znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 207/02-13

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 5. novembra 2002 prerokoval   sťažnosť   JUDr.   I.   B.,   bytom   B.,   zastúpeného   advokátom   JUDr.   M.   H.,   B., vo veci   porušenia   jeho   základného   práva   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o zrušení alebo potvrdení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/02 z 20. februára 2002, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť JUDr. I. B.   o d m i e t a   z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 22. mája 2002 doručené podanie JUDr. I. B. (ďalej len „sťažovateľ“), bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. M. H., B., označené ako „Sťažnosť podľa čl. 127 Ústavy SR proti zásahu Rady sudcov Slovenskej republiky, ktorým boli porušené základné práva a slobody sťažovateľa“. Z jeho obsahu vyplynulo, že predseda Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) svojím rozhodnutím č. Spr 35/02 z 20. februára 2002 rozhodol o tom, že v zmysle čl. 148 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) v spojení s § 22 ods. 1 a ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich sťažovateľovi dočasne pozastavil výkon funkcie sudcu s účinnosťou od 20. februára 2002.

  Sťažovateľ ďalej uviedol:   «I. Vzhľadom na skutočnosť, že vyššie uvedené rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2002 som nepovažoval a ani v súčasnosti nepovažujem za vecne správne, dňa 27. 2. 2002 som adresoval Rade sudcov Slovenskej republiky podanie, obsahom ktorého je môj návrh na začatie konania smerujúceho jednak k preskúmaniu   uvedeného   rozhodnutia   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky, ako aj k následnému zrušeniu tohto rozhodnutia. Súčasťou môjho podania zo dňa 27. 2. 2002   je   aj   obsiahle   odôvodnenie   môjho   návrhu   zrušiť   uvedené   rozhodnutie   predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   pričom   skutočnosti   nachádzajúce   sa   v tomto odôvodnení   sú   podľa   môjho   názoru   spôsobilé   spochybniť   vecnú   správnosť   rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. februára 2002. …

Do   dňa   podania   tejto   ústavnej   sťažnosti   mi   nebolo   doručené   rozhodnutie   Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci prípadného zrušenia vyššie uvedeného rozhodnutia predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   zo   dňa   20.   2.   2002   o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu. Podľa mne dostupných informácií, do dňa podanie tejto ústavnej sťažnosti sa Rada sudcov Slovenskej republiky vôbec nezaoberala mojím návrhom zo dňa 27. 2. 2002 a dokonca ani len nezačala konanie smerujúce k vydaniu rozhodnutia o zrušení   alebo   nezrušení   vyššie   uvedeného   rozhodnutia   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky zo dňa 20. 2. 2002.

II. Nadväzujúc na skutočnosti uvedené vyššie v tejto ústavnej sťažnosti, poukazujem na obsah ustanovenia § 22 ods. 3 druhá veta Zákona o Sudcoch a Prísediacich, podľa ktorého:   rozhodnutie o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu,   vydané predsedom najvyššieho súdu podľa ustanovenia § 22 ods. 1 a 2 Zákona o Sudcoch a Prísediacich, „môže Rada sudcov Slovenskej republiky do 30 dní od jeho oznámenia zrušiť“. Vzhľadom na obsah citovaného ustanovenia Zákona o Sudcoch a Prísediacich je možné vyvodiť záver, že svoje podanie zo dňa 27. 2. 2002, v ktorom navrhujem preskúmať a následne zrušiť rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 (správne má byť uvedené v celom podaní ako č. Spr 35/02) zo dňa 20. februára 2002, som adresoval tomu orgánu, ktorý je príslušný posudzovať vecnú správnosť uvedeného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, a ktorý má zákonom vymedzené právo zrušiť vyššie uvedené rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky do 30 dní od jeho oznámenia.

Interpretujúc   ustanovenie   §   22   ods.   3   Zákona   o Sudcoch   a Prísediacich prostredníctvom gramatického výkladu,   a to v spojitosti s interpretáciou článku 2 ods. 2 Ústavy SR, je možné zároveň vyvodiť záver, že ak by aj Rada sudcov Slovenskej republiky nepovažovala v konkrétnom prípade rozhodnutie o dočasnom pozastavení   výkonu funkcie za vecne správne rozhodnutie, márnym uplynutím zákonom stanovenej 30-dňovej lehoty zaniká   jej   právo   zrušiť   predmetné   rozhodnutie   o dočasnom   pozastavení   výkonu   funkcie sudcu. III. Obsah môjho návrhu zo dňa 27. 2. 2002 (ktorý uvádzam v prílohe tejto sťažnosti ako jeden z dôkazov) naznačuje, že Rade sudcov Slovenskej republiky som oznámil viaceré skutočnosti, ktoré spochybňujú vecnú správnosť rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002, a odôvodňujú preto môj návrh na zrušenie uvedeného rozhodnutia. Poukazujúc na dátum, kedy bolo moje podanie odovzdané na   doručenie   Rade   sudcov   Slovenskej   republiky   (27.   2.   2002),   tieto   právne   významné skutočnosti pre posúdenie prípadu, uvedené v tomto mojom podaní,   sa dostali do sféry dispozície   Rady   sudcov   Slovenskej   republiky   pravdepodobne   nie   neskôr   ako   v 10.   deň plynutia 30-dňovej lehoty, v rámci ktorej Rada sudcov Slovenskej republiky mohla zrušiť rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 (aplikujúc ustanovenie § 22 Zákona o Sudcoch a Prísediacich).

Ak Rada sudcov Slovenskej republiky počas plynutia zostávajúcich približne 20 dní tridsaťdňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3 Zákona o Sudcoch a Prísediacich: (i) nielenže   nerozhodla   o zrušení   prípadne   o nezrušení   rozhodnutia   predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   Spr   35/01   z 20.   februára   2002   (čo predpokladám vzhľadom na absenciu doručenia takéhoto rozhodnutia), (ii) no   konanie   smerujúce   k vydaniu   rozhodnutia   o zrušení   alebo   o   nezrušení citovaného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky Rada sudcov Slovenskej republiky v danom období ani len nezačala (čo predpokladám vzhľadom na obsah mne dostupných informácií),

som toho názoru, že takouto právne nezdôvodniteľnou nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky boli porušené viaceré z mojich základných práv a slobôd, zakotvených v siedmom oddieli druhej hlavy Ústavy Slovenskej republiky, ktorý upravuje právo na súdnu a inú právnu ochranu.

IV. Vychádzam z predpokladu, že Ústava Slovenskej republiky nemá za úlohu zaručiť práva teoretické a iluzórne, ale naopak, má garantovať práva praktické a účinné. Som preto toho názoru, že právo zaručené článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, čiže právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky, nezahŕňa iba   možnosť   predložiť   svoju   vec   súdu   na   rozhodnutie,   no   k dôležitým   prvkom   právnej ochrany zaručenej citovaným ustanovením Ústavy SR patrí aj právo na rozhodnutie veci, a to   pred   príslušným   orgánom   Slovenskej   republiky,   ktorý   má   byť   zároveň   orgánom nezávislým a nestranným.   Výsledkom vyššie opísanej právne nezdôvodniteľnej nečinnosti Rady sudcov Slovenskej   republiky   bolo   márne   uplynutie   30-dňovej   lehoty   stanovenej   v   §   22   ods.   3 Zákona   o Sudcoch   a Prísediacich,   v dôsledku   čoho   zaniklo   nielen   právo   Rady   sudcov Slovenskej republiky zrušiť predmetné rozhodnutie predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky o dočasnom pozastavení výkonu funkcie sudcu zo dňa 20. 2. 2002, no v dôsledku čoho zaniklo aj   moje právo na vydanie meritórneho rozhodnutia vo veci zrušenia alebo nezrušenia citovaného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky. Vyššie opísaná   nečinnosť   Rady   sudcov   Slovenskej   republiky...   je   preto   podľa   môjho   názoru zásahom, ktorým bolo porušené moje základné právo zakotvené v článku 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky, a to právo domáhať sa zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom orgáne Slovenskej republiky.

V. Podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky má každý právo na to, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov, a aby sa mohol vyjadriť ku všetkým vykonávaným dôkazom.

Som toho názoru, že charakter veci, ktorá mala byť prejednávaná Radou sudcov Slovenskej republiky (posúdenie vecnej správnosti rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002) nenaznačoval vyššiu mieru zložitosti tejto právnej veci. Poukazujúc na obsah môjho návrhu zo dňa 27. 2. 2002 adresovaného Rade sudcov Slovenskej republiky (ktorý predkladám v prílohe ako jeden z dôkazov), mám za   to,   že   v danej   právnej   veci   som   s Radou   sudcov   Slovenskej   republiky   aktívne spolupracoval.   Vzhľadom   na   tieto   skutočnosti   sa   domnievam,   že   boli   vytvorené   všetky predpoklady k tomu, aby počas plynutia 30-dňovej lehoty stanovenej v § 22 ods. 3 Zákona o Sudcoch   a Prísediacich   Rada   sudcov   Slovenskej   republiky   jednak   mohla   rozhodovať a aby následne aj rozhodla o zrušení alebo nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002. Ak napriek týmto okolnostiam prípadu uplynula 30-dňová lehota márne, som toho názoru, že vyššie opísaná nečinnosť Rady   sudcov   Slovenskej   republiky   vo   veci   rozhodovania   o zrušení   alebo   nezrušení rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 je zároveň zásahom, ktorým bolo porušené aj moje základné právo podľa ustanovenia článku   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky,   a to   právo   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných prieťahov.   Domnievam sa zároveň, že opísaná nečinnosť Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci   rozhodovania   o zrušení   alebo   nezrušení   rozhodnutia   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20.   februára 2002 je zároveň zásahom, ktorým bolo porušené   aj   ďalšie   moje   základné   právo   podľa   ustanovenia   článku   48   ods.   2   Ústavy Slovenskej republiky, a to právo na verejné prerokovanie mojej veci.  

VI. Som toho názoru, že vec, ktorá je predmetom tohto návrhu, je možné považovať za naliehavú v zmysle ustanovenia § 26 zákona č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov (v ďalšom aj len „Zákon o Organizácii Ústavného súdu SR“).»

Sťažovateľ   svoj   návrh   uvedený   pod   bodom   VI   odôvodnil   tým,   že   uvedené rozhodnutie predsedu najvyššieho súdu trpí podstatnými právnymi vadami, že bolo vydané na   základe   nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu   veci,   že   ho   nepovažuje   za   vecne správne a že spôsobilo viaceré závažné právne dôsledky, ktoré majú negatívny dopad na sťažovateľa a jeho rodinu.

So zreteľom na uvedené skutočnosti sťažovateľ žiadal, „aby Ústavný súd Slovenskej republiky využil právo podľa § 26 Zákona o Organizácii Ústavného Súdu a zaradil vec, ktorej sa táto ústavná sťažnosť týka, prednostne na prerokovanie.

VII.   Som   toho   názoru,   že   vydanie   vyššie   uvedeného   rozhodnutia   predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 (ktoré ako uvádzam v texte   vyššie   trpí   viacerými   právnymi   vadami)   je   neoprávneným   zásahom,   ktorý   bol nielenže objektívne spôsobilý vyvolať nemajetkovú ujmu na mojich zákonom chránených osobnostných právach, ale túto nemajetkovú ujmu aj skutočne vyvolal.

Skutočnosti uvedené v texte vyššie pod bodom VI. tejto ústavnej sťažnosti naznačujú, že v čase bezprostredne   po   vydaní   a následnej medializácii   tohto   rozhodnutia   predsedu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   som   bol   konfrontovaný   opakovane   s prejavmi nepriazne a osočovania a to v stupňujúcej sa intenzite a v rôznych sférach života, pričom medzi   mojimi   kolegami   sa   navyše   začal   objavovať   názor,   že   svoju   funkciu   som   mohol vykonávať spôsobom nezlúčiteľným so základnými zásadami výkonu súdnictva. Vzhľadom charakter tohto neoprávneného zásahu do mojich zákonom chránených osobnostných práv, ako   aj   vzhľadom   k povahe,   intenzite,   trvaniu   a šírke   okruhu   pôsobenia   nepriaznivého dôsledku   tohto   neoprávneného   zásahu,   považujem   za   preukázané,   že   mi   vznikla kvalifikovaná   ujma   na   mojich   zákonom   chránených   osobnostných   právach,   spočívajúca v tom, že bola v značnej miere znížená profesionálna česť, dôstojnosť a vážnosť mojej osoby v spoločnosti.   Považujem   preto   za   preukázané,   že   mi   vzniklo   právo   žiadať   finančné zadosťučinenie ako náhradu vzniknutej nemajetkovej ujmy.

VIII.   Z dôvodov uvedených v časti VI.   vyššie tejto sťažnosti zároveň žiadam,   aby Ústavný súd Slovenskej republiky využil právo podľa § 52 Zákona o Organizácii Ústavného Súdu a rozhodol o dočasnom opatrení, ktorým odloží vykonateľnosť rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002.

Príčinou   vzniku   právnych   dôsledkom   vymenovaných   pod   bodom   VI.   vyššie   tejto ústavnej sťažnosti, ktoré sú nepriaznivé tak pre mňa ako aj pre moju rodinu (a ktorými sú jednak: nemožnosť výkonu funkcie sudcu; ako aj: vznik neoprávneného zásahu do mojich zákonom   chránených   osobnostných   práv;   a v neposlednom   rade   aj:   vznik   nepriaznivej ekonomickej situácie mňa a mojej rodiny) je totiž práve a výlučne vydanie vyššie uvedeného rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky, ktoré síce trpí podstatnými právnymi   vadami   odôvodňujúcimi   záujem   na   zrušení   tohto   rozhodnutia,   no   ktoré v súčasnosti   nie   je   možné   zrušiť   v dôsledku   vyššie   opísanej   nečinnosti   Rady   Sudcov Slovenskej republiky.   Pokračovaním vo   výkone   tohto rozhodnutia predsedu Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa pôsobenie nepriaznivých dôsledkov vydania tohto rozhodnutia výrazne stupňuje.“

Napokon sťažovateľ žiadal, aby ústavný súd jeho sťažnosti vyhovel, a navrhol, aby vydal tento nález: „Nečinnosťou Rady sudcov Slovenskej republiky vo veci rozhodovania o zrušení alebo nezrušení   rozhodnutia   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   č.   Spr   35/01 z 20. februára 2002 boli porušené tieto základné práva sťažovateľa: (i) právo   domáhať   sa   zákonom   ustanoveným   spôsobom   svojho   práva   na nezávislom a nestrannom súde, a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne   Slovenskej   republiky,   podľa   článku   46   ods.   1   Ústavy   Slovenskej republiky, (ii) právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov, podľa článku 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, (iii) právo   na   verejné   prerokovanie   veci,   podľa   ustanovenia   článku   48   ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky.

Ako   náhradu   vzniknutej   nemajetkovej   ujmy   priznáva   Ústavný   súd   Slovenskej republiky   sťažovateľovi   primerané   finančné   zadosťučinenie   vo   výške   1.000.000,   -   Sk, (slovom: jeden milión Slovenských korún).

Vec   preskúmania   rozhodnutia   predsedu   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky č. Spr 35/01 z 20. februára 2002 sa vracia Rade sudcov Slovenskej republiky na ďalšie konanie.

Rada sudcov Slovenskej republiky je povinná nahradiť sťažovateľovi vzniknuté trovy konania   pred   Ústavným   súdom   Slovenskej   republiky   v plnej   výške   do   15   dní   odo   dňa vyhlásenia nálezu Ústavného súdu Slovenskej republiky.“  

II.

Ústavný súd je podľa čl. 127 ods. 1 ústavy od 1. januára 2002 oprávnený konať o sťažnostiach, ktorými fyzické osoby alebo právnické osoby namietajú porušenie svojich základných práv a slobôd upravených v ústave, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ak o ochrane týchto práv alebo slobôd nerozhoduje iný súd.

Podmienky konania ústavného súdu o sťažnostiach upravujú ustanovenia § 49 až § 56 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov   (ďalej   len   „zákon   o ústavnom   súde“).   Ústavný   súd   preto   podľa   §   25   ods.   1 citovaného   zákona   predbežne   prerokoval   sťažnosť   sťažovateľa   a skúmal,   či   neexistujú dôvody na jej odmietnutie podľa jeho § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde (vrátane toho, či je daná právomoc ústavného súdu).

Z obsahu sťažnosti vyplynulo, že sťažovateľ namietal porušenie svojich základných práv   podľa   čl.   46   ods.   1   a čl.   48   ods.   2   ústavy   nečinnosťou   Rady   sudcov   Slovenskej republiky   vo   veci   rozhodovania   o zrušení   rozhodnutia   predsedu   Najvyššieho   súdu Slovenskej republiky č.   Spr 35/02 z 20. februára 2002 o dočasnom pozastavení funkcie sudcu.

Tak ako už bolo uvedené, základným predpokladom na vznik právomoci ústavného súdu v konaní o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy je to, aby o ochrane namietaného porušenia základného práva alebo slobody nerozhodoval iný súd. Citovaný článok ústavy mieri   na   súd,   ktorý   v súlade   so   všeobecnou   právomocou   podľa   čl.   142   ústavy   má   aj zákonom vymedzenú právomoc konať.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní v predmetnej veci vychádzal z toho, že Rada sudcov   Slovenskej   republiky   bola   do   dňa ustanovenia   všetkých   členov   Súdnej   rady Slovenskej republiky podľa zákona č. 185/2002 Z. z.. o Súdnej rade Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zmysle § 58a ods. 1 zákona č. 335/1991 Zb. o súdoch a sudcoch v znení neskorších predpisov koordinačným orgánom sudcovských rád a súčasne orgánom zúčastňujúcim sa na výkone štátnej správy súdov (ktorý je súčasťou výkonu   verejnej   správy)   v rozsahu   a spôsobom   vymedzeným   zákonom.   Súčasťou   tohto výkonu   bolo   aj   rozhodovanie   o zrušení   dočasného   pozastavenia   výkonu   funkcie   sudcu Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky,   o ktorom   rozhodoval   a v danom   prípade   aj rozhodol v zmysle § 22 ods. 2 písm. b) zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene   a doplnení   niektorých   zákonov   v znení   neskorších   predpisov   predseda najvyššieho súdu.

Každá   fyzická   alebo   právnická   osoba,   ktorá   sa   cíti   poškodená   rozhodnutím, postupom alebo nečinnosťou akéhokoľvek orgánu verejnej správy, ktorý rozhoduje o jej právach,   povinnostiach   a   oprávnených   záujmoch,   sa   môže   domáhať   nápravy   aj prostredníctvom   správneho   súdu,   ktorý   preskúma   zákonnosť   napadnutého   rozhodnutia alebo   zákonnosť   postupu,   resp.   nečinnosť   orgánu,   ktorý   mal   vo   veci   rozhodnúť,   ak preskúmanie týchto rozhodnutí, postupov alebo nečinnosti nie je vylúčené.

V zmysle   platnej   právnej   úpravy   vo   veci   sťažovateľa   nie   je   vylúčená   právomoc správneho   súdu   v zmysle   §   244   ods.   1   až   3   Občianskeho   súdneho   poriadku,   ktorá   sa v súlade s novelou tohto zákona (zákonom č. 501/2001 Z. z. s účinnosťou od 1. januára 2002) vzťahuje aj na nečinnosť orgánov verejnej správy. Všeobecný súd (správny súd) mal teda   v uvedenom   prípade   zákonom   vymedzenú   právomoc   konať   o ochrane   základného práva sťažovateľa na verejné prerokovanie jeho veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2   ústavy,   porušenie   ktorého   sťažovateľ   vo   svojej   sťažnosti   namieta.   Z podania sťažovateľa nevyplynulo, že by sa bol uchádzal o takúto ochranu svojho základného práva.

Ústavný súd nie je oprávnený a povinný poskytovať ochranu ústavnosti vo veciach, v ktorých   sa   sťažovateľ   mohol   domôcť   ochrany   v konaní   pred   všeobecným   súdom vlastnými dovolenými a Občianskym súdnym poriadkom ustanovenými procesnými úkonmi (podobne napr. I. ÚS 85/97, II. ÚS 35/02, II. ÚS 78/02). Ak všeobecný súd v súlade so všeobecnou právomocou podľa čl. 142 ods. 1 ústavy má aj zákonom vymedzenú právomoc konať o ochrane konkrétneho základného práva alebo slobody, ústavný súd nie je zásadne oprávnený   prijať   sťažnosť   na   ďalšie   konanie.   Prijatiu   takej   sťažnosti   bráni   princíp subsidiarity   vo   vzťahu   k právomoci   ústavného   súdu   vyjadrený   v čl.   127   ods.   1   ústavy (II. ÚS 54/02).

Keďže   sťažovateľ   požiadal   ústavný   súd   o ochranu   základných   práv   a slobôd   bez toho, aby najskôr využil účinné právne prostriedky uplatnenia a ochrany svojich základných práv   v konaní   pred   všeobecnými   súdmi,   ústavný   súd   po   predbežnom   predbežnom prerokovaní odmietol jeho sťažnosť podľa § 25 zákona o ústavnom súde pre nedostatok svojej právomoci.

Vzhľadom na uvedený výrok sa ústavný súd už nezaoberal zvyšnou časťou sťažnosti sťažovateľa.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 5. novembra 2002