znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 206/05

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   16.   decembra   2005 v senáte zloženom z predsedu Jána Mazáka a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Alexandra Bröstla prerokoval sťažnosť G. M., bytom B., zastúpeného advokátom JUDr. J. M., CSc., B.,   vo   veci   namietaného   porušenia   jeho   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a práva   na prejednanie jeho záležitosti   v primeranej lehote podľa   čl. 6 ods.   1 Dohovoru   o ochrane ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 24/94 a takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo G. M. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a právo na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 10 C 24/94   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I   p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod sp. zn. 10 C 24/94 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   Okresný   súd   Bratislava   I   j e   p o v i n n ý   G.   M. uhradiť   trovy   právneho zastúpenia 5 302 Sk (slovom päťtisíctristodva slovenských korún) na účet jeho právneho zástupcu JUDr. J. M., CSc., B., do dvoch mesiacov od doručenia tohto nálezu.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bola 27. mája 2005 doručená sťažnosť G. M., bytom B. (ďalej len „sťažovateľ“), ktorou namietal, že postupom Okresného   súdu   Bratislava   I   v konaní   vedenom   pod   sp. zn. 10   C   24/94   (pôvodne Obvodného súdu Bratislava 1 v konaní vedenom pod sp. zn. 7 C 228/91) bolo porušené jeho základné právo na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   a   právo   na   prejednanie   jeho   záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (ďalej len „dohovor“).

Ústavný súd uznesením zo 16. septembra 2005 prijal sťažnosť na ďalšie konanie.

V sťažnosti sťažovateľ okrem iného uviedol: „Na Obvodný súd Bratislava I, t. č. Okresný súd Bratislava I dňa 29. 11. 1991 podnecovateľ podal žalobu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce proti svojmu zamestnávateľovi (...). Do dnešného dňa nie je právoplatne rozhodnuté vo veci. Dňa 7. 7. 1992 č. k. 7 C 228/91-9 vyslovil Obvodný súd Bratislava I svoju miestnu nepríslušnosť, a rozhodol, že vec bude postúpená miestne príslušnému obvodnému súdu v Prahe 4. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalovaný má sídlo v Prahe 4,   Údolní   č.   73 a pretože sa miestna príslušnosť riadi v tejto veci podľa ustanovenia   §   85   ods.   2   O.   s.   p.   teda   podľa   sídla   žalovaného,   je   miestne   príslušný k prejednaniu   veci   obvodný   súd   Praha   4.   Obvodný   súd   Praha   4   vyslovil   nesúhlas s postúpením veci, a dožadoval sa rozhodnutia súdu vyššej inštancie s poukazom na to, že žalovaný nemá sídlo v jeho obvode. Mestský súd v Prahe dňa 20. septembra 1993 rozhodol o   nesúhlase   obvodného   súdu   v   Prahe   4   s postúpením   veci   č. k. 27   C   480/92   svojím uznesením č. k. 14 Nc 372/93-14 tak, že nesúhlas obvodného súdu v Prahe 4 s postúpením veci vedeného u obvodného súdu Bratislava I pod spis. zn. 7 C 228/91 je dôvodný. Mestský súd   v Prahe   svoje   uznesenie   oprel   o   tvrdenie,   že   žalobca   podal   u   obvodného   súdu Bratislava I žalobu proti (...). Z doručeniek založených v spise je zrejmé, že takto označený žalovaný existuje a má sídlo na adrese uvedenej v žalobe, lebo na tejto adrese prevzal niekoľko zásielok vypravených súdom. Dňa 12. 4. 1994 Obvodný súd Bratislava I sa obrátil na   právnu   zástupkyňu   žalobcu   (...),   aby   v právnej   veci   navrhovateľa   (...)   o neplatnosť skončenia   pracovného   pomeru   pod   novým   číslom   konania   10   C   24/94   (pôvodné   číslo konania 7 C 228/91) v lehote 8 dní oznámila, či navrhovateľ trvá na návrhu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru, ktorý poslal na súd dňa 29. 11. 1991. Právna zástupkyňa podaním zo dňa 25. 4. 1994 menovanému súdu oznámila, že jej mandant trvá na svojom návrhu o určenie neplatnosti rozviazania pracovného pomeru a žiada, aby súd vo veci ďalej konal. (...) Od uvedeného dátumu, kedy sa vec vrátila bývalému Obvodnému súdu Bratislava I v roku 1994 do dnešného dňa nebol Okresný súd Bratislava I ako právny nástupca   Obvodného   súdu   Bratislava   I   schopný   predmetnú   vec   ukončiť   právoplatným rozhodnutím.“

Sťažovateľ okrem vyslovenia porušenia jeho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie jeho záležitosti v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru vo svojej sťažnosti požadoval náhradu trov konania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona Národnej rady   Slovenskej   republiky   č.   38/1993   Z.   z.   o organizácii   Ústavného   súdu   Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len   „zákon   o ústavnom   súde“)   upustil   v   danej   veci   od   konania   verejného   ústneho pojednávania.

Z obsahu sťažnosti, z vyjadrení účastníkov konania a z obsahu spisu Okresného súdu Bratislava I sp. zn. 10 C 24/94 ústavný súd zistil, že sťažovateľ 29. novembra 1991 podal Obvodnému súdu Bratislava 1 žalobu o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy.

Dňa   13.   apríla   1992   Obvodný   súd   Bratislava   1   odoslal   žalovanému   žalobu   na vyjadrenie.

Obvodný   súd Bratislava   1 dňa   28.   mája 1992 vyzval žalovaného na predloženie listinného dôkazu.

Na   pojednávaní   7.   júla   1992   Obvodný   súd   Bratislava   1   vyslovil   vo   veci   svoju miestnu   nepríslušnosť.   Obvodný   súd   Bratislava   1   dňa   23.   októbra   1992   postúpil   spis Obvodnému súdu Praha 4 ako súdu miestne príslušnému.

Obvodný   súd   Praha   4   vyslovil   nesúhlas s postúpením   veci   a 19.   mája   1993   vec predložil Mestskému súdu v Prahe. Uznesením z 20. augusta 1993 Mestský súd v Prahe rozhodol, že nesúhlas Obvodného súdu Praha 4 s postúpením veci vedenej na Obvodnom súde Bratislava 1 pod sp. zn. 7 C 228/91 je dôvodný. Spis bol Obvodnému súdu Bratislava 1 odoslaný 9. novembra 1993.

Obvodný súd Bratislava 1 dňa 12. apríla 1994 vyzval sťažovateľa na oznámenie, či trvá na podanom návrhu. Sťažovateľ na výzvu reagoval 25. apríla 1994.

Obvodný súd Bratislava 1 dňa 11. januára 1995 vyžiadal výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného.

Dňa 16. augusta 1995 bol pripojený spis žalovaného z obchodného registra. Pojednávanie 25. septembra 1995 bolo odročené na neurčito z dôvodu nedoručenia predvolania žalovanému.

Pojednávanie 27. novembra 1995 bolo odročené na neurčito za účelom predvolania svedkov.

Okresný   súd   Bratislava   I   dňa   11.   septembra   2000   vyžiadal   výpis   z obchodného registra týkajúci sa žalovaného.

Dňa 3. októbra 2000 bol pripojený spis z obchodného registra. Okresný súd Bratislava I vyzval 10. novembra 2000 sťažovateľa na oznámenie, či trvá   na   podanom   návrhu,   a na   predloženie   listinných   dôkazov.   Sťažovateľ   reagoval   na výzvu 22. januára 2001.

Dňa 15. mája 2001 Okresný súd Bratislava I vyžiadal z Okresného súdu Praha 1 výpis z obchodného registra týkajúci sa žalovaného.

Okresný súd Bratislava I dňa 26. marca 2002 nariadil termín pojednávania na 19. jún 2002, ktorý bol neskôr zmenený na 10. júl 2002.

Pojednávanie   10.   júla   2002   bolo   odročené   na   neurčito   za   účelom   ďalšieho dokazovania.

Okresný súd Bratislava I dňa 11. februára 2003 požiadal dožiadaný Okresný súd Praha 4 o vykonanie dôkazov. Okresný súd Praha 4 vrátil 21. júna 2004 spis Okresnému súdu Bratislava I s tým, že nebolo možné zabezpečiť výsluch svedka.

Pojednávanie 13.   októbra   2004   bolo   odročené   na 10.   december   2004   za   účelom predvolania svedka. Termín pojednávania stanoveného na 10. december 2004 bol z dôvodu práceneschopnosti zákonnej sudkyne zrušený.

Ďalšie   pojednávania   vo   veci   sa   uskutočnili   13.   apríla   2005,   22.   júna   2005 a 24. októbra   2005.   Okresný   súd   Bratislava   I   dňa   24.   októbra   2005   vyhlásil   uznesenie, ktorým konanie zastavil.

II.

Podľa čl. 48 ods. 2 prvej vety ústavy „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každá osoba má právo na prejednanie jej záležitosti v primeranej lehote, čo je zásadne to isté právo, ktoré pre účastníka konania zaručuje čl. 48 ods. 2 ústavy.

Účelom základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov je podľa ustálenej judikatúry ústavného súdu odstránenie stavu právnej neistoty, v ktorej sa nachádza osoba domáhajúca sa rozhodnutia všeobecného súdu. Samotným prerokovaním veci na súde sa právna neistota osoby domáhajúcej sa rozhodnutia neodstraňuje. K stavu právnej istoty dochádza zásadne až právoplatným rozhodnutím súdu alebo iným zákonom predvídaným spôsobom, ktorý znamená nastolenie právnej istoty inak ako právoplatným rozhodnutím súdu.

Otázku   existencie   zbytočných   prieťahov   v konaní   a   porušenia   základného   práva podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   ústavný   súd   podľa   svojej   konštantnej   judikatúry (napr. II. ÚS 813/00, IV. ÚS 74/02) skúma vždy s ohľadom na konkrétne okolnosti prípadu podľa: a) právnej a faktickej zložitosti veci, pričom zohľadňuje aj povahu veci a o čo ide sťažovateľovi pri uplatňovaní základného práva na súdnu ochranu, b) správania účastníka konania a c) postupu súdu.

a) Pokiaľ ide o právnu a faktickú zložitosť veci, ústavný súd zo súdneho spisu zistil, že v konaní vedenom na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 10 C 24/94 ide o žalobu o určenie neplatnosti okamžitého skončenia pracovného pomeru a o náhradu mzdy. Žaloby tohto typu a spory týkajúce sa neplatnosti skončenia pracovného pomeru tvoria štandardnú súčasť   rozhodovacej   činnosti   všeobecných   súdov.   Z uvedených   dôvodov   ústavný   súd konštatoval,   že   vec   nemožno   posúdiť   ako   právne   zložitú   a pri   sústredenom   postupe Okresného súdu Bratislava I ju bolo možné uzavrieť bez zbytočných prieťahov v konaní.

K povahe sporu treba dodať, že ide o spor týkajúci sa existenčnej otázky, ktorý má spravidla rozhodujúci vplyv na sociálne postavenie vrátane životnej úrovne zamestnanca. Táto skutočnosť zvýrazňuje nevyhnutnosť konať v takýchto veciach s náležitým dôrazom na význam výsledku sporu nielen pre zamestnanca a jeho rodinu, ale aj zamestnávateľa a stabilitu pracovnoprávnych vzťahov.

Podpredsedníčka Okresného súdu Bratislava I vo svojom vyjadrení zo 7. novembra 2005 poukazuje na skutkovú zložitosť veci vyvolanú „vykonávaním dôkazov mimo územia Slovenskej republiky“. Ústavný súd sa s týmto stanoviskom do istej miery stotožňuje, ale zo spisu Okresného súdu Bratislava I a jednotlivých úkonov vyplýva, že uvedená okolnosť nie je jedinou ani rozhodujúcou príčinou, ktorá by ospravedlňovala doterajšie trvanie konania.

b) Správanie sťažovateľa ako účastníka konania je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom,   či   v konaní   došlo   k   zbytočným   prieťahom.   Ústavný   súd   z   obsahu   spisu a vyhodnotenia úkonov sťažovateľa dospel k záveru, že jeho postup (s výnimkou neúčasti na prvom   pojednávaní) nezapríčinil   žiadne zbytočné   prieťahy   a ani spomalenie postupu Okresného súdu Bratislava I spôsobom, ktorý by nebol v súlade s Občianskym súdnym poriadkom.

c) Tretím kritériom, podľa ktorého ústavný súd hodnotil, či došlo v uvedenom konaní k zbytočným prieťahom, bol postup Okresného súdu Bratislava I v spore.

Ústavný súd predovšetkým konštatuje, že predmetom posúdenia je občianskoprávny spor, ktorý sa síce začal 29. novembra 1991, avšak vzhľadom na skutočnosť, že zákon o ústavnom súde nadobudol účinnosť 15. februára 1993 a neobsahuje ustanovenie o spätnej pôsobnosti,   relevantné   obdobie,   v ktorom   možno   skúmať,   či   došlo   alebo   nedošlo k zbytočným   prieťahom   v zmysle   čl.   48   ods.   2   ústavy,   sa   začalo   15.   februára   1993 (I. ÚS 3/97). V tejto súvislosti ústavný súd poznamenáva, že ak aj nie je v zásade oprávnený skúmať a rozhodnúť o porušení základných práv pred 15. februárom 1993, neznamená to, že pri celkovom hodnotení, či za obdobie, ktoré od 15. februára 1993 uplynulo, došlo alebo nedošlo k porušeniu práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov v zmysle čl. 48 ods. 2 ústavy, nemôže tiež zohľadniť stav konania k uvedenému dátumu (I. ÚS 39/00).

Ústavný   súd   konštatuje,   že   konanie   Okresného   súdu   Bratislava   I   je   poznačené v podstatnej miere nečinnosťou, na ktorú ústavný súd nezistil žiaden procesne významný dôvod   (prekážku   postupu   konania podľa   §   107   a nasl.   Občianskeho   súdneho   poriadku) v týchto obdobiach:

-od 9. novembra 1993 (dátum odoslania spisu Obvodnému súdu Bratislava 1 Obvodným   súdom   Praha   4)   do   16.   augusta   1995   (pripojenie   spisu   žalovaného z obchodného   registra);   v uvedenom   období   Obvodný   súd   Bratislava   1   vyzval sťažovateľa na oznámenie, či trvá na podanej žalobe, a vyžiadal výpis z obchodného registra žalovaného,

-od 27. novembra 1995 (termín uskutočnenia pojednávania) do 11. septembra 2000 (vyžiadanie výpisu z obchodného registra),

-od   21.   júna   2001   (dátum   doručenia   vyžiadaného   výpisu   z   obchodného registra) do 26. marca 2002 (nariadenie termínu pojednávania na 19. jún 2002).

Z týchto dôvodov ústavný súd rozhodol, že postupom Okresného súdu Bratislava I vo veci sp. zn. 10 C 24/94 došlo k porušeniu základného práva sťažovateľa na prerokovanie veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl. 48   ods.   2   ústavy   a práva   na   prejednanie   jeho záležitosti   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru   a prikázal   okresnému   súdu vo veci konať.

III.

Podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ústavný   súd   môže   v odôvodnených prípadoch podľa výsledku konania uložiť niektorému účastníkovi konania, aby úplne alebo sčasti uhradil inému účastníkovi konania jeho trovy.

Ústavný súd rozhodol o úhrade trov konania sťažovateľa, ktoré mu vznikli v dôsledku právneho zastúpenia pred ústavným súdom advokátom, a priznal sťažovateľovi úhradu trov konania   5 302   Sk   za   dva   úkony   právnej   služby,   ktoré   považoval   za   účelne   vynaložené trovy konania   pred   ústavným   súdom,   spolu   s   režijným   paušálom   za   tieto   úkony (vyhláška Ministerstva spravodlivosti Slovenskej republiky č. 655/2004 Z. z. o odmenách a náhradách advokátov za poskytovanie právnych služieb).

Úhradu trov konania je Okresný súd Bratislava I povinný zaplatiť na účet právneho zástupcu   sťažovateľa   (§   31a   zákona   o ústavnom   súde   v spojení   s   §   149   Občianskeho súdneho poriadku).