znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 206/2016-21

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 2. marca 2016 v senátezloženom z predsedu Lajosa Mészárosa, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a zo sudcuLadislava Orosza (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť,a, zastúpených Advokátskou kanceláriou JUDr. Karol Orolín, s. r. o., Námestiesv. Egídia 17, Poprad, v mene ktorej koná advokát JUDr. Karol Orolín, ktorou namietajúporušenie svojho základného práva podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7ods. 1 Listiny základných práv a slobôd a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Krajského súduv Prešove sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014 a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24. februára 2015, a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 25. júna 2015doručená sťažnosť(ďalej len „sťažovateľ v 1. rade“), a

(ďalej len„sťažovateľ v 2. rade“, spolu ďalej len „sťažovatelia“), zastúpených Advokátskoukanceláriou JUDr. Karol Orolín, s. r. o., Námestie sv. Egídia 17, Poprad, v mene ktorej konáadvokát JUDr. Karol Orolín, ktorou namietajú porušenie svojho základného práva podľačl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a čl. 7 ods. 1 Listinyzákladných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv podľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“) rozsudkomKrajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 1 To 15/2014 z 30. apríla 2014(ďalej aj „napadnutý rozsudok“) a uznesením Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalejlen „najvyšší súd“) sp. zn. 2 Tdo 57/2014 z 24. februára 2015 (ďalej len „napadnutéuznesenie“).

Zo sťažnosti a z príloh k nej priložených vyplýva, že napadnutým rozsudkomkrajského súdu boli sťažovatelia uznaní za vinných zo spáchania obzvlášť závažnéhozločinu nedovolenej výroby omamných a psychotropných látok, jedov a prekurzorov, ichdržania a obchodovania s nimi podľa § 172 ods. 1 písm. c) a d) a ods. 2 písm. e) Trestnéhozákona formou spolupáchateľstva podľa § 20 Trestného zákona. Napadnutým rozsudkomkrajského súdu bol sťažovateľovi v 1. rade uložený v súlade s § 172 ods. 2 v spojení s § 42ods. 1 a § 41 ods. 2 Trestného zákona súhrnný trest odňatia slobody vo výmere 11 a polroka so zaradením do ústavu na výkon trestu so stredným stupňom stráženia a v súlades § 60 ods. 1 písm. a) Trestného zákona trest prepadnutia veci. Sťažovateľovi v 2. rade bolnapadnutým rozsudkom krajského súdu v súlade s § 172 ods. 2 v spojení s § 36 písm. j)a § 38 ods. 3 Trestného zákona uložený trest odňatia slobody vo výmere 10 rokovso zaradením do ústavu na výkon trestu s minimálnym stupňom stráženia. Sťažovateľom

2

boli napadnutým rozsudkom krajského súdu zároveň uložené ochranné opatrenia, a tov súlade s § 76 ods. 1 v spojení s § 78 ods. 1 Trestného zákona ochranný dohľad na dobu 1roka a podľa § 73 ods. 2 písm. c) Trestného zákona ochranné protitoxikomanické liečenieambulantnou formou. Dovolania sťažovateľov najvyšší súd napadnutým uznesenímpodľa § 382 písm. c) Trestného poriadku odmietol.

Podľa názoru sťažovateľov sa krajský súd nevysporiadal s ich odvolacouargumentáciou týkajúcou sa zákonnosti postupu príslušníkov„Kriminálneho úradu colnej správy“počas ich služobného zákroku a výkonu služby 25. mája 2013, ktorou namietajúnezákonnosť ich trestného stíhania. Odvolací súd sa podľa sťažovateľov nevysporiadal anis pochybeniami a procesným postupom policajtov so začatím trestného stíhaniaa zákonnosťou zabezpečenia dôkazov pre trestné konanie.

Sťažovatelia v sťažnosti predovšetkým uvádzajú:«Colníci ich konaním dňa 25. 5. 2013 značným a hrubým spôsobom zasiahli do základných ľudských práv a slobôd sťažovateľov, a to najmä Ústavou chráneného práva na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia, podľa č. 16 ods. 1 Ústavy, a to tak, že:

- nezákonným spôsobom vykonali prehliadku motorového vozidla a batožiny (osobných vecí) patriacich obvineným ⬛⬛⬛⬛ a,

- nezaistili látku (o ktorej sa neskôr na základe znaleckého posudku preukázalo, že ide o omamnú látku), ktorú našiel pri prehliadke jeden z colníkov,

- nevyhotovili o ich úkonoch úradné záznamy a potvrdenia,

- nezákonne vykonali osobnú (bezpečnostnú) prehliadku oboch obvinených,

- nezákonne použili donucovacie prostriedky voči obom obvineným, a to všetko obchádzaním príslušných ustanovení zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve a Trestného poriadku, a teda jednoznačne regulovaným postupom podľa relevantných ustanovení. Z konania pred súdom prvého stupňa vyplynulo, že bola preukázaná skutočnosť, že colníci vopred disponovali dôvodným podozrením a informáciou, že dňa 25. 5. 2013 mali obvinení a v ich motorovom vozidle prevážať nelegálne cigarety bez kontrolných známok vo väčšom množstve, teda tovar ktorý unikol colnému dohľadu resp. spotrebným daniam, a preto mali colníci postupovať v súlade s „lex specialis“, teda

3

príslušnými ustanoveniami Trestného poriadku, ktorý jediný poskytuje zabezpečenie procesné konformného zásahu do ich práv a slobôd, resp. ich obmedzenia a garantuje, že tento zásah bude v súlade so zákonom, ako aj Ústavou a inými medzinárodnými dohodami. K tomuto však dňa 25. 5. 2013 nedošlo, nakoľko colníci pri zastavení motorového vozidla sťažovateľov a následnom vykonaní jeho prehliadky ako aj prehliadky ich batožiny, nepostupovali v súlade s ustanovením § 101 Trestného poriadku. Colníci mali preto nadviazať súčinnosť s policajným zborom a na účel colného konania vykonať pre toto konanie potrebné úkony, ale až v nadväznosti na trestnoprocesný postup policajta (v zmysle jeho definície podľa Trestného poriadku). Takto by bol výsledok príslušných zistení colníkov použiteľný na účel trestného konania. Možno preto konštatovať, že úkon colníkov (prehliadka motorového vozidla a batožiny obvinených) sa mal na základe vopred získanej informácie o páchaní trestného činu (podľa ktorej mali obvinení prevážať v ich aute vo väčšom rozsahu cigarety bez kontrolných známok) už primárne vykonať v rámci trestného konania, teda orgánmi činnými v trestnom konaní podľa Trestného poriadku, rovnako ho mohli vykonať colníci, ale v postavení policajtov ako OČTK podľa Trestného poriadku.»

Podľa názoru sťažovateľov colníci mali postupovať v súlade s ustanoveniamiTrestného poriadku a vyžiadať si pre výkon prehliadky vozidla a batožiny súhlasprokurátora podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku. Keďže primárny dôkaz v trestnej vecisťažovateľov (omamná látka) bol nájdený v motorovom vozidle počas prehliadkyvykonávanej podľa sťažovateľov v rozpore s ustanoveniami Trestného poriadku, takýtodôkaz je„nulitným nezákonným dôkazom“. Sťažovatelia zdôrazňujú, že odvolací súd„opomenul skúmať všetky atribúty zákonnosti, ako aj prípustnosť použitia takto získaného dôkazu v danom trestnom konaní“.

Pre prípad neakceptovania argumentácie týkajúcej sa nezákonnosti postupu colníkov(z dôvodu absencie postupu podľa ustanovení Trestného poriadku, pozn.) sťažovatelia ďalejnamietajú, že„colníci dňa 25. 5. 2013 nevykonali colnú kontrolu motorového vozidla a batožiny obvinených, ako aj všetky ďalšie úkony, spojené s touto colnou kontrolou a úkony na ňu nadväzujúce“v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 652/2004 Z. z.

4

o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o štátnej správe v colníctve“).

Sťažovatelia s prihliadnutím na uznesenie o začatí trestného stíhania tvrdia, že ichtrestné stíhanie bolo začaté zaisťovacím úkonom, a to údajným dobrovoľným vydaním vecisťažovateľom v 1. rade na mieste činu, pričom orgány činné v trestnom konaní vyhotovilio tomto úkone zápisnicu o vydaní veci v súlade s § 89 ods. 1 Trestného poriadku.Sťažovatelia namietajú, že predmetné veci dobrovoľne odovzdali (v rozpore s tým, čo jeuvedené v zápisnici, pozn.), keďže tieto veci (omamnú látku) našiel„colník Brestovský čo bolo v konaní preukázané... dôkazmi“. Za týchto okolnostíprocesne konformnýmspôsobom malo byť ich trestné stíhanie začaté prevzatím veci podľa § 92 Trestnéhoporiadku.

Podľa názoru sťažovateľov z uvedeného vyplýva jednoznačný záver o tom,že 25. mája 2013 nebol vykonaný žiadny zaisťovací úkon a orgánmi činnými v trestnomkonaní vyhotovená zápisnica o vydaní veci, ktorá nebola vydaná dobrovoľne, je nezákonnáa neplatná a nemôže byť použitá na účely trestného konania. Z uvedeného dôvodu sa pretotrestné stíhanie vo veci sťažovateľov ani nemohlo začať.

Sťažovatelia argumentujú, že trestné stíhanie v ich veci je nezákonné,„nakoľko prvý dôkaz bol pre trestné konanie získaný nezákonným spôsobom, ako aj vzhľadom na to, že trestné stíhanie bolo začaté nezákonným (fiktívnym) zaisťovacím úkonom“.

Záver dovolacieho súdu o tom, že všetky dôkazy v trestnej veci sťažovateľov bolivykonané zákonne, sťažovatelia spochybňujú konštatovaním, podľa ktorého z výpovedícolníkov vyplýva, že„disponovali vopred informáciou, že má dochádzať k nejakému protizákonnému konaniu, ktorého subjektom mohli byť obvinení, a teda colníci mali postupovať podľa ustanovení Trestného poriadku“.

Sťažovatelia spochybňujú aj názor dovolacieho súdu, že„colník postupoval správne, keď po nájdení drogy pri vykonávaní colnej kontroly motorového

5

vozidla sťažovateľov našiel drogu, a následne túto skutočnosť oznámil na linke 158“, keďže„colník, spolu s ďalšími colníkmi, vykonával počas výkonu služby služobný zákrok – colnú prehliadku motorového vozidla obvinených, vykonali obmedzenie osobnej slobody obvinených, použili donucovacie prostriedky proti obvineným, teda mali postupovať podľa ustanovení zákona čl. 652/2004...“.

Podľa sťažovateľov je záver dovolacieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodupodľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku nesprávny, pričom„odvolací súd nesprávne vyhodnotil zákonnosť dôkazov, vykonaných v prípravnom konaní ako aj v konaní pred súdom prvého stupňa. Oba tieto súdy, a neskôr aj dovolací súd sa vôbec nezaoberali previerkou prípustnosti a zákonnosti vykonaných dôkazov, resp. absenciou dôkazov, ktoré mali byť vykonané tak, aby celé trestné konanie vykazovalo znaky zákonnosti...“.

Sťažovatelia tvrdia, že v ich trestnej veci„bolo porušené ich základné právo na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd. Taktiež bolo rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a to z dôvodu odsúdenia obvinených ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ na základe nezákonne získaných a vykonaných dôkazov v nezákonne vedenom trestnom stíhaní proti ich osobám. Zároveň bolo rozhodnutiami Krajského súdu v Prešove a Najvyššieho súdu Slovenskej republiky porušené právo sťažovateľov na slobodu a osobnú bezpečnosť, podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, nakoľko na základe nezákonného rozhodnutia tohto súdu došlo k nezákonnému uväzneniu sťažovateľov.“.

Na základe uvedeného sťažovatelia navrhujú, aby ústavný súd po prijatí sťažnosti na ďalšie konanie nálezom takto rozhodol:

„Základné právo sťažovateľov na nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia podľa čl. 16 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 7 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, základné právo sťažovateľov na spravodlivý proces podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, a základné právo sťažovateľov na slobodu a osobnú bezpečnosť

6

podľa čl. 5 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, rozhodnutím Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, v konaní vedenom pod sp. zn.: 1 To 15/2014-418 a rozhodnutím Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2015, v konaní vedenom pod sp. zn. 2 Tdo 57/2014, porušené boli.

Rozsudok Krajského súdu v Prešove zo dňa 30. apríla 2014, sp. zn.: 1 To 15/2014- 418 21. 8. 2014, sa zrušuje.

Uznesenie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo dňa 24. februára 2015, sp. zn. 2 Tdo 57/2014 sa zrušuje.

Sťažovateľov prepúšťa z výkonu trestu odňatia slobody ihneď na slobodu. Sťažovateľom priznáva úhradu trov konania v sume 256,54 Eur, ktoré je mu Krajský súd v Prešove povinný uhradiť na účet jeho právneho zástupcu do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd,alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom,ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd návrh na začatie konania predbežne prerokuje podľa § 25 ods. 1 zákonaNárodnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súduSlovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskoršíchpredpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) na neverejnom zasadnutí bez prítomnostinavrhovateľa a zisťuje, či nie sú dôvody na odmietnutie návrhu podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde.

Podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde môže ústavný súd na predbežnomprerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania návrhy, na ktorýchprerokovanie nemá právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom,neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy

7

podané oneskorene. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.Ak ústavný súd navrhovateľa na také nedostatky upozornil, uznesenie sa nemusí odôvodniť.

Z citovaného § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde vyplýva, že úlohou ústavného súdupri predbežnom prerokovaní sťažnosti je tiež posúdiť, či táto nie je zjavne neopodstatnená.V súlade s konštantnou judikatúrou ústavného súdu o zjavne neopodstatnenú sťažnosť idevtedy, keď namietaným postupom alebo namietaným rozhodnutím príslušného orgánuverejnej moci nemohlo dôjsť k porušeniu základného práva alebo slobody, ktoré označilsťažovateľ, a to buď pre nedostatok príčinnej súvislosti medzi označeným postupom aleborozhodnutím príslušného orgánu verejnej moci a základným právom alebo slobodou,porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú pretomožno považovať sťažnosť, pri predbežnom prerokovaní ktorej ústavný súd nezistí žiadnumožnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by moholposúdiť po jej prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, tiež napr. I. ÚS 4/00, II. ÚS 101/03,IV. ÚS 136/05, III. ÚS 198/07). K iným dôvodom, ktoré môžu zakladať záver o zjavnejneopodstatnenosti sťažnosti, nesporne patrí aj ústavnoprávny rozmer, resp. ústavnoprávnaintenzita namietaných pochybení, resp. nedostatkov v činnosti alebo rozhodovanípríslušného orgánu verejnej moci, posudzovaná v kontexte s konkrétnymi okolnosťamiprípadu (IV. ÚS 362/09, m. m. IV. ÚS 62/08).

Vychádzajúc zo sťažovateľmi navrhnutého petitu, podľa ktorého sa domáhajúvyslovenia porušenia základného práva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 listiny, ako aj právpodľa čl. 5 ods. 1 písm. a) a čl. 6 ods. 1 dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdua tiež napadnutým uznesením najvyššieho súdu, ústavný súd považuje za potrebnézdôrazniť, že pri preskúmavaní procesných podmienok tej časti sťažnosti, ktorá smerujeproti napadnutému rozhodnutiu odvolacieho súdu, nepovažoval túto časť sťažnostiza podanú oneskorene, pretože, rešpektujúc judikatúru Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej len „ESĽP; pozri napr. rozsudok z 12. 11. 2002 vo veci Zvolský a Zvolská v. Českárepublika, sťažnosť č. 46129/99, body 51, 53 a 54), počíta plynutie lehoty na jej podanieodo dňa nadobudnutia právoplatnosti napadnutého uznesenia najvyššieho súdu akodovolacieho súdu (porovnaj napr. I. ÚS 611/2014, I. ÚS 563/2014).

8

II.1 K namietanému porušeniu základných práv podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Sťažovatelia namietajú, že k zásahu do ich základného práva na nedotknuteľnosťosoby a jej súkromia malo dôjsť konaním colníkov, ktorí 25. mája 2013„nezákonným spôsobom“vykonali prehliadku motorového vozidla a batožiny sťažovateľov obchádzanímpríslušných ustanovení zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve, resp. Trestnéhoporiadku.

Podľa názoru sťažovateľov colníci mali postupovať v súlade s ustanoveniamiTrestného poriadku a vyžiadať si pre výkon prehliadky vozidla a batožiny súhlasprokurátora podľa § 101 ods. 1 Trestného poriadku, keďže vopred disponovali informáciouo tom, že vo vozidle sa mal nachádzať tovar, ktorý unikol colnému dohľadu,resp. spotrebným daniam (cigarety bez kolkov). Pre prípad, že by ústavný súd neakceptovaltúto argumentáciu, sťažovatelia namietajú, že colníci nepostupovali ani v súladeso zákonom o štátnej správe v colníctve.

Podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny nedotknuteľnosť osoby a jej súkromiaje zaručená. Obmedziť ju možno iba v prípadoch ustanovených zákonom.

Predmetom ústavnej ochrany vyplývajúcej z čl. 16 ods. 1 ústavy (ako aj čl. 7 ods. 1listiny) je okrem telesnej integrity fyzickej osoby (pozri napr. III. ÚS 204/02) aj jejsúkromie späté s telesnou integritou a materiálnymi hodnotami súkromnej povahy(PL. ÚS 43/95).Keďžeústavnýmpredpokladomobmedzeniazákladnéhoprávana nedotknuteľnosť osoby a jej súkromia je v zmysle dikcie ústavy zákon, bolo úlohouústavného súdu s prihliadnutím na argumentáciu, ktorou sťažovatelia odôvodňujú porušenietohto základného práva, preskúmať, či zákonné podmienky obmedzenia základného právapodľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny boli v trestnej veci sťažovateľov splnené.Sťažovatelia namietajú, že k porušeniu ich základného práva garantovaného ústavoua listinou malo dôjsť nezákonným postupom colníkov súvisiacim s prehliadkou vozidla

9

a batožiny, ktorá bola vykonávaná 25. mája 2013. Sťažovatelia uplatňovali túto námietku ajv konaní pred všeobecnými súdmi.

Krajský súd k tejto námietke sťažovateľov v napadnutom rozsudku predovšetkýmuviedol:

«Všetky úvahy a námietky obhajoby, na základe ktorých dospieva k záveru, že by mali byť vykonané dôkazy považované za nezákonné, vychádzajú z predpokladu, že orgány colnej správy mali od počiatku disponovať informáciou o tom, že sa pácha trestná činnosť a že vzhľadom na túto skutočnosť nemohol prichádzať do úvahy postup upravený v zák. č. 152/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve, ale postup podľa ustanovení Trestného poriadku, má na uvedený účel povahu „lex specialis“. Ak by táto základná úvaha bola v súlade so skutočnosťou, krajský súd nenamieta ani záver v tom smere, že prvotný úkon, teda prehliadka motorového vozidla colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, by nebola v súlade so zákonom. Z vykonaných dôkazov však podľa názoru krajského súdu nie je možné ustáliť, že by boli colníci disponovali konkrétnou informáciou o tom, že má byť páchaný trestný čin. Zo záznamov, na ktoré aj obhajoba poukazuje, ale aj z výpovedí svedkov na hlavnom pojednávaní, vyplýva, že mali vopred disponovať informáciou o tom, že vo vozidle obžalovaných sa mal údajne nachádzať tovar, ktorý unikol colnému dohľadu, poprípade spotrebným daniam, konkrétne malo ísť o cigarety. Na základe len takejto informácie však nemožno nepochybne ustáliť, že by bol mal byť páchaný trestný čin, keďže sa mohlo jednať len o priestupok. Kontrola vozidla bola teda vykonaná v súlade so Zákonom a štátnej správe v colníctve, pričom je zrejmé, že bezprostredne po tom, čo colník pri vykonávaní prehliadky motorového vozidla našiel látku, ktorú sám identifikoval ako marihuanu, bola vec oznámená na políciu na linku 158, čo bolo oznámené v čase o 19.46 hod. a všetky ďalšie úkony už vykonávali príslušníci policajného zboru.»

Najvyšší súd ako dovolací súd k námietke sťažovateľov o nezákonnom postupecolníkov v napadnutom uznesení uvádza:

„Základná námietka obvinených, že vo veci sa malo postupovať výlučne podľa Trestného poriadku, lebo colníci vopred disponovali informáciou, že obvinení prevážajú cigarety bez kontrolných známok vo väčšom množstve a teda páchajú trestný čin, je neopodstatnená. Uvedený údaj totiž okrem svedka nikto z vypočutých colníkov

10

na hlavnom pojednávaní a ani ich nadriadených (svedkovia a ⬛⬛⬛⬛ ) nepotvrdil, a preto nie je namieste vyššie uvedený záver. Krajský súd správne poukázal na to, že predpoklad colníkov, že vo vozidle obvinených sa má nachádzať tovar (cigarety), ktorý unikol colnému dohľadu, prípadne spotrebným daniam nepredstavoval relevantnú informáciu pre rozlíšenie toho o aký druh deliktuálneho konania môže ísť (trestný čin, resp. priestupok). Za tohto stavu bolo preto možné prvotne postupovať podľa zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve. Pokiaľ colník v úvode prehliadky zistil, že v kabíne vozidla sa nachádzala látka o ktorej vzhľadom na svoju predchádzajúcu prax usúdil, že môže byť drogou (podozrenie zo spáchania trestného činu), bolo jeho povinnosťou konať v smere sprocesnenia tohto zistenia. Mohlo ísť o postup podľa § 22 ods. 1 zákona o orgánoch štátnej správy v colníctve (zaistenie veci), na čo nadväzuje postup podľa § 92 Trestného poriadku. Nešlo totiž o predchádzajúcu, dostatočne určitú informáciu o konkrétnom trestnom čine, čo by si už primárne vyžadovalo trestnoprocesný postup (k tejto problematike pozri aj R 47/2013).“

Z citovaných častí napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenianajvyššieho súdu vyplýva, že oba súdy sa s námietkou sťažovateľov týkajúcou sanezákonnosti postupu colníkov pri vykonávaní prehliadky primeraným spôsobomvysporiadali, pričom závery, ku ktorým dospeli, nemožno podľa názoru ústavného súdupovažovať za arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neakceptovateľné a neudržateľné.Odôvodnenie preskúmavanej námietky sťažovateľov obsiahnuté v napadnutom rozsudkukrajského súdu v spojení s odôvodnením obsiahnutým v napadnutom uznesení najvyššiehosúdu vychádza z judikatúry najvyššieho súdu (Zbierka stanovísk najvyššieho súdu a súdovSlovenskej republiky 4/2013 č. 47) v obdobných veciach, ako aj zo znenia príslušnýchustanovení zákona o štátnej správe v colníctve. Za povšimnutia hodný a relevantnýpovažuje ústavný súd v konkrétnych okolnostiach posudzovanej veci aj nedostatok príčinnejsúvislosti medzi sťažovateľmi namietanou nezákonnosťou ich trestného stíhania za skutokspojený s drogovou činnosťou a údajným nezákonným postupom colníkov pri vykonávaníprehliadky vozidla a batožiny sťažovateľov na základe podozrenia, že„vo vozidle obvinených sa má nachádzať tovar (cigarety), ktorý unikol colnému dohľadu, prípadne spotrebným daniam“, teda pre podozrenie z páchania inej deliktuálnej činnosti, z akej boli

11

v konečnom dôsledku sťažovatelia uznaní za vinných napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu; za uvedených okolností sa totiž námietka sťažovateľov javí ako irelevantná.

Z uvedeného vyplýva, že medzi sťažovateľmi namietaným porušením základnéhopráva podľa čl. 16 ods. 1 ústavy a čl. 7 ods. 1 listiny a napadnutým rozsudkom krajskéhosúdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu nie je taká príčinná súvislosť, ktorá bypo prípadnom prijatí tejto časti sťažnosti umožňovala vysloviť ich porušenie. Vzhľadomna uvedené ústavný súd túto časť sťažnosti odmietol z dôvodu zjavnej neopodstatnenostipodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde.

II.2 K namietanému porušeniu práv podľa čl. 6 ods. 1 ústavy a čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru napadnutým rozsudkom krajského súdu a napadnutým uznesením najvyššieho súdu

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru má každý právo na to, aby jeho záležitosť bolaspravodlivo, verejne a v primeranej lehote prejednaná nezávislým a nestranným súdomzriadeným zákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch aleboo oprávnenosti akéhokoľvek trestného obvinenia proti nemu.

V súlade s čl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru každý má právo na slobodu a osobnúbezpečnosť. Nikoho nemožno pozbaviť slobody okrem nasledujúcich prípadov, pokiaľ satak stane v súlade s konaním ustanoveným zákonom:

a) zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom.

Ústavný súd, sumarizujúc ďalšie námietky sťažovateľov, konštatuje, že ich podstatataktiež smeruje proti zákonnosti trestného stíhania v ich trestnej veci; sťažovatelia osobitnenamietajú nezákonnosť začatia ich trestného stíhania a nezákonný spôsob získaniaprimárneho dôkazu (omamnej látky), pričom v tejto súvislosti osobitne zdôrazňujú, žeodvolací súd„opomenul skúmať všetky atribúty zákonnosti, ako aj prípustnosť použitia takto získaného dôkazu v danom trestnom konaní“.Podľa sťažovateľov je záverdovolacieho súdu o nenaplnení dovolacieho dôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestnéhoporiadku nesprávny.

12

Ústavný súd už v rámci svojej judikatúry vyslovil, že obsahom základného právana súdnu ochranu a práva na spravodlivé súdne konanie garantované čl. 6 ods. 1 dohovoruje umožniť každému reálny prístup k súdu, pričom tomuto základnému právu zodpovedápovinnosť súdu o veci konať a rozhodnúť (napr. II. ÚS 88/01), ako aj konkrétne procesnégarancie v súdnom konaní. Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťousystému všeobecných súdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánomochrany ústavnosti, ktorý rozhoduje o sťažnostiach týkajúcich sa porušenia základných práva slobôd vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd. Pri uplatňovaní tejtoprávomoci ústavný súd nie je v zásade oprávnený preskúmavať a posudzovať skutkovéa právne názory všeobecného súdu. Úlohou ústavného súdu totiž nie je zastupovaťvšeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia zákonov. Úloha ústavnéhosúdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkov všeobecnými súdmi uplatnenejinterpretácie zákonov v napadnutom rozhodnutí s ústavou alebo kvalifikovanoumedzinárodnou zmluvou o ľudských právach a základných slobodách. Právomoc ústavnéhosúdu konať a rozhodovať podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o namietaných porušeniach ústavoualebo príslušnou medzinárodnou zmluvou garantovaných práv a slobôd je daná v prípade,že je vylúčená právomoc všeobecných súdov, alebo v prípade, ak účinky výkonu tejtoprávomoci všeobecným súdom nie sú zlučiteľné so súvisiacou ústavnou úpravou aleboúpravou v príslušnej medzinárodnej zmluve (I. ÚS 225/03, I. ÚS 334/08).

Článok 5 ods. 1 písm. a) dohovoru ustanovuje prípustnú výnimku z práva na slobodua osobnú bezpečnosť, ktorou je „zákonné uväznenie po odsúdení príslušným súdom“.Z judikatúry ESĽP ďalej vyplýva, že medzi odsúdením a zbavením slobody musí existovaťdostatočná príčinná súvislosť (rozsudok ESĽP z 2. 3. 1987 vo veci Weeks proti Spojenémukráľovstvu, sťažnosť č. 9787/82, bod 42).

Na účely posúdenia opodstatnenosti tejto časti sťažnosti ústavný súd preskúmalnapadnutý rozsudok krajského súdu, v ktorom sa k námietke nezákonnosti získania(primárneho) dôkazu uvádza:

„... podstatným... bola prehliadka iných priestorov § 101 ods. 1 Tr. por., pri ktorej bola zistená a zaistená podstatná časť omamnej látky, ktorá bola vo vozidle prechovávaná. Nepochybne je to zrejmé z obsahu zápisnice o vykonaní prehliadky iných priestorov

13

nachádzajúcej sa na čl. 115 a nasl. (rovnopis ktorej napokon obžalovaní prevzali) a k nej pripojenej fotodokumentácie. Ak by sa však aj pripustilo to, čo obhajoba namieta, že prvotný úkon, teda prehliadka motorového vozidla vykonávaná colníkmi Kriminálneho úradu finančnej správy, by mal byť nezákonným úkonom, teda úkonom, z ktorého by nebolo možné vychádzať, je potrebné uviesť, že pri tomto úkone bola zistená len skutočne nepatrná časť drogy uvedenej vo výrokovej časti rozsudku a táto okolnosť by nemala vplyv ani na ustálenie hodnoty drogy a tým pádom ani na právnu kvalifikáciu konania obžalovaných. Nie je potom zrejmé, z akého dôvodu by aj v prípade nezákonnosti tohto prvotného úkonu mali byť nezákonnými a nepoužiteľnými ďalšie úkony, ktoré boli vykonávané podľa Trestného poriadku. Prehliadka motorového vozidla bola vykonaná na základe príkazu povereného príslušníka PZ, po ústnom súhlase prokurátora okresnej prokuratúry, ktorý dal v čase o 21.45 hod.“

K ďalšej námietke sťažovateľov týkajúcej sa nezákonného začatia trestného stíhaniazaisťovacím úkonom (vydaním veci) krajský súd v napadnutom rozsudku uvádza:«Námietku obhajoby v tom smere, že trestné stíhanie nemohlo byť začaté vydaním veci, takisto nie je možné považovať za dôvodnú. To, že tento úkon obžalovaný v súčasnej dobe namieta, na uvedenom fakte nič nemení. Obžalovaný zápisnicu o vydaní veci podpísal. Z obsahu zápisnice je zrejmé, že 25. 5. 2013 o 21.30 hod. bol podľa § 89 ods. 1 Tr. por. vyzvaný na vydanie veci a uviedol, že veci dobrovoľne vydáva. To, že ich obžalovaný nezobral do ruky a neodovzdal priamo „z ruky do ruky“ príslušníčke policajného zboru, ešte neznamená, že nedošlo k dobrovoľnému vydaniu veci. Ak by sa teoreticky pripustil aj fakt, že veci neboli dobrovoľne vydané (čo však, ako je z vyššie uvedeného zrejmé, nepovažuje krajský súd za správny záver), trestné stíhanie v uvedenej veci by bolo začaté vykonaním ďalšieho zo zaisťovacích úkonov, a to prehliadkou iných priestorov v zmysle § 101 Tr. por., takže na dobe začatia trestného stíhania sa prakticky nič nemení. Bez ohľadu na všetky vyššie uvádzané skutočnosti, ako aj námietky uvedené v odvolaní a prezentované obhajobou už v dobe konania pred súdom prvého stupňa, je potrebné uviesť, že aj po vznesení obvinenia dňa 26. 5. 2013 boli vykonané úkony, o zákonnosti ktorých niet absolútne žiaden dôvod pochybovať a na základe ktorých je možné skutkový stav ustáliť. Pre jeho ustálenie by boli dostačujúce už aj výpovede samotných obžalovaných, ktorí, ako

14

bolo vyššie uvádzané, v priebehu prípravného konania spáchanie skutku v celom rozsahu priznali (a aj keď v konaní pred súdom svoje výpovede zmenili, z dôvodov, ktoré bolí vyššie rozvedené, niet dôvod ich výpovediam z prípravného konania neveriť) spolu so závermi znaleckého dokazovania a vyčíslením hodnoty zakúpenej a prechovávanej drogy.»

Najvyšší súd sa osobitne v napadnutom uznesení venoval námietkam sťažovateľovtýkajúcim sa nezákonnosti získania (primárneho) dôkazu a (ne)splnenia dovolaciehodôvodu podľa § 371 ods. 1 písm. g) Trestného poriadku (teda, že dovolaním napadnutérozhodnutie je založené na dôkazoch, ktoré neboli súdom vykonané zákonným spôsobom),pričom v tejto súvislosti predovšetkým uvádza:

„Ostatne postup podľa Trestného poriadku v predmetnej veci bol de facto v plnom rozsahu realizovaný, pretože svedok... priamo oznámil vec orgánom činným v trestnom konaní, spolu s ďalšími colníkmi zadržal obvinených ako osoby pristihnuté pri trestnom čine a vo veci sa postupovalo prvotným úkonom - vykonaním prehliadky iných priestorov podľa § 101 Tr. por. po ústnom súhlase prokurátora, v rámci ktorej došlo aj (len v nepatrnej časti) k vydaniu veci obvineným ⬛⬛⬛⬛. Na tomto zistení nič nemení to, že nedošlo k priamemu fyzickému odovzdaniu veci obvineným poverenej policajtke. Z tohto dôvodu nemôže ísť o neexistentný (fiktívny) úkon ako to tvrdia obaja dovolatelia. Samotná prehliadka nebola vykonaná v rozpore so zákonom. Tvrdená neprítomnosť nezúčastnenej osoby pri tomto úkone nie je preukázaná, najmä nie označenou výpoveďou poverenej policajtky, ktorá predmetný procesný úkon riadila a nie eventuálna účasť iných osôb, najmä colníkov, ktorí poskytli zrejme technickú súčinnosť (otočenie rezervného kolesa), nemôže spochybňovať zákonnosť vykonania tohto procesného úkonu. Trestné stíhanie v predmetnej veci bolo začaté procesným úkonom podľa § 101 Tr. por., pričom ňou boli získané dôkazy legálne, a preto boli použiteľné v predmetnom trestnom stíhaní. Z uvedených dôvodov nie je splnený ani dovolací dôvod podľa § 371 ods. 1 písm. g/ Tr. por.“

Z odôvodnení napadnutého rozsudku krajského súdu a napadnutého uznesenianajvyššieho súdu vyplýva, že tak krajský súd, ako aj najvyšší súd sa zaoberali v rozsahuzodpovedajúcom procesnému štádiu, v ktorom sa vec sťažovateľov nachádzala, aj

15

námietkami nezákonnosti získania (primárneho) dôkazu a nezákonnosti začatia trestnéhostíhania. Spôsob, akým sa oba súdy vysporiadali s námietkami sťažovateľov, nemožnopovažovať za arbitrárny, a teda z ústavného hľadiska za neakceptovateľný a neudržateľný.Odôvodnenia rozhodnutí oboch súdov považuje ústavný súd za presvedčivé, zrozumiteľnéa ústavne konformné, preto vyhodnotil námietky sťažovateľov ako nedôvodné.

Z citovanej časti odôvodnenia napadnutého uznesenia najvyššieho súdu jednoznačnevyplývajú dôvody odmietnutia dovolania sťažovateľov. Skutkové a právne záverydovolacieho súdu sa pritom opierajú o konkrétne a v rozhodnutí citované ustanoveniaprocesnoprávneho predpisu, ktorým sa konanie riadilo (Trestný poriadok), pričom právnuargumentáciu najvyššieho súdu považuje ústavný súd za primeranú okolnostiamposudzovanej veci a ústavne konformnú. Za tejto situácie niet dôvodu na to, aby ústavnýsúd do záverov najvyššieho súdu zasiahol.

Ústavný súd sa stotožňuje aj so záverom krajského súdu, podľa ktorého ani prípadné(teoretické) pripustenie možnosti, že v danom prípade k dobrovoľnému vydaniu vecinedošlo, by nemala vplyv na zákonnosť trestného stíhania, pretože k jeho začatiu by došlovykonaním ďalšieho zaisťovacieho úkonu, a to prehliadkou iných priestorov v zmysle § 101Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní, čo sťažovatelia vo svojej sťažnostinenamietajú, a teda ani nespochybňujú.

Nesúhlas sťažovateľov s obsahom napadnutého uznesenia najvyššieho súdua napadnutého rozsudku krajského súdu nie je dôkazom o jeho neústavnosti a nezakladá anioprávnenie ústavného súdu nahradiť právny názor všeobecných súdov svojím vlastným.

Pokiaľ došlo k„odsúdeniu sťažovateľov a na tomto základe k ich uväzneniu“na podklade napadnutého rozsudku krajského súdu v spojení s napadnutým uznesenímnajvyššieho súdu, ktoré sú dostatočne odôvodnené a zároveň aj udržateľné z pohľadu zárukobsiahnutých v čl. 6 ods. 1 dohovoru, tak týmto odsúdením a uväznením sťažovateľovnemohlo dôjsť ani k porušeniu ich práva na slobodu a osobnú bezpečnosť garantovanéhočl. 5 ods. 1 písm. a) dohovoru.

16

Na tomto základe ústavný súd pri predbežnom prerokovaní dospel k záveru, že ajv časti týkajúcej sa namietaného porušenia práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6ods. 1 dohovoru a práva na osobnú bezpečnosť a slobodu podľa čl. 5 ods. 1 písm. a)dohovoru napadnutým uznesením najvyššieho súdu ako dovolacieho súdu a napadnutýmrozsudkom krajského súdu je sťažnosť zjavne neopodstatnená, a preto ju z tohto dôvodupodľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde odmietol.

Vzhľadom na to, že ústavný súd sťažnosť ako celok odmietol, bolo bez právnehovýznamu zaoberať sa ďalšími požiadavkami sťažovateľov formulovanými v ich sťažnosti.

Nad rámec tohto uznesenia ústavný súd konštatuje, že časť sťažnosti smerujúcu protinapadnutému rozsudku krajského súdu mohol vzhľadom na princíp subsidiarity, na ktoromje založená jeho právomoc rozhodovať o sťažnostiach podľa čl. 127 ods. 1 ústavy,odmietnuť aj z dôvodu nedostatku svojej právomoci.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 2. marca 2016

17