znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/2013-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 4. apríla 2013 predbežne prerokoval sťažnosť S., a. s., B., zastúpenej advokátom Mgr. M. H., B., vo veci namietaného   porušenia   jej   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práva podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   postupom   a   uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Obdo 9/2011 z 26. októbra 2011 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť S., a. s.,   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. marca 2012 telefaxom   doručená   a   7.   marca   2012   predložením   originálu   doplnená   sťažnosť   S.,   a. s. (ďalej len „sťažovateľka“), ktorou namieta porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa   čl. 6   ods. 1   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“)   postupom   a uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky (ďalej   len „najvyšší   súd“) sp.   zn.   5 Obdo 9/2011   z 26. októbra   2011 (ďalej   aj „namietané rozhodnutie“).

Zo sťažnosti a z jej príloh vyplýva, že „Sťažovateľ je v procesnom postavení žalobcu účastníkom konania vedeného na prvom stupni na Okresnom súde Bratislava I v právnej veci... Sťažovateľa proti žalovanému: JUDr. Mag. J. Č., advokát so sídlom..., B., o vydanie plnenia 1.508.894,78 € (45.456.964,00 Sk). Žalobným návrhom datovaným 16. 08. 2004 a podaným   Okresnému   súdu   Bratislava   I   dňa   19. 8. 2004   Sťažovateľ   v   tomto   konaní... uplatnil   právo   na   peňažné   plnenie   vo   výške   45.456.964,- Sk   (1.508.894,78   eur) z titulu vydania   bezdôvodného   obohatenia   (plnenia   z neplatných   právnych úkonov). O Sťažovateľovej   žalobe   rozhodol   Okresný   súd   Bratislava   I   Rozsudkom č. k. 25 Cb 292/04-192   zo   dňa   6. 12. 2006   tak,   že   podanej   žalobe   v   časti   o vydanie 34.402.364.- Sk (1.141.949,28 eur) vyhovel a vo zvyšnej časti o vydanie 11.054.600,- Sk (366.945,50 eur) žalobu zamietol. Proti prvostupňovému rozsudku podali účastníci konania odvolania.   Krajský   súd   v   Bratislave   ako   odvolací   súd   svojim   Rozsudkom č. k. 4 Cob 44/2007-235   zo   dňa   6. 6. 2007   odvolaním   napadnutý   prvostupňový   rozsudok v časti o vydanie 34.402.364,- Sk zmenil tak, že žalobu v tejto časti zamietol, a vo zvyšnej časti (zamietavej časti o vydanie 11.054.600,- Sk) rozsudok ako vecne správny potvrdil. Proti rozsudku odvolacieho súdu v časti jeho zmeňujúceho výroku, ktorá sa týkala nároku na   vydanie   34.402.364,- Sk,   a   proti   ktorej   bolo   prípustné   dovolanie,   podal   Sťažovateľ dňa 21. 8. 2007 dovolanie. Najvyšší súd Slovenskej republiky ako dovolací súd Uznesením spis.   zn.   6 Obdo   37/2007   zo   dňa   29. 12. 2008   dovolaním   napadnutý   odvolací   rozsudok v časti   zmeňujúceho   výroku,   ktorým   bol   zmenený   prvostupňový   rozsudok   (t. j.   v   časti týkajúcej   sa   nároku   na   vydanie   34.402.364,- Sk)   zrušil   a   vec   v   zrušenej   časti   vrátil Krajskému súdu v Bratislave na ďalšie konanie.

Po   vrátení   veci   odvolaciemu   súdu   na   ďalšie   konanie   žalovaný   v   priebehu odvolacieho konania podaním zo dňa 18. 5. 2009 doručeným súdu dňa 21. 5. 2009 vzniesol voči   žalobe   protinárok   vo   výške   2.413.876,52 eur   (72.720.444,- Sk).   Sťažovateľ sa k vznesenému protinároku vyjadril podaním doručeným súdu dňa 3. 11. 2009, v ktorom poukázal na špekulatívnosť vzneseného protinávrhu. Krajský súd v Bratislave ako odvolací súd   v   rámci   nového   odvolacieho   konania   po   vrátení   veci   Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky,   svojim   Uznesením   č. k.   1 Cob 99/2009-305   zo   dňa   12. 11. 2009   zrušil prvostupňový rozsudok a vrátil vec Okresnému súdu Bratislava I na ďalšie konanie. Svoje rozhodnutie odvolací súd odôvodnil podaním vzájomného návrhu zo strany žalovaného, pričom   s poukazom   na   dvojinštančnosť   súdneho   konania   uviedol,   že   nie   je   oprávnený prejednať   vzájomný   návrh   žalovaného,   nakoľko   by   mu   tým   odňal   možnosť   konať pred súdom v dvojinštančnom konaní, a preto rozsudok súdu prvého stupňa zrušil a vrátil vec na nové konanie prvostupňovému súdu. Proti uzneseniu Krajského súdu v Bratislave č. k. 1 Cob 99/2009-305 zo dňa 12. 11. 2009 podal Sťažovateľ dňa 3. 2. 2010 dovolanie.... dovolací súd svojim Uznesením... spis. zn. 5 Obdo 9/2011 zo dňa 26. 10. 2011 dovolanie Sťažovateľa odmietol.“.

Podľa   názoru   sťažovateľky   postupom   najvyššieho   súdu   v dovolacom   konaní, ako aj napadnutým rozhodnutím   došlo   k neprípustnému zásahu do   jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a do jej práva na spravodlivý proces zaručeného čl. 6 ods. 1 dohovoru. Zásah do označených práv podľa sťažovateľky   spočíva   v nesprávnom   právnom   posúdení   relevantných   ustanovení Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   a   nedostatočnom   odôvodnení napadnutého rozhodnutia.

Sťažovateľka v rámci dôvodov sťažnosti uviedla: „V   okolnostiach   prípadu   Sťažovateľ   podal   dovolanie   preto,   lebo   pre   nesprávny právny   názor   odvolacieho   súdu   ohľadne   výkladu   a   aplikácie   ust.   §   216   OSP   bol   ako žalobca vylúčený z realizácie svojich procesných práv v odvolacom konaní. Odvolací súd mu odňal možnosť konať pred súdom tým, že neprejednal vec v odvolacom konaní, ale v priamom rozpore s ust. § 216 OSP prihliadol na vznesený protinávrh žalovaného, vzhľadom k   čomu   nevykonal   odvolacie   konanie   spôsobom   stanoveným   zákonom   a   bez   zákonného dôvodu   v rozpore   s   ust.   §   221   OSP   vydal   uznesenie,   ktorým...   zrušil   prvostupňový rozsudok... Týmto postupom odvolacieho súdu bola Sťažovateľovi odňatá možnosti konať pred súdom a bol založený dôvod prípustnosti dovolania podľa ust. § 237 písm. f) OSP, nakoľko vec nebola v súlade so zákonom prejednaná a rozhodnutá v odvolacom konaní. Už týmto   rozhodnutím   Krajského   súdu   v   Bratislave   došlo   k   porušeniu   zaručené   práva Sťažovateľa na súdnu ochranu a práva na spravodlivý proces...

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   v   odôvodnení   svojho   Uznesenia   spis.   zn. 5 Obdo 9/2011   zákonným   spôsobom   neodôvodnil   svoj   právny   záver   o   tom,   že   tvrdenia dovolateľa   o   odňatí   mu   možnosti   konať   pred   súdom   nie   sú   opodstatnené   a   vôbec sa nevysporiadal   s   tvrdeniami   a   argumentmi,   ktoré   Sťažovateľ   uviedol   na   odôvodnenie podaného   dovolania.   Sťažovateľ   považuje   odôvodnenie   neaplikovania   ust.   §   216   OSP za nejasné,   nezrozumiteľné   a   absolútne   nepresvedčivé.   Povinnosťou   všeobecného   súdu, v danom   prípade   Porušovateľa,   bolo   uviesť   v   rozhodnutí   dostatočné,   relevantné a presvedčivé   dôvody,   na   ktorých   svoje   rozhodnutie   založil.   Dostatočnosť,   relevantnosť a presvedčivosť   týchto   dôvodov   sa   musí   týkať   nielen   skutkovej,   ale   aj   právnej   stránky rozhodnutia. Porušovateľ sa ustanoveniami § 157 ods. 2 v spojení s § 167 ods. 2 OSP pri vydaní   Uznesenia   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   spis.   zn.   5   Obdo   9/2011 neriadil,   toto jeho rozhodnutie je preto arbitrárne,   je výsledkom svojvôle Porušovateľa pri posudzovaní   právneho   stavu   veci   a   pri   výklade   a   aplikácii   dotknutých   zákonných ustanovení...

Porušovateľ sa vôbec nezaoberal a nijakým spôsobom nevysporiadal s námietkou Sťažovateľa,   že   neboli   dané   zákonné   dôvody   pre   zrušenie   prvostupňového   rozhodnutia (v časti   jeho   výroku   ukladajúceho   povinnosť   vydať   34.402.364,-   Sk)   resp.   na   vydanie zrušujúceho uznesenia Krajského súdu v Bratislave... neboli splnené zákonné predpoklady ustanovené v § 221 ods. 1 písm. f) OSP.“

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej tvrdí, že v okolnostiach jej prípadu bol najvyšší súd povinný   jej   dovolanie   posúdiť   ako   procesne   prípustné   a   mal   toto   dovolanie   vecne prerokovať. Pretože najvyšší súd dovolanie sťažovateľky odmietol a vecne ho neprerokoval, postupoval nezákonne a odňal jej možnosť konať pred súdom.

Podľa názoru sťažovateľky právny záver najvyššieho súdu vyjadrený v napadnutom rozhodnutí,   že   postupom   Krajského   súdu   v   Bratislave   (ďalej   len   „krajský   súd“   alebo „odvolací   súd“)   nedošlo   k   odňatiu   možnosti   sťažovateľke   konať   pred   súdom,   a   preto prípustnosť dovolania podľa § 237 písm. f) OSP nebola daná, je založený na nesprávnom právnom   výklade   relevantných   ustanovení   Občianskeho   súdneho   poriadku,   je   zjavne neodôvodnený,   a   tak   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľný   a neudržateľný.   Výklad a aplikácia § 216 OSP zo strany dovolacieho súdu „jednoznačne nesie prvky arbitrárnosti, nakoľko   aplikácia   a   výklad   predmetného   ustanovenia   je   v   zjavnom   rozpore   s   jeho gramatickým,   logickým   a   historickým   znením   ako   aj   všetkými   doteraz   publikovanými právnymi   názormi,   podľa   ktorých   vznesenie   protinávrhu   v   odvolacom   konaní nie je prípustné a súd na takýto protinávrh nemá prihliadať“.

Sťažovateľka tiež namieta porušenie zásady rovnosti účastníkov konania podľa čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ktoré odôvodňuje tým, že „kým podaniu žalovaného zo dňa 18. 5. 2009, ktorým žalovaný vzniesol v odvolacom konaní vzájomný návrh, venovali všeobecné súdy pozornosť, zaoberali sa jeho obsahom a jeho prípustnosťou, s podaním Sťažovateľa zo dňa 26. 10. 2009, v ktorom Sťažovateľ namietal neprípustnosť vzájomného návrhu   žalovaného   v   odvolacom   konaní   sa   všeobecné   súdy   dostatočne   nezaoberali. Dovolací   súd   k   vzneseným   námietkam   Sťažovateľa   zaujal   len   formálne   stanovisko (k ust. § 216 OSP), resp. k vzneseným námietkam sa vôbec nevyjadril (k ust. § 221 OSP).“.

Na základe uvedeného sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd po prijatí jej sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„1.   Základné   právo   obchodnej   spoločnosti   S.,   a. s.   podľa   čl.   46   ods.   1   Ústavy Slovenskej republiky, právo podľa čl. 36 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a právo podľa   čl.   6 ods.   1 Dohovoru   o   ochrane ľudských práv   a   základných slobôd   postupom Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   v   konaní   vedenom   pod   spis.   zn.   5 Obdo 9/2011 porušené boli.

2. Zrušuje Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky spis. zn. 5 Obdo 9/2011 zo dňa 26. 10. 2011 a vec vracia Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

3.   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   obchodnej   spoločnosti S., a. s.   trovy   konania   v   sume   269,58 €...   k   rukám   jej   právneho   zástupcu   Mgr.   M.   H., advokáta so sídlom..., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy, Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či   dôvody   uvedené   v § 25   ods. 2   zákona   o ústavnom   súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Za   zjavne   neopodstatnenú   možno   považovať   sťažnosť   vtedy,   keď   namietaným postupom orgánu štátu alebo jeho rozhodnutím nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva   alebo slobody,   ktoré označil   sťažovateľ,   a to   pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti   medzi   označeným   postupom   orgánu   verejnej   moci   alebo   jeho   rozhodnutím a základným právom   alebo slobodou,   porušenie ktorých   sa   namietalo, prípadne z iných dôvodov.   O   zjavne   neopodstatnenú   sťažnosť   ide   preto   vtedy,   ak   pri   jej   predbežnom prerokovaní   ústavný   súd   nezistil   možnosť   porušenia   označeného   základného   práva alebo slobody,   reálnosť ktorej   by   mohol   posúdiť   po   prijatí   sťažnosti   na ďalšie   konanie (napr. I. ÚS 140/03,   IV. ÚS 166/04,   IV. ÚS 136/05,   II. ÚS 98/06,   III. ÚS 198/07, IV. ÚS 27/2010).

Ústavný súd zdôrazňuje, že podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde je ústavný súd viazaný návrhom na začatie konania. Viazanosť ústavného súdu návrhom sa vzťahuje zvlášť na   návrh   výroku   rozhodnutia,   ktorého   sa   sťažovateľ   domáha.   Ústavný   súd   teda   môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľ domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu   subjektu,   ktorý   označil   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl. 2   ods. 2   ústavy).   Platí to predovšetkým   v   situácii,   keď   je   sťažovateľ   zastúpený   zvoleným   advokátom (m. m. II. ÚS 19/05, III. ÚS 2/05). Ústavný súd sa preto zaoberal namietaným porušením práv v rozsahu, v akom ich sťažovateľka, zastúpená kvalifikovaným právnym zástupcom, v sťažnosti pred ústavným súdom vymedzila v petite návrhu, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý   v petite   sťažnosti   označila   za   porušovateľa   jej   práv,   t.   j.   skúmal,   či   uznesením najvyššieho   súdu   sp. zn. 5 Obdo 9/2011   z   26. októbra   2011 došlo   k   porušeniu jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a podľa   čl. 36 ods. 1 listiny každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde.

Podľa   čl. 6   ods. 1   dohovoru   každý   má   právo   na   to,   aby   jeho   záležitosť   bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Ústavný súd vo vzťahu k čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 6 ods. 1 dohovoru už uviedol, že formuláciou uvedenou v čl. 46 ods. 1 ústavy ústavodarca v základnom právnom predpise Slovenskej republiky vyjadril zhodu zámerov vo sfére práva na súdnu ochranu s právnym režimom   súdnej   ochrany   podľa   dohovoru   (II.   ÚS   71/97).   Z   uvedeného   dôvodu   preto v obsahu týchto práv nemožno vidieť zásadnú odlišnosť (IV. ÚS 195/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecných súdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti. Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať ani   právne   názory   všeobecného   súdu,   ani   jeho   posúdenie   skutkovej   otázky.   Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia   a aplikácia   zákonov.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na   kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom sa môže stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Právo na súdnu ochranu sa v občianskoprávnom konaní účinne zaručuje len vtedy, ak sú splnené všetky procesné podmienky, za splnenia ktorých občianskoprávny súd môže konať a rozhodnúť o veci samej. Platí to pre všetky štádiá konania pred občianskoprávnym súdom   vrátane   dovolacích   konaní.   V dovolacom   konaní   procesné   podmienky   upravujú ustanovenia § 236 a nasl. OSP. V rámci všeobecnej úpravy prípustnosti dovolania proti každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu   z ustanovenia   § 237   OSP   výslovne   vyplýva, že dovolanie je prípustné, len pokiaľ ide o prípady uvedené v písm. a) až písm. g) tohoto zákonného   ustanovenia.   Dovolanie   je   prípustné   aj   proti   uzneseniu   odvolacieho   súdu v prípadoch uvedených v § 239 ods. 1 a 2 OSP.

V   tejto   súvislosti   ústavný   súd   konštatuje,   že   otázka   posúdenia,   či   sú,   alebo nie sú splnené   podmienky,   za   ktorých   sa   môže   uskutočniť   dovolacie   konanie,   patrí do výlučnej   právomoci   dovolacieho   súdu,   t.   j.   najvyššieho   súdu,   nie   do   právomoci ústavného   súdu   (II. ÚS   324/2010).   Otázka   posúdenia   prípustnosti   dovolania   je   otázkou zákonnosti a jej riešenie samo osebe nemôže viesť k záveru o porušení označených práv sťažovateľa (mutatis mutandis IV. ÚS 35/02).

Napadnutým   rozhodnutím   najvyšší   súd   odmietol   dovolanie   sťažovateľky proti rozhodnutiu   krajského   súdu   č. k.   1 Cob 99/2009-305   z   12. novembra 2009 ako procesne neprípustné. Podstatou sťažnosti je nesúhlas sťažovateľky s právnym názorom najvyššieho   súdu   vysloveným   v napadnutom   rozhodnutí,   ktorý   spočíva v nesprávnom právnom výklade relevantných ustanovení Občianskeho súdneho poriadku [§ 216 a § 237 písm.   f)],   ktorý   je   podľa   nej   arbitrárny.   Napadnutému   rozhodnutiu   sťažovateľka   vyčíta tiež nedostatočné odôvodnenie.

Najvyšší súd v odôvodnení svojho rozhodnutia uviedol: „Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods. 1 OSP) po zistení, že   dovolanie   žalobcu   bolo   podané   v   zákonom   stanovenej   lehote   (§   240   ods.   1   OSP) a má náležitosti vyžadované podľa ust. § 241 ods. 1 OSP, pričom je odôvodnené v zmysle ust. § 241 ods. 2 OSP pristúpil ku skúmaniu, či v predmetnej veci je dovolanie prípustné. Podľa ust. § 236 ods. 1 OSP dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutia odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon pripúšťa.

Dovolanie   je   prípustné   proti   každému   rozhodnutiu   odvolacieho   súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako   účastník,   nemal   spôsobilosť   byť   účastníkom   konania,   c)   účastník   konania   nemal procesnú spôsobilosť a nebol riadne zastúpený, d) v tej istej veci sa už prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodol vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát.

Z   dôvodov   uvedených   v   cit.   ust.   §   237   OSP   preto   možno   podať   dovolanie proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak napadnuté rozhodnutie odvolacieho súdu trpí vadou uvedenou v ust. § 237 OSP.

Žalobca prípustnosť dovolania odôvodňuje ust. § 237 písm. f) OSP t. j., že postupom odvolacieho súdu (zrušením rozsudku súdu prvého stupňa) mu bola odňatá možnosť konať pred súdom poukazujúc na ust. § 216 OSP.

Podľa ust. § 216 ods. 1 OSP ustanovenia § 92 ods. 1 a 4, § 97 a 98 pre odvolacie konanie neplatia.

Podľa ust. § 97 ods. 1 OSP odporca môže za konania uplatniť svoje právo proti navrhovateľovi i vzájomným návrhom.

Vzájomným   návrhom je   i   prejav   odporcu,   ktorým   proti navrhovateľovi   uplatňuje svoju   pohľadávku   na   započítanie,   ale   len   pokiaľ   navrhuje,   aby   bolo   prisúdené   viac, než čo uplatnil navrhovateľ. Inak súd posudzuje taký prejav len ako obranu proti návrhu (§ 98 OSP).

Dovolací súd dospel k názoru, keďže zákon umožňuje podať protinávrh (§ 97 OSP) ako aj vzájomný návrh podľa ust. § 98 OSP len za konania, potom je treba vychádzať z toho, že žalovaný tak môže urobiť od začatia konania až do jeho skončenia (rozhodnutia vo   veci   samej).   V   predmetnej   veci   síce   rozhodol   súd   prvého   stupňa,   toto   rozhodnutie však nie je právoplatné a vo veci samej by mal rozhodovať odvolací súd. Pretože v zmysle ust. § 216 OSP je stanovené, že o vzájomnom návrhu podľa ust. § 97 a 98 OSP rozhodovať nemôže,   potom   odvolací   súd   postupoval   správne,   keď   rozsudok   súdu   prvého   stupňa v napadnutej   časti   zrušil   a   vec   vrátil   súdu   prvého   stupňa   na   ďalšie   konanie.   Týmto postupom   nedošlo   zo   strany   odvolacieho   súdu   k   odňatiu   možnosti   žalobcovi   konať pred súdom,   dovolací   súd   je   názoru,   že   konaním   o   protinávrhu   žalovaného   odvolacím súdom alebo zamietnutím takéhoto návrhu s poukazom na ust. § 216 ods. 1 OSP, by došlo k naplneniu vady konania uvedenej pod písm. f) § 237 OSP.

Dovolací súd preskúmal napadnuté uznesenie aj z pohľadu, či toto nevykazuje vady konania uvedené v § 237 písm. a), b), c), d), e) a g) OSP a konštatoval, že napadnuté uznesenie odvolacieho súdu takéto vady konania nevykazuje.

Keďže prípustnosť dovolania nebola daná ani podľa ust. § 239 ods. 1 a 2 OSP a táto podľa názoru dovolacieho súdu nie je daná ani podľa ust. § 237 OSP, dovolací súd preto dovolanie žalobcu v súlade s ust. § 243b ods. 5 OSP v spojení s ust. § 218 ods. 1 písm. c) OSP odmietol.“

Ústavný   súd   konštantne   judikuje,   že   súčasťou   obsahu   základného   práva na spravodlivé konanie podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je aj právo účastníka konania na také odôvodnenie súdneho rozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na všetky právne   a   skutkovo   relevantné   otázky   súvisiace   s   predmetom   súdnej   ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu. Všeobecný súd však nemusí dať odpoveď na všetky otázky nastolené účastníkom konania, ale len na tie, ktoré majú pre vec   podstatný   význam,   prípadne   dostatočne   objasňujú   skutkový   a   právny   základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované   základné   právo   účastníka   na   spravodlivý   proces   (IV. ÚS 115/03, III. ÚS 209/04).

S   poukazom   na   obsah   citovaného   odôvodnenia   rozhodnutia   dovolacieho   súdu ústavný   súd   konštatuje,   že   argumentácia   sťažovateľky   vo   vzťahu   k jej   námietke o nedostatočnom   odôvodnení   napadnutého   rozhodnutia   neobstojí.   Z odôvodnenia namietaného rozhodnutia vyplýva, že najvyšší súd odmietol dovolanie sťažovateľky, keď nezistil dôvody prípustnosti dovolania podľa § 237 Občianskeho súdneho poriadku (ďalej len „OSP“). Dovolací súd konštatoval, že postupom odvolacieho súdu, ktorý rozsudok súdu prvého stupňa v napadnutej časti zrušil a vec vrátil súdu prvého stupňa na ďalšie konanie, nedošlo zo strany odvolacieho súdu k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom. Vychádzal pritom z názoru, že vzájomný návrh (§ 98 OSP) možno podať od začatia konania až do jeho (právoplatného) skončenia, teda do rozhodnutia vo veci samej, preto považoval postup odvolacieho súdu za správny. V kontexte takto koncipovaného odôvodnenia sa javí nedôvodnou námietka sťažovateľky, že najvyšší súd sa nevysporiadal s jej argumentáciou uvedenou v dovolaní.

Ústavný   súd   nie je oprávnený posudzovať zákonnosť   rozhodnutia, proti   ktorému bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo porušené základné právo sťažovateľky zaručené čl. 46 ods. 1 ústavy. Ústavný súd preto považoval za potrebné zaoberať sa nie zákonnou právnou argumentáciou, ktorou bola odôvodňovaná opodstatnenosť sťažnosti, ale iba jej ústavnoprávnymi aspektmi.

Sťažovateľka prípustnosť dovolania odôvodnila dovolacím dôvodom podľa § 237 písm. f) OSP, teda že jej postupom odvolacieho súdu, ktorý zrušil rozsudok súdu prvého stupňa   z dôvodu   podania   vzájomného   návrhu   žalovaným,   bola   odňatá   možnosť   konať pred (odvolacím) súdom. Pod odňatím možnosti konať pred súdom možno vo všeobecnosti rozumieť   taký   postup   súdu,   ktorým   účastníkovi   konania   znemožnil   realizáciu tých procesných práv, ktoré mu Občiansky súdny poriadok priznáva.

Právny názor dovolacieho súdu, podľa ktorého postupom odvolacieho súdu, ktorý zrušil   rozhodnutie   prvostupňového súdu   z dôvodu   podania   vzájomného návrhu, nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred súdom, považuje ústavný súd za vecne správny a ústavne konformný. Ako to vyplýva zo samotnej sťažnosti, sťažovateľka mala možnosť vyjadriť   sa   ku vzájomnému   návrhu   žalovaného,   a túto   možnosť   aj   využila   (podaním z 26. októbra 2009). Sťažovateľke teda nebola znemožnená realizácia jej procesných práv v rámci   odvolacieho   konania. V tejto   súvislosti   je potrebné   akcentovať   skutočnosť, že po zrušení   rozhodnutia   súdu   prvého   stupňa   a vrátení   veci   do   štádia   prvostupňového konania   má   sťažovateľka   naďalej   možnosť   realizovať   svoje   procesné   práva   v súdnom konaní   a aktívne   tak   ovplyvňovať   jeho   priebeh   a výsledok.   Postupom   krajského   súdu v odvolacom konaní preto nedošlo k odňatiu možnosti sťažovateľke konať pred (odvolacím) súdom.

Ako to vyplýva z odôvodnenia namietaného rozhodnutia, najvyšší súd sa zaoberal a dostatočným   spôsobom   vysporiadal   s dovolacími   dôvodmi   sťažovateľky,   avšak   keďže sa s nimi   nestotožnil,   odmietol   dovolanie   ako   neprípustné.   Ústavný   súd   nezistil   žiadnu skutočnosť,   ktorá   by   signalizovala   svojvoľný   postup   dovolacieho   súdu   (v   medziach posudzovanej prípustnosti dovolania, pozn.), ktorý by nemal oporu v zákone. Ústavný súd preto konštatuje, že postup najvyššieho súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny. Skutočnosť, že sťažovateľka sa s právnym názorom najvyššieho súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru o zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani   oprávnenie ústavného   súdu   nahradiť   jeho   právny   názor   svojím   vlastným.   V   konečnom   dôsledku ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov   najvyššieho   súdu.   Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci najvyššieho súdu je opodstatnená len v prípade jeho   nezlučiteľnosti   s   ústavou   alebo   kvalifikovanou   medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov   všeobecných   súdov,   ktoré   sú   „pánmi zákonov“,   v   zmysle   citovanej   judikatúry   by   mohol   nahradiť   napadnutý   právny   názor najvyššieho   súdu   iba   v   prípade,   ak   by   ten   bol   svojvoľný,   zjavne   neodôvodnený, resp. ústavne   nekonformný.   Podľa   názoru   ústavného   súdu   predmetný   právny   výklad najvyššieho súdu takéto nedostatky nevykazuje.

Ústavný   súd   s   prihliadnutím   na   petit   sťažnosti,   v ktorom   sťažovateľka   namieta porušenie   označených   práv   len   vo   vzťahu   k rozhodnutiu   dovolacieho   súdu,   konštatuje, že medzi postupom a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 5 Obdo 9/2011 z 26. októbra 2011 a namietaným porušením základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a čl. 36 ods. 1 listiny a jej práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru neexistuje taká príčinná súvislosť, ktorá by zakladala možnosť vysloviť porušenie   týchto   práv   po   prijatí   sťažnosti   na   ďalšie   konanie.   Ústavný   súd   preto pri predbežnom   prerokovaní sťažnosť   sťažovateľky odmietol   podľa   §   25 ods.   2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Nad rámec odôvodnenia rozhodnutia ústavný súd konštatuje, že vzhľadom na to, že nezistil   porušenie   základného práva   sťažovateľky   zaručeného   v čl.   46   ods.   1   ústavy, čl. 36 ods. 1 listiny a práva zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru namietaným rozhodnutím, nemohlo dôjsť ani k porušeniu základných práv zaručených v čl. 47 ods. 3 ústavy a čl. 37 ods. 3 listiny, ktoré sťažovateľka namietala mimo petitu sťažnosti. Z uvedeného dôvodu preto prichádzalo do úvahy odmietnutie sťažnosti aj v tejto časti podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom   na   odmietnutie   sťažnosti   bolo   už   bez   právneho   významu   zaoberať sa ďalšími návrhmi sťažovateľky predostretými v jej sťažnosti.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 4. apríla 2013