáhal   na   generálnej   prokuratúre   preskúmania   fiktívnehorozhodnutia Ministerstva vnútra Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo   vnútra“),ktorým malo byť rozhodnuté o rozklade proti rozhodnutiu ministerstva vnútra, migračnéhoúradu č. KM-TO2-2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006. O podnete sťažovateľa rozhodlagenerálna prokuratúra oznámením č. k. VI/Gd 440/13-8 z 18. decembra 2013 (ďalej len„oznámenie č. 1“) s   tým,   že   podnet   sťažovateľa   nie   je   dôvodný.   Keďže   sťažovateľ   soznámením č. 1 nesúhlasil, podal 31. decembra 2013 opakovaný podnet, o ktorom rozhodlagenerálna prokuratúra oznámením č. k. VI/2 Gd 410/13/1000-5 z 3. februára 2014 (ďalej len„oznámenie č. 2“). Generálna prokuratúra v oznámení č. 2 uviedla, že vybavenie podnetu voznámení č. 1 bolo vecne správne. Generálna prokuratúra v závere oznámenia č. 2 uviedla,že ďalší opakovaný podnet bude vybavovaný, iba ak bude obsahovať nové skutočnosti.Keďže   sťažovateľ   s oznámením   č.   2   nesúhlasil,   podal   29. apríla   2014 ďalší   opakovanýpodnet, ktorý odôvodnil novými skutočnosťami – rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 6 Sži 6/2013 zo 16. marca 2014, teda rozsudkomvydaným   po oznámení č. 2. Ďalší opakovaný podnet   bol podľa   vyjadrenia sťažovateľagenerálnej   prokuratúre   doručený   30. apríla   2014. Generálna   prokuratúra   však   podľasťažovateľa   o ďalšom   opakovanom   podnete   nerozhodla   v   lehote   dvoch   mesiacov,   anineupovedomila sťažovateľa o predĺžení lehoty na vybavenie ďalšieho opakovaného podnetuv zmysle § 33 ods. 1 zákona č. 153/2001 Z. z. o prokuratúre v znení neskorších predpisov(ďalej   len   „zákon   o prokuratúre“). Dňa   20.   augusta   2014   podal   sťažovateľ   sťažnosťústavnému   súdu   proti   porušovaniu   základných   práv   a   slobôd, ktorou   namietal   postupgenerálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   ďalšieho   opakovaného   podnetu.   Dňa   28.októbra 2014 bol právnemu zástupcovi sťažovateľa doručený list ústavného súdu č. k. Rvp10431/2014-11 zo 16. októbra 2014 (ďalej len „list“), ktorým bola sťažnosť odložená podľa§ 23a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavnéhosúdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom   súde“). V   liste   ústavného   súdu   sa   uvádza:„Oznámením Generálnej   prokuratúry   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „generálna prokuratúra“),   ktorým   bol   vybavený   Váš   podnet,   ústavou   zaručené   a   Vami   namietané základné práva ⬛⬛⬛⬛, nemohli byť dotknuté, lebo nejde o inštančné konanie a v ňom vydané rozhodnutie orgánu ochrany práva, ale len o podanie, ktorým Vás podľa svojho uváženia generálna prokuratúra informovala o nepodaní mimoriadneho opravného prostriedku proti inému rozhodnutiu orgánu verejnej moci.“ Keďže podľa sťažovateľa navydanie listu neboli splnené podmienky podľa § 23a zákona o ústavnom súde, podávaopakovane túto sťažnosť.

3. Sťažovateľ vidí porušenie svojho práva na inú právnu ochranu zo strany generálnejprokuratúry v postupe pri vybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu v tom, že generálnaprokuratúra sa ďalším opakovaným podnetom vôbec nezaoberala, a to napriek tomu, žesťažovateľ uviedol vo svojom ďalšom opakovanom podnete nové skutočnosti – rozsudoknajvyššieho   súdu,   ktorý   vo   svojom   podnete   ani   opakovanom   podnete   neuviedol,   aninemohol   uviesť,   pretože   predmetný   rozsudok   najvyššieho   súdu   bol   vydaný   po   vydaníoznámenia č. 2. Sťažovateľ považuje porušenie svojho práva na inú právnu ochranu za o tozávažnejšie, že rozsudok najvyššieho súdu rieši nielen rovnakú právnu otázku, akú nastolilsťažovateľ v podnete a opakovanom podnete, ale rozsudok najvyššieho súdu sa týkal ajtotožného orgánu verejnej moci, voči ktorému podnet sťažovateľa smeroval, ministerstvavnútra. Právna otázka nastolená v podnete, opakovanom podnete a v ďalšom opakovanompodnete (začiatok plynutia lehoty na vydanie rozhodnutia o rozklade) bola pritom podľasťažovateľa   vyriešená   už   judikatúrou   súdov   Českej   republiky   aj   právnou   doktrínou.Sťažovateľ   je   preto   toho   názoru,   že   generálna   prokuratúra   postupovala   pri   vybavovanípodnetu a opakovaného podnetu arbitrárne a vec nesprávne právne posúdila. Sťažovateľ jezároveň toho názoru, že generálna prokuratúra postupovala pri vybavovaní jeho ďalšiehoopakovaného podnetu arbitrárne, pretože ďalší opakovaný podnet nevybavila vôbec, tedaani   v   dvojmesačnej   lehote   predpokladanej   zákonom   o prokuratúre,   aj   keď   sťažovateľv ďalšom opakovanom podnete uviedol nové skutočnosti. V dôsledku uvedeného postupugenerálna prokuratúra porušila podľa názoru sťažovateľa jeho základné právo na inú právnuochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy.

4. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Sťažnosti sa vyhovuje. Základné právo sťažovateľa na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky postupom Generálnej prokuratúry SR pri vybavovaní ďalšieho opakovaného   podnetu   sťažovateľa   proti   fiktívnemu   rozhodnutiu   Ministerstva   vnútra   SR o rozklade   proti   rozhodnutiu   Ministerstva   vnútra   SR   -   migračného   úradu   č.   KM-T02- 2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006 zo dňa 24.09.2013, porušené bolo.

Generálnej prokuratúre SR sa zakazuje pokračovať v porušovaní práva sťažovateľa na   súdnu   a   inú   právnu   ochranu   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej   republiky   pri vybavovaní   ďalšieho   opakovaného   podnetu   sťažovateľa   proti   fiktívnemu   rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR o rozklade proti rozhodnutiu Ministerstva vnútra SR - migračného úradu č. KM-T02-2013/3009, MU-OPO-2013/000304-006 zo dňa 24.09.2013.

Sťažovateľovi sa priznávajú trovy konania/právneho zastúpenia vo výške 284,08 Eur, ktoré   je   Generálna   prokuratúra   SR   povinná   sťažovateľovi   vyplatiť   na   účet   právneho zástupcu sťažovateľa,... a to do jedného mesiaca od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

5. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde ústavný súd návrh predbežne prerokuje naneverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

6.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmpostupom orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody,ktoré označil sťažovateľ, a to   buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzioznačeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorýchsa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť preto možnopovažovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnu   možnosťporušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí naďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS 35/02).

III.

7.   Ústavný   súd   na   úvod   konštatuje,   že   sťažovateľ   v obsahu   sťažnosti   namietaa v petite sťažnosti sa domáha vyslovenia výlučne porušenia základného práva podľa čl. 46ods. 1 ústavy postupom generálnej prokuratúry pri vybavovaní jeho ďalšieho opakovanéhopodnetu z 28. apríla 2014 tým, že o ňom nerozhodla v lehote 2 mesiacov, resp. do padaniasťažnosti ústavnému súdu.

8.   Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   síce   opisne   uviedol   aj   vybavenie   jeho   podnetua opakovaného podnetu generálnou prokuratúrou oznámením č. 1 a oznámením č. 2, avšakproti týmto podanou sťažnosťou nebrojí, nespája ich s porušením svojich ústavných práva ani v petite sťažnosti nežiada vyslovenie porušenia ústavných práv týmito oznámeniami.Z toho   dôvodu   sa   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti   zaoberal   výlučnenamietaným   porušením   čl.   46   ods.   1   ústavy   postupom   generálnej   prokuratúry   privybavovaní ďalšieho opakovaného podnetu sťažovateľa z 28. apríla 2014.

9. Podstatou sťažnosti sťažovateľa z obsahového a materiálneho hľadiska je námietka,že   generálna   prokuratúra   je   nečinná,   resp.   nekoná   pri   vybavovaní   jeho   ďalšiehoopakovaného podnetu bez zbytočných prieťahov, keďže v ďalšom   opakovanom podneteuviedol nové skutočnosti, čo zakladá jeho právo na vybavenie tohto ďalšieho opakovanéhopodnetu zo strany generálnej prokuratúry. Táto však do dňa podania sťažnosti sťažovateľovineoznámila, ako ďalší opakovaný podnet vybavila.

10. Súčasťou judikatúry ústavného súdu je právny názor, že právu dotknutej osobypožiadať   o   ochranu   svojich   práv   príslušné   orgány   prokuratúry,   či   už   prostredníctvompodnetu, alebo opakovaného podnetu v zmysle § 31 a nasl. zákona o prokuratúre zodpovedápovinnosť príslušných orgánov prokuratúry zákonom ustanoveným postupom sa takýmtopodnetom   (podaním)   zaoberať   a   o   jeho   vybavení   dotknutú   osobu   vyrozumieť,   avšaksúčasťou tohto práva dotknutej osoby nie je aj právo, aby príslušné orgány prokuratúry jejpodnetu (podaniu) aj vyhoveli v súlade s jej predstavami (porov. I. ÚS 40/01, II. ÚS 168/03,III. ÚS 133/06).

11. Ak sťažovateľ uviedol vo svojom ďalšom opakovanom podnete nové skutočnosti,bolo   povinnosťou   generálnej   prokuratúry   vybaviť   ďalší   opakovaný   podnet   sťažovateľaspôsobom   korešpondujúcim   záverom   z   predchádzajúceho   bodu   a v intenciách   zákonao prokuratúre.

12.   Rovnako   ústavný   súd   už   uviedol,   že   za   nečinnosť,   resp.   zbytočný   prieťahv konkrétnom konaní príslušného orgánu verejnej moci možno považovať dobu nečinnostialebo   zjavne   neefektívnej   činnosti   príslušného   orgánu   pri   napĺňaní   účelu   aplikovanéhozákona (porov. mutatis mutandis III. ÚS 99/02).

13. Dôležité je však doplniť, že právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahovje zaručené čl. 48 ods. 2 ústavy. V tomto zmysle ústavný súd už v minulosti posudzovalnamietanú nečinnosť generálnej prokuratúry (resp. orgánov prokuratúry) pri vybavovanípodnetu fyzickej osoby podaného podľa zákona o prokuratúre, a to striktne vo svetle právagarantovaného čl. 48 ods. 2 ústavy (pozri I. ÚS 316/2014).

14. Sťažovateľ sa však nedomáha v prerokúvanom prípade ochrany základného právapodľa čl. 48 ods. 2 ústavy (kedy by sa ústavný súd mohol zaoberať otázkou, či sťažovateľuviedol   v ďalšom   opakovanom   podnete   nové   skutočnosti   a či   generálna   prokuratúra   jenečinná, a či prípadná nečinnosť znamená porušenie základného práva na prerokovanie vecibez zbytočných prieťahov zo strany generálnej prokuratúry), ale ochrany základného právapodľa čl. 46 ods. 1 ústavy, a to aj napriek tomu, že z obsahu sťažnosti a charakteru námietoksťažovateľa, ako aj popísaného skutkového stavu vyplýva, že svojou sťažnosťou namietanečinnosť   generálnej   prokuratúry   pri   vybavovaní   jeho   ďalšieho   opakovaného   podnetu,v ktorom podľa jeho slov uviedol nové skutočnosti a generálna prokuratúra bola povinnáďalší   opakovaný   podnet   vybaviť   a oznámiť   sťažovateľovi   výsledok   vybavenia   ďalšiehoopakovaného podnetu.

15. Na základe uvedených záverov ústavný súd odmietol sťažnosť podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015