znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 206/2012-11

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   senátu   3.   júla   2012 predbežne   prerokoval   sťažnosť   O.   D.,   K.,   zastúpeného   advokátkou   JUDr.   V.   K., Advokátska kancelária, K., vo veci namietaného porušenia základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky a čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd, ako aj práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Košice II sp. zn. 25 P 42/2011 z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 8 CoP 233/2011 z 29. februára 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť O. D. o d m i e t a   pre nedostatok právomoci Ústavného súdu Slovenskej republiky.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 2. mája 2012 doručená sťažnosť O. D., K. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal porušenie základných práv zaručených čl. 46 ods. 1 a čl. 26 ods. 1, 2 a 4 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), základného práva zaručeného čl. 17 ods. 1 Listiny základných práv a slobôd (ďalej len „listina“) a práv zaručených čl. 6 ods. 1 a čl. 10 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských   práv   a   základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“)   rozsudkom   Okresného   súdu Košice II (ďalej len „okresný súd“) sp. zn. 25 P 42/2011 z 31. mája 2011 a rozsudkom Krajského súdu v Košiciach (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 8 CoP 233/2011 z 29. februára 2012.   Na   výzvu   ústavného   súdu   sťažovateľ   podaním   doručeným   7.   júna   2012   svoju sťažnosť doplnil a pripojil napadnuté rozhodnutia okresného súdu a krajského súdu.

Z obsahu sťažnosti a jej príloh vyplynulo, že vo veci starostlivosti súdu o maloletú I. D. (ďalej len „maloletá“) bol sťažovateľ ako otec maloletej účastníkom konania o návrhu matky Ing. A. M. na zmenu úpravy styku otca s maloletou vedeného okresným súdom pod sp. zn. 23 P 254/2003. Okresný súd rozsudkom zo 4. decembra 2008 vo veci rozhodol tak, že styk sťažovateľa s maloletou zakázal. Na základe odvolania sťažovateľa bol rozsudok súdu prvého stupňa v odvolacom konaní potvrdený rozsudkom krajského súdu sp. zn. 8 CoP 27/2009 z 27. februára 2009. Sťažovateľ napadol rozhodnutie odvolacieho súdu dovolaním, v ktorom   namietal,   že   nemožnosťou   zúčastniť   sa   znaleckého   dokazovania   a   postupom konajúcich súdov mu bola odňatá možnosť konať pred súdom. Na základe sťažovateľom podaného   dovolania   Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   súd“) uznesením sp. zn. 1 Cdo 109/2009 z 28. augusta 2009 rozsudok odvolacieho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. V rozhodnutí o dovolaní najvyšší súd konštatoval, že sťažovateľovi bola odňatá možnosť konať pred súdom poukazujúc na to, že v konaní boli nariadené dve znalecké dokazovania, pričom sťažovateľ sa ani jedného z nich nezúčastnil s tvrdením, že nebol na ne riadne predvolaný. Konajúce súdy sa uspokojili so znaleckými posudkami   podanými   aj   bez   vyšetrenia   sťažovateľa,   nepreverili   skutočnosti   súvisiace s predvolávaním sťažovateľa na vyšetrenie k znalkyniam a nevysporiadali sa s námietkami sťažovateľa proti podaným znaleckým posudkom. Následne krajský súd uznesením z 30. apríla 2010 zrušil rozsudok súdu prvého stupňa zo 4. decembra 2008 a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Okresný súd po doplnení dokazovania v zmysle pokynov odvolacieho súdu opätovne vo veci rozhodol rozsudkom sp. zn. 25 P 42/2011 z 31. mája 2011 tak, že styk sťažovateľa   s maloletou   zakázal.   Proti   označenému   rozsudku   okresného   súdu   podal sťažovateľ   odvolanie,   v ktorom   namietal,   že   súd   prvého   stupňa   ani   po   vrátení   veci neodstránil   v   konaní   nedostatky   vytýkané   dovolacím   súdom.   Krajský   súd   na   základe sťažovateľom podaného odvolania rozsudkom sp. zn. 8 CoP 233/2011 z 29. februára 2012 rozhodnutie súdu prvého stupňa potvrdil.

V rámci dôvodov sťažnosti sťažovateľ uviedol:„Po vypočutí psychológov súd prvého stupňa rozsudkom č. 25 P/42/2011 zo dňa 31.05.2011 rozhodol, že mi nebola odňatá možnosť konať pred súdom. Po mojom odvolaní sa s týmto   rozhodnutím stotožnil aj   Krajský   súd,   takže   konečný rozsudok...   ktorý je už právoplatný znel, že mám zákaz stretávať sa s dcérou a že mi nikým nebola odňatá možnosť konať pred súdom a že som si to zavinil sám.

V napadnutých rozsudkoch súdy tvrdia, že psychológovia ma na pohovor riadne pozvali ale že ja som sa vyšetreniam vyhýbal. Boli to však len tvrdenia psychologičiek bez toho, aby svoje tvrdenia podporili listinnými dôkazmi. Doposiaľ som nedostal od znalca riadne   vyrozumenie   alebo   predvolanie,   alebo   pozvanie,   ktorým   by   som   sa   včas   mohol pripraviť   a   s   psychológom   sa   stretnúť.   Opísaným   postupom   mi   bolo   zabránené   konať v závažnom procese, v ktorom mi súdy zabránili udržiavať kontakt s dieťaťom, ktorého som biologickým otcom a cítim sa riadnym otcom. Chcem sa podieľať na výchove svojej dcéry. Konaním   Okresného   súdu   Košice   2   a   následne   konaním   Krajského   súdu   Košice vo veci úpravy práv a povinností voči maloletému dieťaťu súdy nerešpektovali ani názor Najvyššieho súdu SR.

Touto žiadosťou sa domáham toho, aby Ústavný súd posúdil opísané konanie súdov. Tvrdím, že mi bola odňatá možnosť konať pred súdom....

Navrhujem,   aby   Ústavný   súd   nariadil   Okresnému   súdu   Košice   2,v   konaní č. 23 P/254/2003 a Krajskému súdu Košice, aby pokračovali v konaní. Domáham sa toho, aby súdy ustanovili objektívneho psychológa na posúdenie môjho profilu, aby som mohol byť plnoprávnym účastníkom konania v spore o dieťa.“

Na základe uvedeného sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd vydal tento nález: „Rozsudkom   Okresného   súdu   Košice   2   č.   25   P/42/2011   zo   dňa   31.05.2011 rozsudkom Krajského súdu Košice č. 8 Cop/233/2011 zo dňa 29.02.2012 došlo k porušeniu základných ľudských práv sťažovateľa, vyplývajúcich z čl. 46 ods. 1 a čl.26 ods.1,2,4 Ústavy SR v náväznosti na čl. 6 ods.1 a čl. 10 ods.1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a slobôd ako aj čl. 17 ods.1 Listiny základných práv a slobôd.

Ústavný   súd   SR   zrušuje   rozsudok   Krajského   súdu   č.   8   CoP/233/2011   zo   dňa 29.02.2012 a rozsudok Okresného súdu Košice 2 č. 25 P/42/2011 zo dňa 31.05.2011 a vec vracia Krajskému súdu Košice na ďalšie konanie.“  

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd alebo ľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a   bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení   jeho   sudcov   v   znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľov. Pri predbežnom prerokovaní každého návrhu ústavný súd skúma, či dôvody uvedené v § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde nebránia jeho prijatiu na ďalšie konanie. Podľa tohto ustanovenia návrhy vo veciach, na ktorých prerokovanie nemá ústavný súd právomoc, návrhy, ktoré nemajú náležitosti predpísané zákonom, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, návrhy podané oneskorene, ako aj návrhy zjavne neopodstatnené môže ústavný súd na predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania.

Na rozhodnutie o podanej sťažnosti nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z   citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda len vtedy, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhodujú všeobecné súdy.

Ústavný   súd   v súčinnosti   s okresným   súdom   zistil,   že   sťažovateľ   podal 12. apríla 2012   proti   napadnutému   rozsudku   krajského   súdu   sp.   zn. 8   CoP   233/2011 z 29. februára   2012   dovolanie,   ktoré   okresný   súd   odstúpil   11.   mája   2012   dovolaciemu (najvyššiemu)   súdu   na   rozhodnutie.   Podľa   informácie   z najvyššieho   súdu   v   čase predbežného   prerokovania   sťažnosti   sťažovateľa   nebolo   o jeho   dovolaní   meritórne rozhodnuté.

Vzhľadom na uvedené skutočnosti možno uzavrieť, že v súčasnom štádiu právomoc poskytnúť ochranu označeným právam sťažovateľa má najvyšší súd v rámci dovolacieho konania. Tým je zároveň vylúčená právomoc ústavného súdu.

Ústavné   súdnictvo   a   právomoc   ústavného   súdu   sú   vybudované   predovšetkým na zásade   prieskumu   vecí   právoplatne   skončených,   v   ktorých   protiústavnosť   nemožno napraviť   iným   spôsobom,   teda   predovšetkým   procesnými   prostriedkami   vyplývajúcimi z príslušných procesných noriem (Občiansky súdny poriadok). Ide o jeden zo základných princípov, ktoré ovládajú konanie pred ústavným súdom, a to o princíp subsidiarity. Zásada subsidiarity   reflektuje   okrem   iného   aj   princíp   minimalizácie   zásahov   ústavného   súdu do právomoci   všeobecných   súdov,   ktorých   rozhodnutia   sú   v konaní   o sťažnosti preskúmavané (IV. ÚS 303/04).

Berúc do úvahy uvedené skutočnosti ústavný súd rozhodol podľa § 25 ods. 2 zákona o ústavnom súde tak, ako to vyplýva z výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 3. júla 2012