znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

N Á L E Z

Ústavného súdu Slovenskej republiky

V mene Slovenskej republiky

II. ÚS 206/03-24

Ústavný   súd   Slovenskej   republiky   na   neverejnom   zasadnutí   9.   decembra   2003 v senáte   zloženom   z predsedu   Jána   Klučku,   zo   sudkyne   Ľudmily   Gajdošíkovej   a   zo sudcu Alexandra Bröstla v konaní o sťažnosti Ing. Z. R., bytom B., zastúpenej advokátom JUDr.   P.   E.,   B.,   vo   veci   porušenia   jej   základného   práva   na   prerokovanie   veci   bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   práva   na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/00 takto

r o z h o d o l :

1. Základné právo Ing. Z. R. na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods.   2 Ústavy Slovenskej republiky a jej právo na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd postupom Okresného súdu Bratislava I v konaní vedenom pod sp. zn. 15 C 65/00   p o r u š e n é b o l o.

2.   Okresnému   súdu   Bratislava   I p r i k a z u j e   vo   veci   vedenej   pod   sp.   zn. 15 C 65/00 konať bez zbytočných prieťahov.

3. Ing. Z. R.   p r i z n á v a   finančné zadosťučinenie vo výške 25 000 Sk (slovom dvadsaťpäťtisíc slovenských korún), ktoré je Okresný súd Bratislava I   p o v i n n ý   jej vyplatiť do dvoch mesiacov od právoplatnosti tohto rozhodnutia.

O d ô v o d n e n i e :

I.

Ústavnému súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ústavný súd“) bolo 25. septembra 2003   doručené   podanie   Ing.   Z.   R.   (ďalej   len   „sťažovateľka“),   bytom   B.,   zastúpenej advokátom JUDr. P. E., B., označené ako „Sťažnosť vo veci porušenia základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 prvá veta Ústavy SR a proti porušovaniu   základných   práv   a vyplývajúcich   z medzinárodnej   zmluvy   podľa   čl.   127 Ústavy Slovenskej republiky“. Z jeho obsahu vyplynulo, že sťažovateľka namieta porušenie jej základného práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   (ďalej   len   „dohovor“) postupom Okresného súdu Bratislava I (ďalej len „okresný súd“) vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 65/00 proti Ing. J. R. o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode manželov podľa § 149 ods. 3 Občianskeho zákonníka.

Sťažovateľka uviedla, že návrh podala na okresnom súde 15. mája 2000. Okresný súd   ju vyzval na zaplatenie súdneho poplatku   14.   februára 2001.   Po   uhradení   súdneho poplatku 21. februára 2001 okresný súd vykonal ďalší úkon vo veci až 24. januára 2002, keď   zaslal   návrh   na   začatie   konania   odporcovi   na   vyjadrenie.   Po   vyjadrení   odporcu (doručenom okresnému súdu 15. marca 2002) okresný súd vykonal ďalší úkon až 7. augusta 2002,   keď   vyzval   sťažovateľku   na   predloženie   príslušných   listinných   dôkazov. Sťažovateľka tieto dôkazy predložila okresnému súdu 16. septembra 2002. Nahliadnutím do spisu   26.   júna   2003   sťažovateľka   zistila,   že   okresný   súd   od   doby   zaslania   dokladov nevykonal vo veci žiadny úkon, pričom od podania sťažnosti ústavnému súdu nedostala ani odpoveď na žiadosť o odstránenie prieťahov v konaní z 27. júna 2003.

Sťažovateľka okrem toho uviedla, že 11. decembra 2002 podala okresnému súdu návrh na vydanie predbežného opatrenia týkajúceho sa prenajímania jednej z nehnuteľností patriacej do bezpodielového spoluvlastníctva manželov. Okresný súd sťažovateľku vyzval 25. februára 2003 na zaplatenie súdneho poplatku a na predloženie zmluvy o podnájme predmetnej nehnuteľnosti. Keďže sa zmluva nenachádzala u sťažovateľky, navrhla listom z 5. marca 2003 zaslaným okresnému súdu, aby ju tento vyžiadal od odporcu. Nahliadnutím do súdneho spisu 23. júna 2003 sťažovateľka zistila, že od jej podania z 5. marca 2003 okresný súd nevykonal vo veci vydania predbežného opatrenia žiadny ďalší úkon. Napriek tomu, že sťažovateľka uviedla tieto skutočnosti, netrvala na tom (čo vyplýva aj z petitu jej sťažnosti), aby ústavný súd prijal jej sťažnosť na ďalšie konanie aj v časti týkajúcej sa predbežného opatrenia.

Sťažovateľka   navrhla,   aby   ústavný   súd   po   predbežnom   prerokovaní   prijal   jej sťažnosť na ďalšie konanie a po vykonaní dokazovania vydal tento nález:

„Základné právo sťažovateľky Ing. Z. R. na prerokovanie a rozhodnutie veci bez zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   Ústavy   Slovenskej   republiky   a čl.   6   ods.   1 Dohovoru   o ochrane   ľudských   práv   a základných   slobôd   postupom   Okresného   súdu Bratislava I vo veci spis. zn. 15 C 65/00 bolo porušené.

Prikazuje sa, aby Okresný súd Bratislava I vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 65/00 konal. Sťažovateľovi sa priznáva finančné zadosťučinenie vo výške 50 000,-- Sk.“

Keďže sťažnosť sťažovateľky spĺňala všetky zákonom predpísané náležitosti podľa § 20 ods. 1 a 2 a § 49 až 53 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 38/ 1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) a ústavný súd nezistil   žiadne   dôvody   na   jej   odmietnutie   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde, ústavný súd ju uznesením zo 14. októbra 2003 prijal na ďalšie konanie.

Podľa § 29 ods. 6 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd listom zo 6. novembra 2003 obrátil na predsedu okresného súdu so žiadosťou o vyjadrenie k prijatej sťažnosti. Podpredsedníčka   okresného   súdu   JUDr.   T.   R.   K.   vo   svojom   vyjadrení   (Spr.   2169/03) doručenom ústavnému súdu 25. novembra 2003 uviedla:

„Zároveň si na začiatok nášho vyjadrenia dovoľujeme poukázať na skutočnosť, že navrhovateľka nevyužila svoje právo podať sťažnosť v zmysle ust. § 17 zák. č. 80/1992 Zb. v platnom znení. Jej sťažnosť by bola vedená na sekretariáte Okresného súdu Bratislava I a v súlade so zákonom o štátnej správe súdov by bola riadne prešetrená. Vedenie súdu by urobilo úkony potrebné k zabezpečeniu odstránenia akéhokoľvek možného vzniku prieťahu v konaní v rámci možností personálneho obsadenia súdu.

S návrhom na začatie konania sa obrátila sťažovateľka (navrhovateľka) na Okresný súd Bratislava I dňa 16. 5. 2000. Konajúca sudkyňa úpravou zo dňa 7. 2. 2001 vyzvala právneho   zástupcu   navrhovateľky   na   zaplatenie   súdneho   poplatku   v súlade   so   zák. č. 71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch   v platnom   znení   a až   dňa   7.   1.   2002   dala   pokyn kancelárii na doručenie návrhu odporcovi na vyjadrenie sa k nemu v súlade s Občianskym súdnym poriadkom. Dňa 15. 3. 2002 bolo doručené vyjadrenie odporcu k návrhu na začatie konania. Úpravou zo dňa 17. 7. 2002 požiadala sudkyňa právneho zástupcu navrhovateľky o doloženie listinných dokladov k návrhu. Dňa 11. 12. 2002 podala navrhovateľka návrh na vydanie predbežného opatrenia podľa ust. § 102 ods. 1 O. s. p. bez zaplatenia súdneho poplatku.   Dňa   17.   12.   2002   bol   právny   zástupca   navrhovateľky   vyzvaný   na   zaplatenie súdneho poplatku v súlade so zák. č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch v platnom znení (výzva expedovaná z kancelárie okresného súdu 20. februára 2003 – pozn. ústavného súdu) a zároveň bol vyzvaný na doloženie potrebných listinných dokladov. Požadované doklady neboli   súdu   doručené   s odôvodnením,   že   navrhovateľka   ich   nemá   k dispozícii.   Súdny poplatok   bol   uhradený   dňa   5.   3.   2003.   Dňa   8.   9.   2003,   1.   10.   2003   vyzvala konajúca sudkyňa odporcu na zaslanie požadovaného listinného dôkazu. Uznesením č. k. 15 C   65/00-55   zo   dňa   15.   10.   2003   súd   návrh   na   nariadenie   predbežného   opatrenia zamietol.

Ako to vyplýva z priebehu konania vedeného na Okresnom súde Bratislava I pod sp. zn. 15 C 65/00 došlo k objektívnym prieťahom v konaní a to od 16. 5. 2000 do 7. 2. 2001, od 7. 2. 2001 do 7. 1. 2002 a v období od 17. 12. 2002 do 15. 10. 2003. Subjektívne zavinenie sudkyne zistené nebolo.

S poukazom   na   uvedené   si   dovoľujeme   navrhnúť   váženému   Ústavnému   súdu Slovenskej republiky, aby v prípade, že sťažnosti sťažovateľke vyhovie, v časti týkajúcej sa priznania primeraného finančného zadosťučinenia aby bola vzatá na vedomie skutočnosť, že zákonná sudkyňa vybavuje v oddelení 15 C (cca 600 vecí) vysoký počet pridelených vecí. Pri   takomto   pracovnom   zaťažení   náročnými   právnymi   vecami   bol   objektívny   dôvod,   že sudkyňa sa nemohla pravidelne venovať podaniu, ktoré najviac nemalo riadne náležitosti (nebol   uhradený   súdny   poplatok   v súlade   so   zák.   č.   71/1992   Zb.   o súdnych   poplatkoch v platnom   znení,   nemalo   doložené   potrebné   listinné   dôkazy   o ktoré   svoj   návrh navrhovateľka opierala). Z uvedeného dôvodu žiadam sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa primeraného finančného zadosťučinenia zamietnuť, pretože aj navrhovateľka zastúpená právnym   zástupcom   nekvalifikovanými   podaniami   prispela   k predĺženiu   predmetného konania.“

Podpredsedníčka okresného súdu zároveň oznámila, že netrvá na ústnom prejednaní podanej ústavnej sťažnosti.

Právny zástupca sťažovateľky sa vo svojom oznámení doručenom ústavnému súdu 19. novembra 2003 vyjadril, že netrvá na ústnom prejednaní prijatej sťažnosti.

II.

Sťažovateľka   sa   svojou   sťažnosťou   domáhala   vyslovenia   porušenia   svojho   práva upraveného v čl. 48 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“), podľa ktorého „Každý má právo, aby sa jeho vec verejne prerokovala bez zbytočných prieťahov...“, ako aj práva upraveného v čl. 6 ods. 1 dohovoru, podľa ktorého „Každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola... v primeranej lehote prejednaná...“, v konaní okresného súdu vedenom pod sp. zn. 15 C 65/00 o vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov.

Ústavný   súd   pri   rozhodovaní   o sťažnostiach   namietajúcich   porušenie   základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zohľadňuje svoju ustálenú   judikatúru,   v súlade   s ktorou   „odstránenie   stavu   právnej   neistoty   je   podstatou, účelom a cieľom práva na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov“ (II. ÚS 61/98), pričom   „tento   účel   možno   dosiahnuť   zásadne   právoplatným   súdnym   rozhodnutím. Nepostačuje, že štátny orgán vo veci koná“ (II. ÚS 26/95). K vytvoreniu stavu právnej istoty preto dochádza až „právoplatným rozhodnutím súdu alebo iného štátneho orgánu“ (I. ÚS 10/98). Podľa názoru ústavného súdu je konaním odstraňujúcim stav právnej neistoty účastníka konania len také konanie, ktoré smeruje k právoplatnému rozhodnutiu vo veci.

Pri posudzovaní otázky, či v súdnom konaní došlo k zbytočným prieťahom v konaní, a tým aj k porušeniu základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, v súlade so svojou doterajšou judikatúrou (II. ÚS 74/97, I. ÚS 70/98) zohľadňuje tri základné kritériá, ktorými sú právna a faktická zložitosť veci, o ktorej súd rozhoduje (1), správanie účastníka súdneho konania (2) a postup samotného súdu (3). Za súčasť prvého kritéria ústavný súd považuje aj povahu prejednávanej veci.

Preskúmaním doterajšieho konania okresného súdu ústavný súd z vyžiadaného spisu 15 C 65/00 doručeného 1. decembra 2003 zistil nasledovné skutočnosti:

1.   Pokiaľ   ide   o právnu   a faktickú   zložitosť   veci,   ústavný   súd   konštatoval,   že predmetom   konania   pred   okresným   súdom   je   návrh   na   vyporiadanie   bezpodielového spoluvlastníctva manželov po rozvode, ktorý tvorí súčasť štandardnej rozhodovacej činnosti všeobecných   súdov.   Namietané   konanie   nemožno   hodnotiť   ako   právne   zložité,   hoci nemožno   vylúčiť   jeho   faktickú   zložitosť   a časovú   náročnosť   dokazovania,   keďže v zásadných   veciach   k dohode   o vyporiadaní   bezpodielového   spoluvlastníctva   nedošlo. Napriek tomu by však pri sústredenom postupe okresného súdu nemalo dochádzať k takým prieťahom, ktoré by mali znaky zbytočných prieťahov v konaní.

2. Správanie účastníka je druhým kritériom pri rozhodovaní o tom, či v konaní pred súdom   došlo   k zbytočným   prieťahom,   a tým   aj   k porušeniu   jeho   základného   práva   na prerokovanie   veci   bez   zbytočných   prieťahov   podľa   čl.   48   ods.   2   ústavy   a práva   na prejednanie   veci   v primeranej   lehote   podľa   čl.   6   ods.   1   dohovoru.   Na   základe   analýzy súdneho spisu sp. zn. 15 C 65/00 ústavný súd vyhodnotil správanie sťažovateľky počas celého priebehu namietaného konania ako aktívne a súčinnostné (raz požiadala o predĺženie lehoty na predloženie listinných dôkazov) a konštatoval, že sťažovateľka zásadne neprispela k doterajšej dĺžke konania pred okresným súdom.

3. Tretím hodnotiacim kritériom, uplatnením ktorého ústavný súd zisťoval, či došlo k porušeniu základného práva sťažovateľky na prerokovanie veci bez zbytočných prieťahov podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva na prejednanie veci v primeranej lehote podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, bol postup samotného okresného súdu.

Namietané konanie začalo na návrh sťažovateľky na vyporiadanie bezpodielového spoluvlastníctva manželov, ktorý bol doručený okresnému súdu 16. mája 2000. Okresný súd vykonal   prvý   úkon   vo   veci   7.   februára   2001   (takmer   po   9   mesiacoch),   keď   vyzval navrhovateľku   na   zaplatenie   súdnych   poplatkov.   Ústavný   súd   zistil   ďalšiu   nečinnosť v konaní okresného súdu v období od 7. februára 2001 do 7. februára 2002 (jeden rok), keď okresný súd vyzval odporcu, aby sa vyjadril k návrhu na začatie konania. Od tohto obdobia sa úkony súdu obmedzili na vyžiadanie listinných dôkazov (7. augusta 2002 a 20. februára 2003 od sťažovateľky a 17. septembra 2003 a 2. októbra 2003 od odporcu) a na výzvu na zaplatenie   súdneho   poplatku   za   návrh   na   vydanie   predbežného   opatrenia   (20.   februára 2003). O návrhu na vydanie predbežného opatrenia v rámci tohto konania rozhodol súd po 10 mesiacoch od podania návrhu. Z predloženého spisu tiež vyplýva, že okresný súd až po viac   ako   dvoch   rokoch   začal   so   zabezpečovaním   a overovaním   dôkazov   o niektorých nehnuteľnostiach, ktoré sú predmetom sporu.

Prieťahy v konaní uznala vo vyjadrení k sťažnosti po jej prijatí na ústavnom súde aj podpredsedníčka   okresného   súdu   v obdobiach   od   16.   mája   2000   do   7.   januára   2002 a v období od 17. decembra 2002 do 15. októbra 2003.

Ústavný súd konštatoval, že vo veci samej zatiaľ ani po viac ako tri a pol roku nebolo nariadené žiadne pojednávanie a že okresný súd v tomto období ani nevykonal také úkony, ktoré by v okolnostiach prípadu smerovali k príprave meritórneho rozhodovania vo veci samej, a tým k odstráneniu právnej neistoty sťažovateľky.

Ústavný   súd   vo   svojich   rozhodnutiach   už   viackrát   vyslovil   názor,   že   nadmerné množstvo vecí, v ktorých štát musí zabezpečiť súdne konanie, nezbavuje štát zodpovednosti za   zbytočné   prieťahy   v súdnom   konaní   (II.   ÚS   40/97,   III.   ÚS   17/02).   Námietka pretrvávajúceho vysokého nápadu na občianskoprávnom úseku a v tej súvislosti veľkého počtu   nevybavených   vecí   nemá povahu okolnosti,   ktorá   by vylučovala   alebo znižovala zodpovednosť súdu za rozhodovanie s prieťahmi vo veci občana, ktorý sa naň obrátil.

Ústavný súd pri svojom rozhodovaní vzal na vedomie všetky uvedené skutočnosti a vychádzajúc z nich rozhodol, že postupom okresného súdu vo veci vedenej pod sp. zn. 15 C 65/00 došlo k zbytočným prieťahom v konaní v celkovej dĺžke 31 mesiacov, a teda k porušeniu základného práva sťažovateľky podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a jej práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru.

III.

1. Ústavný súd v súlade so svojím rozhodnutím o porušení základného práva podľa čl. 48 ods. 2 ústavy a práva podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru v zmysle § 56 ods. 3 zákona o ústavnom   súde   prikázal   okresnému   súdu,   aby   vo   veci   sp.   zn.   15   C   65/00   konal   bez zbytočných prieťahov.

2. V súlade s čl. 127 ods. 3 ústavy a § 56 ods. 4 zákona o ústavnom súde sa ústavný súd zaoberal žiadosťou sťažovateľky o priznanie primeraného finančného zadosťučinenia ako náhrady nemajetkovej ujmy za porušenie základného práva.

Sťažovateľka požadovala primerané finančné zadosťučinenie vo výške 50 000 Sk z dôvodu   „viac   ako   trojročného   trvania   súdneho   konania   v dôsledku   pretrvávajúcich neodôvodnených prieťahov v predmetnej veci“.

Pri určení výšky primeraného finančného zadosťučinenia ústavný súd vychádzal zo zásad spravodlivosti, z ktorých vychádza Európsky súd pre ľudské práva, ktorý spravodlivé finančné   zadosťučinenie   podľa   čl.   41   dohovoru   priznáva   so   zreteľom   na   konkrétne okolnosti   prípadu.   Súčasne   sa   pritom   riadi   úvahou,   že   cieľom   primeraného   finančného zadosťučinenia je zmiernenie nemajetkovej ujmy, nie prípadná náhrada škody.

Podľa názoru ústavného súdu porušenie základného práva sťažovateľky nemožno účinne odstrániť len vyslovením porušenia základného práva a prikázaním okresnému súdu, aby vo veci konal. Ústavný súd považoval za potrebné rozhodnúť aj o náhrade nemajetkovej ujmy, ktorá sťažovateľke v dôsledku tejto skutočnosti vznikla, a to priznaním primeraného finančného zadosťučinenia. Vzhľadom na celkovú dobu konania okresného súdu, ktorá sa predĺžila   zbytočnými   prieťahmi   vo   veci,   zohľadňujúc   tiež   celkové   okolnosti   prípadu ústavný súd rozhodol priznať sťažovateľke sumu 25 000 Sk, ktorú považuje za primerané zadosťučinenie.

P o u č e n i e :   Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 9. decembra 2003