znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne prerokoval sťažnosť MUDr. M. C., P., Č., zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., Advokátska   kancelária,   P.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoD 11/2010 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť MUDr. M. C. o d m i e t a   pre zjavnú neopodstatnenosť.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2012 doručená   sťažnosť   MUDr.   M.   C.,   P.,   Č.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 8 CoD 11/2010 (ďalej aj „napadnuté konanie“).

Zo   sťažnosti   a z   jej   príloh   vyplynulo,   že   sťažovateľka   je „zákonnou   dedičkou po poručiteľke A. H., rod. K., nar.... a zomr...., naposledy bytom B...

Dedičské konanie po nebohej A. H., rod. K. sa viedlo na Štátnom notárstve v D. pod sp. zn. D322/71. Rozhodnutie Štátneho notárstva v D. č. k. D322/71-44 zo dňa 01. 10. 1973 však   pre   procesné   pochybenie   nenadobudlo   právoplatnosť   dňa   25.   01.   1974,   ako   bolo pôvodne vyznačené. Krajský súd v Banskej Bystrici totiž v konaní o dodatočné prejednanie dedičstva po nebohej A. H., rod. K. zistil, že dedičské rozhodnutie č. k. D322/71-44 zo dňa 01. 10. 1973 nebolo doručené právnemu nástupcovi pôvodného zákonného dediča MUDr. J. H. st., jeho synovi MUDr. J. H. ml., ktorý sa ani nevyjadril k relatívnej neplatnosti závetu a preto   nariadil,   aby   sa   toto   rozhodnutie   doručilo   MUDr.   J.   H.   ml.   aj   s   výzvou   na vyjadrenie sa k relatívnej neplatnosti závetu poručiteľky A. H., rod. K.....

Dedičskú vec po poručiteľke A. H., rod. K. opätovne prejednal Okresný   súd   v Dolnom Kubíne prostredníctvom súdneho komisára JUDr. M. K. a rozhodol uznesením č. k. D416/1996, IV Dnot 135/96 zo dňa 10. 01. 2006....

Proti tomuto uzneseniu Okresného súdu v Dolnom Kubíne podali odvolanie dedičky po závetnej dedičke M. K., jej dcéry M. G., rod. K. a F. K., rod. K.. O odvolaní rozhodol Krajský súd v Žiline uznesením č. k. 9 CoD/12/2006 zo dňa10. 01. 2007....

Proti uzneseniu Krajského súdu v Žiline č. k. 9 CoD/12/2006 zo dňa 10. 01. 2007 som...   podala   prostredníctvom   mojej   právnej   zástupkyne   dovolanie   spísané   dňa 21. 02. 2007.   Na   základe   tohto   dovolania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   rozsudkom č. k. 3 Cdo 171/2007 zo dňa 25. 09. 2008 dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline v podstatnej časti zrušil a vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie.... Krajský súd v Žiline opätovne rozhodol uznesením č. k. 10 CoD/24/2008 zo dňa 11. 12. 2008. Proti tomuto uzneseniu Krajského súdu v Žiline som opäť podala dovolanie... Na   základe   tohto   dovolania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   uznesením č. k. 3 Cdo 119/2009 zo dňa 20. 05. 2010 opäť dovolaním napadnuté uznesenie Krajského súdu v Žiline zrušil a vrátil Krajskému súdu v Žiline na ďalšie konanie....

Uznesenie   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   k.   3   Cdo   119/2009   zo   dňa 20. 05. 2010 bolo doručené Okresnému súdu Dolný Kubín dňa 31. 05. 2010. Okresný súd Dolný Kubín predložil spis Krajskému súdu v Žiline dňa 23. 06. 2010.

V marci 2011 som prostredníctvom advokátky JUDr. D. S. zisťovala na KS v Žiline, aký   je   stav   v   tejto   dedičskej   veci.   Moja   právna   zástupkyňa   bola   dňa   28. 03. 2011 informovaná, že senát JUDr. R. U. na Krajskom súde v Žiline sa bude touto právnou vecou zaoberať v apríli 2011.

Do dnešného dňa Krajský súd v Žiline o tejto právnej veci nerozhodol.“.

V odôvodnení sťažnosti sťažovateľka ďalej uviedla: „Krajskému súdu v Žiline predložil Okresný súd Dolný Kubín spis dňa 23. 06. 2010, z čoho vyplýva,   že Krajský súd v Žiline po dobu takmer dvoch rokov vo veci nekonal a nerozhodol.

Nečinnosť Krajského súdu v Žiline v tejto dedičskej veci je o to závažnejšia, že ide o starú dedičskú vec, ktorá pochybením súdu nebola právoplatne ukončená v pôvodnom dedičskom   konaní,   teda   dedičské   konanie,   ktoré   začalo   v   roku   1971   nie   je   doteraz právoplatne skončené.

Sťažovateľka   som   podala   prostredníctvom   mojej   právnej   zástupkyne   sťažnosť na prieťahy v konaní adresovanú predsedovi Krajského súdu v Žiline dňa 23. 01. 2012. Na túto moju sťažnosť som doteraz nedostala žiadnu odpoveď.

Tým,   že Krajský   súd   v   Žiline   v dedičskej   veci   po   nebohej   A.   H.,   rod. K.   riadne nekoná,   dochádza   k   výrazným   prieťahom   v   tomto   dlhoročnom   dedičskom   konaní. Jednoznačne   možno   konštatovať,   že   sťažovateľka   som   stratila   možnosť   dosiahnuť právoplatné a vykonateľné rozhodnutie vo veci v primeranom čase.

... tvrdím, že postupom Krajského súdu v Žiline bolo porušené moje základné právo na prerokovanie mojej veci bez zbytočných prieťahov.“

Vzhľadom na opísaný skutkový stav sťažovateľka navrhla, aby ústavný súd vydal tento nález:

„1. Základné právo MUDr. M. C., sťažovateľky a účastníčky konania v dedičskej veci po nebohej A. H., rod. K.... na prerokovanie dedičskej veci bez zbytočných prieťahov zaručené v čl. 48 ods. 2 Slovenskej republiky postupom Krajského súdu v Žiline v konaní vedenom pod spisovou značkou 8 Cod/11/2010 porušené bolo.

2. Sťažovateľke MUDr. M. C. sa priznáva primerané finančné zadosťučinenie vo výške 3 320,00 €, ktoré je Krajský súd v Žiline povinný sťažovateľke vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.

3. Sťažovateľke MUDr. M. C. sa priznáva náhrada trov právneho zastúpenia vo výške 314,71 €..., ktoré je Krajský súd v Žiline povinný vyplatiť advokátke JUDr. D. S. do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody   podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah. Ak porušenie   práv   alebo   slobôd   podľa   odseku   1   vzniklo   nečinnosťou,   ústavný   súd   môže prikázať, aby ten, kto tieto práva alebo slobody porušil, vo veci konal...

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy ústavný súd môže svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať tomu, koho práva podľa odseku 1 boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z. o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V sťažnosti je oddelený petit od jej ostatných častí. Ústavný súd je podľa § 20 ods. 3 zákona o ústavnom súde viazaný návrhom na začatie konania a môže rozhodnúť len o tom, čoho sa sťažovateľka domáha v petite svojej sťažnosti, a vo vzťahu k tomu subjektu, ktorý označila   za   porušovateľa   svojich   práv   (čl.   2   ods.   2   ústavy).   Pretože   sťažovateľka (kvalifikovane   zastúpená   advokátkou)   namietala   prieťahy   len   v   (odvolacom)   konaní vedenom   pred   krajským   súdom   pod   sp.   zn.   8   CoD/11/2010,   ústavný   súd   sa   zaoberal možným porušením označeného základného práva sťažovateľky len vo vzťahu k postupu krajského súdu v označenom konaní.

O zjavne   neopodstatnený   návrh   ide   vtedy,   ak   ústavný   súd   pri   jeho   predbežnom prerokovaní nezistí žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie. Inými slovami, ústavný súd môže pri predbežnom prerokovaní odmietnuť taký návrh, ktorý sa na prvý pohľad a bez najmenšej pochybnosti javí ako neopodstatnený (napr. III. ÚS 199/02).

Predmetom sťažnosti je tvrdenie sťažovateľky, že postupom krajského súdu v konaní vedenom   pod   sp.   zn.   8   CoD   11/2010   došlo   k porušeniu   jej   základného   práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

Podľa čl. 48 ods. 2 ústavy každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov.

Zo   súvisiaceho   spisu   Okresného   súdu   Dolný   Kubín   (ďalej   len   „okresný   súd“) sp. zn. 5   D   416/1996,   ktorý   si   ústavný   súd   vyžiadal,   vyplýva,   že   po   zrušení   uznesenia krajského   súdu   z 11.   decembra   2008   a vrátení   veci   dovolacím   súdom   okresný   súd 23. júna 2010 predložil spis krajskému súdu na ďalšie konanie. V priebehu konania (ako to vyplýva zo sťažnosti) sťažovateľka podala 23. januára 2012 predsedovi krajského súdu sťažnosť na prieťahy v napadnutom konaní. Krajský súd uznesením sp. zn. 8 CoD 11/2010 z 28. marca 2012 rozhodol vo veci sťažovateľky tak, že zrušil uznesenie okresného súdu sp. zn. D 416/1996 z 10. októbra 2006 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Vo veci konajúci predseda   senátu   25.   apríla   2012   požiadal   podpredsedníčku   krajského   súdu   o predĺženie lehoty   na   písomné   vyhotovenie   rozhodnutia.   Uvedenej   žiadosti   bolo   vyhovené.   Lehota na vypracovanie rozhodnutia bola predĺžená do 24. mája 2012, pričom z obsahu súdneho spisu vyplýva, že v tejto lehote bolo rozhodnutie aj vypracované.

1.   Z   judikatúry   ústavného súdu   vyplýva, že   nie každý   zistený   prieťah v súdnom konaní má nevyhnutne za následok porušenie základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných   prieťahov   zaručeného   v   čl.   48   ods.   2   ústavy   (II.   ÚS   57/01,   I.   ÚS   46/01, I. ÚS 66/02).   Pojem   „zbytočné   prieťahy“   obsiahnutý   v čl.   48   ods.   2   ústavy   je   pojem autonómny,   ktorý   možno   vykladať   a aplikovať   predovšetkým   materiálne.   S ohľadom na konkrétne okolnosti veci sa totiž postup dotknutého súdu nemusí vyznačovať takými významnými   prieťahmi,   ktoré   by   bolo   možné   kvalifikovať   ako   „zbytočné   prieťahy“ v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr.   I.   ÚS   63/00).   Ústavný   súd   už   vo   svojich predchádzajúcich rozhodnutiach judikoval, že ojedinelá nečinnosť súdu hoci aj v trvaní niekoľkých   mesiacov   sama   osebe   ešte   nemusí   zakladať   porušenie   základného   práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   (napr. I. ÚS 42/01).

Ústavný súd taktiež už viackrát rozhodol (m. m. I. ÚS 21/99, I. ÚS 56/08), že účelom práva účastníka konania pred všeobecným súdom podať sťažnosť na prieťahy v konaní je poskytnutie   príležitosti   tomuto   súdu,   aby   sám   odstránil   protiprávny   stav   zapríčinený porušením základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.

Z uvedeného vyplýva, že napadnuté konanie pred krajským súdom od postúpenia veci až do rozhodnutia vo veci samej trvalo jeden a trištvrte roka, pričom podanie sťažnosti predsedovi   krajského súdu sa v danom prípade ukázalo účinným prostriedkom nápravy. Na základe sťažovateľkou podanej sťažnosti krajský súd vo veci rozhodol 28. marca 2012 (aj keď ešte nie právoplatne vzhľadom na nedoručenie rozhodnutia účastníkom konania z dôvodu predĺženia lehoty na písomné vyhotovenie rozhodnutia). Podľa názoru ústavného súdu nemožno považovať označený postup krajského súdu za taký, ktorý by bolo možné kvalifikovať ako zbytočné prieťahy v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy.

S ohľadom   na   skutkové   okolnosti   prípadu   a   v súlade   so   svojou   doterajšou rozhodovacou   činnosťou   preto   neprichádza   do   úvahy,   aby   ústavný   súd   mohol   postup krajského   súdu   v označenom   konaní   po   prípadnom   prijatí   návrhu   (sťažnosti)   na   ďalšie konanie kvalifikovať ako porušenie základného práva sťažovateľky zaručeného v čl. 48 ods. 2 ústavy, preto ústavný súd sťažnosť odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

2. Podľa konštantnej judikatúry ústavného súdu podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   je   odstránenie   stavu   právnej   neistoty. Ústavný   súd   preto   poskytuje   ochranu   tomuto   základnému   právu   len   vtedy,   ak   bola na ústavnom súde uplatnená v čase, keď namietané porušenie označeného práva ešte trvalo (napr. I. ÚS 22/01, I. ÚS 77/02, I. ÚS 116/02). Ak v čase, keď došla sťažnosť ústavnému súdu, už nedochádza k namietanému porušovaniu označeného práva, ústavný súd sťažnosť odmietne ako zjavne neopodstatnenú (§ 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde) bez ohľadu na to, z akých dôvodov skončilo toto porušovanie (II. ÚS 139/02).

Napadnuté konanie bolo na krajskom súde skončené (aj keď zatiaľ nie právoplatne) uznesením   z   28.   marca   2012.   Sťažovateľka   sa   napriek   tomu   na   ústavný   súd   obrátila so svojou sťažnosťou doručenou 4. mája 2012 (podanou na poštovú prepravu 2. mája 2012), t.   j.   v čase,   keď   porušenie   označeného   základného   práva   na   súde,   ktorý   sťažovateľka označila za účastníka konania, už netrvalo a konanie o jej sťažnosti pred ústavným súdom nebolo spôsobilé naplniť účel ochrany, ktorý ústavný súd poskytuje vo vzťahu k právu na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   (mutatis mutandis I. ÚS 6/03).

Pretože   sťažovateľka   sa   v predmetnej   veci   domáhala   ochrany   svojho   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy v čase, keď v označenom odvolacom konaní pred krajským súdom namietané porušenie práva už netrvalo, a teda bola odstránená jej právna neistota, pripadalo   do   úvahy   odmietnutie   predmetnej   sťažnosti   aj   z tohto   dôvodu   pre   jej   zjavnú neopodstatnenosť.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012