znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/2010-26

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 29. apríla 2010 predbežne prerokoval sťažnosť JUDr. E. M., B., zastúpenej advokátom JUDr. P. P., B., ktorou namieta porušenie základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane   ľudských   práv   a   základných   slobôd   uznesením   Najvyššieho   súdu   Slovenskej republiky   sp.   zn.   4   Cdo   53/2009   z   15.   decembra   2009,   rozsudkom   Krajského   súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008 a rozsudkom Okresného súdu Banská Bystrica č. k. 14 Ccu 14/03-353 z 13. októbra 2005, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. E. M. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 19. januára 2010   doručená   sťažnosť   JUDr.   E.   M.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   ktorou   namietala porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 4 Cdo 53/2009 z 15. decembra 2009, rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici (ďalej len „krajský súd“)   sp.   zn.   16 Co 244/2007   z 24. januára   2008   a rozsudkom   Okresného   súdu   Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) č. k. 14 Ccu 14/03-353 z 13. októbra 2005.

Ako vyplynulo zo sťažnosti a pripojených dokladov, sťažovateľka bola ako žalovaná účastníčkou konania, v ktorom sa domáhal P. B. (ďalej len „žalobca v 1. rade“) a neskôr aj Ľ. B. (ďalej len „žalobca v 2. rade“, spolu len „žalobcovia“) žalobou doručenou okresnému súdu   1.   júla   2003   proti   žalovanej   ako   advokátke   zaplatenia   (po úprave   petitu   podaním z 12. septembra   2005)   sumy   1   073   000   Sk   s úrokom   z omeškania   vo   výške   10,5   % od 2. marca 2001 do zaplatenia a náhrady trov konania. Žalobcovia svoj návrh odôvodnili tým, že sťažovateľka sa na ich úkor bezdôvodne obohatila, pretože ako sprostredkovateľka na   základe   zmluvy   o   sprostredkovaní   a   ako   splnomocnený   zástupca   spoluvlastníkov nehnuteľnosti (žalobcov a Ing. V. F.), v ich zastúpení nehnuteľnosť predala, prevzala kúpnu cenu od kupujúceho, ale ju neodovzdala splnomocniteľom (spoluvlastníkom nehnuteľnosti) a   túto   si   ponechala.   Žalovaná   dohodla   svoju   odmenu   (2,5   %   z   kúpnej   ceny   z   predaja nehnuteľnosti) ako advokátka, hoci neboli splnené podmienky na dojednanie podielovej odmeny podľa advokátskej tarify.

Sťažovateľka   sa   v   priebehu   konania   pred   okresným   súdom   bránila   vo   vzťahu k žalobcovi v 2. rade, ktorý do konania vstúpil až v jeho priebehu, námietkou premlčania a námietkou premlčania sa bránila i proti uplatnenej sume 275 000 Sk, o ktorú bola žaloba rozšírená až v priebehu konania (podaním   z 12.   septembra 2005). V zostávajúcej časti (798 000   Sk)   uplatnila   sťažovateľka   kompenzačnú   námietku.   Tvrdila,   že   poskytovala právnu pomoc všetkým trom spoluvlastníkom nehnuteľnosti (žalobcom a PhDr. Z. B., resp. jej právnej predchodkyni neb. Ing.   V. F.) v rokoch   1996 – 2001 pri riešení početných problémov   spojených   s   predajom   nehnuteľnosti   a   jej   odmena   len   čiastočne   zaplatená dosiahla sumu 1 407 780 Sk, z čoho žalobca v 1. rade nezaplatil nič. Všetci podieloví spoluvlastníci   jej   ostali   ďalej   dlžní   plnenie   podľa   zmluvy   o sprostredkovaní   predaja nehnuteľnosti   130   000   Sk   a   žalobca   v 1.   rade   i   sumu   80   000   Sk.   Sťažovateľka   preto navrhovala žalobu zamietnuť.

Okresný súd vo veci rozhodol rozsudkom č. k. 14 Ccu 14/03-353 z 13. októbra 2005 tak, že sťažovateľku zaviazal zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 357 667 Sk s úrokom z omeškania,   vo   zvyšku   žalobu   zamietol   a   žiadnemu   z   účastníkov   nepriznal   nárok   na náhradu trov konania. Považoval za preukázané, že medzi sťažovateľkou a podielovými spoluvlastníkmi   nehnuteľnosti   bola   uzatvorená   zmluva   o   sprostredkovaní   predaja nehnuteľnosti,   sťažovateľka   v   zastúpení   podielových   spoluvlastníkov   nehnuteľnosti   túto predala. Kúpna cena 5 200 000 Sk mala byť zaplatená tak, že suma 2 600 000 Sk mala byť zaplatená pri   podpise   zmluvy a zostávajúca časť kúpnej   ceny   2 600   000 Sk v   štyroch splátkach po 650 000 Sk. Podľa zhodných tvrdení účastníkov konania bolo preukázané, že suma   2   600   000   bola   prevzatá   žalobcom   v   1.   rade,   a   tak   sporným   ostalo   to,   či   bola odovzdaná   žalobcom   aj   zostávajúca   časť   kúpnej   ceny   2   600   000   Sk.   Z   vykonaného dokazovania mal okresný súd za preukázané, že z tejto sumy došla suma 500 000 Sk na bankový účet žalobcu v 2. rade. Na bankový účet PhDr. Z. B. došla suma 500 000 Sk. Sťažovateľka dostala sumu 500 000 Sk na svoj bankový účet (preukázané správou banky), ďalej v hotovosti prevzala tri razy sumu 266 667 Sk (preukázané príjmovými dokladmi podpísanými sťažovateľkou). Aj platba 300 000 Sk ako zostatok kúpnej ceny bola prijatá sťažovateľkou,   čo   potvrdil   kupujúci   J.   B.   vo   svojej   svedeckej   výpovedi.   Z   uvedeného považoval súd za preukázané, že z druhej časti kúpnej ceny vo výške 2 600 000 Sk priamo predávajúci dostali 1 000 000 Sk a sťažovateľka prevzala 1 600 000 Sk. Z tejto sumy preukázala   sťažovateľka   vyplatenie   časti   527   000   Sk   predávajúcim.   Predávajúcim   teda nebola   vyplatená   suma   1   073   000   Sk.   Predávajúci   boli   podieloví   spoluvlastníci nehnuteľnosti každý v 1/3. V konaní nebolo preukázané, že by bol sťažovateľke udelený pokyn odovzdať peniaze inak, než každému z predávajúcich 1/3 kúpnej ceny. Preto bola sťažovateľka povinná odovzdať každému z predávajúcich sumu 357 667 Sk. Okresný súd považoval za dôvodnú sťažovateľkou vznesenú námietku premlčania vo vzťahu k žalobcovi v 2. rade. Preto okresný súd vyhovel iba žalobe žalobcu v 1. rade a iba do výšky sumy 357 667   Sk.   Pokiaľ   ide   o   tvrdenie   sťažovateľky,   že   má   pohľadávky   voči   žalobcom z poskytovania právnej pomoci, touto sa okresný súd nezaoberal s poukazom na to, že nejde o kompenzačnú námietku, ale len o obranu sťažovateľky.

Proti tomuto rozsudku podala odvolanie sťažovateľka, žalobca v 2. rade proti výroku o zamietnutí žaloby vo vzťahu k nemu a obaja žalobcovia proti výroku o náhrade trov konania. Krajský súd uznesením č. k. 16 Co 377/2005-421 z 28. decembra 2006 odvolacie konanie o odvolaní žalobcu v 2. rade a sťažovateľky pre nezaplatenie súdneho poplatku za odvolanie   zastavil   a   na   odvolanie   žalobcu   v   1.   rade   proti   výrokom   o   trovách   konania v týchto   výrokoch   rozsudok   okresného   súdu   potvrdil.   Sťažovateľka   proti   tomuto rozhodnutiu podala dovolanie a najvyšší súd uznesením sp. zn. 4 Cdo 63/2007 z 29. marca 2007 zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu vo výroku o zastavení odvolacieho konania o   odvolaní sťažovateľky   a vo   výroku   o náhrade trov   odvolacieho konania a vec vrátil krajskému súdu. Krajský súd uznesením sp. zn. 16 Co 244/2007 z 18. septembra 2007 nepriznal sťažovateľke oslobodenie od súdnych poplatkov v odvolacom konaní. Ústavný súd   sťažnosť   smerujúcu   proti   tomuto   uzneseniu   krajského   súdu   uznesením   č.   k. IV. ÚS 176/08-10 z 22. mája 2008 odmietol ako oneskorene podanú.

O podanom odvolaní sťažovateľky rozhodol krajský súd na odvolacom pojednávaní v prítomnosti sťažovateľky rozsudkom sp. zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008 tak, že rozsudok okresného súdu vo výroku o povinnosti sťažovateľky zaplatiť žalobcovi v 1. rade sumu 357 667 Sk potvrdil a zaviazal sťažovateľku nahradiť žalobcovi trovy odvolacieho konania v sume 18 324 Sk. Rozsudok okresného súdu považoval za vecne správny, stotožnil sa so závermi okresného súdu, že pohľadávka žalobcu v 1. rade nie je premlčaná. Pokiaľ sťažovateľka v odvolaní namietala, že vzniesla kompenzačnú námietku, ktorou sa okresný súd   nezaoberal, odvolací   súd dospel   k   záveru, podľa   ktorého pohľadávku   sťažovateľky z titulu   poskytovania   právnej   pomoci   nie   je možné   započítať   proti   pohľadávke   žalobcu v 1. rade   na   vydanie   zostatku   kúpnej   ceny   z   predaja   nehnuteľnosti,   a   to   z   dôvodu,   že v zmysle § 11 ods. 2 Advokátskeho poriadku je vylúčené, aby advokát použil na úhradu svojej odmeny za právne služby peniaze klienta, ktoré sú účelovo viazané. Podľa názoru krajského súdu   nejde   teda   o   pohľadávku   spôsobilú   na započítanie   (§   580   Občianskeho zákonníka). Rozsudok krajského súdu sp. zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008 v spojení s rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   14   Ccu   14/03-353   z   13.   októbra   2005   nadobudol právoplatnosť 10. marca 2008.

Proti   tomuto   rozsudku   krajského   súdu   podala   sťažovateľka   31.   marca   2008 dovolanie, o ktorom najvyšší súd rozhodol uznesením sp. zn. 4 Cdo 53/2009 z 15. decembra 2009 tak, že dovolanie sťažovateľky odmietol. Toto rozhodnutie nadobudlo právoplatnosť 17. januára 2010.

Porušenie svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru odôvodnila sťažovateľka v sťažnosti doručenej ústavnému súdu tým, že dovolanie podala podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c)   Občianskeho   súdneho   poriadku   (ďalej   aj   „OSP“)   (dovolanie   odôvodnila   tým,   že konanie je postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci a napadnuté rozhodnutie spočíva na nesprávnom právnom posúdení veci) a napriek tomu sa najvyšší súd vo svojom rozhodnutí zaoberal iba podmienkami prípustnosti dovolania podľa § 237 – § 238 OSP, ktoré sťažovateľka neuplatňovala. Konanie bolo postihnuté inou vadou, ktorá mala za následok nesprávne rozhodnutie vo veci, ktorá podľa názoru sťažovateľky spočívala v tom, že rozsudok krajského súdu je nepreskúmateľný, pretože sa nezaoberal skutkovými   a   právnymi   dôvodmi   odvolania,   čo   bráni   dovolaciemu   súdu   zhodnotiť správnosť postupu krajského súdu. Obsahu rozsudku krajského súdu nezodpovedá ani záver najvyššieho súdu, podľa ktorého odvolací súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil svoje právne závery o opodstatnenosti uplatneného nároku a o nedôvodnosti žalovanou uplatnenej kompenzačnej námietky a námietky premlčania, a pokiaľ sa inými tvrdeniami sťažovateľky (vrátane jej ďalších námietok a návrhov na vykonanie dokazovania) pre ich irelevantnosť nezaoberal, nemožno mu v tomto smere nič vyčítať. Podľa názoru sťažovateľky, vo svojom odvolaní poukázala na hrubé chyby hmotnoprávne i procesnoprávne, ktorých sa dopustil okresný súd, napriek tomu sa krajský súd nimi nezaoberal. Sťažovateľka žiadala pripojiť trestný spis o trestnom oznámení, ktoré na ňu podali žalobcovia (trestná vec bola skončená odložením), avšak krajský   súd jej nevyhovel (v   odôvodnení rozsudku   to navyše nijako neodôvodnil). Z rozsudku okresného súdu nemožno zistiť, o ktorý z dôvodov bezdôvodného obohatenia podľa   § 451 ods.   2 Občianskeho zákonníka   má v prípade   sťažovateľky   ísť (a neuviedli   to ani žalobcovia v žalobe). Odvolací súd nereagoval   na dôvody   odvolania sťažovateľky uvedené v jej odvolaní, najmä pokiaľ ide o namietané nedostatky žaloby, ktoré mali spôsobiť zamietnutie žaloby už okresným súdom, najmä to, že žalobcovia sa domáhali plnenia spoločne a nerozdielne, hoci (ako to vyplýva aj z rozsudku okresného súdu), išlo o nárok delený – žalobcovi v 1. rade bolo potom priznané niečo iné, než čoho sa domáhal. Rozhodnutia okresného, krajského i najvyššieho súdu sú svojvoľné, bez opory v platnom práve. Nárok v časti 500 000 Sk a 266 667 Sk bol premlčaný, keď sťažovateľka prijala túto sumu 24. februára 2000, resp. 12. júna 2000, a žaloba bola súdu doručená 1. júla 2003.   To nevzal   do   úvahy   žiadny   zo   súdov.   Ak   žalobca   tvrdil,   že   sťažovateľke   bola vyplatená suma 233 000 Sk 23. februára 2001, to nie je pravda a ani to nebolo v konaní preukázané. Kompenzačnou námietkou sťažovateľky sa okresný odmietol zaoberať, krajský súd sa ňou zaoberal, avšak nedostatočne. Súdy nevzali do úvahy ani to, že žalobca v 1. rade dostal ešte v roku 1997 celý podiel 1/3 z kúpnej ceny, pretože zo sumy 2,6 mil. Sl si ponechal   1,8   mil.   a   iba   zvyšok   poukázal   ostatným   dvom   podielovým   spoluvlastníkom nehnuteľnosti. Základné právo sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru bolo teda porušené nielen uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 53/2009 z 15. decembra 2009, ale aj rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008 a rozsudkom okresného súdu č. k. 14 Ccu 14/03-353 z 13. októbra 2005.

Sťažovateľka žiadala vydať vo veci tento nález:„1. Právo JUDr. E. M. na spravodlivé súdne konanie a súdnu ochranu podľa článku 46 ods.1 Ústavy Slovenskej republiky a podľa článku 6 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd bolo porušené uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4 Cdo 53/2009 zo dňa 15.12.2009 v spojení s rozsudkom Krajského súdu v   Banskej   Bystrici   sp.   zn.   16   Co   244/2007   zo   dňa   24.1.2008   a v spojení   s   rozsudkom Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Ccu 14/2003 zo dňa 13.10.2005.

2. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v Bratislave sp. zn. 4 Cdo 53/2009 zo dňa 15.12.2009, rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 16 Co 244/2007 zo dňa 24.1.2008 a rozsudok Okresného súdu v Banskej Bystrici sp. zn. 14 Ccu 14/2003 a vec vracia Okresnému súdu v Banskej Bystrici na ďalšie konanie a rozhodnutie, pričom Okresný súd v Banskej Bystrici je v celom rozsahu viazaný právnym názorom, ktorý vyslovil Ústavný súd Slovenskej republiky v Košiciach v tomto náleze.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti sťažovateľa, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia   návrhy   vo   veciach,   na   prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc, návrhy, ktoré   nemajú náležitosti   predpísané   zákonom, neprípustné   návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   predovšetkým   vtedy,   ak namietaným postupom orgánu verejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu toho základného práva,   ktoré   označil   sťažovateľ,   pre   nedostatok   vzájomnej   príčinnej   súvislosti   medzi označeným postupom tohto orgánu a základným právom, ktorého porušenie sa namietalo, ale aj vtedy, ak v konaní pred orgánom verejnej moci vznikne procesná situácia alebo procesný stav, ktoré vylučujú, aby tento orgán porušoval uvedené základné právo, pretože uvedená situácia alebo stav takúto možnosť reálne nepripúšťajú (IV. ÚS 16/04, II. ÚS 1/05, II. ÚS 20/05, IV. ÚS 50/05 a IV. ÚS 288/05).

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 6 ods. 1 prvej vety dohovoru každý má právo, aby jeho záležitosť bola spravodlivo,   verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

Ako   vyplýva   z   petitu   sťažnosti,   sťažovateľka   sa   sťažnosťou   domáha   vyslovenia porušenia svojho základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1 dohovoru,   ku   ktorému   malo dôjsť   jednak rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   14   Ccu   14/03-353   z   13.   októbra   2005   a rozsudkom krajského súdu sp. zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008 a jednak uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 53/2009 z 15. decembra 2009.

Ústavný súd preto posudzoval splnenie podmienok ustanovených § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde pre prijateľnosť sťažnosti jednotlivo vo vzťahu ku všetkým rozhodnutiam všeobecných   súdov,   ktorými   podľa   názoru   sťažovateľky   mali   byť   ňou   označené   práva porušené.

Ústavný   súd   sa   najprv   zaoberal   splnením   podmienok   prijateľnosti   sťažnosti vo vzťahu k rozsudku okresného súdu č. k. 14 Ccu 14/03-353 z 13. októbra 2005 a rozsudku krajského súdu sp. zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008.

Podľa § 53 ods. 3 prvej vety zákona o ústavnom súde sťažnosť možno podať v lehote dvoch mesiacov od právoplatnosti rozhodnutia oznámenia opatrenia alebo upovedomenia o inom zásahu.

Ako   vyplýva   z   obsahu   spisu,   rozsudok   krajského   súdu   sp.   zn.   16   Co   244/2007 z 24. januára   2008   v   spojení   s   rozsudkom   okresného   súdu   č.   k.   14   Ccu   14/03-353 z 13. októbra   2005   nadobudol   právoplatnosť   10.   marca   2008.   Dvojmesačná   lehota   na podanie   sťažnosti   ústavnému   súdu   teda   uplynula   11.   mája   2008.   Sťažovateľka   svoju sťažnosť   ústavnému   súdu   doručila   19.   januára   2010,   teda   zjavne   po   uplynutí   lehoty ustanovenej na podanie ústavnej sťažnosti v ustanovení § 53 ods. 3 zákona o ústavnom súde. Preto v tejto časti sťažnosti neostalo ústavnému súdu iné, než sťažnosť sťažovateľky odmietnuť podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde ako podanú oneskorene.

Odlišná je situácia, pokiaľ ide   o zostávajúcu časť sťažnosti,   ktorou   sťažovateľka namieta porušenie označených práv uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 4 Cdo 53/2009 z 15.   decembra   2009,   ktorým   bolo   jej dovolanie   proti   rozsudku   krajského súdu   sp.   zn. 16 Co 244/2007 z 24. januára 2008 odmietnuté.

Sťažovateľka   tvrdí,   že   týmto   uznesením   najvyššieho   súdu   došlo   k   porušeniu   jej základného práva na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivý proces   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   tým,   že   najvyšší   súd   sa   meritórne   jej   dovolaním nezaoberal a jej dovolanie naopak odmietol, hoci pre takéto jeho rozhodnutie neboli splnené zákonné podmienky.

Pravidlá   týkajúce   sa   podmienok   podávania   opravných   prostriedkov   majú   za   cieľ zaistiť riadny výkon spravodlivosti a zvlášť rešpektovať princíp právnej istoty, ktorá bola nastolená právoplatným rozhodnutím. Dotknuté osoby musia počítať s tým, že tieto pravidlá budú   aplikované.   Jednak   tieto   pravidlá   alebo   ich   používanie   nemôžu   týmto   osobám zabrániť, aby využili existujúci opravný prostriedok (napr. I. ÚS 4/00; vec Pérez De Rada Cavanilles c. Španielsko, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva z 28. októbra 1998).

Z týchto dôvodov, ak Občiansky súdny poriadok a iné právne normy vymedzujú (pozitívne aj negatívne) okruh rozhodnutí, proti ktorým je (alebo nie je) prípustné dovolanie a o prípustnosti jeho podania rozhodne následne na to povolaný súd spôsobom, ktorý je v súlade   s   právnou   úpravou   podmienok   podávania   opravných   prostriedkov,   je   potom vylúčené, aby v takom prípade došlo k porušeniu základného práva účastníka občianskeho súdneho   konania   na   súdnu   ochranu   a   na   spravodlivý   proces   (postup   súdu   v   súlade so zákonom   nemôže   byť   dôvodom   na   vyslovenie   porušenia   označeného   práva sťažovateľky).

Ústavný súd preto skúmal, či v prípade sťažovateľky nedošlo zo strany najvyššieho súdu k odmietnutiu dovolania, ktorého prípustnosť možno vyvodiť z Občianskeho súdneho poriadku.

Najvyšší súd odmietnutie dovolania sťažovateľky v uznesení sp. zn. 4 Cdo 53/2009 z 15. decembra 2009 odôvodnil takto:

„Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd dovolací (§ 10a ods.1 O.s.p.) skúmal predovšetkým   prípustnosť   dovolania   a   dospel   k   záveru,   že   smeruje   proti   takému rozhodnutiu, proti ktorému nie je prípustné, preto ho treba odmietnuť.

Dovolaním možno napadnúť právoplatné rozhodnutie odvolacieho súdu, pokiaľ to zákon   pripúšťa   (§   236   ods.1   O.s.p.).   Podmienky   prípustnosti   dovolania   proti   rozsudku odvolacieho súdu sú upravené v ustanoveniach § 237 a § 238 O.s.p.

Prípustnosť dovolania v predmetnej veci podľa § 238 O.s.p. neprichádza do úvahy. Nejde totiž v napadnutom výroku o zmeňujúci rozsudok odvolacieho súdu, ani o rozsudok, v ktorom by sa odvolací súd odchýlil od právneho názoru dovolacieho súdu vysloveného v tejto veci, pretože dovolací súd v tejto veci právny názor týkajúci sa jej meritórneho posúdenia nevyslovil. Rovnako nejde o rozsudok, vo výroku ktorého by odvolací súd vyslovil prípustnosť dovolania, pretože ide o rozhodnutie po právnej stránke zásadného významu. Dovolací súd preskúmal prípustnosť dovolania z hľadísk uvedených v § 237 O.s.p. Podľa tohto ustanovenia dovolanie je prípustné proti každému rozhodnutiu odvolacieho súdu, ak a) sa rozhodlo vo veci, ktorá nepatrí do právomoci súdov, b) ten, kto v konaní vystupoval ako účastník, nemal spôsobilosť byť účastníkom konania, c) účastník konania nemal   procesnú   spôsobilosť   a   nebol   riadne   zastúpený,   d)   v   tej   istej   veci   sa   už   prv právoplatne rozhodlo alebo v tej istej veci sa už prv začalo konanie, e) sa nepodal návrh na začatie konania, hoci podľa zákona bol potrebný, f) účastníkovi konania sa postupom súdu odňala možnosť konať pred súdom, g) rozhodol vylúčený sudca alebo bol súd nesprávne obsadený, ibaže namiesto samosudcu rozhodoval senát. Dovolací súd nezistil existenciu žiadnej   podmienky   prípustnosti   dovolania   uvedenej   v   tomto   zákonnom   ustanovení.   Za nedôvodnú považoval   námietku   dovolateľky o   nepreskúmateľnosti   rozsudku   odvolacieho súdu   pre   nevysporiadanie   sa   so   všetkými   jej   odvolacími   námietkami.   Podľa   názoru dovolacieho   súdu   odôvodnenie   rozsudku   odvolacieho   súdu   zodpovedá   požiadavkám vyplývajúcim z ustanovenia § 157 ods.2 O.s.p.

Rozsah   povinnosti   uviesť   dostatočné   dôvody,   na   ktorých   je   založené   rozhodnutie súdu, sa môže meniť podľa povahy rozhodnutia a musí sa posúdiť vo svetle konkrétnych okolností každej veci. Súd je povinný sa zaoberať námietkami, argumentmi a návrhmi strán na   vykonanie   dôkazov,   ktoré   majú   pre   rozhodnutie   význam,   t.j.   ktoré   sú   podstatné. Nevyžaduje   sa,   aby   na   každý   argument   strany   bola   daná   v   odôvodnení   rozhodnutia odpoveď.

V preskúmavanej veci je z rozsudku odvolacieho súdu, v spojení s rozsudkom súdu prvého stupňa, zrejmé, aké skutkové zistenia boli vyvodené z vykonaných dôkazov, akými úvahami sa súd riadil a ako vec právne posúdil. Odvolací súd dostatočne a presvedčivo odôvodnil svoje závery o opodstatnenosti uplatneného nároku ako nároku z bezdôvodného obohatenia   a   o   nedôvodnosti   žalovanou   uplatnenej   kompenzačnej   námietky   a   námietky premlčania.   Riadne   sa   teda   vysporiadal   aj   s námietkami,   ktoré   z   hľadiska   žalovaného nároku mohli byť podstatné. Pokiaľ sa inými tvrdeniami žalovanej (vrátane jej ďaľších námietok   a   návrhov   na   vykonanie   dokazovania)   pre   ich   irelevantnosť   (právnu nevýznamnosť) nezaoberal, nemožno mu v tomto smere nič vyčítať.

So zreteľom na uvedené Najvyšší súd dovolanie žalovanej podľa § 218 ods.1 písm. c.) O.s.p. v spojení s § 243b ods.5 O.s.p. ako neprípustné odmietol bez toho, aby sa mohol zaoberať   aj   jej   ďalšími   námietkami   spochybňujúcimi   správnosť   právnych   a   skutkových záverov   odvolacieho   súdu   vrátane   jeho   procesného   postupu   z   hľadiska   tzv.   iných   vád konania.“

Vo všeobecnosti úlohou súdnej ochrany ústavnosti poskytovanej ústavným súdom nie je chrániť občana pred skutkovými omylmi všeobecných súdov, ale chrániť ho pred takými   zásahmi   do   jeho   práv,   ktoré   sú   z   ústavného   hľadiska   neospravedlniteľné a neudržateľné   (I.   ÚS   17/01).   Z   rozdelenia   súdnej   moci   v   ústave   medzi   ústavný   súd a všeobecné   súdy   totiž   vyplýva,   že   ústavný   súd   nie   je   opravnou   inštanciou   vo   veciach patriacich do právomoci všeobecných súdov (napr. I. ÚS 19/02).

Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je zásadne oprávnený preskúmavať a posudzovať právne názory všeobecného súdu, ktoré ho pri výklade a uplatňovaní zákonov viedli k rozhodnutiu vo veci samej, ani preskúmavať, či v konaní pred všeobecnými súdmi bol, alebo nebol náležite zistený skutkový stav veci a aké skutkové zistenia a právne závery zo   skutkového   stavu   všeobecný   súd   vyvodil.   Úloha   ústavného   súdu   sa   obmedzuje   na kontrolu zlučiteľnosti takejto interpretácie a aplikácie s ústavou, prípadne medzinárodnými zmluvami o   ľudských   právach   a základných   slobodách   (I.   ÚS   13/00,   mutatis mutandis II. ÚS 1/95, II. ÚS 21/96, I. ÚS 4/00, I. ÚS 17/01).

Ústavný súd je toho názoru, že najvyšší súd jednak zrozumiteľne a vyčerpávajúco svoje   rozhodnutie   o   odmietnutí   dovolania   sťažovateľky   odôvodnil   a   jednak   toto   svoje rozhodnutie založil na takom výklade dotknutých ustanovení právnych predpisov, ktorý nemožno   označiť   za   ústavne   nekonformný   alebo   nezodpovedajúci   dikcii   aplikovaných zákonných ustanovení. Iba to, že sťažovateľka sa s názorom najvyššieho súdu o prípustnosti dovolania vyjadreným v napadnutom uznesení nestotožňuje, ešte nemôže zakladať splnenie podmienok prijateľnosti jej sťažnosti.

Ako ostatne vyplýva aj zo sťažnosti, sťažovateľka tvrdí, že svoje dovolanie podávala z dôvodov podľa § 241 ods. 2 písm. b) a c) OSP a neuplatňovala žiaden z dôvodov podľa § 237 OSP. V situácii, keď je úplne zrejmé, že prípustnosť dovolania nemohla byť v tejto veci založená podľa § 238 OSP, samotná sťažovateľka zotrváva na názore, že neuplatňovala dôvody podľa § 237 OSP (a ich prípadnú existenciu teda ani netvrdila), považuje ústavný súd   spôsob   prerokovania   dovolania   najvyšším   súdom   za   dostatočný   a   jeho   dôvody   za postačujúce. Ani výčitka sťažovateľky adresovaná dovolaciemu súdu, podľa ktorej mal ňou uvedené   dovolacie   posúdiť   podľa   obsahu   dovolania,   neobstojí.   Najvyšší   súd   preskúmal i (možnú)   existenciu   dôvodov   prípustnosti   dovolania   podľa   §   237   OSP   a   svoj   záver o nenaplnení žiadneho z nich v prípade sťažovateľky i riadne odôvodnil. V situácii, keď neboli splnené podmienky prípustnosti dovolania, nemohol sa potom najvyšší súd meritórne dovolaním zaoberať a nemožno mu to potom z hľadiska rešpektovania základných práv sťažovateľky ani vyčítať.

Za   tejto   situácie   ústavný   súd   konštatuje,   že   uznesením   najvyššieho   súdu   sp.   zn. 4 Cdo 53/2009 z 15. decembra 2009 nedošlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy alebo práva na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru. Sťažnosť sťažovateľky preto aj v tejto časti odmietol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde z dôvodu jej zjavnej neopodstatnenosti.

Z uvedených dôvodov rozhodol ústavný súd tak, ako to je uvedené vo výrokovej časti tohto rozhodnutia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 29. apríla 2010