znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

  II. ÚS 207/04-19 Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Mazáka   v konaní   o   sťažnosti   M.   L.,   súkromného   podnikateľa,   bytom   B.,   zastúpeného advokátkou   JUDr.   E.   Ľ.,   so   sídlom   B.,   vo   veci   porušenia   jeho   základného   práva   na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 13 C 41/95 takto r o z h o d o l :

1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   III v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95   p o r u š e n é   b o l o  .

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   III   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 13 C 41/95   konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   L.   p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   100 000   Sk   (slovom   stotisíc slovenských korún), ktoré mu je Okresný súd Bratislava III p o v i n n ý   platiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4. M. L. p r i z n á v a   náhradu trov konania 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto slovenských   korún),   ktoré   je   Okresný   súd   Bratislava   III p o v i n n ý   zaplatiť   na   účet advokátky JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.O d ô v o d n e n i e :

I.   Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 24. septembra 2004   doručená   sťažnosť   M.   L.,   súkromného   podnikateľa,   bytom   B.,   (ďalej   len „sťažovateľ“), zastúpeného advokátkou JUDr. E. Ľ., so sídlom B., vo veci porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) postupom Okresného súdu Bratislava III (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95.

Zo   sťažnosti   vyplýva,   že   zamestnankyňa   sťažovateľa   podala   3.   októbra   1994 okresnému   súdu   žalobu   o určenie   neplatnosti   okamžitého   zrušenia   pracovného   pomeru. Okresný súd rozsudkom č. k. 13   C   41/95-168 z 12. septembra 2001 žalobe vyhovel. Krajský   súd   v Bratislave   uznesením   sp.   zn.   13   Co   158/02   z   31.   mája   2002   rozsudok okresného súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Podľa informácií sťažovateľa bol spis okresnému súdu vrátený 27. septembra 2002, pričom sťažovateľovi bolo uznesenie odvolacieho súdu doručené až 16. júla 2003 a odvtedy súd vo veci nekoná.

Sťažovateľ podal 24. júna 2003 sťažnosť na prieťahy v konaní predsedovi okresného súdu   podľa   §   17   a nasl.   zákona   Slovenskej   národnej   rady   č.   80/1992   Zb.   o sídlach a obvodoch   súdov   Slovenskej   republiky,   štátnej   správe   súdov, vybavovaní   sťažností a o voľbách prísediacich (zákon o štátnej správe súdov) v znení neskorších predpisov, ale na túto   sťažnosť   nedostal   odpoveď   a k náprave   nedošlo.   Obdobie   od   27.   septembra   2002 hodnotí sťažovateľ ako obdobie nečinnosti súdu, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jeho sťažnosti prijal tento nález:

„1. Základné právo M. L. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, postupom Okresného súdu Bratislava 3 v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95 porušené bolo.

2. Okresnému súdu Bratislava 3 prikazuje konať bez zbytočných prieťahov. 3. M. L. priznáva finančné zadosťučinenie 200.000 Sk, ktoré mu je Okresný súd Bratislava 3 povinný vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti nálezu.

4. M. L. priznáva náhradu trov konania v sume 13.200 Sk, ktoré je Okresný súd Bratislava 3 povinný zaplatiť na účet jeho právnej zástupkyne JUDr. E. Ľ., B., do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“.

Ústavný   súd   sťažnosť   sťažovateľa   predbežne   prerokoval   a uznesením č. k. II. ÚS 207/04-7 z 20. októbra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Právna   zástupkyňa   sťažovateľa   a podpredseda   okresného   súdu   ústavnému   súdu oznámili, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Podpredseda okresného súdu vo svojom vyjadrení k sťažnosti uznal, že „samotná dĺžka   konania   v pracovnej   veci   je   neprimerane   dlhá“;   zdôvodnil   ju   však   personálnou situáciou na okresnom súde a preťaženosťou sudcov. Z jeho vyjadrenia, ako aj zo spisu okresného súdu   ústavný súd zistil, že pojednávania vo veci sa   uskutočnili v roku   1996 v dňoch 13. februára, 2. apríla, 14. mája, 10. septembra, 29. októbra, 10. decembra, potom však až 25. mája 1998, 24. mája 1999, 11. júna 2001, 12. septembra 2001.   Na tomto pojednávaní   bol   vyhlásený   medzitýmny   rozsudok,   ktorý   však   Krajský   súd   v Bratislave 31. mája 2002 zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie, pričom okresnému súdu v odôvodnení svojho uznesenia vytkol, že sa nevysporiadal s námietkou odporcu o nedostatku pasívnej legitimácie a nerozhodol o zmene návrhu, ale považoval ho len za upresnenie návrhu. Od vrátenia veci okresnému súdu 27. septembra 2002 okresný súd okrem zaslania uznesenia odvolacieho súdu   sp.   zn. 13 C 41/95   účastníkom   konania (28.   júna 2003) a nariadenia pojednávania na 14. január 2005 neurobil vo veci žiaden procesný úkon.

Podpredseda   okresného   súdu   oznámil,   že   dve   sťažnosti   vo   veci   prieťahov v posudzovanom   konaní   (navrhovateľky   z roku   1999   a odporcu   -   sťažovateľa z 27. septembra 2002) uznal za dôvodné, čím uznal prieťahy v konaní v trvaní cca 4,5 roka.Ešte pred rozhodnutím o sťažnosti doručila právna zástupkyňa sťažovateľa kópiu odpovede   podpredsedu   okresného   súdu   na   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   a požiadala ústavný   súd,   aby   sťažovateľovi   priznal   úhradu   trov   konania   s navýšením   o 19   %   dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“), t. j. v celkovej sume 15 708 Sk, vzhľadom na to, že je od 1. septembra platiteľkou DPH. Neskôr vyčíslila trovy konania za tri úkony v sume 17 606 Sk. II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľ sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.   Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov.“   Podľa   názoru   ústavného   súdu   možno   preto   za   konanie   (postup)   súdu odstraňujúce právnu neistotu   účastníka konania považovať v zásade také, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a   tým   aj   k porušeniu   práva   upraveného   v čl.   48   ods.   2   ústavy,   ústavný   súd   v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje,

2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľa.

1. Pokiaľ ide o právnu zložitosť veci, ústavný súd konštatoval, že pracovnoprávny spor týkajúci sa neplatnosti okamžitého zrušenia pracovného pomeru, ktorý je predmetom namietaného súdneho konania, nemožno považovať za právne zložitý, keďže tento druh sporov   tvorí   štandardnú   súčasť   rozhodovacej   agendy   všeobecných   súdov,   pričom judikatúra súdov je v tejto sfére dostatočne stabilizovaná.

Vo   vzťahu   k faktickej   zložitosti   veci   ústavný   súd   na   základe   preskúmania   spisu sp. zn. 13 C 41/95 konštatoval, že uvádzané skutočnosti v sťažnosti, ale najmä vo vyjadrení okresného súdu nesignalizujú faktickú zložitosť veci, ktorá by „ospravedlnila“ doterajšiu dĺžku konania v trvaní viac ako desať rokov. Navyše, ide o takú povahu veci (statusová), ktorá si vyžaduje osobitnú rýchlosť konania.

2.   Na   základe   analýzy   súdneho   spisu   sp.   zn.   13   C   41/95   hodnotil   ústavný   súd správanie   sťažovateľa   ako   účastníka   konania   počas   doterajšieho   priebehu   konania   ako aktívne   a súčinnostné   a na   tomto   základe   dospel   k   záveru,   že   sťažovateľovi   nemožno pripísať   podiel na doterajšej dĺžke namietaného súdneho konania.

3. V rámci posledného kritéria hodnotil ústavný súd postup okresného súdu v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95. Ako plynulý a smerujúci k právoplatnému rozhodnutiu vo veci   v primeranom   čase   hodnotil   ústavný   súd   počiatočný   postup   okresného   súdu v období od postúpenia veci (14. júna 1995) do 10. decembra 1996.

V ostatných obdobiach ale postup okresného súdu bol podľa názoru ústavného súdu nesústredený   s dlhými   obdobiami   nečinnosti,   ktorý   vykazoval   znaky   takých   prieťahov v konaní, ktoré vyhodnotil ako zbytočné.

V nadväznosti   na   toto   hodnotenie   ústavný   súd   rozhodol,   že   zbytočné   prieťahy v konaní vedenom na okresnom súde pod sp. zn. 13 C 41/95 mali za následok porušenie základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy. III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu základného práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby,   ktorej   práva   boli   porušené,   rozhodnúť   o priznaní   primeraného   finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 13 C 41/95 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

V nadväznosti   na   rozhodnutie   ústavného   súdu   o tom,   že   bolo   porušené   základné právo sťažovateľa podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, sa ústavný súd zaoberal aj jeho žiadosťou o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu,   aby   v konaní   sp.   zn.   13   C   41/95   konal   bez   zbytočných   prieťahov,   nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto považoval za potrebné rozhodnúť aj o žiadosti sťažovateľa priznať mu primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľ   žiadal,   aby   mu   bolo   priznané   finančné   zadosťučinenie   minimálne 200 000 Sk z dôvodu vyše desať rokov trvajúceho stavu právnej neistoty, ktorý ho „značne psychicky a fyzicky vyčerpáva“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia vychádzal ústavný súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

S ohľadom na to, že celé konanie bolo s výnimkou počiatočného obdobia poznačené zbytočnými prieťahmi, s ohľadom na povahu prejednávaného sporu (statusový charakter), skutočnosť,   že   sťažovateľ   k neprimeranej   dobe   namietaného   súdneho   konania   svojím správaním   neprispel,   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že   v tomto   prípade   bude   priznanie finančného   zadosťučinenia   sťažovateľovi   v sume   100   000   Sk   primerané   vzhľadom   na konkrétne okolnosti prípadu.

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľa,   ktoré   mu   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním   advokátkou   JUDr.   Elenou   Ľalíkovou   v konaní   pred   ústavným   súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 16 600 Sk (slovom šestnásťtisícšesťsto slovenských korún) spolu za tri úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3, § 22 ods. 3 a § 25 vyhlášky Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 163/2002 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb (vypočítanou zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá bola v prvom polroku 2003 13 602 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon a 136 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004), zvýšené o 19 % DPH.P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.V Košiciach 11. januára 2005