znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/09-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 27. mája 2009 predbežne prerokoval sťažnosť C. C., M., zastúpeného advokátom Mgr. J. B., T., vo veci namietaného porušenia základného práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky a práva na osobnú slobodu zaručeného v čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozhodnutím Krajského súdu v Trnave č. k. 4 Tos 47/2008-958 z 24. júna 2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť C. C. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 22. júla 2008 doručená a 11. augusta 2008 doplnená sťažnosť C. C., t. č. vo výkone trestu (ďalej len „sťažovateľ“),   ktorou   namietal   porušenie   svojho   základného   práva   na   osobnú   slobodu zaručeného v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva podľa   čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len „dohovor“) rozhodnutím Krajského súdu v Trnave (ďalej len „krajský súd“) č. k. 4 Tos 47/2008-958 z 24. júna 2008.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti uviedol, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej   kriminalite,   oddelenia   vyšetrovania   v T.   sp.   zn.   PPz-21/BOK-Z-I-2006 z 26. júna 2006 bolo proti nemu vznesené obvinenie pre obzvlášť závažný zločin úkladnej vraždy v štádiu prípravy formou spolupáchateľstva podľa § 13 ods. 1 k § 20 k § 144 ods. 2 písm. e) s poukazom na § 140 ods. 1 Trestného zákona.

Uznesením Okresného súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“)   sp. zn. Tp 106/06 z 28. júna   2006   bol   sťažovateľ   vzatý   do   väzby   s   tým,   že   sa   mu   väzba   započítava   od 26. júna 2006.

Dňa   8.   decembra   2006   podal   krajský   prokurátor   vo   veci   obžalobu.   Po   podaní obžaloby bolo o jeho väzbe rozhodované na verejnom zasadnutí okresného súdu v rámci predbežného prerokovania obžaloby 20. februára 2007, pričom sťažovateľ bol ponechaný vo   väzbe.   Toto   rozhodnutie   bolo   krajským   súdom   19.   apríla   2007   uznesením   č.   k.5   Tos   30/2007-698   potvrdené   tak,   že   sťažnosť   proti   rozhodnutiu   okresného   súdu   bola zamietnutá.

Sťažovateľ   ďalej   uviedol,   že   19.   mája   2008   požiadal   okresný   súd   o prepustenie z väzby. Uznesením   sp.   zn. 30 T   162/06   z 22. mája 2008 bolo jeho žiadosti   vyhovené a z väzby bol prepustený. Toto rozhodnutie však napadol prokurátor sťažnosťou, o ktorej rozhodoval   krajský   súd.   Ten   rozhodnutím   z 24.   júna   2008   zrušil   napadnuté   uznesenie v celom   rozsahu   a v   bode   II   tohto   uznesenia   uviedol,   že   žiadosť   o prepustenie   z väzby zamieta.

Podľa názoru sťažovateľa rozhodnutím krajského súdu došlo k tomu, že jeho väzba v období   od 26. decembra   2006   do   20.   februára   2007   bola   nezákonná   a protiústavná, pretože   krajský   súd   neprihliadol   na   judikatúru   ústavného   súdu,   ako   aj   judikatúru Európskeho   súdu   pre   ľudské   práva,   lebo   po   podaní   obžaloby   prokurátorom   o väzbe nerozhodol v primeranom čase, ale urobil tak až 20. februára 2007, v inkriminovanom čase bol preto vo väzbe bez akéhokoľvek súdneho rozhodnutia.

Vzhľadom na uvedené podstatné skutočnosti sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:

„1. Krajský súd v Trnave v konaní pod sp. zn.: 4 Tos/47/2008-958 zo dňa 24. 06. 2008 porušil základné práva C. C. na osobnú slobodu zaručené v čl. 17 ods. 2 a 5 Ústavy Slovenskej   republiky   a právo   na   slobodu   zaručené   v čl.   5   ods.   1   Dohovoru   o ochrane ľudských práv a základných slobôd.

2. Uznesenie Krajského súdu v Trnave zo dňa 24. 06. 2008 sp. zn.: 4 Tos/47/2008- 958 zo dňa 24. 06. 2008 zrušuje v časti týkajúcej sa C. C., a Okresnému súdu Trnava prikazuje, aby prepustil C. C. neodkladne z väzby na slobodu.

3. C. C. priznáva náhradu trov právneho zastúpenia v sume 7.414,- Sk..., ktorú je Krajský súd Trnava povinný zaplatiť jeho právnemu zástupcovi Mgr. J. B., do jedného mesiaca od právoplatnosti nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Podľa čl. 17 ods.   2 ústavy nikoho nemožno stíhať alebo pozbaviť slobody inak, ako z dôvodov   a spôsobom,   ktorý   ustanoví   zákon.   Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody len pre neschopnosť dodržať zmluvný záväzok.

Podľa čl. 17 ods. 5 ústavy do väzby možno vziať iba z dôvodov a na čas ustanovený zákonom a na základe rozhodnutia súdu.

Podľa   čl.   5   ods.   1   dohovoru   každý   má   právo   na   slobodu   a osobnú   bezpečnosť. Nikoho   nemožno   pozbaviť   slobody   okrem   nasledujúcich   prípadov,   pokiaľ   sa   tak   stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom.

Vychádzajúc z obsahu sťažnosti a jej petitu ústavný súd konštatuje, že predmetom sťažnosti   je   namietané   porušenie   označených   práv   zaručených   ústavou   a dohovorom uznesením krajského sp. zn. 4 Tos/47/2008 z 24. júna 2008.

Podľa obsahu sťažnosti však sťažovateľ porušenie označených práv vidí v tom, že jeho   zotrvanie   vo   väzbe   v čase   od   26.   decembra   2006   do   20.   februára   2007   nebolo podložené rozhodnutím súdu.

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   je   dôvodom   odmietnutia   sťažnosti pre zjavnú   neopodstatnenosť   okrem   iného   aj   nezistenie   žiadnej   možnosti   porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (napr. I. ÚS 122/02, IV. ÚS 66/02), a tiež absencia priamej súvislosti medzi   označeným   základným   právom   alebo   slobodou   na   jednej   strane   a   namietaným rozhodnutím alebo iným zásahom orgánu štátu do takéhoto práva alebo slobody na strane druhej (mutatis mutandis III. ÚS 138/02).

Ústavný súd vo svojej judikatúre konštantne zdôrazňuje, že pri uplatňovaní svojej právomoci nezávislého súdneho orgánu ochrany ústavnosti nemôže zastupovať všeobecné súdy,   ktorým   predovšetkým   prislúcha   interpretácia   a   aplikácia   zákonov.   Taktiež   nie   je v právomoci ústavného súdu vykonávať hodnotenie dôkazov zistených všeobecnými súdmi a ani vyhodnocovať postup týchto súdov, ktoré z vykonaných dôkazov použili ako podklad na svoje rozhodnutie. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje len na kontrolu zlučiteľnosti účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s   ústavou   alebo kvalifikovanou   medzinárodnou zmluvou   o ľudských   právach   a   základných   slobodách najmä v tom   smere,   či   závery všeobecných súdov sú dostatočne odôvodnené, resp. či nie sú arbitrárne, a tak z ústavného hľadiska   neospravedlniteľné   a   neudržateľné,   a zároveň či nemajú   za   následok   porušenie základného práva alebo slobody (I. ÚS 13/00, I. ÚS 139/02).

Ústavný súd konštatuje, že uznesením vyšetrovateľa Úradu boja proti organizovanej kriminalite,   OBOK-Západ,   oddelenie   vyšetrovania   T.   č.   k.   PPZ-21/BOK-Z-I-2006 z 26. júna 2006 bol sťažovateľ vzatý do väzby. V rámci šesťmesačnej lehoty pre prípravné konanie podal v tejto veci okresný prokurátor obžalobu.

Účinky rozhodnutia, ktoré bolo ústavným základom väzby (28. júna 2006), nezanikajú ani podaním obžaloby (8. decembra 2006) a ani uplynutím šesťmesačnej lehoty, od kedy lehota   väzby   začala plynúť (26.   júna 2006).   Aj   potom,   ako   sa   trestná   vec sťažovateľa dostala   do   štádia   konania   pred   súdom,   ústavným   základom   väzby   sťažovateľa   bolo rozhodnutie okresného súdu o vzatí do väzby, keďže toto nebolo časovo obmedzené tak, ako   sú   časovo   obmedzené   rozhodnutia   súdov   v prípade   predlžovania   lehoty   väzby. Po podaní   obžaloby   následne   okresný   súd   v rámci   jej   predbežného   prerokovania 20. februára 2007 rozhodol, že sťažovateľa ponecháva vo väzbe, pretože dôvody   väzby trvajú, pričom jeho sťažnosť proti tomuto rozhodnutiu bola krajským súdom zamietnutá (podobne I. ÚS 59/09, I. ÚS 295/08 a I. ÚS 70/09).

Vzhľadom   na   uvedené   ústavný   súd   nezistil   absenciu   ústavného   základu   väzby sťažovateľa v namietanom časovom úseku od 26. decembra 2006 do 20. februára 2007, ktorá by viedla k záveru o porušení jeho práv a slobôd (čl. 17 ods. 2 a 5 ústavy a čl. 5 ods. 1 dohovoru) a ktorá by bola dôvodom na zásah do rozhodovacej činnosti všeobecných súdov v jeho prípade. Preto ústavný súd sťažnosť sťažovateľa v tejto časti odmietol ako zjavne neopodstatnenú.

V neposlednom rade ústavný súd poznamenáva, že 5. decembra 2008 vydal okresný súd príkaz, aby bol sťažovateľ 8. decembra 2008 prepustený z väzby na slobodu z dôvodu, že uplynula maximálna dĺžka väzby.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to je uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 27. mája 2009