znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 206/04-24

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí senátu 11. januára 2005 v senáte zloženom z predsedu Alexandra Bröstla a zo sudcov Ľudmily Gajdošíkovej a Jána Mazáka   v konaní   o   sťažnosti   M.   K.,   trvale   bytom   M.   n.   V.,   zastúpenej   advokátkou JUDr. D. S., so sídlom P., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 102/96 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo M. K. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upravené v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky postupom Okresného súdu Trnava   v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 102/96   p o r u š e n é   b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Trnava p r i k a z u j e,   aby   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn. 29 C 102/96 konal bez zbytočných prieťahov.

3.   M.   K. p r i z n á v a   finančné   zadosťučinenie   50   000   Sk   (slovom   päťdesiattisíc slovenských   korún),   ktoré   jej   je   Okresný   súd   Trnava   p o v i n n ý   zaplatiť   do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

4.   M.   K. p r i z n á v a   náhradu   trov   konania   9   342   Sk   (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún), ktoré je Okresný súd Trnava p o v i n n ý zaplatiť na účet advokátky JUDr. D. S., P., do   dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola 22. septembra 2004 doručená sťažnosť M. K., trvale bytom Lúčna 485, M. n. V. (ďalej len „sťažovateľka“), zastúpenej advokátkou JUDr. D. S., so sídlom   P., vo veci porušenia jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2   Ústavy   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústava“)   postupom   Okresného   súdu   Trnava (ďalej len „okresný súd“) v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 102/96.

Zo sťažnosti vyplýva, že sťažovateľka podala 12. júna 1996 okresnému súdu návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam proti odporcom v 1. rade A. H. a odporkyni v 2. rade O. R.. Konanie je vedené na okresnom súde pod sp. zn. 29 C 102/96.

Posledné pojednávanie vo veci sa podľa tvrdenia sťažovateľky konalo 8. júna 1999, keď súd odročil pojednávanie na neurčito za účelom znaleckého dokazovania. Znalec bol ustanovený   uznesením   okresného   súdu   z   27.   augusta   1999.   Opatrením   predsedníčky okresného súdu z 30. októbra 2000 bola vec pridelená sudkyni JUDr. G. a následne ďalším opatrením predsedníčky okresného súdu z 1. augusta 2001 sudkyni Mgr. M..

Sťažovateľka v sťažnosti ďalej uviedla, že 4. novembra 2002 okresný súd vyzval znalca, aby podal správu, v akom štádiu je vypracovanie znaleckého posudku. Znalec listom zo 7. novembra 2002 oznámil, že doteraz mu nebol zaslaný súdny spis, a preto nemohol vypracovať   znalecký   posudok.   Okresný   súd   vyzval   sťažovateľku   listom z 12. septembra 2003 na zloženie preddavku na znalecké dokazovanie, ktorý sťažovateľka uhradila. Znalec doručil   znalecký   posudok   okresnému súdu   22.   októbra   2003 a právnej zástupkyni sťažovateľky ho okresný súd doručil   23. februára 2004. Dňa 16. júna 2004 okresný súd doručil právnej zástupkyni sťažovateľky uznesenie o priznaní znalečného.

Sťažovateľka   podala   21.   júla   2004   sťažnosť   na   prieťahy   v konaní   podľa   zákona Slovenskej národnej rady č. 80/1992 Zb. o sídlach a obvodoch súdov Slovenskej republiky, o štátnej   správe   súdov,   vybavovaní   sťažností   a o voľbách   prísediacich   (zákon   o   štátnej správe   súdov)   v znení   neskorších   predpisov.   Na   sťažnosť   odpovedala   predsedníčka okresného   súdu   listom   č.   Spr   2110/04   z   18.   augusta   2004,   v ktorom   konštatovala,   že sťažnosť nepovažuje za dôvodnú.

Podľa   názoru   sťažovateľky   bolo   doterajším   postupom   okresného   súdu   v konaní vedenom   pod sp.   zn.   10 C 209/04 (správne sp.   zn. 29 C 102/96, pozn.)   porušené jej základné právo podľa čl. 48 ods. 2 ústavy, a preto navrhuje, aby ústavný súd vo veci jej sťažnosti prijal nasledovné rozhodnutie:

„Základné právo M. K., rod. H., bytom M. n. V., č. 485 na prerokovanie jej veci bez zbytočných   prieťahov   zaručené   v čl. 48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   postupom Okresného súdu Trnava v konaní vedenom pod spisovou značkou 10 C 209/94 (správne sp. zn. 29 C 102/96) porušené bolo.

M. K.... priznáva primerané finančné zadosťučinenie za nemajetkovú ujmu vo výške 100 000,- Sk, ktoré jej je OS Trnava povinný vyplatiť do 2 mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

OS Trnava je povinný uhradiť M. K.... do 15 dní od právoplatnosti tohto rozhodnutia trovy konania vo výške 8 796,- Sk.“.

Ústavný súd sťažnosť predbežne prerokoval a uznesením č. k. II. ÚS 206/04-10 z 20. októbra 2004 ju prijal na ďalšie konanie.

Právna zástupkyňa sťažovateľky a predsedníčka okresného súdu oznámili ústavnému súdu, že netrvajú na tom, aby sa vo veci konalo ústne pojednávanie.

Z vyjadrenia predsedníčky okresného súdu a zo spisu sp. zn. 29 C 102/96 vyplynulo, že   predmetom   sporu   je   návrh   na   vyporiadanie   podielového   spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam. Posledné pojednávanie sa uskutočnilo 8. januára 1999, na ktorom sa rozhodlo o vykonaní znaleckého dokazovania.   Znalec z odboru stavebníctva, oceňovania nehnuteľností, bol ustanovený 27. augusta 1999. Okresný súd bol do októbra 2002 nečinný, keď až 23. októbra 2002 zisťoval stav vo vypracovaní znaleckého posudku. Tento nebol za viac ako tri roky vypracovaný z toho dôvodu, že spisový materiál o predmetnej veci nebol znalcovi   zaslaný.   Po   zaslaní   spisového   materiálu   (až   8.   septembra   2003)   znalec 22. októbra 2003   doručil   okresnému   súdu   v priebehu   cca   jedného   mesiaca   vypracovaný znalecký   posudok.   V nadväznosti   na   rozhodnutie   o znalečnom   a   stanoviská   účastníkov konania ku znaleckému posudku bol nariadený termín pojednávania na 10. december 2004, na ktorom boli vypočutí zástupcovia účastníkov konania a pojednávanie bolo odročené na 28. január 2005 za účelom   predvolania odporkyne (v 2. rade) a doplnenia dokazovania otázkami súdnemu znalcovi a realitnej kancelárii ohľadom ceny obdobnej nehnuteľnosti.

Podpredsedníčka okresného súdu nepovažovala sťažnosť sťažovateľky za dôvodnú argumentujúc   veľkým   počtom   vecí   pridelených   konajúcej   sudkyni.   Tento   argument vo svojom   vyjadrení   uviedla   aj   predsedníčka   okresného   súdu,   ktorá   poukázala   aj   na prideľovanie označenej veci svojím opatrením postupne ďalším zákonným sudcom.

II.

Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických   osôb,   ak namietajú porušenie   svojich   základných   práv alebo slobôd, alebo ľudských   práv   a základných   slobôd   vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy, ktorú Slovenská   republika   ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom   ustanoveným zákonom,   ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Sťažovateľka sa svojou sťažnosťou domáha vyslovenia porušenia svojho základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy.Pri sťažnostiach namietajúcich porušenie základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy ústavný súd vychádza zo   svojej stabilnej judikatúry, v súlade s ktorou „odstránenie stavu právnej neistoty je podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (III. ÚS 61/98). Podľa názoru ústavného súdu možno preto za konanie (postup) súdu   odstraňujúce   právnu   neistotu   účastníka   konania   v zásade   považovať   také,   ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu práva upraveného v čl. 48 ods. 2 ústavy, ústavný súd v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (I. ÚS 70/98, II. ÚS 74/97, II. ÚS 813/00) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú: 1) právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje, 2) správanie účastníka konania a 3) postup samotného súdu. Za súčasť prvého kritéria sa považuje aj povaha prejednávanej veci.

Podľa uvedených kritérií posudzoval ústavný súd aj sťažnosť sťažovateľky.

1.   Čo   sa   týka   právnej   a faktickej   zložitosti   veci,   ústavný   súd   konštatoval,   že predmetom konania vedeného pod sp. zn. 29 C 102/96 je návrh na zrušenie a vyporiadanie podielového spoluvlastníctva k nehnuteľnostiam, čo tvorí štandardnú súčasť rozhodovacej agendy všeobecných súdov, a preto vec, ktorá je predmetom sťažnosti, nemožno považovať za právne zložitú. Doterajší priebeh konania nesignalizuje podľa názoru ústavného súdu ani faktickú   zložitosť   veci,   pričom   tento   fakt   nenamieta   vo   svojom   vyjadrení   ani podpredsedníčka   okresného   súdu.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   dospel   k záveru,   že celkovú   dĺžku   namietaného   konania   nemožno   pripísať   na   vrub   právnej   ani   faktickej zložitosti veci.

2.   V rámci   druhého   kritéria   ústavný   súd   posudzoval   správanie   sťažovateľky   ako účastníčky   konania.   Na   základe   podkladov   obsiahnutých   v súdnom   spise   ústavný   súd zhodnotil   správanie   sťažovateľky   počas   celého   doterajšieho   priebehu   konania   ako aktívne, iniciatívne   a súčinnostné,   v dôsledku   čoho   sťažovateľka   neprispela   k doterajšej neprimeranej dĺžke konania.  

3. V rámci posledného kritéria hodnotil ústavný súd doterajší postup okresného súdu v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   102/96.   Na   základe   podkladov   obsiahnutých v sťažnosti,   vyjadrení   podpredsedníčky   okresného   súdu   a zo   súdneho   spisu   ústavný   súd zistil, že   v období, keď bol spis pridelený JUDr. S., t. j. od podania návrhu do 27. júna 1997, bol postup okresného súdu plynulý.

Po pridelení veci sudkyni Mgr. P. ale okresný súd od 27. júna 1997 do 22. mája 1998, t. j. v období takmer 11 mesiacov, nevykonal žiadny úkon vo veci, čo ústavný súd aj pri zohľadnení času, ktorý sudkyňa potrebovala na štúdium spisu, hodnotil ako obdobie, v ktorom došlo k   prieťahom vo veci, ktoré v spojení s obdobím od 30. októbra 1998 do 12. mája 1999 (takmer 6,5 mesiaca), v ktorom bol okresný súd bez relevantného dôvodu úplne nečinný, posúdil ako zbytočné prieťahy v konaní.

Ako porušenie základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov hodnotil ústavný súd   obdobie od 27. augusta 1999, keď okresný súd uznesením ustanovil znalca, až do 23. októbra 2002, keď súd po uplynutí 38 mesiacov zisťoval výzvou u znalca, v akom štádiu je vypracovanie znaleckého posudku, pričom až z jeho odpovede zistil, že mu nedoručil spisový materiál potrebný pre vypracovanie znaleckého posudku. Toto obdobie nečinnosti ústavný súd hodnotil ako obdobie, v ktorom došlo k zbytočným prieťahom v konaní.

Ústavný   súd   v nadväznosti   na   zistenie   zbytočných   prieťahov   v konaní   z dôvodu nečinnosti okresného súdu rozhodol, že nečinnosťou okresného súdu v trvaní viac ako štyri a   pol   roka   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   29   C   102/96   bolo   porušené   základné   právo sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy.

III.

Ak ústavný súd pri rozhodovaní o sťažnosti fyzickej osoby alebo právnickej osoby podľa čl. 127 ods. 2 ústavy vysloví, že k porušeniu práva alebo slobody došlo právoplatným rozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom, prípadne nečinnosťou, zruší také rozhodnutie, opatrenie alebo iný zásah, prípadne prikáže tomu, kto právo alebo slobodu porušil, aby vo veci konal. Podľa čl. 127 ods. 3 ústavy môže ústavný súd zároveň na žiadosť osoby, ktorej práva boli porušené, rozhodnúť o priznaní primeraného finančného zadosťučinenia.

Pretože namietané konanie nebolo do času rozhodovania ústavného súdu o sťažnosti ešte právoplatne skončené, ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní vedenom pod sp. zn. 29 C 102/96 v ďalšom období konal bez zbytočných prieťahov.

Ústavný   súd   sa   zaoberal   aj   žiadosťou   sťažovateľky o   priznanie   primeraného finančného zadosťučinenia. Aj keď ústavný súd prikázal okresnému súdu, aby v konaní sp. zn. 29 C 102/96 konal bez zbytočných prieťahov, nepovažoval vzhľadom na okolnosti prípadu uplatnenie tejto svojej právomoci za dostatočné na to, aby sa dosiahla vo veci účinná náprava, a preto rozhodol aj o žiadosti sťažovateľky priznať jej primerané finančné zadosťučinenie.

Sťažovateľka   žiadala, aby jej bolo priznané finančné zadosťučinenie 100 000 Sk z dôvodu dlhodobo trvajúceho stavu právnej neistoty. Zároveň poukázala v sťažnosti na skutočnosť, že do právoplatného rozhodnutia súdneho sporu nemôže uskutočniť v rodinnom dome, ktorý jej predmetom sporu, nevyhnutné stavebné úpravy a takisto je nútená viazať finančné prostriedky určené na vyplatenie podielových spoluvlastníkov.

Pri   určení   výšky   primeraného   finančného   zadosťučinenia   vychádzal   ústavný   súd zo zásad   spravodlivosti,   z ktorých   vychádza   aj   Európsky   súd   pre   ľudské   práva,   ktorý spravodlivé   finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv a základných slobôd priznáva so zreteľom na konkrétne okolnosti prípadu.

Vzhľadom na dĺžku obdobia, v ktorom podľa názoru ústavného súdu došlo zo strany okresného súdu k zbytočným prieťahom v konaní, ako aj na skutočnosť, že sťažovateľka svojím   správaním   negatívne neovplyvnila doterajšiu   dĺžku   konania, ústavný   súd   dospel k záveru, že v danom prípade bude primerané okolnostiam prípadu priznať sťažovateľke finančné zadosťučinenie 50 000 Sk (slovom päťdesiattisíc slovenských korún).

Ústavný   súd   napokon   rozhodol   podľa   §   36   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   aj o náhrade   trov   konania   sťažovateľky,   ktoré   jej   vznikli   v súvislosti   s jeho   právnym zastupovaním advokátkou JUDr. D. S. v konaní pred ústavným súdom. Ústavný súd ich vyčíslil sumou 9 342 Sk (slovom deväťtisíctristoštyridsaťdva slovenských korún) spolu za dva úkony právnej pomoci podľa § 1 ods. 3, § 13 ods. 8, § 16 ods. 1 písm. a) a c), § 19 ods. 3   a   §   25   vyhlášky   Ministerstva   spravodlivosti   Slovenskej   republiky   č. 163/2002   Z.   z. o odmenách   a náhradách   advokátov   za   poskytovanie   právnych   služieb   (vypočítanou   zo základu nominálnej mesačnej mzdy zamestnanca hospodárstva Slovenskej republiky, ktorá v prvom polroku 2003 bola 13 602 Sk, t. j. 4 534 Sk za jeden úkon a 136 Sk režijný paušál, pretože išlo o úkony urobené v roku 2004).

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 11. januára 2005