znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 206/09-9

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 19. mája 2009 predbežne prerokoval   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.,   vo veci   namietaného   porušenia   základného   práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej republiky v konaní   vedenom   Obvodným   pozemkovým   úradom   T.   pod   sp.   zn.   D/2005/00572-002, Krajským   súdom   v Trenčíne   pod   sp.   zn.   13 Sp   43/2007   a Najvyšším   súdom   Slovenskej republiky pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť Mgr. O. F. o d m i e t a.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 4. mája 2009 doručená   sťažnosť   Mgr.   O.   F.,   B.   (ďalej   len   „sťažovateľ“),   ktorou   namieta   porušenie svojho základného práva vlastniť majetok a na súdnu ochranu podľa čl. 20 a čl. 46 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   v konaní   vedenom   Obvodným   pozemkovým úradom T. (ďalej len „obvodný pozemkový úrad“) pod sp. zn. D/2005/00572-002, Krajským súdom v Trenčíne (ďalej len „krajský súd“) pod sp. zn. 13 Sp 43/2007 a Najvyšším súdom Slovenskej republiky (ďalej len „najvyšší súd“) pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008. Sťažnosť bola odovzdaná na poštovú prepravu 30. apríla 2009.

Zo sťažnosti   a z priložených   listinných   dôkazov   vyplýva,   že   sťažovateľ   podaním zo 16. decembra 2004 adresovaným pôvodne Obvodnému pozemkovému úradu B. požiadal o reštitučné navrátenie vlastníctva k pozemkom podľa zákona č. 503/2003 Z. z. o navrátení vlastníctva k pozemkom a o zmene a doplnení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 180/1995 Z. z. o niektorých opatreniach na usporiadanie vlastníctva k pozemkom v znení neskorších predpisov (ďalej len „reštitučný zákon“). Pôvodne uvedeného adresáta podania preškrtol a namiesto neho uviedol ako adresáta Okresný úrad - katastrálny odbor B. Urobil tak na základe konzultácie na Obvodnom pozemkovom úrade B., pričom opravené podanie bolo   odosielané   poštou   prostredníctvom   Obvodného   pozemkového   úradu   B.   V rozpore s opravenou adresou však podanie bolo poštou doručené Správe katastra B., a to 3. januára 2005.   Táto   postúpila   podanie   obvodnému   pozemkovému   úradu,   ktorému   toto   došlo 10. januára 2005. Rozhodnutím obvodného pozemkového úradu sp. zn. D/2005/00572-002 z 22. februára 2005 bolo vyslovené, že sťažovateľ nespĺňa podmienky podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona na vrátenie vlastníctva alebo priznanie práva na náhradu z dôvodu, že jeho žiadosť bola podaná na príslušnom pozemkovom úrade až 10. januára 2005, t. j. po termíne   stanovenom   zákonom.   Na   základe   riadneho   opravného   prostriedku   sťažovateľa rozsudkom krajského súdu č. k. 13 Sp 43/2007-15 z 27. novembra 2007 bolo rozhodnutie obvodného   pozemkového   úradu   potvrdené   z rovnakých   dôvodov.   Na základe   odvolania sťažovateľa rozsudkom najvyššieho súdu č. k. 6 Sžo 88/2008-45 z 11. februára 2009 bol rozsudok krajského súdu potvrdený. Podľa názoru najvyššieho súdu je zo spisu správneho orgánu   nesporné,   že   sťažovateľ   doručil   Správe   katastra   B.   3.   januára   2005   písomné podanie,   ktorým   si   uplatnil   právo   na   navrátenie   vlastníctva   k pozemkom.   Podanie sťažovateľa   bolo   postúpené   Správou   katastra   B.   obvodnému   pozemkovému   úradu   10. januára 2005. Uplatnenie práva na navrátenie vlastníctva pozemkov je hmotnoprávnym úkonom a lehota na uplatnenie tohto práva uvedená v zákone je lehotou hmotnoprávnou. Z uvedeného   vyplýva,   že   sťažovateľ   mal   právo   na   navrátenie   vlastníctva   k pozemkom uplatniť   najneskôr   31.   decembra   2004.   Obvodný   pozemkový   úrad   a aj   krajský   súd považovali lehotu na uplatnenie nároku na navrátenie vlastníctva k pozemkom stanovenú v § 5 ods. 1 reštitučného zákona tiež za hmotnoprávnu a z tohto dôvodu dospeli k záveru, že nárok   nebol   sťažovateľom   uplatnený   v prekluzívnej   lehote   do   31.   decembra   2004   na príslušnom obvodnom pozemkovom úrade, a preto zanikol. Podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004 na obvodnom   pozemkovom úrade,   v ktorého obvode   vlastnila   pozemok. Neuplatnením   práva   v lehote   právo   zanikne.   Z citovaného   ustanovenia   je   zrejmé,   že uplatnenie reštitučného nároku je hmotnoprávnym úkonom a bolo vecou sťažovateľa, aby toto   svoje   právo   riadne   a včas   uplatnil.   Lehota   na   uplatnenie   práva   na   navrátenie vlastníctva k pozemku je lehotou prekluzívnou (prepadnou) a jej márnym uplynutím právo (nárok)   zaniká   tak,   ako   to   je   uvedené   v citovanom   zákonnom   ustanovení.   Nedodržanie takejto   lehoty   nemožno   odpustiť,   pričom   je   povinnosťou   správneho   orgánu,   ako   aj všeobecného súdu prihliadať na preklúziu z úradnej povinnosti. Sťažovateľ svoje podanie nesprávne   adresoval   Katastrálnemu   odboru   Okresného   úradu   B.   Príslušné   krajské pozemkové a obvodné pozemkové úrady boli zriadené ustanovením § 5 ods. 1 zákona č. 518/2003 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon Slovenskej národnej rady č. 330/1991 Zb. o pozemkových   úpravách,   usporiadaní   pozemkového   vlastníctva,   pozemkových   úradoch, pozemkovom   fonde   a o pozemkových   spoločenstvách   v   znení   neskorších   predpisov   a   o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to s účinnosťou od 1. januára 2004, so sídlami a s územnou pôsobnosťou vymedzenou v prílohe č. 1. Podľa prílohy pre obce B. a Š. (v katastrálnom území ktorých sa nachádzajú pozemky dotknuté reštitučnými požiadavkami sťažovateľa) patriace do územného obvodu okresu B. je príslušný obvodný pozemkový   úrad.   Najvyšší   súd   napokon   zdôrazňuje,   že   reštitučný   zákon   (podobne   ako ktorýkoľvek iný zákon) vychádza z tradičnej zásady, že každý sa má zodpovedne starať o svoje práva.

Podľa názoru sťažovateľa uvedenými rozhodnutiami došlo k porušeniu označených základných práv podľa ústavy. Predovšetkým v ustanovení § 5 ods. 1 reštitučného zákona uvedená   lehota   uplatnenia   nároku   najneskôr   do   31.   decembra   2004   je   lehotou fakultatívnou,   keďže   podľa   tohto   ustanovenia   oprávnené   osoby   si   môžu   (teda   nemusia) uplatniť svoj nárok najneskôr do 31. decembra 2004. Okrem toho je podstatné, že Obvodný pozemkový úrad B., ktorý prevzal od sťažovateľa jeho podanie na poštové vybavenie ešte 16. decembra 2004,   zásielku zaslal po   lehote   a zmeškal   tým   lehotu.   K zaslaniu   zásielky cestou   pošty   Obvodného   pozemkového   úradu   B.   sa   sťažovateľ   rozhodol   z dôvodu reorganizácie štátnej správy, lebo 16. decembra 2004 ani sám tento správny orgán nevedel sťažovateľa poučiť, ktorému pozemkovému úradu z dvoch bývalých okresných pozemkových úradov sa má zásielka za cieľom uplatnenia reštitučného nároku doručiť.

Sťažovateľ žiada vydať nález, ktorým by ústavný súd vyslovil porušenie označených základných   práv   podľa   ústavy   v konaní   vedenom   obvodným   pozemkovým   úradom   pod sp. zn. D/2005/00572-002, krajským súdom pod sp. zn. 13 Sp 43/2007 a najvyšším súdom pod sp. zn. 6 Sžo 88/2008 s tým, aby bolo rozhodnutie obvodného pozemkového úradu z 22. februára 2005, rozsudok krajského súdu z 27. novembra 2007 a rozsudok najvyššieho súdu z 11. februára 2009 zrušené a vec vrátená na ďalšie konanie s príkazom konať vo veci. Požaduje tiež priznanie finančného zadosťučinenia vo výške 120 000 eur a náhradu trov konania   vo   výške   650   eur.   Napokon   požaduje   odloženie   vykonateľnosti   napadnutého rozhodnutia a prednostné prerokovanie veci.

II.

Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo   ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy,   ktorú Slovenská   republika   ratifikovala   a bola   vyhlásená   spôsobom   ustanoveným   zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Ústavný   súd   podľa   § 25   ods. 1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky č. 38/1993 Z.   z.   o organizácii Ústavného súdu   Slovenskej republiky,   o konaní   pred   ním a o postavení   jeho   sudcov   v znení   neskorších   predpisov   (ďalej   len   „zákon   o   ústavnom súde“)   každý   návrh   predbežne   prerokuje   na   neverejnom   zasadnutí   bez   prítomnosti navrhovateľa,   ak   tento   zákon   neustanovuje   inak.   Pri   predbežnom   prerokovaní   každého návrhu ústavný súd   skúma,   či dôvody uvedené v §   25   ods.   2   zákona o ústavnom súde nebránia   jeho   prijatiu   na   ďalšie   konanie.   Podľa   tohto   ustanovenia   návrhy   vo   veciach, na prerokovanie   ktorých   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom predpísané   náležitosti,   neprípustné   návrhy   alebo   návrhy   podané   niekým   zjavne neoprávneným,   ako   aj   návrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom prerokovaní odmietnuť uznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavne neopodstatnený.

Na   rozhodnutie   o tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu   vedenému obvodným   pozemkovým úradom   pod   sp.   zn. D/2005/00572-002   a krajským   súdom   pod sp. zn. 13 Sp 43/2007, nie je daná právomoc ústavného súdu.

Ako   to   vyplýva   z citovaného   čl.   127   ods.   1   ústavy,   právomoc   ústavného   súdu poskytovať ochranu základným právam a slobodám je daná iba subsidiárne, teda iba vtedy, ak poskytovanie tejto ochrany nie je v právomoci všeobecných súdov. V danom prípade proti rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu bol prípustný riadny opravný prostriedok, o ktorom rozhodoval krajský súd. Rovnako proti rozsudku krajského súdu bolo prípustné odvolanie (tiež ako riadny opravný prostriedok), o ktorom rozhodoval najvyšší súd. Preto právomoc   poskytnúť   ochranu   označeným   právam   sťažovateľa   vo   vzťahu   k rozhodnutiu obvodného pozemkového úradu mal krajský súd a vo vzťahu k rozsudku krajského súdu zasa najvyšší súd. Tým je zároveň vylúčená v oboch prípadoch právomoc ústavného súdu.

Odlišná   je   situácia   vo   vzťahu   k tej   časti   sťažnosti,   ktorá   smeruje   proti   konaniu vedenému   najvyšším   súdom   pod   sp.   zn.   6   Sžo   88/2008.   Podľa   názoru   ústavného   súdu sťažnosť treba v tejto časti považovať za zjavne neopodstatnenú.

O zjavnej   neopodstatnenosti   návrhu   možno   hovoriť   vtedy,   keď   namietaným postupom   orgánu   štátu   nemohlo   vôbec   dôjsť   k porušeniu   toho   základného   práva   alebo slobody, ktoré označil navrhovateľ, a to buď pre nedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným postupom orgánu štátu a základným právom alebo slobodou, porušenie ktorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnený návrh preto možno považovať ten, pri predbežnom prerokovaní ktorého ústavný súd nezistil žiadnu možnosť porušenia označeného základného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jeho prijatí na ďalšie konanie (I. ÚS 66/98, I. ÚS 110/02, I. ÚS 88/07). Podľa   konštantnej   judikatúry   ústavného   súdu   tento   nie   je   súčasťou   systému všeobecných   súdov,   ale podľa   čl.   124   ústavy   je   nezávislým   súdnym   orgánom   ochrany ústavnosti.   Pri   uplatňovaní tejto   právomoci   ústavný   súd   nie   je   oprávnený   preskúmavať a posudzovať ani právne názory všeobecného súdu, ani jeho posúdenie skutkovej otázky. Úlohou   ústavného   súdu   totiž   nie   je   zastupovať   všeobecné   súdy,   ktorým   predovšetkým prislúcha interpretácia a aplikácia zákonov. Úloha ústavného súdu sa obmedzuje na kontrolu zlučiteľnosti   účinkov   takejto   interpretácie   a aplikácie   s ústavou   alebo   kvalifikovanou medzinárodnou   zmluvou   o ľudských   právach   a základných   slobodách.   Posúdenie   veci všeobecným súdom môže sa stať predmetom kritiky zo strany ústavného súdu iba v prípade, ak   by   závery,   ktorými   sa   všeobecný   súd   vo   svojom   rozhodovaní   riadil,   boli   zjavne neodôvodnené alebo arbitrárne. O arbitrárnosti (svojvôli) pri výklade a aplikácii zákonného predpisu všeobecným súdom by bolo možné uvažovať len v prípade, ak by sa tento natoľko odchýlil od znenia príslušných ustanovení, že by zásadne poprel ich účel a význam (mutatis mutandis I. ÚS 115/02, I. ÚS 12/05, I. ÚS 382/06).

Rozhodujúce skutkové okolnosti, o ktoré sa opierajú právne závery najvyššieho súdu, neboli a nie sú sporné. Sťažovateľ nepopiera, že jeho podanie zo 16. decembra 2004 bolo doručené najprv 3. januára 2005 Správe katastra B. a potom 10. januára 2005 obvodnému pozemkovému úradu. Sťažnosť teda nebola príslušnému orgánu doručená najneskôr do 31. decembra 2004. Právne závery, ktoré z týchto skutočností najvyšší súd vyvodil, nemožno v nijakom prípade považovať ani za arbitrárne, ale ani za zjavne neodôvodnené. Aj keby malo byť pravdou, že podanie zo 16. decembra 2004 nepodával na pošte sťažovateľ, ale bolo   odoslané   v rámci   poštových   zásielok   Obvodného   pozemkového   úradu   B.   (ako   to sťažovateľ tvrdí), neznamená to, že by Obvodný pozemkový úrad B. mohol byť z právneho hľadiska zodpovedný za to, že zásielka bola doručená až 3. januára 2005. K tomu treba dodať, že nezodpovedá skutočnosti tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého práve v decembri 2004   sa   menili   kompetencie   príslušných   úradov   pre   vybavovanie   reštitučných   vecí. V skutočnosti totiž k zmene došlo o rok skôr, teda už k 1. januáru 2004 (ako na to správne poukazuje najvyšší súd).

Celkom   neakceptovateľný   je   právny   názor   sťažovateľa,   podľa   ktorého   lehota   na uplatnenie práva podľa § 5 ods. 1 reštitučného zákona je lehotou fakultatívnou. Zákonnú dikciu tohto ustanovenia, podľa ktorej právo na navrátenie vlastníctva k pozemku môže uplatniť oprávnená osoba do 31. decembra 2004, nemožno interpretovať ako fakultatívnu. Výraz „môže uplatniť“ v danom kontexte vyjadruje totiž obligatórnosť stanovenej lehoty, lebo   ho   treba   chápať   v zmysle   „treba   uplatniť“.   Výklad   zastávaný   sťažovateľom   by znamenal, že zákonná lehota by bola vlastne uvedená nadbytočne a jej márnym uplynutím by potom ani nemohlo dôjsť k zániku neuplatneného práva.

Vzhľadom   na   uvedené   skutočnosti   ústavný   súd   rozhodol   tak,   ako   to   je   uvedené vo výroku tohto uznesenia.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 19. mája 2009