znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 207/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   30.   novembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť Ing. Ľ. H., bytom Z., zastúpeného advokátom Mgr. M. U., Z., vo veci namietaného porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 294/96 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Ľ. H. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy   Slovenskej   republiky postupom   Okresného súdu   Banská Bystrica v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 294/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Banská   Bystrica   p r i k a z u j e,   aby v konaní vedenom   pod sp. zn. 7 C 294/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Ľ. H.   p r i z n á v a   primerané finančné zadosťučinenie 60 000 Sk (slovom šesťdesiattisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Banská Bystrica   p o v i n n ý zaplatiť do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

4.   Okresný   súd   Banská   Bystrica   j e   p o v i n n ý   Ing.   Ľ.   H.   uhradiť   trovy právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu Mgr. M. U., Z., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 1. júla 2005 doručená sťažnosť Ing. Ľ. H., bytom Z. (ďalej len „sťažovateľ“), v ktorej namietal, že postupom Okresného súdu Banská Bystrica (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod   sp. zn.   7   C   294/96   bolo   porušené   jeho   základné   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“). Ústavný súd uznesením zo 16. septembra 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

Sťažovateľ vo svojej sťažnosti okrem iného uviedol:

Návrhom zo dňa 3. 12. 1996 podaným Okresnému súdu v Banskej Bystrici dňa 4. 12. 1996 sa navrhovatelia (...) domáhali, aby súd určil, že (...) je výlučným vlastníkom nehnuteľností   –   parcelné   č.   KN   1321/1,   parcelné   č.   KN   1321/2,   parcelné   č.   1321/3 a parcelné   č.   KN   1273,   ktoré   mali   byť   vytvorené   z pozemkovoknižných   parciel   č.   799 a č. 800 zapísaných vo vl. 1899. Alternatívne navrhovatelia žiadali, aby bolo určené, že výlučnou vlastníčkou týchto nehnuteľností je (...). Ako odporcovia 31 a 32 som v tomto návrhu bol označený ja a aj moja manželka. Na základe výzvy súdu zo dňa 21. 1. 1997 sme sa spolu s manželkou prostredníctvom nášho právneho zástupcu k veci písomne vyjadrili podaním zo dňa 25. 2. 1997. Prvé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 19. 3. 1997 (konanie pod sp. značkou č. 7 C 294/96). Pojednávanie bolo odročené na neurčito. Druhé pojednávanie vo veci súd vytýčil na 1. 3. 2001. Pretože môj právny zástupca sa v termíne od 26. 2. do 4. 3. 2001 nachádzal mimo územia SR, požiadali sme súd, aby pojednávanie bolo odročené na iný termín po 4. 3. 2001. Druhé pojednávanie vo veci sa uskutočnilo dňa 22. 3. 2001. Pojednávanie bolo odročené na neurčito za účelom nariadenia ohliadky na mieste   samom   za   účelom   stotožnenia predmetu   konania.   To   znamená,   že medzi   prvým a druhým pojednávaním uplynula doba 4 rokov, pričom nemáme vedomosť o tom, že by súd v priebehu tohto obdobia niečo vo veci konal, aspoň sme o tom neboli upovedomení. Dňa 2. 6.   2003   sme   podali   na   súd   oznámenie   o zmene   nášho   právneho   zástupcu   a zároveň požiadali súd, keďže opäť vo veci viac ako 2 roky nekonal, aby odstránil prieťahy v konaní a pokračoval v ňom. Zrejme na základe tejto našej výzvy súd nariadil na deň 3. 10. 2003 ohliadku, ktorá sa aj uskutočnila. Uznesením zo dňa 20. 10. 2003 nariadil súd znalecké dokazovanie,   pričom   úlohou   znalca   bolo   určiť,   ktoré   v katastri   nehnuteľnosti   zapísané parcely predstavujú pôvodné pozemkovoknižné parcely č. 799, 800 a 801. Listom zo dňa 11. 2. 2004 nás súd vyzval, aby sme sa písomne vyjadrili k znaleckému posudku, ktorý nám zaslal. Zároveň súd vytýčil pojednávanie na deň 30. 3. 2004, ktoré sa aj uskutočnilo a bol na ňom aj vypočutý znalec. K vypracovanému znaleckému posudku sme sa prostredníctvom právneho zástupcu vyjadrili na pojednávaní a to v tom zmysle, že znalec v celom rozsahu potvrdil naše doterajšie tvrdenia. Taktiež sme žiadali aby súd v konaní rozhodol, pretože podľa nášho názoru bolo v konaní dostatočne preukázané, že návrh navrhovateľov nie je dôvodný a navrhovatelia sa už po dobu 10 rokov rôznymi zmenenými návrhmi domáhajú určenia vlastníctva k predmetným nehnuteľnostiam a tak nám bránia v ich užívaniu. Keďže však navrhovateľ trval na vykonaní ohliadky za účasti súdneho znalca a Ing. Š., o ktorého geometrický plán sa opierali (hoci súdny znalec sa vyjadril, že ohliadku na mieste samom nepovažuje za potrebnú), súd pojednávanie za týmto účelom odročil na neurčito.

Túto ohliadku nariadil súd na deň 17. 9. 2004, t. j. znova až po 6 mesiacoch od posledného   pojednávania,   pričom   nám   nie   je   známe,   že   by   súd   vo   veci   konal   iným spôsobom. Pred pojednávaním som súdu písomne ospravedlnil svoju neúčasť na ohliadke (...). Ohliadka sa uskutočnila za účasti nášho právneho zástupcu ale sa na ňu nedostavil Ing. Š. a vzhľadom k tomu, že navrhovateľ trval na jeho konfrontácii so súdnym znalcom na mieste samom, ako aj na mojej osobnej účasti, súd nariadil ďalšiu ohliadku.

Tretiu   ohliadku   na   mieste   samom   nariadil   súd   na   deň   29.   10.   2004,   pričom v predvolaní na ňu súd zároveň oznámil, že moju osobnú účasť považuje za nevyhnutnú. Z tohto dôvodu som sa ja aj osobne dostavil na ohliadku ale opätovne sa na ňu nedostavil Ing. Š. Podľa našich vedomostí súd nevyužil žiadne poriadkové opatrenia, ktoré pripúšťa O. s. p. a Ing. Š. nepredvolával napr. ani pod hrozbou poriadkovej pokuty, čím taktiež podľa   môjho   názoru   došlo   k sťaženiu   postupu   konania   a tým   aj   spôsobeniu   prieťahov v konaní. Na deň 7. 12. 2004 nariadil súd pojednávanie, ktoré sa uskutočnilo a bolo opäť odročené na neurčito za účelom vykonania dopytu na príslušný kataster nehnuteľností. Zatiaľ posledné pojednávanie nariadil súd na 26. 4. 2005, toto sa aj uskutočnilo a hoci tak navrhovateľ ako i ja prostredníctvom nášho právneho zástupcu sme považovali vykonané dokazovanie   za   dostatočné   a žiadali   sme,   aby   súd   vo   veci   rozhodol   a hoci   sa   jedná o sporové konanie, súd uznesením zo dňa 16. 5. 2005 nariadil vykonať kontrolné znalecké dokazovanie,   pričom   podľa   môjho   názoru   sa   nejedná   o prípad   v zmysle   §   120   ods.   1 O. s. p., podľa ktorého môže súd výnimočne vykonať aj iné dôkazy než tie, ktoré navrhnú účastníci, ak je ich vykonanie nevyhnutné pre rozhodnutie vo veci.“

Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd „v náleze vyslovil, že konaním Okresného súdu v Banskej Bystrici v konaní č. 7 C 294/96 bolo porušené moje Ústavou zaručené právo na súdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a to právo na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov.   Zároveň   žiadam,   aby   mi   bolo   priznané   aj primerané finančné zadosťučinenie vo výške 100.000,- Sk, ako náhrada nemajetkovej ujmy“.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním   a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) upustil v danej veci od ústneho pojednávania.

Z   obsahu sťažnosti   a jej príloh,   z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu okresného súdu sp. zn. 7 C 294/96 ústavný súd zistil, že sťažovateľ je žalovaným v konaní pôvodne vedenom na základe žaloby o určenie vlastníckeho práva k nehnuteľnostiam. Okresný   súd   sa   na   výzvu   ústavného   súdu   z 5.   októbra   2005   vyjadril   k sťažnosti sťažovateľa podaním z 12. októbra 2005, z ktorého vyplýva táto chronológia úkonov:

Rok 1996:„Dňa   4.   12.   1996   podali   navrhovatelia   (...)   návrh   o určenie   vlastníckeho   práva k nehnuteľnosti. 06. 12. 1996 súd žiadal právnu zástupkyňu navrhovateľov, aby doplnila žalobu. Žaloba bola doplnená 9. 01. 1997 (kópie príloh).

- 17. 01. 1997 súd ustanovil žalovaným 1-24 opatrovníčku, zároveň súd doručoval opis návrhu odporcom na vyjadrenie.   17. 02. 1997 súd nariadil termín pojednávania na deň   19.   03.   1997,   ktoré   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   doplnenia   dokazovania a pripojenia spisu 14 C 71/91.“

V rokoch 1998 – 2000 nebol okresným súdom vykonaný žiaden úkon.

„- dňa 24. 01. 2001 súd vo veci vytýčil termín pojednávania na deň 01. 03. 2001, ktorý bol zrušený a vytýčený bol termín pojednávania na deň 22. 03. 2001.

-   pojednávanie dňa 22.   03.   2001 súd odročil na neurčito za účelom doplnenia dokazovania – bude nariadená ohliadka na mieste samom.

- 17. 04. 2001 súd si dal pripojiť spis 12 C 117/94.“

V roku 2002 nebol okresným súdom vykonaný žiaden úkon.

Okresný   súd   uznesením   4.   júla   2003   zmenil   uznesenia   zo   17.   januára   1997 v osobe opatrovníčky   žalovaným   v prvom   až   dvadsiatomštvrtom   rade.   Zároveň   vyzval právnu   zástupkyňu   žalobcov,   aby   oznámila   právnych   nástupcov   po   žalovanom v dvadsiatomdeviatom rade. Právna zástupkyňa žalobcov reagovala 5. augusta 2003.Okresný súd 8. septembra 2003 nariadil termín ohliadky na mieste na 3. október 2003. Do zápisnice z ohliadky okresný súd uviedol, že vo veci bude nariadené znalecké dokazovanie.

Okresný   súd   20.   októbra   2003   ustanovil   vo   veci   znalca   z odboru   geodézie.   Dňa 19. novembra 2003 znalec požiadal okresný súd o zaslanie spisu a poskytnutie preddavku na znalečné.

Okresný súd 1. decembra 2003 uznesením priznal znalcovi preddavok na znalečné a zároveň odoslal spis Okresnému súdu Lučenec za účelom jeho predloženia znalcovi. Dňa 4. februára 2004 bol Okresným súdom Lučenec predložený znalecký posudok. Dňa 9. februára 2004 okresný súd priznal znalcovi znalečné a odoslal účastníkom znalecký posudok na vyjadrenie.

Právna zástupkyňa žalobcov 25. februára 2004 oznámila okresnému súdu nesúhlas žalobcov   so   znaleckým   posudkom.   Právna   zástupkyňa   žalobcov   2.   marca   2004   podala odvolanie   proti   uzneseniu   o priznaní   znalečného.   Pojednávanie   30.   marca   2004   bolo odročené na neurčito s tým, že vo veci bude nariadená opätovná ohliadka na mieste za účasti znalca.

Dňa 13. apríla 2004 právna zástupkyňa žalobcov upravila okruh žalovaných.Okresný súd 8. mája 2004 predložil spis odvolaciemu súdu za účelom rozhodnutia o podanom odvolaní proti uzneseniu o priznaní znalečného.

Krajský súd v Banskej Bystrici 31. mája 2004 uznesením zrušil napadnuté uznesenie a vec vrátil na ďalšie konanie, spis bol vrátený okresnému súdu 29. júna 2004.

Okresný súd 14. júla 2004 odoslal účastníkom konania zrušujúce uznesenie a vyzval znalca na špecifikáciu odmeny a vykonaných úkonov.

Okresný súd 31. augusta 2004 nariadil termín ohliadky na mieste na 17. september 2004,   sťažovateľ   svoju   neprítomnosť   vopred   ospravedlnil.   Kvôli   neúčasti   predvolaného svedka sa ďalšia ohliadka na mieste uskutočnila 29. októbra 2004.

Okresný súd 29. októbra 2004 uložil svedkovi poriadkovú pokutu vo výške 5 000 Sk. Pojednávanie 7. decembra 2004 bolo odročené na neurčito s tým, že okresný súd vyzve Správu katastra v Banskej Bystrici na podanie správy.

Okresný súd 9. decembra 2004 vyzval Správu katastra v Banskej Bystrici na podanie správy, ktorá bola predložená 25. januára 2005.

Pojednávanie   29.   marca   2005   bolo   odročené   na   26.   apríl   2005.   Okresný   súd pojednávanie 26. apríla 2005 odročil na neurčito za účelom nariadenia ďalšieho znaleckého dokazovania, ktoré bolo nariadené 16. mája 2005.

Ustanovený   znalec   13.   júna   2005   okresnému   súdu   oznámil,   že   z dôvodu   jeho pracovnej zaneprázdnenosti nie je schopný vypracovať znalecký posudok. Dňa 23. júna 2005 okresný súd zmenil uznesenie zo 16. mája 2005 vo výroku v osobe znalca. Znalec 11. júla   2005   okresnému   súdu   oznámil,   že   z dôvodu   jeho   žiadosti   o vyčiarknutie   zo zoznamu znalcov nemôže vypracovať znalecký posudok.

Okresný   súd   4.   augusta   2005   vyzval   právnu   zástupkyňu   žalobcov   na oznámenie právnych nástupcov po žalovanom v dvadsiatomšiestom rade.

Dňa 8. septembra 2005 okresný súd opätovne zmenil uznesenie zo 16. mája 2005 vo výroku v osobe znalca.

Ústavný súd konštatuje, že zo súdneho spisu vyplývajú v zásade tie isté údaje, ktoré uviedla   predsedníčka   okresného   súdu   vo   svojom   vyjadrení   sp.   zn.   Spr.   4043/05 z 12. októbra 2005.

Predsedníčka   okresného   súdu   súčasne   uviedla: „Vo   veci   som   v minulosti   zistila zbytočné prieťahy v konaní v období od 17. 03. 1997 – 24. 01. 2001 a v období od 22. 03. 2001 – 04. 07. 2003. Dĺžka konania je spôsobená aj skutkovou a právnou náročnosťou tohto   sporu.   Jedná   sa   o určenie   vlastníckeho   práva   k nehnuteľnosti,   kde   na   strane žalovaných vystupuje viac účastníkov. Medzičasom dochádza k úmrtiu účastníkov konania a tým   aj   k zmene   vo   vlastníckych   vzťahoch.   Preto   súd   neustále   zisťuje   aktuálny   okruh dedičov, aby mohol v konaní pokračovať s pasívne legitimovanými účastníkmi.“

II.

Ústavný súd podľa čl. 127 ods. 1 ústavy rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú Slovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej   judikatúry   ústavného   súdu   odstránenie   stavu   právnej   neistoty,   v ktorej   sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci   na   všeobecnom   súde   sa   právna   neistota   osoby   domáhajúcej   sa   rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku existencie   zbytočných   prieťahov   v   konaní a porušenia   základného práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd z predloženého súdneho spisu zistil, že pôvodne bolo predmetom konania rozhodovanie o určení vlastníckeho práva k nehnuteľnosti. Po pripustení zmeny žalobného návrhu na pojednávaní 26. apríla 2005 je predmetom súdnej ochrany nárok žalobcov na určenie, že nehnuteľnosti patria do dedičstva po poručiteľke.

Ústavný súd hodnotí tento spor s desiatkami účastníkov ako skutkovo zložitý prípad, v ktorom sa však nevyskytujú osobitné právne otázky. Opakované zisťovanie rozširujúceho sa okruhu účastníkov - 32 účastníkov na strane žalovaného, ako aj vykonanie znaleckého dokazovania   sú   skutočnosťami,   ktoré   trvalo   spôsobujú   nárast   faktickej   zložitosti prejednávanej veci.

V tejto súvislosti však ústavný súd poukazuje na skutočnosť, že ani zložitosť sporu nezbavuje   sudcu   ústavnej   zodpovednosti   za   prieťahy   v konaní   zapríčinené   nesprávnou organizáciou   práce,   nečinnosťou   bez   relevantného   právneho   dôvodu   alebo   inými nedostatkami v činnosti súdu (mutatis mutandis I. ÚS 47/96).

Námietku   právnej   a faktickej   zložitosti   veci   predsedníčky   okresného   súdu   preto ústavný súd pri hodnotení okolností prípadu ďalej posudzoval s prihliadnutím na spôsob, akým okresný súd v priebehu konania postupoval.

b) Postup a úkony sťažovateľa v konaní žiadnym spôsobom neprispeli ku vzniku zbytočných prieťahov ani neviedli k spomaleniu postupu okresného súdu.

c)   Tretím   kritériom,   podľa   ktorého   ústavný   súd   hodnotil,   či   v   konaní   došlo k zbytočným prieťahom, bol postup okresného súdu v spore.

Ústavný súd uvádza, že konanie na okresnom súde začalo podaním návrhu žalobcov ešte 4. decembra 1996, pričom ani ku dňu rozhodovania ústavného súdu vo veci nebolo vynesené žiadne meritórne rozhodnutie, ktorým by sa okresný súd pokúsil odstrániť právnu neistotu účastníkov konania.

Ústavný súd pri hodnotení postupu okresného súdu v predmetnej veci konštatuje, že okresný súd bol úplne nečinný:

od   19.   marca   1997   (dátum   uskutočnenia   pojednávania)   do   24.   januára   2001 (nariadenie   termínu   pojednávania   na   22.   marec   2001),   t.   j.   v trvaní   štyridsiatich piatich mesiacov;

od 22. marca 2001 (dátum uskutočnenia pojednávania) do 4. júla 2003 (uznesenie okresného súdu, ktorým došlo k zmene uznesenia zo 17. januára 1997 o ustanovení opatrovníka žalovaným), t. j. v trvaní dvadsiatich siedmich mesiacov;

t. j. spolu takmer sedemdesiattri mesiacov. Ústavný súd nezistil, že by v týchto obdobiach existovali procesné prekážky jeho postupu, ktoré by okresnému súdu bránili vykonať úkony smerujúce k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania.

Postup   okresného   súdu   v   období   od   4.   júla   2003   až   do   dátumu   rozhodovania ústavného   súdu bol   formálne   plynulý,   ale   do   značnej   miery   vykazoval   znaky   málo sústredenej činnosti nesmerujúcej k odstráneniu právnej neistoty účastníkov konania. Platí to najmä pre postup súdu pri nariaďovaní znaleckého dokazovania, ktoré v prvom prípade bolo chybné a v druhom prípade okresný súd si vopred nezisťoval, či ustanovený znalec je spôsobilý podať posudok, hoci je to povinnosťou súdu.

Uvedená nečinnosť okresného súdu, resp. postup okresného súdu, ktorý nesmeroval účinne k odstráneniu   právnej   neistoty   sťažovateľa   v posudzovanom   spore,   je   porušením základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov zaručeného čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Vzhľadom na to, že ústavný súd rozhodol, že došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, prikázal v zmysle § 56 ods. 3 písm. a) zákona o ústavnom súde okresnému súdu, aby vo veci sp. zn. 7 C 294/96 konal bez zbytočných prieťahov napriek tomu, že to sťažovateľ výslovne   nežiadal.   Ústavný   súd   však   považoval   taký   príkaz   okresnému   súdu   za   úkon nevyhnutný na to, aby sa v ďalšom konaní už nevyskytovali zbytočné prieťahy.

Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd svojím rozhodnutím, ktorým vyhovie sťažnosti,   priznať   tomu,   koho   práva   podľa   odseku   1   citovaného   článku   ústavy   boli porušené, primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   požadoval   priznanie   primeraného   finančného zadosťučinenia vo výške 100 000 Sk z dôvodu „neprimerane dlhých prieťahov v konaní, v dôsledku ktorých mne a spolu so mnou aj mojej manželke, keďže nehnuteľnosti, ktoré sú predmetom dotknutého konania máme v BSM, bolo po dobu približne 10 rokov znemožnené vykonávať základné práva, ktoré má každý vlastník v súlade s § 123 Občianskeho zákonníka, a to predmet svojho vlastníckeho práva držať, užívať, požívať jeho plody a úžitky a nakladať s ním“.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   ústavný   súd   vychádzal zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   keď priznáva spravodlivé finančné zadosťučinenie podľa čl. 41 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu. Súčasne sa pritom riadil   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného   zadosťučinenia   je   len   zmiernenie nemateriálnej ujmy. Hoci ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v napadnutom súdnom konaní konal bez zbytočných prieťahov, je toho názoru, že porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy nemožno účinne odstrániť len uplatnením tejto jeho právomoci. V dôsledku toho mal za potrebné rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Ústavný súd považoval v tomto prípade za primerané priznať sumu 60 000 Sk. Táto suma   zohľadňuje   predovšetkým   dĺžku   zbytočných   prieťahov   v   konaní   spôsobenú nečinnosťou okresného súdu a s nimi spojenú ujmu, ktorá sťažovateľovi vznikla v dôsledku právnej neistoty v konaní o ochranu jeho vlastníckych práv. Súčasne však zohľadňuje aj skutkovú zložitosť sporu, tak ako to je uvedené v časti II tohto nálezu.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania úspešného sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom. Podľa § 36 ods. 2 zákona o ústavnom súde ústavný súd priznal sťažovateľovi úhradu trov konania 5 302 Sk za dva úkony právnej služby, ktoré považoval za účelne vynaložené trovy konania pred ústavným súdom,   spolu   s   režijným paušálom za tieto úkony   (vyhláška Ministerstva   spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu   trov   konania   je   okresný   súd   povinný   zaplatiť na   účet   právneho   zástupcu sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho   súdneho poriadku).