znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/08-10

Ústavný súd Slovenskej   republiky na neverejnom zasadnutí senátu 6. mája 2008 predbežne prerokoval sťažnosť Ú., B., zastúpeného advokátom JUDr. T. Š., K., vo veci namietaného porušenia základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a práva na spravodlivý súdny proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súdu v Žiline č. k. 21 S 92/2007-66 z 27. novembra 2007 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Ú. o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. marca 2008 doručená sťažnosť Ú., B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základného na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na   spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkom Krajského súdu v Žiline (ďalej len „krajský súd“) č. k. 21 S 92/2007-66 z 27. novembra 2007.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplýva:«Krajský súd v Žilina rozhodol v konaní, vedenom pod sp. zn. 21 S 92/07 o žalobe RNDr. J. B., rozsudkom zo dňa 27. novembra 2007 tak, že zrušil rozhodnutie sťažovateľa, ktorými skončil štátnozamestnanecký pomer so žalobcom.

Procesne rozsudok oprel o ustanovenie § 250j ods. 2/ písm. e) O. s. p. súčasne vec vrátil sťažovateľovi na ďalšie konanie. (...)

Genéza   vzťahov   sťažovateľa   a   žalobcu   v   konaní   predchádzajúcom   konaniu   pred všeobecným súdom mala takéto relevantné etapy a úkony:

a) žalobca bol po úspešnom výberovom konaní dňa 1. 10. 2004 vymenovaný do stálej štátnej služby a zaradený na základe príslušných ustanovení Zák. č. 312/2001 Z. z. v znení neskorších predpisov (ďalej ZŠS) do funkcie „hlavný radca – predstavený“ v odbore 1. 01. s postavením riaditeľa osobného úradu sťažovateľa;

b) ako prirodzený dôsledok personálnej zmeny na poste generálneho riaditeľa bol žalobca   rozhodnutím   vedúceho   služobného   úradu   č.   90   232/2006/060274   zo   dňa 23. 11. 2006 odvolaný z funkcie hlavný radca - predstavený - riaditeľ osobného úradu. Vedúci služobného úradu postupoval v súlade s ustanovením § 31 ods. 21, ktorého platné znenie bolo zavedené novelou č. 231/2006 žalobcu odvolal bez uvedenia dôvodu, pretože žiadny „...   osobitný predpis neustanovuje inak.“ Žalobca bol poučený,   že včas podané odvolanie nemá odkladný účinok (§ 137 ods. 6/ ZŠS);

c) vzhľadom na suspendovanie odkladného účinku odvolania sa rozhodnutie stalo vykonateľným. Tým sťažovateľa zaväzovalo postupovať podľa §31 ods. 4/ ZŠS a zaradiť žalobcu na štátnozametnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu za podmienky, že služobný úrad takéto miesto má. Keďže sťažovateľ takéto miesto nemal, musel uplatniť druhú vetu citovaného ustanovenia a podľa § 40 ods. 2/ písm. b) ZŠS - pretože žalobca odmietol „dohodnúť sa inak“ neakceptovaním ponúknutého zaradenia - skončil   so   žalobcom   štátnozamestnanecký   pomer   rozhodnutím   č.   90232/2006/060277 z 24. 11. 2006;

d) žalobca podal odvolanie ako proti rozhodnutiu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru (dňa 8. decembra 2006), tak proti rozhodnutiu o skončení štátnozamestnaneckého pomeru (8. decembra 2006);

e) o odvolaniach rozhodol v intenciách § 138 ZŠS - keď sa oboznámil so stanoviskom poradnej   komisie,   zriadenej   podľa   §   139   ZŠS   -   vedúcu   úradu   tak,   že   rozhodnutím AA/2007/007778   zo   dňa   7.   februára   2007   potvrdil   rozhodnutie   č. 90232/2006/060274 o zmene a odvolanie zamietol a rozhodnutím AA2007/007779 z toho istého dňa potvrdil rozhodnutie   č.   90232/2006/060277   a   zamietol   odvolanie   vo   veci   skončenia štátnozamestnaneckého pomeru. (...)

Ako z odôvodnenia rozsudku vyplýva, považoval súd za spor rozhodujúcu otázku skutočnosť,   že   ku   skončeniu   štátnozamestnaneckého   pomeru   došlo   napriek neprávoplatnému rozhodnutiu o zmene štátnozamestnaneckého pomeru. Podľa jeho názoru toto   rozhodnutie   „...nemá   samostatný   skutkový   základ,   ale   je   závislé   od   rozhodnutia   o zmene štátnozamestnaneckého pomeru a skutočností, predpokladaných v § 40 ods. 2/ písm. b) zák. č. 312/2001 Z. z.“.

Tento názor nemožno považovať za správny. Súd   sa   síce   obsahovo   správne,   ale   nadbytočné   zaoberá   otázkami   právoplatnosti a záväznosti aktov, keď sa celkom vyhol dopadu a vplyvu inštitútu vo veci dominantnému: vylúčeniu   odkladného   účinku   odvolania   a   to   ako   všeobecného   (§   52   ods.   2/   ZSK)   tak špeciálneho ( § 157 ods. 6/ ZŠS) napriek tomu, že ich cituje.

Ďalej nemožno súhlasiť s názorom, že pre skončenie štátnozamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2/ písm. b) ZŠS treba iný skutkový základ ako je presne v tomto ustanovení uvedené.

Z odôvodnenia rozsudku sa nedá dozvedieť, prečo by správny orgán (sťažovateľ) mal byť pri postupe podľa § 31 ods. 4/ ZŠS blokovaný neprávoplatnosťou predchádzajúceho rozhodnutia   pri   existencii   spomínaného   §   137   ods.   6/   ZŠS   a   jednoznačnom   závere systematického výkladu § 52 ZSK: ods. 2/ dáva na jednu úroveň rozhodnutie právoplatné (ak   proti   nemu   sa   nemožno   odvolať...)   a   rozhodnutie,   odvolanie   proti   ktorému   nemá odkladný   účinok.   Nesporný   súvis   vylúčenia   suspenzívneho   účinku   odvolania   s   presne určenou lehotou v § 31 ods. 3/ ZŠS si súd vôbec nevšimol. Ak by „skutkovým základom“ skončenia malo byť právoplatné rozhodnutie o zmene, bola by táto lehota často iluzórna. Napokon aj súdu bolo známe, že o odvolaniach žalobcu bolo rozhodnuté 7. 2. 2007, ako aj to, ako bolo rozhodnuté.

Ak   nemá   včas   podané   odvolanie   právnu   schopnosť   oddialiť   vykonateľnosť napadnutého   rozhodnutia,   netýka   sa   to   jeho   právoplatnosti.   Prirodzeným   právnym dôsledkom toho je, že vykonať možno aj neprávoplatné rozhodnutie.

Podľa stanoviska Najvyššieho súdu SR č. 4Sž 98-102/02 sa rozhodnutie nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady (ktoré nota bene sťažovateľ popiera), ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Pri akceptovaní   názoru   súdu   by   sa   objektívne   mohol   dostať   do   nevýhodného   postavenia žalobca, ak by sťažovateľ medzičasom stratil možnosť ponúknuť mu voľné vhodné miesto, ktoré   by   možno   prijal.   Ak   by   sťažovateľ   bezprostredne   po   odvolaní   žalobcu   ako predstaveného neriešil možnosť jeho pracovného zaradenia, ale čakal by na nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia (a na výsledok prípadnej žaloby !)   vedome by tak na ujmu oboch   účastníkov   urobil   „obsolentným“   ustanovenie   §   137   ods.   6/   ZŠS.   Mimochodom otázka voľných vhodných miest (miesta) bola predmetom dokazovania, no s ohľadom na právny názor súdu sa v rozhodnutí nehodnotí.

V súhrne teda krajský súd nesprávne pochopil dve samostatné správne konania ako jediné. Z vyššie uvedených dôvodov nespochybňujeme vecnú súvislosť z titulu následnosti medzi nimi. To však nijako nemení ich právnu samostatnosť.

Žalobca napadol žalobou skončenie štátnozamestnaneckého pomeru. Uvádza v nej síce viacero indiferentných tvrdení, no ani z jedinej vety sa nedá (ak akcentujeme aj obsah podania a nie iba petit) usúdiť, že by napadol už rovnako právoplatné rozhodnutie o zmene štátnozamestnaneckého pomeru. Súd teda išiel nad rozsah a dôvody, uvedené v žalobe.»

Sťažovateľ žiada, aby ústavný súd vydal tento nález:„1) Základné právo Ú., B. na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1/ Ústavy SR a na spravodlivý   súdny   proces   podľa   čl.   6   ods.   1/   Dohovoru   o ochrane   základných   práv a ľudských   slobôd   rozsudkom   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   21   S 92/2007-66   zo   dňa 27. novembra 2007 porušené bolo.

2)   Ústavný   súd   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   v Žiline   sp.   zn.   21   S 92/2007 z 27. XI. 2007 a vracia mu vec na ďalšie konanie.

3/ Krajský súd v Žiline (...) je povinný nahradiť sťažovateľovi trovy jeho právneho zastúpenia.“

Ústavný súd z predložených príloh k sťažnosti zistil, že krajský súd vydal 25. januára 2008 opravné uznesenie č. k. 21 S 92/2007-90 v zmysle § 164 prvej vety Občianskeho súdneho poriadku, ktorým opravil chyby v napadnutom rozsudku spočívajúce v nesprávnom použití znení paragrafov.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 127 ods. 2 ústavy ak ústavný súd vyhovie sťažnosti, svojím rozhodnutím vysloví, že právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom boli porušené práva alebo slobody podľa odseku 1, a zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

V zmysle konštantnej judikatúry ústavného súdu je dôvodom na odmietnutie návrhu pre jeho zjavnú neopodstatnenosť absencia priamej súvislosti medzi označeným základným právom alebo slobodou na jednej strane a namietaným konaním alebo iným zásahom do takéhoto   práva   alebo   slobody   na   strane   druhej.   Inými   slovami,   ak   ústavný   súd   nezistí relevantnú súvislosť medzi namietaným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou,   porušenie   ktorých   navrhovateľ   namieta,   vysloví   zjavnú   neopodstatnenosť sťažnosti a túto odmietne (mutatis mutandis I. ÚS 12/01, I. ÚS 124/03, I. ÚS 77/05).

Sťažovateľ   namieta   porušenie   označených   práv   rozsudkom   krajského   súdu č. k. 21 S 92/2007-66 z 27. novembra 2007, ktorým bolo zrušené rozhodnutie sťažovateľa č. AA/2007/07779 zo 7. februára 2007 a vec mu bola (ako správnemu orgánu) vrátená na ďalšie konanie.

Ústavný súd konštatuje,   že   nie je oprávnený posudzovať zákonnosť   rozhodnutia, proti ktorému bola sťažnosť podaná. Jeho úlohou je zistenie, či napadnutým rozhodnutím bolo   porušené   základné   právo.   Ústavný   súd   v danej   veci   preto   považoval   za   potrebné zaoberať   sa   nie   zákonnou   právnou   argumentáciou,   ktorou   bola   odôvodňovaná opodstatnenosť   predmetnej   sťažnosti,   ale   iba   jej   ústavoprávnymi   aspektmi   (m. m. I. ÚS 59/97).

Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku uvádza: „Z   obsahu   pripojeného správneho spisu,   okrem   vydania   predmetných rozhodnutí žalovaného,   ako   aj   prvostupňového   správneho   orgánu,   súd   zistil,   že   pred   vydaním prvostupňového správneho rozhodnutia bol rozhodnutím Ú. č. 90 232/2006/060274 zo dňa 23. 11. 2006 žalobca odvolaný bez uvedenia dôvodu dňom 23. 11. 2006, z funkcie hlavný radca - predstavený, riaditeľ osobného úradu. Ako vyplýva z obsahu pripojeného správneho spisu,   aj   proti   tomuto   rozhodnutiu   správneho   orgánu,   podal   opravný   prostriedok   - odvolanie žalobca, o tomto opravnom prostriedku rozhodlo Ú., vedúci služobného úradu B. rozhodnutím č. AA/2007/007778 zo dňa 7. 2. 2007 odvolanie žalobcu zamietli. Z obsahu, spisu   mal   súd   preukázané,   že   vydaniu   preskúmavaných   rozhodnutí   žalovaného a prvostupňového   správneho   orgánu   a   samotnému   konaniu   o   skončení   štátno- zamestnaneckého pomeru predchádzalo správne konanie, týkajúce sa odvolania žalobcu z funkcie hlavný radca, predstavený riaditeľ osobného úradu.

Na   konanie   o   zmene   a   skončení   štátno-zamestnaneckého   pomeru   sa   vzťahujú všeobecné predpisy o správnom konaní, ak samotný zákon 312/2001 Z. z. ostatnej službe neustanovuje inak (§ 125 ods. 2 zákona č. 312/2001 Z. z.). Popri zákone č. 312/2001 Z. z. v danom prípade je nutné subsidiárne vychádzať zo zákona č. 71/1967 Zb., teda zákona o správnom konaní.

Podľa § 137 ods. 1, 2 zákona č. 312/2001 Z. z., možno proti rozhodnutiu o zmene štátno-zamestnaneckého   pomeru   podať,   v   zákonnej   lehote   15   dní   odo   dňa   doručenia rozhodnutia, odvolanie.

Podľa § 137 ods. 6 zákona č. 312/2001 Z. z., včas podané odvolanie nemá odkladný účinok okrem vecí náhrady škody a bezdôvodného obohatenia.

Podľa   § 52 ods.   1   Správneho poriadku,   rozhodnutie,   proti   ktorému sa nemožno odvolať (podať rozklad), je právoplatné.

Podľa § 52 ods. 2 Správneho poriadku, rozhodnutie je vykonateľné, ak sa proti nemu nemožno odvolať (podať rozklad) alebo ak odvolanie (rozklad) nemá odkladný účinok. Odvolanie proti rozhodnutiu o zmene štátno-zamestnaneckého pomeru (odvolanie z funkcie   predstaveného),   ani   odvolanie   proti   rozhodnutiu   o   skončení   štátno- zamestnaneckého pomeru nemá, ako je to zrejmé z citovaného ustanovenia § 137 ods. 6 zák. č.   312/2001   Z. z.,   odkladný   účinok,   preto   sa   takéto   rozhodnutia   stávajú   vykonateľnými podľa § 52 ods. 2 Správneho poriadku už v momente doručenia účastníkovi konania. Rozhodnutie   o   zmene   štátno-zamestnaneckého   pomeru,   (rozhodnutie   č.   90 232/2006/060274 zo dňa 23. 11. 2006) bolo vykonateľné už momentom doručenia žalobcovi dňa   24. 11. 2006,   nebolo   však   v   čase   vyhlásenia   rozhodnutia   o   skončení   štátno- zamestnaneckého   pomeru,   t. j.   dňa   24. 11. 2006   (preskúmavaného   prvostupňového rozhodnutia) právoplatné, nakoľko rozhodnutie správneho orgánu stáva sa právoplatným, ako to vyplýva z ust. § 52 ods.   1 Správneho poriadku,   až momentom, keď proti nemu nemožno podať odvolanie, a to buď z dôvodu, že nie je prípustné alebo uplynie lehota na podanie   odvolania,   alebo   sa   stáva   právoplatným   (ak   bolo   proti   rozhodnutiu   podané odvolanie)   doručením   rozhodnutia   o   odvolaní.   Teda   doručením   rozhodnutia   o   zmene štátno-zamestnaneckého   pomeru   žalobcovi   sa   toto   rozhodnutie   stalo   vykonateľným,   čo znamená, že od tohto okamihu nemohol už žalobca vykonávať funkciu, z ktorej bol ako predstavený odvolaný a plniť úlohy, ktoré s touto funkciou spája zákon, však na druhej strane   takéto   rozhodnutie   samotným   doručením   nemohlo   nadobudnúť   právoplatnosť, nakoľko je voči nemu prípustný opravný prostriedok, a teda nebolo záväzné a neupravovalo s konečnou platnosťou vzťahy medzi účastníkmi konania. Okrajovo súd uvádza a zdôrazňuje význam zákonného pojmu právoplatnosť (§ 52 ods. 1 Správneho poriadku). Právoplatnosť rozhodnutia je osobitná vlastnosť, ktorá spočíva v tom, že sa rozhodnutie stáva zásadne nezmeniteľným a záväzným pre účastníkov, štátne orgány, pre právnické i fyzické osoby. V procesnej teórii sa rozlišuje formálna (procesná) a materiálna (hmotná) právoplatnosť správnych rozhodnutí. Procesným predpokladom právoplatnosti (ako už bolo spomínané vyššie) je nemožnosť napadnúť rozhodnutie riadnym opravným prostriedkom - odvolaním. Materiálnou   stránkou   právoplatnosti   rozhodnutia   je   tá   okolnosť,   že   svojím   obsahom upravuje záväzné a konečné vzťahy medzi účastníkmi a prípadne i právne pomery tretích osôb a že tento obsah zaväzuje nielen orgán, ktorý rozhodnutie vydal, ale aj ďalšie orgány štátnej   moci.   Inými   slovami,   ak   rozhodnutie   nie   je   právoplatné,   nie   je   ani   záväzné. Právoplatnosť ako vlastnosť rozhodnutia je iba jedna, má dve stránky, ktoré sú od seba neodlučiteľné   a   vzájomne   sa   podmieňujú.   Ak   rozhodnutie   nemožno   napadnúť   riadnym opravným   prostriedkom,   hovoríme   o   formálnej   právoplatnosti.   Je   nevyhnutným predpokladom materiálnej právoplatnosti, takže kde niet formálnej právoplatnosti, nemôžu nastať   ani   účinky   materiálnej   právoplatnosti.   Rozhodnutie   o   skončení   štátno- zamestnaneckého pomeru podľa § 31 ods.   4,   v spojení s § 40 ods.   2 písm.   b) zákona č. 312/2001   Z. z.   je   rozhodnutím,   ktoré   predpokladá,   že   pred   tým,   než   bude   takéto rozhodnutie vydané, dôjde k situácii, ktorú predvída § 31 od. 4 písm. a) zák. č. 312/2001 Z. z.. Ide teda o rozhodnutie o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru, ktoré je závislé od naplnenia zákonných predpokladov podľa § 31 ods. 4 písm. a) zákona č. 312/2001 Z. z., t. zn.

1) keď dôjde k odvolaniu predstaveného z funkcie,

2) nedôjde k jeho zaradeniu na vykonávame štátnej služby, na štátno-zamestnanecké miesto toho istého odboru štátnej služby a na tú istú funkciu, z dôvodu, že služobný úrad takéto miesto nemá a nedôjde ani k dohode o riešení uvedenej situácie zamestnancom a zamestnávateľom - správnym orgánom.

Na   tomto   mieste   je   podstatné   uviesť,   že   nevyhnutným   predpokladom   naplnenia podmienky   1)   (dôjde   k   odvolaniu   predstaveného   z funkcie),   je   nielen   vyhlásenie, resp. doručenie samotného rozhodnutia o odvolaní z funkcie, ale aj právoplatnosť takéhoto rozhodnutia, až právoplatnosťou je totiž záväzné toto rozhodnutie nielen pre účastníka, ale aj pre samotný správny orgán.   Z vyššie uvedených skutočností vyplýva, že rozhodnutie o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru bolo v čase jeho vyhlásenia predčasné, a tým v rozpore so zákonom, zákonnými predpokladmi na jeho vydanie, ktoré má na mysli § 31 ods. 4 zákona č. 312/2001 Z. z.. Rozhodnutie o skončení štátno-zamestnaneckého pomeru podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. totiž nemá samostatný skutkový základ, ale   je   závislé   od   rozhodnutia   o   zmene   štátno-zamestnaneckého   pomeru   a   skutočnosti predpokladaných v § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z.. Preto bez právoplatného rozhodnutia   o   zmene   štátno-zamestnaneckého   pomeru   chýba   skutkový   základ   pre rozhodnutie podľa § 40 ods. 2 písm. b) zákona č. 312/2001 Z. z. Bude potrebné, aby správny orgán   v   dôvodoch   rozhodnutia   sa   následne   v   ďalšom   konaní   vysporiadal   so   všetkými námietkami žalobcu, špecifikovanými v podanej žalobe.

Súd pri rozhodovaní vo veci dospel k záveru, že rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňového správneho je potrebné zrušiť z dôvodov § 250j ods. 2 písm. e) O. s. p., nakoľko v konaní správneho orgánu bola zistená taká vada, ktorá mohla mať vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia.“

V citovanej časti odôvodnenia napadnutého rozhodnutia krajský súd zrozumiteľným a jednoznačným   spôsobom   uviedol   rozsiahle   dôvody,   pre   ktoré   odvolaním   napadnuté rozhodnutie správneho orgánu vo vzťahu k sťažovateľovi zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V každom prípade tento postup krajského súdu pri odôvodňovaní svojho právneho záveru vo veci sťažovateľa nemožno považovať za zjavne neodôvodnený alebo arbitrárny, teda krajský súd v danom prípade neporušil označené práva sťažovateľa. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s právnym názorom krajského súdu nestotožňuje, nemôže sama osebe viesť k záveru   o   zjavnej   neodôvodnenosti   alebo   arbitrárnosti   tohto   názoru   a   nezakladá   ani oprávnenie   ústavného   súdu   nahradiť   právny   názor   krajského   súdu   svojím   vlastným. V konečnom   dôsledku   však   ústavný   súd   nie   je   opravným   súdom   právnych   názorov krajského súdu. Ingerencia ústavného súdu do výkonu tejto právomoci krajského súdu je opodstatnená   len   v prípade   jeho   nezlučiteľnosti   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou.   Aj   keby   ústavný   súd   nesúhlasil   s interpretáciou   zákonov všeobecných súdov, ktorí sú „pánmi zákonov“, v zmysle citovanej judikatúry by mohol nahradiť napadnutý právny názor krajského súdu iba v prípade, ak by ten bol svojvoľný, zjavne   neodôvodnený,   resp.   ústavne   nekonformný.   O svojvôli   pri   výklade   a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam. Podľa názoru ústavného súdu predmetný právny výklad krajským súdom takéto nedostatky   nevykazuje,   a preto   bolo   potrebné   sťažnosť   odmietnuť   ako   zjavne neopodstatnenú podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 6. mája 2008