SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republiky
II. ÚS 206/2015-27
Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátkou JUDr. Ivetou Rajtákovou, Advokátskakancelária, Štúrova 20, Košice, pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskejrepubliky rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5 Sžf 35/2012z 31. januára 2013 a takto
r o z h o d o l :
Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ o d m i e t a ako zjavne neopodstatnenú.
O d ô v o d n e n i e :
I.
Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 6. mája 2013faxom a 7. mája 2013 osobne do podateľne doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“), pre namietané porušenie čl. 46 ods. 1 a 2Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskejrepubliky (ďalej len „najvyšší súd“) sp. zn. 5 Sžf 35/2012 z 31. januára 2013.
Zo sťažnosti vyplýva, že platobným výmerom Daňového úradu Košice V (ďalej len„úrad“) sp. zn. 709/230/36923/06/ZIM z 3. novembra 2006 bol sťažovateľovi určený rozdieldane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie marec 2001 v sume 76 946 Sk.
SLOVENSKÁ REPUBLIKA
U Z N E S E N I E
Ústavného súdu Slovenskej republikyRozhodnutím Daňového riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len „riaditeľstvo“) sp. zn.I/223/3970-77376/2007/991545-r z 12. októbra 2007 bolo odvolanie sťažovateľa zamietnutéako nedôvodné. Rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn.6 S 132/2007 z 30. júla 2009 bola žaloba sťažovateľa o preskúmanie právoplatnéhorozhodnutia riaditeľstva zamietnutá. Rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 120/2009z 13. mája 2010 bol rozsudok krajského súdu zmenený tak, že rozhodnutie riaditeľstva bolozrušené a vec bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd poukázal na záver ústavnéhosúdu obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009, keďže predmetomsúdneho prieskumu je aj v tejto veci rovnaká otázka, akou sa ústavný súd zaoberalv predmetnom náleze. Na výkon daňovej kontroly boli poverení a daňovú kontrolu ajrealizovali pracovníci iného daňového úradu než bol príslušný správca dane. Úradnepostupoval tak, že by boli jeho namietaní zamestnanci z daňového konania vylúčenízákonným postupom, ale bez takéhoto rozhodnutia kontrolu vykonali zamestnanci inéhodaňového úradu. Následným novým rozhodnutím riaditeľstva sp. zn. I/223/20205-126052/2010/991545-r z 13. decembra 2010 bolo odvolanie sťažovateľa proti platobnémuvýmeru úradu znova zamietnuté. Rozsudkom krajského súdu sp. zn. 6 S 32/2011z 29. marca 2012 boli rozhodnutie riaditeľstva a platobný výmer úradu zrušené a vec bolavrátená na ďalšie konanie. Na základe odvolania riaditeľstva rozsudkom najvyššieho súdusp. zn. 5 Sžf 35/2012 z 31. januára 2013 bol rozsudok krajského súdu zmenený a žalobasťažovateľa bola zamietnutá. Rozsudok bol právnej zástupkyni sťažovateľa doručený6. marca 2013.
Pre posúdenie sťažnosti považuje sťažovateľ za významné aj ďalšie konania, ktoré satýkali daňovej kontroly, v dôsledku ktorej bola sťažovateľovi vyrubená daň z pridanejhodnoty. Ide predovšetkým o rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla2007, ktorým bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 41/2006-47 z 30. novembra2006 tak, že rozhodnutie riaditeľstva sp. zn. 709/320/25433/2006 z 10. júla 2006 zrušila vec vrátil na ďalšie konanie. Predmetom súdneho prieskumu bola námietka sťažovateľaproti postupu zamestnankýň správcu dane (v skutočnosti miestne nepríslušného správcudane), ktorá spočívala v tom, že tieto zamestnankyne nerešpektovali povinnosti správcudane ukončiť daňové kontroly v maximálnej lehote 12 mesiacov. Najvyšší súd sa nestotožnils právnym názorom krajského súdu, resp. riaditeľstva, podľa ktorého má ísť iba oporiadkovú lehotu ako opatrenie proti nečinnosti správcu dane. V skutočnosti ide o lehotuna vykonanie daňovej kontroly, počas ktorej je daňový subjekt povinný strpieť výkondaňovej kontroly a plniť povinnosti voči správcovi dane. Daňová kontrola predstavuje zásahdo súkromno-právnej sféry, a preto musí byť proporcionálny. Nie je možné ani zamieňaťdaňovú kontrolu s daňovým konaním. Daňová kontrola predchádza vyrubovaciemudaňovému konaniu.
Pre posúdenie sťažnosti je podľa sťažovateľa zásadný nález ústavného súdu sp. zn. II.ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorým bol zrušený rozsudok najvyššieho súdu sp. zn.3 Sžo KS 43/2006 z 27. septembra 2006. Predmetom konania bolo porušenie právsťažovateľa, v ktorom sa rozhodovalo o jeho námietke proti postupu úradu, ktorý poverilna výkon daňovej kontroly sťažovateľa zamestnankyne miestne nepríslušného správcu dane.Kontrola predchádzala vydaniu rozhodnutia napadnutého v súdnom konaní. Podľa názoruústavného súdu súčasťou zákonom ustáleného postupu pri domáhaní sa práva na inomorgáne Slovenskej republiky podľa čl. 46 ods. 1 ústavy je i právo účastníka daňovéhokonania, aby v jeho veci konal miestne príslušný správca dane. Ak má preto dôjsť k zmenemiestnej príslušnosti, musí sa tak stať iba z dôvodov uvedených v zákone a iba postupomuvedeným v zákone.
Sťažovateľ je presvedčený, že rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 35/2012z 31. januára 2013 došlo k porušeniu jeho označených práv.
Ako to vyplýva zo skutkových okolností, u sťažovateľa prebiehala kontrola danez pridanej hodnoty, pričom kontrolovaným obdobím bolo aj obdobie, ktoré je predmetomposudzovania v konaní, v ktorom bol vydaný rozsudok napadnutý sťažnosťou. Predmetomkonania pred všeobecnými súdmi a ústavným súdom boli otázky týkajúce sa zákonnostikontroly vo vzťahu k tomu, či bola vykonávaná zamestnancami miestne príslušného správcudane, ako aj so zreteľom na to, či bola vykonávaná v zákonných lehotách. Pokiaľ ideo zloženie kontrolnej skupiny, týmto aspektom kontroly sa zaoberal ústavný súd v nálezesp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009. Vyslovil názor na výkon daňovej kontrolyzamestnancami iného než miestne príslušného správcu dane. Otázkou lehoty, v ktorej jesprávca dane povinný vykonať daňovú kontrolu, sa zaoberal najvyšší súd vo svojomrozsudku sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007.
Spomínané závery ústavného súdu zobral do úvahy najvyšší súd v rozsudku sp. zn.3 Sžf 120/2009 z 13. mája 2010, keď, rozhodujúc o žalobe sťažovateľa proti rozhodnutiuriaditeľstva, ktorým potvrdilo vyrubenie dane z pridanej hodnoty sťažovateľovi zazdaňovacie obdobie marec 2001 (ten istý platobný výmer úradu, ktorý je predmetomsúčasného konania), rozhodnutie riaditeľstva zrušil so zreteľom na to, že daňová kontrolau sťažovateľa bola realizovaná v rozpore so zákonom, keďže ju vykonávali zamestnancimiestne nepríslušného správcu dane. Najvyšší súd teda v tej istej veci, rozhodujúc o skoršejžalobe sťažovateľa, vyslovil jednoznačný, zrozumiteľný a nespochybniteľný právny záver.Naproti tomu v rozsudku napadnutom touto sťažnosťou dospel najvyšší súd k opačnémuzáveru, a to bez toho, aby boli akokoľvek zmenené skutkové okolnosti veci. Nálezústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z 10. decembra 2009, ktorý označil zloženie kontrolnejskupiny za obchádzanie zákona vo vzťahu k miestnej príslušnosti, považoval za ojedinelévybočenie z prevažujúcej ustálenej judikatúry ústavného súdu. Naproti tomu svoj vlastnýprávny názor vyslovený v skoršom rozsudku ignoroval.
Aj keď zo žiadneho ustanovenia Občianskeho súdneho poriadku nevyplýva viazanosťvšeobecných súdov rozhodnutím ústavného súdu vydaným v konaní o individuálnychsťažnostiach (s výnimkou toho konania, v ktorom bol takýto nález vydaný), nie je možnépriznať najvyššiemu súdu možnosť svojvoľne posudzovať, či určitý postup orgánov verejnejsprávy je porušením ústavou zakotvených práv účastníka konania, ak o tejto veci existujemeritórne rozhodnutie ústavného súdu. V danom prípade bolo možné aplikovať ustanovenie§ 56 ods. 6 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/1993 Z. z. o organizáciiÚstavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“). So zreteľom na postavenieústavného súdu, ktorému prislúcha ochrana ústavnosti, nie je vecou najvyššieho súduposudzovať a hodnotiť rozhodnutie ústavného súdu, či dokonca ho označiť za ojedinelévybočenie. Najvyšší súd konal svojvoľne, nepredvídateľne a jeho rozhodnutie je porušenímlegitímneho očakávania sťažovateľa, podľa ktorého v jeho veci bude všeobecný súdrešpektovať stanovisko ústavného súdu. Stav, keď rozhodnutia toho istého súdu v tej istejveci posudzujúce tie isté skutkové a právne okolnosti sú zásadne odlišné, je v priamomrozpore s požiadavkou právnej istoty, ktorej imanentnou súčasťou je právo účastníkakonania, aby rozhodnutia súdov boli predvídateľné a aby účastníci konania mohli maťdôveru v to, že rovnaké veci budú rovnakým spôsobom súdené.
Najvyšší súd nevenoval žiadnu pozornosť žalobným námietkam sťažovateľa, ktorýpoukazoval na to, že rozhodnutie riaditeľstva vychádza z absurdnej konštrukcie, podľaktorej kontrolná skupina nevykonávala takú činnosť, ktorú by bolo možné označiť zavykonanie daňovej kontroly, a to aj napriek tomu, že kontrolná skupina komunikovalaso sťažovateľom a doručovala mu oznámenia o pokračovaní vo výkone daňovej kontroly.Riaditeľstvo použilo túto konštrukciu preto, lebo si bolo vedomé, že právny a skutkovýzáver, podľa ktorého došlo k splneniu podmienok pre určenie dane na základe pomôcok,musí zodpovedať prezumpcii, že boli naplnené kogentné podmienky, za ktorých možnodaňovému subjektu určiť daň podľa pomôcok. Medzi týmito podmienkami je aj tá, žedaňový subjekt neumožní vykonať daňovú kontrolu.
Podľa názoru najvyššieho súdu riaditeľstvu neprislúchalo podrobnejšie preverovaniezákonnosti priebehu daňovej kontroly, preverovanie existencie námietok sťažovateľa protivšetkým zamestnancom úradu a ani vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa protipostupu zamestnanca správcu dane, keďže daň bola určená podľa pomôcok. Tento názornajvyššieho súdu je v rozpore s inými názormi vyslovenými najvyšším súdom v inýchveciach, napr. vo veci sp. zn. M-Sždo V 1/00. Zákonným predpokladom určenia dane podľapomôcok je, že daňový subjekt neumožní vykonanie daňovej kontroly. Takýto dôsledok jevšak možný len v situácii, ak daňová kontrola, ktorú daňový subjekt znemožnil, nebolanezákonná. Sťažovateľ nepripúšťa, že by jeho konaním došlo k znemožneniu výkonudaňovej kontroly.
Ďalšou nezrozumiteľnou časťou odôvodnenia rozsudku najvyššieho súdu jekonštatovanie, podľa ktorého ústavný súd nevyslovil namietané porušenie základného právasťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy. Pravdou je opak, pretože ústavný súd v nálezez 10. decembra 2009 porušenie týchto práv vyslovil. Preto nie je zrozumiteľnéa pochopiteľné, čo týmto konštatovaním najvyšší súd mienil.
Pokiaľ najvyšší súd argumentuje okrem iného aj rozhodnutím vo veci sp. zn.5 Sžo 101/2010, má takáto argumentácia zjavne logické nedostatky. Najvyšší súd totiž akodôkaz neodôvodnenosti sťažovateľovej námietky o nesprávnom zložení kontrolnej skupinyuvádza také rozhodnutie najvyššieho súdu, ktoré práve rozhodnutie riaditeľstva o zamietnutísťažovateľovej námietky vznesenej z dôvodu nesprávneho zloženia kontrolnej skupinyzrušilo. Zjednodušene povedané, najvyšší súd dôvodí o správnosti zloženia kontrolnejskupiny a používa pritom také svoje rozhodnutie, v ktorom vyslovil práve opačný právnynázor.
Ani výpočet ďalších uznesení ústavného súdu o odmietnutí sťažností podanýchsťažovateľom v iných právnych veciach nemá pre posudzovanú vec žiadny právny význam.Uznesenia ústavného súdu o odmietnutí sťažností totiž znamenajú, že ústavný súd sapodstatou sťažností nezaoberal, teda nerozhodol o tom, či práva sťažovateľa boli aleboneboli porušené. Preto tvrdenie najvyššieho súdu, podľa ktorého v iných veciach nebolovyslovené porušenie práv sťažovateľa, je nezrozumiteľné.
Arbitrárnosť a ústavná nekonformnosť napadnutého rozhodnutia najvyššieho súduvyplýva aj zo skutočnosti, že rozsudkami najvyššieho súdu sp. zn. 4 Sžf 3/2012 a sp. zn.3 Sžf 39/2011 z 20. marca 2012 boli zmenené rozsudky krajského súdu vo veciachsťažovateľa. Týkali sa jeho žalôb smerujúcich proti rozhodnutiam riaditeľstva o potvrdeníplatobných výmerov, ktorými boli sťažovateľovi vyrubené pokuty z rozdielu dane z pridanejhodnoty priznanej daňovými priznaniami sťažovateľa a platobnými výmermi vydanými nazáklade tej istej kontroly, resp. pomôcok. V obidvoch prípadoch išlo o rozhodnutiariaditeľstva vydané na základe právoplatných platobných výmerov podrobených súdnemuprieskumu, v rámci ktorého žaloby sťažovateľa proti nim boli zamietnuté. Napriek tomunajvyšší súd skonštatoval v obidvoch rozhodnutiach, že aj keď rozhodnutia po uloženípokuty majú svoj skutkový základ v právoplatných rozhodnutiach o určení dane z pridanejhodnoty, ktoré nie sú zrušené, ústavný aspekt nálezu ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08 z10. decembra 2009 nemôže ostať opomenutý, keďže existuje relevantný nález, ktorý sazásadne vyslovil k rozhodovacej praxi daňových orgánov.
Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie čl. 46 ods. 1a 2 ústavy rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 35/2012 s tým, aby bol rozsudoknajvyššieho súdu z 31. januára 2013 zrušený a vec bola vrátená na ďalšie konanie a abybolo najvyššiemu súdu zakázané pokračovať v porušovaní označených práv sťažovateľa.Napokon sa domáha náhrady všetkých trov konania.
II.
Z rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 35/2012 z 31. januára 2013 vyplýva, žením bol zmenený rozsudok krajského súdu č. k. 6 S 32/2011-81 z 29. marca 2012 tak, žežaloba sťažovateľa o preskúmanie rozhodnutia riaditeľstva (ktorého právomoci od 1. januára2012 prešli na novozriadené Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky v Bratislave) sp. zn.I/223/20205-126052/2010/991545-r z 13. decembra 2010 bola zamietnutá.
Podľa názoru najvyššieho súdu ako sporná otázka vyvstáva otázka posúdeniaabsolútnej povinnosti riaditeľstva zohľadniť v rámci odvolacieho konania o určenie danepodľa pomôcok právny názor vyslovený v náleze ústavného súdu sp. zn. II. ÚS 118/08z 10. decembra 2009, a to konkrétne pri posudzovaní splnenia podmienok na určenie danepodľa pomôcok vo vzťahu k zákonnosti priebehu daňovej kontroly. Na margo sťažovateľomnamietaného nezákonného zloženia kontrolnej skupiny najvyšší súd dáva do pozornostineskoršie uznesenie ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011, ktorým bolaodmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn.5 Sžo 101/2010 z 26. októbra 2010 ako zjavne neopodstatnená. Uvedeným rozsudkomnajvyšší súd zmenil rozsudok krajského súdu sp. zn. 5 S 54/2005 z 22. februára 2006 tak, žezrušil rozhodnutie riaditeľstva a vec vrátil na ďalšie konanie. Zrušeným rozhodnutímriaditeľstvo nevyhovelo námietke sťažovateľa z 30. mája 2005 proti postupu zamestnancasprávcu dane vo veci určenia kontrolnej skupiny. Ústavný súd pritom citoval právny názornajvyššieho súdu, podľa ktorého v doterajšom konaní nebol vykonaný dôkaz o priamejnámietke zaujatosti zamestnancov správcu dane podanej sťažovateľom, a preto v ďalšomkonaní treba dôkladne objasniť, či sťažovateľ podal námietky zaujatosti v časepredchádzajúcom povereniu zamestnancov Daňového úradu Prešov I výkonom kontroly.Právny názor najvyššieho súdu nebol ústavným súdom spochybnený. Tento právny názornajvyššieho súdu vo vzťahu k zákonnosti postupu riaditeľa miestne príslušného daňovéhoúradu pri poverení daňových kontrolórov na výkon spornej daňovej kontroly zaradených prevýkon štátnej služby u iného správcu dane bol ústavným súdom považovaný aj v inýchrozhodnutiach za ústavne akceptovateľný, nemajúci znaky výkladovej svojvoľnostia ústavnej nekonformnosti (I. ÚS 192/08, III. ÚS 386/08, II. ÚS 137/2010a II. ÚS 159/2011). V súvislosti s namietanou nezákonnosťou daňovej kontroly ústavný súdnevyslovil namietané porušenie základného práva sťažovateľa podľa čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy.V tomto ohľade a s prihliadnutím na osobité okolnosti konkrétneho prípadu možnopovažovať judikovanie právneho názoru vyplývajúceho z nálezu ústavného súdu č. k.II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 za ojedinelé vybočenie z prevažujúcej ustálenejjudikatúry ústavného súdu. V predchádzajúcom súdnom prieskume žalobou napádanéhorozhodnutia najvyšší súd rozsudkom sp. zn. 3 Sžf 120/2009 z 13. mája 2010 zrušilrozhodnutie riaditeľstva z 12. októbra 2007, ktorým riaditeľstvo zamietlo odvolaniesťažovateľa proti platobnému výmeru úradu o určení rozdielu dane z pridanej hodnotyza zdaňovacie obdobie marec 2001.V tomto rozsudku najvyšší súd poukázal na záverústavného súdu obsiahnutý v náleze č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009. Akovyplýva z obsahu teraz preskúmavaného rozhodnutia riaditeľstva, riaditeľstvo sa dostatočnevysporiadalo s otázkou dodržania zákonných podmienok na určenie dane podľa pomôcok.Riaditeľstvu však neprislúcha v odvolacom konaní proti platobnému výmeru o určení danepodľa pomôcok podrobnejšie preverovanie zákonnosti priebehu namietanej daňovejkontroly, preverovanie existencie námietok podaných sťažovateľom voči všetkýmzamestnancom úradu a vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa proti postupu riaditeľaúradu, ako to vyplýva z intencií rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010z 26. októbra 2010. V súvislosti s poukazom sťažovateľa na právny názor obsiahnutýv rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 3 Sžf 9/2007 z 19. apríla 2007 o trvaní zákonnej lehotyna vykonanie daňovej kontroly treba poznamenať, že najvyšší súd vyložil ustanovenie lehôtna výkon daňovej kontroly ako prejav zásady proporcionality medzi právami štátua právami kontrolovaného daňového subjektu, ktorú je potrebné udržiavať. Z argumentáciesťažovateľa vyplýva, že tento právny názor najvyššieho súdu používa na obhajobu svojhotvrdenia, že neboli splnené podmienky na určenie neúspešne kontrolovanej dane z pridanejhodnoty podľa pomôcok, keďže podľa názoru sťažovateľa po márnom uplynutí lehoty navykonanie daňovej kontroly už nebol povinný predkladať daňové doklady a spolupracovaťso správcom dane. Avšak v kontexte so zásadou úzkej súčinnosti daňového subjektuso správcom dane, so zákonnými povinnosťami kontrolovaného daňového subjektuv priebehu daňovej kontroly, ako aj s dôkazným bremenom ťažiacim daňový subjektnemožno bezvýhradne súhlasiť s argumentáciou sťažovateľa, a to predovšetkýms prihliadnutím na osobité okolnosti v priebehu daňovej kontroly a úroveň súčinnostisťažovateľa s orgánmi daňovej správy, ako aj s prihliadnutím na následne sa vyvíjajúcujudikatúru najvyššieho súdu vo veciach súdneho prieskumu rozhodnutí riaditeľstvazamietajúcich odvolania sťažovateľa proti rozhodnutiam o určení dane z pridanej hodnotypodľa pomôcok za zdaňovacie obdobia december 2000 a apríl, máj, júl a august 2001.V konaniach vedených pod sp. zn. 3 Sžf 74/2008, sp. zn. 3 Sžf 1/2009, sp. zn. 3 Sžf 2/2009,sp. zn. 5 Sžf 68/2008 a sp. zn. 5 Sžf 3/2009 najvyšší súd konštatoval, že na proces určeniadane podľa pomôcok sa lehoty určené na vykonanie kontroly nevzťahujú. V prípade, keďdaňový subjekt v rámci výkonu daňovej kontroly neposkytne správcovi dane potrebnúsúčinnosť, vyplývajú preňho príslušné zákonné dôsledky. Sťažovateľovi nič nebránilo predurčením dane podľa pomôcok predložiť správcovi dane daňové doklady a dôkazypreukazujúce jeho tvrdenia, keďže daňový subjekt znáša dôkazné bremeno počas celéhodaňového konania. Treba poukázať aj na rozsudok najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžf 68/2011z 23. februára 2012 týkajúci sa určenia dane z pridanej hodnoty sťažovateľa podľa pomôcokza zdaňovacie obdobie február 2001, o ktorej bolo rozhodnuté zhodne s teraz skúmanouvecou. Uznesením ústavného súdu č. k. III. ÚS 266/2012-28 z 19. júna 2012 bola sťažnosťpodaná sťažovateľom odmietnutá ako zjavne neopodstatnená, pričom podľa názoruústavného súdu dôvody rozsudku najvyššieho súdu sú zrozumiteľné a dostatočne logické,vychádzajúce zo skutkových okolností prípadu a relevantných procesných noriem.
III.
Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.
Ústavný súd podľa § 25 ods. 1 zákona o ústavnom súde každý návrh predbežneprerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tento zákonneustanovuje inak. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, čidôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšiekonanie. Podľa tohto ustanovenie návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavnýsúd právomoc, návrhy, ktoré nemajú zákonom predpísané náležitosti, neprípustné návrhyalebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako aj návrhy podané oneskorene môžeústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.
Sťažnosť treba považovať za zjavne neopodstatnenú.
O zjavnej neopodstatnenosti návrhu možno hovoriť vtedy, keď namietanýmpostupom alebo rozhodnutím orgánu štátu nemohlo vôbec dôjsť k porušeniu tohozákladného práva alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatokvzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom alebo rozhodnutím orgánu štátua základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z inýchdôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnomprerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základnéhopráva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie(I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07).
Podľa konštantnej judikatúry ústavný súd nie je súčasťou systému všeobecnýchsúdov, ale podľa čl. 124 ústavy je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti.Pri uplatňovaní tejto právomoci ústavný súd nie je oprávnený preskúmavať a posudzovať aniprávne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou ústavnéhosúdu totiž nie je zastupovať všeobecné súdy, ktorým predovšetkým prislúcha interpretácia aaplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti účinkovtakejto interpretácie a aplikácie s ústavou alebo kvalifikovanou medzinárodnou zmluvou oľudských právach a základných slobodách. Posúdenie veci všeobecným súdom sa môže staťpredmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak by závery, ktorými savšeobecný súd vo svojom rozhodovaní riadil, boli zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. Oarbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom bybolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušnýchustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS12/05, I. ÚS 352/06).
Jadrom sťažnosti je námietka, podľa ktorej najvyšší súd nerešpektoval právne záveryvyplývajúce z nálezu ústavného súdu č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009.
Podľa názoru ústavného súdu závery najvyššieho súdu treba považovať za dostatočnéa presvedčivé. V žiadnom prípade sa nejavia ako arbitrárne či zjavne neodôvodnené.Napokon nie sú ani v nesúlade s označeným nálezom ústavného súdu. Skutočnosť, žesťažovateľ má na vec odlišný názor, nemôže sama osebe znamenať porušenie označenéhočlánku ústavy.
Ústavný súd dodáva, že sa touto problematikou podrobne zaoberal vo svojomuznesení č. k. II. ÚS 383/2014-17 z 9. júla 2014, ktorým odmietol ako zjavneneopodstatnenú sťažnosť podanú sťažovateľom proti rozsudku najvyššieho súdu sp. zn. 2 Sžf8/2013 z 29. januára 2014. Prijaté závery obstoja aj v danom prípade a možno ich zhrnúťtakto:
Potom, ako bol nálezom č. k. II. ÚS 118/08-61 z 10. decembra 2009 zrušenýpôvodný odvolací rozsudok najvyššieho súdu a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie,v novom odvolacom konaní ďalším rozsudkom najvyššieho súdu sp. zn. 5 Sžo 101/2010z 26. októbra 2010 bol zmenený rozsudok prvostupňového súdu tak, že rozhodnutieriaditeľstva bolo zrušené a vec mu bola vrátená na ďalšie konanie. Najvyšší súd zaujalprávny názor, podľa ktorého je potrebné po skutkovej stránke spoľahlivo zistiť a posúdiť, čisťažovateľ naozaj uplatnil námietku zaujatosti proti všetkým zamestnancom správcu dane,lebo iba v takom prípade môžu platiť smerodajné právne závery vyslovené v nálezeústavného súdu.
Uznesením ústavného súdu č. k. II. ÚS 159/2011-19 z 13. apríla 2011 bola akozjavne neopodstatnená odmietnutá sťažnosť podaná sťažovateľom proti uvedenému novémuodvolaciemu rozsudku najvyššieho súdu. Následne riaditeľstvo prípismi z 1. februára 2011 az 13. apríla 2011 sťažovateľovi oznámilo, že podľa jeho zistenia sťažovateľ nepodalnámietky proti všetkým zamestnancom správcu dane, pretože namietol iba tých, ktorí bolipoverení vykonaním kontrol, ako aj osobu riaditeľa. Z tohto dôvodu nie je potrebnérozhodovať o námietkach sťažovateľa formou rozhodnutia.
V súvislosti s uvedeným stanoviskom sťažovateľ nepreukázal, že by podal žalobuproti nečinnosti orgánu verejnej správy podľa § 250t ods. 1 Občianskeho súdneho poriadku.
Možno preto dospieť k záveru, že vo svetle výsledkov dokazovania vykonanéhov rámci správneho konania po vydaní nálezu ústavného súdu sa nepreukázalo tvrdeniesťažovateľa, podľa ktorého daňová kontrola prebehla nezákonným spôsobom.
Berúc do úvahy uvedené skutočnosti, ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákonao ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.
P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.
V Košiciach 1. apríla 2015