SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 206/2015-27

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátskakancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky   rozsudkom   Najvyššieho   súdu   Slovenskej   republiky   sp.   zn.   5 Sžf   35/2012z 31. januára 2013 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013faxom a 7. mája 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 35/2012 z 31. januára 2013.

Zo sťažnosti vyplýva, že platobným výmerom Daňového úradu Košice V (ďalej len„úrad“) sp. zn. 709/230/36923/06/ZIM z 3. novembra 2006 bol sťažovateľovi určený rozdieldane   z   pridanej   hodnoty   za   zdaňovacie   obdobie   marec   2001   v   sume   76   946   Sk.

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republikyRozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn.I/223/3970-77376/2007/991545-r z 12. októbra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnutéako nedôvodné. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.6 S   132/2007   z   30.   júla   2009   bola   žaloba   sťažovateľa   o   preskúmanie   právoplatnéhorozhodnutia riaditeľstva zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 120/2009z 13. mája 2010 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že rozhodnutie riaditeľstva bolozrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd poukázal na záver ústavnéhosúdu obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, keďže predmetomsúdneho   prieskumu   je   aj   v   tejto   veci   rovnaká   otázka,   akou   sa   ústavný   súd   zaoberalv predmetnom   náleze.   Na   výkon   daňovej   kontroly   boli   poverení   a   daňovú   kontrolu   ajrealizovali   pracovníci   iného   daňového   úradu   než   bol   príslušný   správca   dane.   Úradnepostupoval tak, že by boli jeho namietaní zamestnanci z daňového konania vylúčenízákonným postupom, ale bez takéhoto rozhodnutia kontrolu vykonali zamestnanci inéhodaňového   úradu.   Následným   novým   rozhodnutím   riaditeľstva   sp.   zn.   I/223/20205-126052/2010/991545-r z 13. decembra 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti platobnémuvýmeru   úradu   znova   zamietnuté.   Rozsudkom   krajského   súdu   sp.   zn.   6   S   32/2011z 29. marca 2012 boli rozhodnutie riaditeľstva a platobný výmer úradu zrušené a vec bolavrátená na ďalšie konanie. Na základe odvolania riaditeľstva rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 35/2012 z 31. januára 2013 bol rozsudok krajského súdu zmenený a žalobasťažovateľa   bola   zamietnutá.   Rozsudok   bol   právnej   zástupkyni   sťažovateľa   doručený6. marca 2013.

Pre posúdenie sťažnosti považuje sťažovateľ za významné aj ďalšie konania, ktoré satýkali   daňovej kontroly,   v   dôsledku   ktorej   bola   sťažovateľovi   vyrubená   daň   z   pridanejhodnoty. Ide predovšetkým o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla2007, ktorým bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 41/2006-47 z 30. novembra2006 tak, že rozhodnutie riaditeľstva sp. zn. 709/320/25433/2006 z 10. júla 2006 zrušila vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetom súdneho prieskumu bola námietka sťažovateľaproti postupu zamestnankýň správcu dane (v skutočnosti miestne nepríslušného správcudane), ktorá spočívala v tom, že tieto zamestnankyne nerešpektovali povinnosti správcudane ukončiť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov. Najvyšší súd sa nestotožnils   právnym   názorom   krajského   súdu,   resp.   riaditeľstva,   podľa   ktorého   má   ísť   iba   oporiadkovú lehotu ako opatrenie proti nečinnosti správcu dane. V skutočnosti ide o lehotuna   vykonanie   daňovej   kontroly,   počas   ktorej   je   daňový   subjekt   povinný   strpieť   výkondaňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane. Daňová kontrola predstavuje zásahdo súkromno-právnej sféry, a preto musí byť proporcionálny. Nie je možné ani zamieňaťdaňovú   kontrolu   s   daňovým   konaním.   Daňová   kontrola   predchádza   vyrubovaciemudaňovému konaniu.

Pre posúdenie sťažnosti je podľa sťažovateľa zásadný nález ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorým bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.3 Sžo KS 43/2006   z   27.   septembra   2006.   Predmetom   konania   bolo   porušenie   právsťažovateľa, v ktorom sa rozhodovalo o jeho námietke proti postupu úradu, ktorý poverilna výkon daňovej kontroly sťažovateľa zamestnankyne miestne nepríslušného správcu dane.Kontrola predchádzala vydaniu rozhodnutia napadnutého v súdnom konaní. Podľa názoruústavného súdu súčasťou zákonom   ustáleného postupu   pri domáhaní   sa   práva   na inomorgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňovéhokonania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak má preto dôjsť k zmenemiestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupomuvedeným v zákone.

Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 35/2012z 31. januára 2013 došlo k porušeniu jeho označených práv.

Ako to vyplýva zo skutkových okolností, u sťažovateľa prebiehala kontrola danez pridanej hodnoty, pričom kontrolovaným obdobím bolo aj obdobie, ktoré je predmetomposudzovania v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok napadnutý sťažnosťou. Predmetomkonania pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom boli otázky týkajúce sa zákonnostikontroly vo vzťahu k tomu, či bola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného správcudane, ako aj so zreteľom na to, či bola vykonávaná v zákonných lehotách. Pokiaľ ideo zloženie kontrolnej skupiny, týmto aspektom kontroly sa zaoberal ústavný súd v nálezesp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. Vyslovil názor na výkon daňovej kontrolyzamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane. Otázkou lehoty, v ktorej jesprávca   dane   povinný   vykonať   daňovú   kontrolu,   sa   zaoberal   najvyšší   súd   vo   svojomrozsudku sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007.

Spomínané závery ústavného súdu zobral do úvahy najvyšší súd v rozsudku sp. zn.3 Sžf 120/2009 z 13. mája 2010, keď, rozhodujúc o žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiuriaditeľstva,   ktorým   potvrdilo   vyrubenie   dane   z   pridanej   hodnoty   sťažovateľovi   zazdaňovacie   obdobie   marec   2001   (ten   istý   platobný   výmer   úradu,   ktorý   je   predmetomsúčasného konania), rozhodnutie riaditeľstva zrušil so zreteľom na to, že daňová kontrolau sťažovateľa bola realizovaná v rozpore so zákonom, keďže ju vykonávali zamestnancimiestne nepríslušného správcu dane. Najvyšší súd teda v tej istej veci, rozhodujúc o skoršejžalobe sťažovateľa, vyslovil jednoznačný, zrozumiteľný a nespochybniteľný právny záver.Naproti tomu v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou dospel najvyšší súd k opačnémuzáveru,   a   to   bez   toho,   aby   boli   akokoľvek   zmenené   skutkové   okolnosti   veci.   Nálezústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorý označil zloženie kontrolnejskupiny za obchádzanie zákona vo vzťahu k miestnej príslušnosti, považoval za ojedinelévybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ústavného súdu. Naproti tomu svoj vlastnýprávny názor vyslovený v skoršom rozsudku ignoroval.

Aj keď zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva viazanosťvšeobecných   súdov   rozhodnutím   ústavného   súdu   vydaným   v   konaní   o individuálnychsťažnostiach (s výnimkou toho konania, v ktorom bol takýto nález vydaný), nie je možnépriznať najvyššiemu súdu možnosť svojvoľne posudzovať, či určitý postup orgánov verejnejsprávy je porušením ústavou zakotvených práv účastníka konania, ak o tejto veci existujemeritórne rozhodnutie ústavného súdu. V danom prípade bolo možné aplikovať ustanovenie§   56   ods.   6   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993 Z. z.   o   organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). So zreteľom na postavenieústavného   súdu,   ktorému   prislúcha   ochrana   ústavnosti,   nie   je   vecou   najvyššieho   súduposudzovať a hodnotiť rozhodnutie ústavného súdu, či dokonca ho označiť za ojedinelévybočenie. Najvyšší súd konal svojvoľne, nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušenímlegitímneho   očakávania   sťažovateľa,   podľa   ktorého   v   jeho   veci   bude   všeobecný   súdrešpektovať stanovisko ústavného súdu. Stav, keď rozhodnutia toho istého súdu v tej istejveci posudzujúce tie isté skutkové a právne okolnosti sú zásadne odlišné, je v priamomrozpore   s   požiadavkou   právnej   istoty,   ktorej   imanentnou   súčasťou   je   právo   účastníkakonania,   aby   rozhodnutia   súdov   boli predvídateľné   a   aby   účastníci konania   mohli   maťdôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené.

Najvyšší súd nevenoval žiadnu pozornosť žalobným námietkam sťažovateľa, ktorýpoukazoval na to,   že   rozhodnutie riaditeľstva   vychádza z absurdnej konštrukcie, podľaktorej   kontrolná   skupina   nevykonávala   takú   činnosť,   ktorú   by   bolo   možné   označiť   zavykonanie daňovej kontroly, a to aj napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovalaso sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly.Riaditeľstvo použilo túto konštrukciu preto, lebo si bolo vedomé, že právny a skutkovýzáver, podľa ktorého došlo k splneniu podmienok pre určenie dane na základe pomôcok,musí zodpovedať prezumpcii, že boli naplnené kogentné podmienky, za ktorých možnodaňovému subjektu   určiť daň   podľa pomôcok. Medzi   týmito podmienkami   je aj   tá, žedaňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu.

Podľa názoru najvyššieho súdu riaditeľstvu neprislúchalo podrobnejšie preverovaniezákonnosti priebehu daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok sťažovateľa protivšetkým   zamestnancom   úradu   a   ani   vysporiadanie   sa   s   námietkami   sťažovateľa   protipostupu zamestnanca správcu dane, keďže daň bola určená podľa pomôcok. Tento názornajvyššieho súdu je v rozpore s inými názormi vyslovenými najvyšším súdom v inýchveciach, napr. vo veci sp. zn. M-Sždo V 1/00. Zákonným predpokladom určenia dane podľapomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly. Takýto dôsledok jevšak možný len v situácii, ak daňová kontrola, ktorú daňový subjekt znemožnil, nebolanezákonná.   Sťažovateľ   nepripúšťa,   že   by   jeho   konaním   došlo   k   znemožneniu   výkonudaňovej kontroly.

Ďalšou   nezrozumiteľnou   časťou   odôvodnenia   rozsudku   najvyššieho   súdu   jekonštatovanie, podľa ktorého ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Pravdou je opak, pretože ústavný súd v nálezez 10.   decembra   2009   porušenie   týchto   práv   vyslovil.   Preto   nie   je   zrozumiteľnéa pochopiteľné, čo týmto konštatovaním najvyšší súd mienil.

Pokiaľ   najvyšší   súd   argumentuje   okrem   iného   aj   rozhodnutím   vo   veci   sp.   zn.5 Sžo 101/2010, má takáto argumentácia zjavne logické nedostatky. Najvyšší súd totiž akodôkaz neodôvodnenosti sťažovateľovej námietky o nesprávnom zložení kontrolnej skupinyuvádza také rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré práve rozhodnutie riaditeľstva o zamietnutísťažovateľovej   námietky   vznesenej   z   dôvodu   nesprávneho   zloženia   kontrolnej   skupinyzrušilo.   Zjednodušene   povedané,   najvyšší   súd   dôvodí   o   správnosti   zloženia   kontrolnejskupiny a používa pritom také svoje rozhodnutie, v ktorom vyslovil práve opačný právnynázor.

Ani   výpočet   ďalších   uznesení   ústavného   súdu   o   odmietnutí   sťažností   podanýchsťažovateľom v iných právnych veciach nemá pre posudzovanú vec žiadny právny význam.Uznesenia   ústavného   súdu   o   odmietnutí   sťažností   totiž   znamenajú,   že   ústavný   súd   sapodstatou sťažností nezaoberal, teda nerozhodol o tom,   či práva sťažovateľa boli aleboneboli porušené. Preto tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého v iných veciach nebolovyslovené porušenie práv sťažovateľa, je nezrozumiteľné.

Arbitrárnosť a ústavná nekonformnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súduvyplýva aj zo skutočnosti, že rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 3/2012 a sp. zn.3 Sžf   39/2011   z   20.   marca   2012   boli   zmenené   rozsudky   krajského   súdu   vo   veciachsťažovateľa. Týkali sa jeho žalôb smerujúcich proti rozhodnutiam riaditeľstva o potvrdeníplatobných výmerov, ktorými boli sťažovateľovi vyrubené pokuty z rozdielu dane z pridanejhodnoty priznanej daňovými priznaniami sťažovateľa a platobnými výmermi vydanými nazáklade   tej   istej   kontroly,   resp.   pomôcok.   V   obidvoch   prípadoch   išlo   o rozhodnutiariaditeľstva vydané na základe právoplatných platobných výmerov podrobených súdnemuprieskumu, v rámci ktorého žaloby sťažovateľa proti nim boli zamietnuté. Napriek tomunajvyšší súd skonštatoval v obidvoch rozhodnutiach, že aj keď rozhodnutia po uloženípokuty majú svoj skutkový základ v právoplatných rozhodnutiach o určení dane z pridanejhodnoty, ktoré nie sú zrušené, ústavný aspekt nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z10. decembra 2009 nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný nález, ktorý sazásadne vyslovil k rozhodovacej praxi daňových orgánov.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 35/2012 s tým, aby bol rozsudoknajvyššieho súdu z 31. januára 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a abybolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa.Napokon sa domáha náhrady všetkých trov konania.

II.

Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 35/2012 z 31. januára 2013 vyplýva, žením bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 32/2011-81 z 29. marca 2012 tak, žežaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia riaditeľstva (ktorého právomoci od 1. januára2012 prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v Bratislave) sp. zn.I/223/20205-126052/2010/991545-r z 13. decembra 2010 bola zamietnutá.

Podľa   názoru   najvyššieho   súdu   ako   sporná   otázka   vyvstáva   otázka   posúdeniaabsolútnej povinnosti riaditeľstva zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určenie danepodľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie danepodľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Na margo sťažovateľomnamietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny najvyšší súd dáva do pozornostineskoršie uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým bolaodmietnutá   sťažnosť   podaná   sťažovateľom   proti   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.5 Sžo 101/2010   z   26.   októbra   2010   ako   zjavne   neopodstatnená.   Uvedeným   rozsudkomnajvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 S 54/2005 z 22. februára 2006 tak, žezrušil   rozhodnutie   riaditeľstva   a   vec   vrátil   na   ďalšie   konanie.   Zrušeným   rozhodnutímriaditeľstvo nevyhovelo námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 proti postupu zamestnancasprávcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Ústavný súd pritom citoval právny názornajvyššieho súdu, podľa ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamejnámietke zaujatosti zamestnancov správcu dane podanej sťažovateľom, a preto v ďalšomkonaní   treba   dôkladne   objasniť,   či   sťažovateľ   podal   námietky   zaujatosti   v   časepredchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.Právny názor najvyššieho súdu nebol ústavným súdom spochybnený. Tento právny názornajvyššieho súdu vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňovéhoúradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly zaradených prevýkon štátnej služby u iného správcu dane bol ústavným súdom považovaný aj v inýchrozhodnutiach   za   ústavne   akceptovateľný,   nemajúci   znaky   výkladovej   svojvoľnostia ústavnej   nekonformnosti   (I.   ÚS   192/08,   III.   ÚS   386/08,   II.   ÚS   137/2010a II. ÚS 159/2011). V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súdnevyslovil namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.V   tomto   ohľade   a   s   prihliadnutím   na   osobité   okolnosti   konkrétneho   prípadu   možnopovažovať   judikovanie   právneho   názoru   vyplývajúceho   z   nálezu   ústavného   súdu   č.   k.II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenejjudikatúry ústavného súdu. V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádanéhorozhodnutia   najvyšší   súd   rozsudkom   sp.   zn.   3   Sžf   120/2009   z   13.   mája   2010   zrušilrozhodnutie   riaditeľstva   z   12.   októbra   2007,   ktorým   riaditeľstvo   zamietlo   odvolaniesťažovateľa proti   platobnému výmeru úradu o určení rozdielu dane z pridanej hodnotyza zdaňovacie   obdobie   marec   2001.V   tomto   rozsudku   najvyšší   súd   poukázal   na   záverústavného súdu obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009. Akovyplýva z obsahu teraz preskúmavaného rozhodnutia riaditeľstva, riaditeľstvo sa dostatočnevysporiadalo s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok.Riaditeľstvu však neprislúcha v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení danepodľa   pomôcok   podrobnejšie   preverovanie   zákonnosti   priebehu   namietanej   daňovejkontroly,   preverovanie   existencie   námietok   podaných   sťažovateľom   voči   všetkýmzamestnancom úradu a vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa proti postupu riaditeľaúradu,   ako   to   vyplýva   z   intencií   rozsudku   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžo   101/2010z 26. októbra   2010.   V   súvislosti   s   poukazom   sťažovateľa   na   právny   názor   obsiahnutýv rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007 o trvaní zákonnej lehotyna vykonanie daňovej kontroly treba poznamenať, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôtna   výkon   daňovej   kontroly   ako   prejav   zásady   proporcionality   medzi   právami   štátua právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné udržiavať. Z argumentáciesťažovateľa vyplýva, že tento právny názor najvyššieho súdu používa na obhajobu svojhotvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanejhodnoty podľa pomôcok, keďže podľa názoru sťažovateľa po márnom uplynutí lehoty navykonanie daňovej kontroly už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovaťso   správcom   dane.   Avšak   v   kontexte   so   zásadou   úzkej   súčinnosti   daňového   subjektuso správcom   dane,   so   zákonnými   povinnosťami   kontrolovaného   daňového   subjektuv priebehu   daňovej   kontroly,   ako   aj   s   dôkazným   bremenom   ťažiacim   daňový   subjektnemožno   bezvýhradne   súhlasiť   s   argumentáciou   sťažovateľa,   a   to   predovšetkýms prihliadnutím   na   osobité   okolnosti   v   priebehu   daňovej   kontroly   a   úroveň   súčinnostisťažovateľa s orgánmi daňovej správy, ako aj s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcujudikatúru   najvyššieho   súdu   vo   veciach   súdneho   prieskumu   rozhodnutí   riaditeľstvazamietajúcich odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiam o určení dane z pridanej hodnotypodľa pomôcok za zdaňovacie obdobia december 2000 a apríl, máj, júl a august 2001.V konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžf 74/2008, sp. zn. 3 Sžf 1/2009, sp. zn. 3 Sžf 2/2009,sp. zn. 5 Sžf 68/2008 a sp. zn. 5 Sžf 3/2009 najvyšší súd konštatoval, že na proces určeniadane podľa pomôcok sa lehoty určené na vykonanie kontroly nevzťahujú. V prípade, keďdaňový   subjekt v   rámci výkonu   daňovej   kontroly   neposkytne   správcovi dane   potrebnúsúčinnosť, vyplývajú preňho príslušné zákonné dôsledky. Sťažovateľovi nič nebránilo predurčením   dane   podľa   pomôcok   predložiť   správcovi   dane   daňové   doklady   a   dôkazypreukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celéhodaňového konania. Treba poukázať aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2011z 23. februára 2012 týkajúci sa určenia dane z pridanej hodnoty sťažovateľa podľa pomôcokza zdaňovacie obdobie február 2001, o ktorej bolo rozhodnuté zhodne s teraz skúmanouvecou. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012 bola sťažnosťpodaná   sťažovateľom   odmietnutá   ako   zjavne   neopodstatnená,   pričom   podľa   názoruústavného súdu dôvody rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.

III.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti   navrhovateľa,   ak   tento   zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenie návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.

O   zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietanýmpostupom   alebo   rozhodnutím   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k   porušeniu   tohozákladného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   navrhovateľ,   a   to   buď   pre   nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť   po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).

Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavný   súd   nie   je   súčasťou   systému   všeobecnýchsúdov,   ale   podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany   ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery,   ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).  

Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej najvyšší súd nerešpektoval právne záveryvyplývajúce z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.

Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu treba považovať za dostatočnéa   presvedčivé.   V   žiadnom   prípade   sa   nejavia   ako   arbitrárne   či   zjavne   neodôvodnené.Napokon nie   sú   ani v   nesúlade s označeným nálezom   ústavného   súdu. Skutočnosť, žesťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označenéhočlánku ústavy.

Ústavný   súd   dodáva,   že   sa   touto   problematikou   podrobne   zaoberal   vo   svojomuznesení   č.   k.   II.   ÚS   383/2014-17   z   9.   júla   2014,   ktorým   odmietol   ako   zjavneneopodstatnenú sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf8/2013 z 29. januára 2014. Prijaté závery obstoja aj v danom prípade a možno ich zhrnúťtakto:

Potom,   ako   bol   nálezom   č.   k.   II.   ÚS   118/08-61   z   10.   decembra   2009   zrušenýpôvodný odvolací rozsudok najvyššieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,v novom odvolacom konaní ďalším rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010z 26.   októbra   2010   bol   zmenený   rozsudok   prvostupňového   súdu   tak,   že   rozhodnutieriaditeľstva bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd zaujalprávny názor, podľa ktorého je potrebné po skutkovej stránke spoľahlivo zistiť a posúdiť, čisťažovateľ naozaj uplatnil námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom správcu dane,lebo   iba   v   takom   prípade   môžu   platiť   smerodajné   právne   závery   vyslovené   v nálezeústavného súdu.

Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 bola akozjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uvedenému novémuodvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu. Následne riaditeľstvo prípismi z 1. februára 2011 az   13.   apríla   2011   sťažovateľovi   oznámilo,   že   podľa   jeho   zistenia   sťažovateľ   nepodalnámietky proti všetkým zamestnancom správcu dane, pretože namietol iba tých, ktorí bolipoverení   vykonaním   kontrol,   ako   aj   osobu   riaditeľa.   Z   tohto   dôvodu   nie   je   potrebnérozhodovať o námietkach sťažovateľa formou rozhodnutia.

V súvislosti s uvedeným stanoviskom sťažovateľ nepreukázal, že by   podal žalobuproti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.

Možno preto dospieť k záveru, že vo svetle výsledkov dokazovania vykonanéhov rámci správneho   konania   po   vydaní   nálezu   ústavného   súdu   sa   nepreukázalo   tvrdeniesťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom.

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015