znak

SLOVENSKÁ REPUBLIKA

U Z N E S E N I E

Ústavného súdu Slovenskej republiky

II. ÚS 205/2015-25

Ústavný súd Slovenskej republiky na neverejnom zasadnutí 1. apríla 2015 v senátezloženom z predsedu Sergeja Kohuta, zo sudkyne Ľudmily Gajdošíkovej a sudcu LajosaMészárosa (sudca spravodajca) predbežne prerokoval sťažnosť ⬛⬛⬛⬛, ⬛⬛⬛⬛, zastúpeného advokátom ⬛⬛⬛⬛, Advokátskakancelária, ⬛⬛⬛⬛, vo veci namietaného porušenia základného práva nasúdnu a inú právnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky a práva naspravodlivé   súdne   konanie   podľa   čl.   6   ods.   1   Dohovoru   o ochrane   ľudských   práva základných slobôd postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v konaní vedenompod sp. zn. 3 Sžf 52/2012 a jeho rozsudkom z 11. septembra 2012 a takto

r o z h o d o l :

Sťažnosť ⬛⬛⬛⬛   o d m i e t a   ako zjavne neopodstatnenú.

O d ô v o d n e n i e :

I.

1.   Ústavnému   súdu   Slovenskej   republiky   (ďalej   len   „ústavný   súd“)   bola20. novembra 2012 doručená sťažnosť ⬛⬛⬛⬛ (ďalej len „sťažovateľ“) vo vecinamietaného porušenia základného práva na súdnu a inú právnu ochranu garantovanéhočl. 46 ods. 1 a 2 Ústavy Slovenskej republiky (ďalej len „ústava“) a práva na spravodlivésúdne konanie garantovaného čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základnýchslobôd (ďalej len „dohovor“) postupom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej len„najvyšší   súd“)   v konaní   vedenom   pod   sp.   zn.   3   Sžf   52/2012   a jeho   rozsudkomz 11. septembra 2012 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“).

2.   Zo   sťažnosti   a   z jej   príloh   vyplýva,   že najvyšší   súd   napadnutým   rozsudkompotvrdil rozsudok Krajského súdu v Prešove (ďalej len „krajský súd“) sp. zn. 3 S 9/2011z 21.   februára   2012,   ktorým   bola   zamietnutá   žaloba   sťažovateľa,   ktorou   sa   domáhalpreskúmania zákonnosti rozhodnutia Colného riaditeľstva Slovenskej republiky (ďalej len„colné riaditeľstvo“) sp. zn. 26308/2009 z 13. januára 2011, ako aj rozhodnutia Colnéhoúradu Prešov (ďalej len „colný úrad“) sp. zn. 15158/2009-6292 z 20. marca 2009. Colnýúrad rozhodnutím sp. zn. 15158/2009-6292 z 20. marca 2009 rozhodol o prepadnutí tovaru(spotrebiteľského   balenia   liehu)   v prospech   štátu,   zabezpečeného   rozhodnutím   colnéhoúradu sp. zn. 49552/2007-6292 z 9. augusta 2007 sťažovateľovi ako vlastníkovi tovaru,pretože   v   správnom   konaní   neboli   odstránené   pochybnosti,   ktoré   viedli   k zabezpečeniutovaru, vzhľadom na skutočnosť, že vlastníkom (sťažovateľom) nebol riadne preukázanýpôvod   a spôsob   nadobudnutia   predmetného   tovaru   (spotrebiteľského   balenia   liehuv celkovom   počte   636   kusov).   Colné   riaditeľstvo   rozhodnutím   sp.   zn.   26308/2009z 13. januára   2011   potvrdilo   rozhodnutie   colného   úradu   sp.   zn.   15158/2009-6292z 20. marca 2009.

3. Sťažovateľ v konaní pred všeobecnými súdmi, ako aj v priebehu daňového konaniapoukazoval   na   nezákonnosť   postupu   pri   zabezpečovaní   liehu,   pretože   v   rozhodnutí   ozabezpečení sp. zn. 49552/2007-6292 z 9. augusta 2007 colný úrad uviedol ako dôvodzabezpečenia neurčitú formuláciu, že „spotrebiteľské balenia liehu súvisia s porušením daňových   predpisov“, pričom   konštatoval,   že   podľa   predloženej   faktúry   č.   35/06/07z 18. júna   2007   bol   tovar   nadobudnutý   od   právnickej   osoby   TATRA-el,   s.   r.   o,Ružomberok.   Sťažovateľ   uvádza,   že   zo   strany   správcu   dane   neboli   pri   vykonávanízabezpečenia oznámené konkrétne dôvody zabezpečenia tovaru colným úradom, pričomzákonný postup predpokladá uviesť dôvody zabezpečenia [sťažovateľ poukázal na § 14a ods.2 zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenáchv sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č.511/1992   Zb.)],   uvedenie   pochybností   o tovare,   a výzva   určená   daňovému   subjektu   naodstránenie konkrétnych pochybností, ktoré deklaroval správca dane (§ 29 ods. 8 zákona č.511/1992   Zb.).   Sťažovateľ   namieta,   že   nielenže   neboli   oznámené   konkrétne   dôvodyzabezpečenia   (za   konkrétny   dôvod   zabezpečenia   nemožno   podľa   mienky   sťažovateľapovažovať vadný odkaz na podozrenie z porušovania daňových predpisov), ale neboli jasnea zrozumiteľne formulované ani pochybnosti, ktoré má sťažovateľ odstraňovať. V danejprávnej veci však nejde podľa úsudku sťažovateľa o akékoľvek dôvody a pochybnosti, ale odôvody a pochybnosti, ktoré mal colný úrad o nadobudnutí liehu podľa v tom čase platnéhoa účinného zákona č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákonač. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v zneníneskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 105/2004 Z. z.). Sťažovateľ na tomto miestedoplnil, že správne konanie nebolo začaté na základe jeho návrhu, ale bolo začaté z úradnejpovinnosti podľa § 2 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb.

4. Podľa sťažovateľa v prípade začatia konania z vlastného podnetu správcu danetento začne konanie, vymedzí jeho predmet s cieľom overiť podklady potrebné pre správne aúplné zistenie (spotrebnej) dane. V rozhodnutí o zabezpečení teda musí podľa presvedčeniasťažovateľa   správca   dane   oznámiť   svoje   konkrétne   dôvody   zabezpečenia   a konkrétnepochybnosti o nadobudnutí liehu v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z. a vyzvať daňovýsubjekt na odstránenie týchto konkrétne vyjadrených pochybností (§ 29 ods. 8 zákona č.511/1992 Zb.), inak tovar prepadne v prospech štátu. V prípade konania začatého ex offo jepodľa   sťažovateľa procesná   iniciatíva   v   rukách   správcu   dane, pričom   musí   dbať,   abyskutočnosti   rozhodujúce   pre   správne   určenie   daňovej   povinnosti   boli   zistené   čonajúplnejšie. Ide tu o rovinu „nachádzania“, keď podľa názoru sťažovateľa správca danezisťuje, či daňová povinnosť vôbec vznikla a ak vznikla, zisťuje a overuje podklady presprávne   určenie   dane.   V   uvedenom   kontexte   podľa   mienky   sťažovateľa   ako nesprávnyvyznieva záver, v ktorom krajský súd osobitne poukázal na § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992Zb., podľa ktorého dôkazné bremeno spočíva na daňovom subjekte, a ktorý v celom konaníokrem spochybňovania postupu colného úradu a dôvodov zabezpečenia spotrebiteľskýchbalení liehu, ako aj žiadosti, aby preveril prevod liehu od začiatku podľa kúpnej zmluvy,nemal   žiadne   návrhy   na   vykonanie   dôkazov,   a   teda dôkazné   bremeno   neuniesol.S uvedeným záverom sa stotožnil aj najvyšší súd, ktorý uviedol, že dôkazná povinnosť nie jena   správcovi   dane   ani   na   žalovanom,   ale   na   žalobcovi   (sťažovateľovi).   Dokazovaniezo strany colného úradu podľa názoru všeobecných súdov slúži až na následnú verifikáciuskutočností   a   dokladov   predkladaných   daňovým   subjektom.   Tento   záver   považujesťažovateľ za nesprávny, pretože dôkazné bremeno v danej právnej veci, teda pri konanízačatom ex offo, nie je na daňovom subjekte, a rovnako za neprijateľný považuje záver,podľa   ktorého   správca   dane   iba   následne   verifikuje   dôkazy   predkladané   daňovýmsubjektom.

5. Nadväzujúc na uvedené, sťažovateľ dopĺňa, že povinnosť uniesť dôkazné bremenoo vlastných tvrdeniach daňového subjektu platí v tých etapách daňového konania, keďskutkovým základom je tvrdenie daňového subjektu o jeho daňovej povinnosti, ťažiskovo vovyrubovacom konaní (§ 38 zákona č. 511/1992 Zb.), keď je predkladané daňové priznanie,v ktorom daňový subjekt tvrdí skutočnosti relevantné pre určenie dane a je povinný podľa §29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. toto tvrdenie v prípade pochybností preukázať. V konanízačatom z úradnej povinnosti však uvedené podľa sťažovateľa neplatí. V tomto konaní jeprocesná iniciatíva na správcovi dane, ktorý vedie daňové konanie, vyhľadáva dôkazy,vykonáva dokazovanie v súlade so základným cieľom správy dane správne zistiť a určiť daň(v rovine nachádzania) a zabezpečiť ich úhradu (v rovine platobnej). Viazaný je pritompodľa sťažovateľa povinnosťou podľa § 29 ods. 2 zákona č. 511/1992 Zb., t. j. dbať, abyskutočnosti rozhodné pre správne určenie dane boli zistené čo najúplnejšie, čo v konečnomdôsledku znamená povinnosť a zodpovednosť správcu dane nielen za spravodlivé konanie,ale aj za jeho spravodlivý výsledok. Daňový subjekt v konaní ex offo podľa sťažovateľanepreukazuje to, čo tvrdí správca dane. V tomto kontexte sa sťažovateľ nestotožňuje sozávermi   všeobecných   súdov,   podľa   ktorého tým,   že   žalobca   predložil   „iba“   faktúruvystavenú spoločnosťou TATRA-el, s. r. o., neuniesol dôkazné bremeno.

6.   Podľa   sťažovateľa   v   daňovom   konaní   v   procese   dokazovania   nebol   dodržanýzákonný postup podľa § 2 ods. 1 v spojení s § 29 zákona č. 511/1992 Zb. a bolo porušenésťažovateľovo právo na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 v spojení s čl. 48 ods. 2ústavy a čl. 6 dohovoru.

7.   Ďalej   sťažovateľ   poukázal,   že správca   dane   vykonal   dokazovanie   faktúrouč. 35/06/07   z   18.   júna   2007,   zápisnicou   o   podanom   vysvetlení   č.   k.   49421/2007-6292z 9. augusta 2007, odpoveďou Colného úradu Žilina na dožiadanie č. k. 24648/2009-6038z 11. júna 2009, zápisnicou o ústnom pojednávaní s ⬛⬛⬛⬛ č. k. 37924/2007-6038 z 10. augusta 2007, zápisnicou o ústnom pojednávaní s ⬛⬛⬛⬛ č. k.37925/2007-6038 z 10. augusta 2007. Sťažovateľ k jednotlivým dôkazným prostriedkomuviedol viacero námietok, pričom za najpodstatnejšiu možno označiť tú, podľa ktorej tým,že   výsluch ⬛⬛⬛⬛,   ako   aj ⬛⬛⬛⬛ sa   uskutočnil   bez   prítomnostisťažovateľa, bol sťažovateľ ako daňový subjekt ukrátený na svojom práve klásť svedkomotázky pri ústnom pojednávaní garantovanom § 15 ods. 5 písm. e) zákona č. 511/1992 Zb.a boli porušené základné práva garantované čl. 46 a čl. 48 ústavy a právo podľa čl. 6dohovoru. Podľa sťažovateľa proces obstarávania a vykonávania dôkazov správcom danevykazoval nedostatky, ktoré mali za následok, že skutkový stav nebol zistený spoľahlivo,čo malo   vplyv   na   zákonnosť   rozhodnutia.   Krajský   súd,   ako   aj   najvyšší   súd   sa   podľasťažovateľa   s   námietkami nedostatočne   zisteného   skutkového   stavu nestotožnilia sťažovateľovi v konaní pred súdmi neposkytli ochranu pred nezákonným rozhodnutímsprávneho   orgánu.   Colný   úrad   vykonával   a   viedol   dokazovanie   podľa   sťažovateľa   týmspôsobom, že jeho zistenia v konečnom dôsledku neviedli k zisteniu, že daňový subjektnepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z., alezistil   skutočnosti zakladajúce   podozrenie   z   iných porušení   daňových   predpisov,zakladajúcich vznik daňovej povinnosti podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 595/2003 Z. z.) a zákona č. 222/2004Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“),čiže ide o chybu dokazovania spočívajúcu v „neznalosti spornej otázky“. S touto námietkousa podľa názoru sťažovateľa všeobecné súdy nijako nevysporiadali.

8. Pokračujúc vo svojej sťažnosti, sťažovateľ uviedol, že v daňovom konaní nebolopreukázané, že spotrebiteľské balenia liehu boli neoznačené, a teda ich predaj na daňovomúzemí   bol   zakázaný.   Naopak,   v   celom   konaní   nebolo   spochybnené,   že   spotrebiteľskébalenia   liehu   boli   označené   „pravými“   kontrolnými   známkami,   tieto   obsahovaliidentifikačné znaky požadované právnymi predpismi. Rovnako nebolo podľa sťažovateľazistené, že spotrebiteľské balenia liehu boli označené pretrhnutou kontrolnou známkou,resp.   nenachádzala   sa   na   nich   kontrolná   známka.   Z   tohto   hľadiska   boli   prepadnutéspotrebiteľské   balenia   liehu   právne   i   fakticky   perfektné   a   spôsobilé   na   ich   predaj   nadaňovom území. Sťažovateľ konštatuje, že spotrebná daň už bola odvedená pri ich uvedenído daňového voľného obehu (ide o jednorazovú spotrebnú daň), tovar pri ďalšom predaji nieje   spotrebnou   daňou   zaťažený. Zákon   č.   105/2004   Z.   z.   podľa   názoru   sťažovateľanepredpisuje, aké doklady má daňový subjekt predkladať, a ktoré by preukazovali spôsobnadobudnutia tovaru. Sťažovateľ predložil v daňovom konaní faktúru, ktorá obsahovalapodľa jeho presvedčenia všetky náležitosti daňového dokladu podľa § 71 zákona o DPH.Teda   výzve   colného   úradu   na   preukázanie   skutočností   vyhovel.   Podľa   sťažovateľarozsiahlym   dokazovaním   však   colný   úrad   nepreukázal   skutočnosť,   že   sťažovateľnepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehu v súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z., čoby   v   konečnom   dôsledku   z   hľadiska   účelu   správy   daní   znamenalo   daňový   únik   naspotrebnej daní z liehu, ale preukázal podozrenie z porušenia daňových predpisov na úsekudaní   z   príjmov   a   dane   z   pridanej   hodnoty, na   čo   sťažovateľ   neúspešne   poukazovalv priebehu   konania.   Na   základe   vykonaného   dokazovania   dospel   správca   danek nesprávnym skutkovým záverom, ktoré vedú k záverom, že spoločnosť TATRA-el, s. r. o.,je podozrivá z porušení daňových predpisov pri dani z príjmov a dani z pridanej hodnoty,ale nijako nevedú k záverom, že sťažovateľ nepreukázal pôvod a spôsob nadobudnutia liehuv súlade so zákonom č. 105/2004 Z. z. Spôsob, akým bolo vykonané dokazovanie colnýmiorgánmi a závery z neho, ktoré vyústili do rozhodnutia o prepadnutí tovaru, svedčí podľasťažovateľa   o   tom,   že   colný   úrad   neposkytol   právnu   ochranu   tomu,   kto   nadobudolspotrebiteľské balenie liehu, ktoré bolo riadne označené zákonom určenými kontrolnýmiznámkami, kto riadne za tovar zaplatil a túto obchodnú operáciu mal aj riadne zaúčtovanúvo svojej evidencii, a odviedol štátu DPH a daň z príjmu.

9. Sťažovateľ tvrdí, že právne závery najvyššieho súdu vo všetkých bodoch v spojenís rozsudkom krajského súdu sú neodôvodnené a z ústavného hľadiska neospravedlniteľnéa neudržateľné a majú za následok porušenie základných práv a slobôd. Sťažovateľovi bolouložené prepadnutie tovaru ako opatrenie na zamedzenie daňových únikov na spotrebnejdani z   liehu   z   dôvodu,   že   sťažovateľ   nepreukázal   pôvod   a   spôsob   nadobudnutia   liehu,pričom   správca   dane   spoľahlivo   a   procesne   perfektným   spôsobom   nevyvrátil   tvrdeniasťažovateľa o nadobudnutí liehu. Rozhodnutím colných orgánov bolo podľa sťažovateľazasiahnuté do jeho základného práva na spravodlivý proces garantovaného čl. 46 a čl. 48ústavy a práva podľa čl. 6 dohovoru z už dôvodov uvedených a tiež bolo porušené jehozákladné právo garantované v čl. 20 ústavy. Sťažovateľ tvrdí, že najvyšší súd ani krajský súdmu neposkytli ústavou garantovanú právnu ochranu v požadovanej kvalite.

10. Sťažovateľ navrhol, aby ústavný súd nálezom takto rozhodol:„Právo sťažovateľa vo veci porušenia jeho práva na domáhanie sa svojho práva podľa   čl.   46   Ústavy   Slovenskej   republiky   a   čl.   6   Dohovoru   o   ochrane   ľudských   práv a základných slobôd Najvyšším súdom vo veci, sp. zn. 3 Sžf /52/2012 porušené bolo. Ústavný súd Slovenskej republiky zrušuje rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 3 Sžf/52/2012 zo dňa 11. septembra 2012.

Najvyšší   súd   Slovenskej   republiky   je   povinný   uhradiť   trovy   právneho   zastúpenia advokátovi ⬛⬛⬛⬛ vo výške 254,32 € (1 úkon 127,16 € x 2 právne úkony podľa § 11 ods. 2 vyhl. č. 655/2004 Z. z.) a 15,26 € režijný paušál (2 x 7,63 €) spolu 269,58 + 53,92 DPH spolu 323,50 EUR do 15 dní od právoplatnosti tohto nálezu.“

II.

11. Najvyšší súd napadnutým rozsudkom potvrdil rozsudok krajského súdu sp. zn.3 S 9/2011 z 21. februára 2012.

12.   Napadnutý   rozsudok   najvyšší   súd   odôvodnil   týmito   závermi:   «Z   obsahu predloženého súdneho a administratívneho spisu najvyšší súd zistil skutkový stav tak, ako je podrobne uvedený v rozsudku krajského súdu a z ktorého vyplýva nasledovné: Colný úrad Prešov   ako   prvostupňový   správny   orgán   vydal   dňa   20.   marca   2009   rozhodnutie č. 15158/2009-6292 o prepadnutí tovaru v prospech štátu - spotrebiteľského balenia liehu: a to 1/ BOROVIČKA, objem v litroch 1,0, 40% alkoholu, počet kusov SBL 302, 2/ RUN, objem v litroch 1,0, 40% alkoholu, počet kusov SBL 166, 3/ BRATISLAVSKÁ VODKA JEMNÁ,   objem   v   litroch   1,0,   objem   alkoholu   40%,   počet   kusov   SBL   168,   ktoré   boli zabezpečené rozhodnutím Colného úradu Prešov zn. 49552/2007-6292 zo dňa 09.08.2007 (nadobudlo   právoplatnosť   dňa   14.09.2007),   fyzickej   osobe   -   podnikateľovi

, trvalý pobyt ⬛⬛⬛⬛, ako vlastníkovi predmetného tovaru, pretože v konaní neboli odstránené pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru vzhľadom   na   skutočnosť,   že   vlastníkom   nebol   riadne   preukázaný   pôvod   a   spôsob nadobudnutia tovaru.

Na základe podaného odvolania žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 26308/2009 zo dňa 13. januára 2011 rozhodnutie Colného úradu Prešov podľa § 48 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave finančných orgánov v znení neskorších predpisov... potvrdil.

Colné orgány zistili tieto skutočnosti: Dňa 08.08.2007 Colný úrad Prešov, SCÚ Poprad vykonal daňový dozor u žalobcu v mieste jeho podnikania a kontrolou skladových priestorov,   garáží   pri   ulici zistil,   že   v   skladovom   priestore   -   garáž skladuje   uvedené   SBL   označené   kontrolnými   známkami,   ktoré   pravdepodobne   unikli spoločnosti   INTERVIN,   spol.   s.r.o.,   Panská   13   (od   24.   augusta   2006   Mierová   1), Bratislava. Žalobca na preukázanie pôvodu a spôsobu nadobudnutia predmetných balení predložil   faktúru   č. 35/06/07   zo   dňa   18.06.2007,   ktorou   preukazoval   nadobudnutie spotrebiteľských   balení   liehu od   spoločnosti   TATRA-el, s.r.o., Bernoláka 5158, 034   01 Ružomberok. Výrobcom SBL podľa etikiet bola právnická osoba INTERVIN, s.r.o., Prietrž. Colný   úrad   Prešov   vykonal   dokazovanie   dožiadaním,   miestnym   zisťovaním,   preveroval získané informácie prostredníctvom jediného spoločníka a konateľa spoločnosti TATRA-el, s.r.o., ⬛⬛⬛⬛,   ktorý   uviedol,   že   mu   meno   spoločnosti   TATRA-el,   s.r.o.,   nič nehovorí,   nevie   že   takáto   spoločnosť   vôbec   existuje,   ani   že   je   konateľom   nejakých spoločností,   podpis   na   faktúre   č.   0256/2007   nie   je   jeho,   žiadne   účtovné   doklady   mu odovzdané neboli, nikdy neobchodoval s alkoholom a ani nesplnomocnil žiadnu osobu, aby konala namiesto neho. Poprel teda akékoľvek obchodovanie so spotrebiteľskými baleniami liehu, resp. vyvíjania akejkoľvek podnikateľskej činnosti. Na preverenie boli predložené aj faktúry č. 33/05/07 zo dňa 29. mája 2007 a č. 29/04/07 zo dňa 10. apríla 2007, ktoré mali byť vystavené spoločnosťou TATRA-el, s.r.o. a faktúra č. 2007149 zo dňa 20. júna 2007, ktorú mal vystaviť daňový subjekt

, všetky faktúry vykazujú evidentné znaky zhody s preverovanou faktúrou č. 35/06/07 zo   dňa   18.06.2007   (forma   faktúry,   príjmového   dokladu,   písmo,   odstupy   písma,   ako   aj veľkosť písma v hlavičke faktúry, zvýraznenie písma v rovnakých častiach faktúr...), avšak podľa bližšieho popisu predmetných faktúr je zrejmé, že boli vystavené rôznymi osobami, ktoré   nemajú   oprávnenie   konať   za   dané   spoločnosti.   Dožiadaním   boli   preverované   aj obchodné aktivity spoločnosti TATRA-el, s.r.o., Ružomberok, pričom bolo zistené, že táto spoločnosť na adrese jej sídla Bernoláka 5158/6 Ružomberok nesídli, od 15.01.2007 slúži ako   daňový   subjekt,   ktorého   identifikačné   údaje   zneužíva   neznáma   osoba   a   fiktívnymi účtovnými   dokladmi   pokrýva   dodávky   spotrebiteľských   balení   liehu   vyrobených   a označených kontrolnou známkou spoločnosti INTERVIN, spol. s r.o., Bratislava. Správne orgány dospeli k záveru, že majiteľ alebo držiteľ tovaru neodstránil pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovaru tak, ako to vyplýva z ustanovenia § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a neuniesol dôkazné bremeno, pretože vierohodne nepreukázal subjekt, ktorý dodal tovar a ani pôvod a spôsob jeho nadobudnutia....

Úlohou krajského súdu v predmetnej veci bolo postupom podľa ustanovení druhej hlavy   piatej   časti   O.s.p.   (upravujúcej   „Rozhodovanie   o   žalobách   proti   rozhodnutiam a postupom správnych orgánov“) preskúmať zákonnosť rozhodnutia a postupu žalovaného, ktorým bol žalobcovi s konečnou platnosťou prepadnutý tovar v prospech štátu.

Najvyšší súd z odvolania zistil, že žalobca neuvádza žiadne nové právne relevantné tvrdenia a ani nepredkladá, resp. nenavrhuje žiadne dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť   rozsudku   krajského   súdu.   Pokiaľ   ide   o   námietky   týkajúce   sa   nesprávneho vyhodnotenia skutkových a právnych záverov prvostupňovým súdom, odvolací súd po tom, ako   sa   oboznámil   s   obsahom   predloženého   súdneho   a   administratívneho   spisu   dospel k záveru, že rozsudok krajského súdu je vecne správny a s poukazom na vyššie citované ustanovenie § 219 ods. 2 O.s.p. sa v celom rozsahu stotožňuje s jeho odôvodnením, ktoré je úplné,   výstižné,   reagujúce   na   všetky   námietky   žalobcu,   a   preto   nebude   opakovať   pre účastníkov konania známe fakty, a len na doplnenie dodáva.

V   danej   veci   rozhodujúce   je,   či   žalobca   preukázal   alebo   nepreukázal   právne relevantným spôsobom pôvod a spôsob nadobudnutia spotrebiteľských balení liehu ak tvrdí, že za jediný a vierohodný dôkaz považujú správne orgány skutočnosť, že doklad, t.j. faktúra č. 35/06/07 dňa 18.06.2007, bol vystavený osobou, konateľom a spoločníkom daňového subjektu TATRA-el, s.r.o., ktorý sa nachádzal vo vyšetrovacej väzbe a nesplnomocnil žiadnu osobu, aby konala namiesto neho, teda ako jediná oprávnená osoba nemohol za spoločnosť konať a doklad vystaviť. Naviac brat žalobcu vo svojej výpovedi uviedol, že osoby, od ktorých SBL prevzal nepozná, nevie ich identifikovať.

V rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán nestaval na nepodložených domnienkach, ale právne závery rozhodnutia podložil   konkrétnymi   dôkazmi,   výpoveďami,   listinami.   Výpovedná   hodnota   dokladov predložených žalobcom bola spochybnená, preto v konaní neuniesol dôkazné bremeno (§ 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb.). Dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné orgány spochybnili dodanie tovaru daňovým subjektom TATRA-el, s.r.o., preto ak žalobca tvrdil, že tovar od neho nakúpil, bolo jeho povinnosťou skutočnosť, že tovar dodala osoba uvedená na predkladanej faktúre aj preukázať. Nestačí len preukázanie samotného daňového dokladu ako takého. Dokazovanie zo strany colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom....

Rozhodnutia   žalovaného   a   prvostupňového   správneho   orgánu   obsahujú   všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, dôkazy hodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v konaní vyšlo najavo, v zmysle zásady zakotvenej v ustanovení § 2 zákona č. 511/1992 Zb. Vierohodnosť, správnosť a úplnosť dokladov - faktúry č. 35/06/07 zo dňa 18.06.2007, ktorou žalobca preukazoval nadobudnutie SBL od spoločnosti TATRA-el, s.r.o., bola   spochybnená   a   vyvrátená,   pretože   subjekt   uvedený   na   dokladoch   nebol   totožný so skutočným dodávateľom tovaru.

Postup a rozhodnutie správnych orgánov, ako aj krajského súdu, ktorý nezistil dôvod na   zrušenie   rozhodnutia   pre   nedostatočne   zistený   skutkový   stav   a   nestotožnil   sa   ani s námietkou, že konanie bolo účelové, je správny a konformný so zákonom č. 511/1992 Zb. a zákonom   č.   105/2004   Z.   z..   Colné   orgány   vydali   rozhodnutie   na   základe   dostatočne zisteného skutkového stavu a je odôvodnené tak, že poskytuje skutkovú a právnu oporu výroku rozhodnutia.

Vzhľadom na vyššie uvedené skutočnosti Najvyšší súd Slovenskej republiky rozsudok krajského súdu ako vecne správny a v súlade so zákonom podľa § 250ja ods. 3 veta druhá O.s.p. v spojení s § 219 ods. 1, 2 O.s.p. potvrdil.»

III.

13. Podľa čl. 127 ods. 1 ústavy ústavný súd rozhoduje o sťažnostiach fyzických osôbalebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd aleboľudských   práv   a   základných   slobôd   vyplývajúcich   z   medzinárodnej   zmluvy,   ktorúSlovenská republika ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ako ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa   §   25   ods.   1   zákona   Národnej   rady   Slovenskej   republiky   č. 38/1993   Z.   z.o organizácii Ústavného súdu Slovenskej republiky, o konaní pred ním a o postavení jehosudcov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o ústavnom súde“) ústavný súdnávrh predbežne prerokuje na neverejnom zasadnutí bez prítomnosti navrhovateľa, ak tentozákon neustanovuje inak.

Podľa   §   25   ods.   2   zákona   o   ústavnom   súde   návrhy   vo   veciach,   na ktorýchprerokovanie   nemá   ústavný   súd   právomoc,   návrhy,   ktoré   nemajú   zákonom   predpísanénáležitosti, neprípustné návrhy alebo návrhy podané niekým zjavne neoprávneným, ako ajnávrhy   podané   oneskorene   môže   ústavný   súd   na   predbežnom   prerokovaní   odmietnuťuznesením bez ústneho pojednávania. Ústavný súd môže odmietnuť aj návrh, ktorý je zjavneneopodstatnený.

14.   O   zjavnej   neopodstatnenosti   sťažnosti   možno   hovoriť   vtedy,   ak   namietanýmrozhodnutím, opatrením alebo iným zásahom orgánu verejnej moci nemohlo vôbec dôjsťk porušeniu   základného   práva   alebo   slobody,   ktoré   označil   sťažovateľ,   a   to   buď   prenedostatok vzájomnej príčinnej súvislosti medzi označeným rozhodnutím, opatrením aleboiným   zásahom   orgánu   verejnej   moci   a   základným   právom   alebo   slobodou,   porušeniektorých sa namietalo, prípadne z iných dôvodov. Za zjavne neopodstatnenú sťažnosť pretomožno   považovať   tú,   pri   predbežnom   prerokovaní   ktorej   ústavný   súd   nezistil   žiadnumožnosť porušenia označeného práva alebo slobody, reálnosť ktorej by mohol posúdiť po jejprijatí na ďalšie konanie (porov. napr. I. ÚS 105/06, II. ÚS 66/2011, III. ÚS 155/09, IV. ÚS35/02).

IV.

15. Predmetom sťažnosti je námietka sťažovateľa, že najvyšší súd neposkytol ochranujeho   ústavným   právam,   keď   sa   nevysporiadal   so   skutočnosťou,   že   správne   orgány   (i)rozhodli o prepadnutí tovaru vo vlastníctve sťažovateľa bez náležitého zistenia skutkovéhostavu, (ii) pri rozhodovaní nezohľadnili námietky sťažovateľa predložené počas správnehokonania, (iii) neumožnili sťažovateľovi byť prítomným pri výpovedi svedkov a (iv) preniesliv nesúlade so zákonom č. 511/1992 Zb. dôkazné bremeno na sťažovateľa.

1. K rozsahu namietaného porušenia ústavných práv

16. Ústavný súd považuje za potrebné sa v prvom rade vysporiadať s rozsahomnamietaného porušenia označených ústavných práv v petite a odôvodnení sťažnosti.

17. Z obsahu sťažnosti je možné vyčítať, že sťažovateľ označil viaceré články ústavy(čl. 20, čl. 46, čl. 48), k porušeniu ktorých malo dôjsť vydaním napadnutého rozsudkunajvyššieho súdu. K viacerým z nich (čl. 20 a čl. 48 ústavy) však neuvádza podrobnejšiuargumentáciu a ani sa v petite sťažnosti nedomáha vyslovenia ich porušenia.

18. Reflektujúc tieto skutočnosti, ústavný súd posúdil sťažnosť s ohľadom na v petitenamietané porušenie základného práva garantovaného čl. 46 ods. 1 a 2 ústavy a práva v čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorých sa týka aj samotná argumentácia sťažovateľa predložená v obsahusťažnosti.

2. K relevantnej právnej úprave

19.   V záujme   komplexného   pohľadu   na   problematiku   je   korektné   upozorniť,   žeproblematiku   v intenciách   v rekapitulácii   uvedeného   skutkového   stavu   k dnešnému   dňureguluje primárne zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmenea doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“),konkrétne   §   40   až   §   42   (zabezpečenie   veci   a prepadnutie   veci),   ktorý   nahradil   zákonč. 511/1992 Zb. (§ 14a zákona č. 511/1992 Zb. korešponduje s § 40 až § 42 daňovéhoporiadku), a zároveň zákon č. 530/2011 Z. z. o spotrebnej dani z alkoholických nápojovv znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 530/2011 Z. z.“), ktorý nahradil zákonč. 105/2004 Z. z.

3.   Všeobecne   k princípom   základného   práva   na   súdnu   ochranu   a práva   na spravodlivé súdne konanie

20.   Podľa   čl.   46   ods.   1   ústavy každý   sa   môže   domáhať   zákonom   ustanovenýmpostupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovenýchzákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.

Podľa čl. 46 ods. 2 ústavy kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutímorgánu   verejnej   správy,   môže   sa   obrátiť   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhotorozhodnutia,   ak   zákon   neustanoví   inak.   Z   právomoci   súdu   však   nesmie   byť   vylúčenépreskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho vec bola spravodlivo,verejne   a   v   primeranej   lehote   prejednaná   nezávislým   a   nestranným   súdom   zriadenýmzákonom, ktorý rozhodne o jeho občianskych právach alebo záväzkoch alebo o akomkoľvektrestnom čine, z ktorého je obvinený.

21. Pri rozhodovaní orgánov verejnej moci (t. j. aj súdov) o právach a povinnostiachfyzických   osôb   a právnických   osôb   v konkrétnom   právom   upravenom   procese   jenevyhnutné akcentovať princípy demokratického právneho štátu formujúce každé konanie.Tieto princípy nachádzame v ústave v čl. 46 a nasl. ústavy (právo na súdnu a inú právnuochranu), ako aj v čl. 6 ods. 1 dohovoru (právo na spravodlivý proces).

22. Článok 46 ods. 1 ústavy je primárnou ústavnou bázou pre zákonom upravenékonanie súdov a iných orgánov Slovenskej republiky príslušných na poskytovanie právnejochrany, a tým aj „bránou“ do ústavnej úpravy jednotlivých aspektov práva na súdnu a inúprávnu ochranu zakotvených v čl. 46 až čl. 50 ústavy (porov. I. ÚS 117/05). Podľa stálejjudikatúry ústavného súdu je účelom práva na súdnu ochranu (čl. 46 ods. 1 ústavy), ako ajpráva na spravodlivý proces (čl. 6 ods. 1 dohovoru) zaručiť každému prístup k súdu, čomuzodpovedá povinnosť všeobecného súdu viazaného procesnoprávnymi a hmotnoprávnymipredpismi,   dodržiavanie   ktorých   je   garanciou   práva   na   súdnu   ochranu,   vo   veci   konaťa rozhodnúť   (porov. II.   ÚS   88/01).   Súd   nemusí   rozhodovať   v   súlade   so   skutkovýma právnym   názorom   účastníka   konania,   je   však   povinný   na   zákonom   predpokladanéa umožnené   procesné   úkony   účastníka   primeraným,   zrozumiteľným   a   ústavneakceptovateľným   spôsobom   reagovať   v   súlade   s   platným   procesným   právom   (porov.v tomto zmysle IV. ÚS 252/04, IV. ÚS 329/04, IV. ÚS 340/04, III. ÚS 32/07), najmäs ustanovením § 157 ods. 2 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v zneníneskorších predpisov, v ktorom sú upravené náležitosti odôvodnenia rozsudku.

23.   Súčasťou   procesných   záruk   spravodlivého   rozhodnutia,   resp.   minimálnychgarancií procesnej povahy je, ako už bolo uvedené, taktiež právo na odôvodnenie súdnehorozhodnutia, ktoré jasne a zrozumiteľne dáva odpovede na právne a skutkovo relevantnéotázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany a z ktorého musí byť bez ohľadu na to, či saodvolací (prípadne dovolací) súd stotožní a inkorporuje odôvodnenie rozhodnutí inštančnenižších súdov, zrejmé, že sa zaoberal a vyjadril k esenciálnym otázkam vzťahujúcim sa naním prejednávanú vec a neuspokojil sa bez ďalšieho so závermi inštančne nižších súdov[porov. napr. Helle v. Fínsko, č. 20772/92, rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva(ďalej   len   „ESĽP“)   z 19.   12.   1997,   bod   60;   Rajkovič   v.   Chorvátsko,   č.   50943/99,rozhodnutie ESĽP o prijateľnosti z 3. 5. 2001, bod 2].

24. K čl. 46 ods. 2 ústavy ústavný súd konštatuje, že táto ústavná norma upravujeprimárne právo toho, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánuverejnej správy, obrátiť sa pri zákonom (najmä Občianskym súdnym poriadkom) splnenýchpodmienok   na   súd,   aby   preskúmal   zákonnosť   takéhoto   rozhodnutia.   Výklad   ustanoveníObčianskeho súdneho poriadku zo strany súdu pri rozhodovaní o splnení podmienok napodanie   žaloby   o   preskúmanie   zákonnosti   rozhodnutia   orgánu   verejnej   správy   musírešpektovať ústavné garancie práva na súdnu ochranu. Pri samotnom prieskume rozhodnutiaorgánu verejnej správy správnym súdom sa uplatňujú princípy vyplývajúce z čl. 46 ods. 1ústavy (porov. napr. IV. ÚS 102/08).

25. Rozhodnutie všeobecného súdu musí obsahovať dostatok skutkových a právnychzáverov, pričom tieto závery nesmú byť svojvoľné alebo zjavne neodôvodnené.

4. K námietke nedostatku náležitého zistenia skutkového stavu

26.   Podľa   sťažovateľa   najvyšší   súd   pochybil,   keď   nereflektoval   skutočnosť,   žesprávne orgány rozhodli vo veci sťažovateľa bez náležitého zistenia skutkového stavu.

27. V daňovom konaní sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektova správca dane je povinný riadne zistiť skutkový stav veci a preveriť skutkové tvrdeniauvádzané   daňovým   subjektom,   prípadne   odstrániť   procesné   pochybenia,   ktoré   vykonalsprávca   dane   počas   daňovej   kontroly.   Daňové   konanie   je   svojou   povahou   správnymkonaním   a vzťahujú   sa   naň   zásady   činnosti   orgánov   verejnej   správy,   ale   je   možnéidentifikovať   aj   jednotlivé   procesné   zásady   daňového   konania   (porov.   Vernarský,   M.Procesné zásady daňového konania. Košice: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach,2009. s. 11, 24 – 25 a nasl.).

28. Daňové konanie ovláda zásada objektívnej pravdy, avšak je na správcovi danevykonávajúcom   dokazovanie   a   jeho   úvahe,   aké   dôkazy   vykoná,   akým   spôsobomdokazovanie doplní, akú hodnovernosť, dôkaznú silu a schopnosť zvrátiť závery vyplývajúcez   realizovaného   dokazovania   z   nich   vyvodí,   a   to   predovšetkým   s   prihliadnutím   naskutočnosti a dôkazy vyplývajúce zo zistení, ktoré už správca dane získal v rámci správydaní a v priebehu konania.

29. Z rozhodnutí správnych orgánov vyplýva, že colný úrad v priebehu správneho(daňového) konania, súčasťou ktorého bol vykonaný daňový dozor (§ 45 zákona č. 105/2004Z. z.), vykonal dokazovanie okrem listinných dôkazov aj dožiadaním Colného úradu Žilinaz 26. novembra 2007 o vykonanie miestneho zisťovania na preverenia dokladu – faktúry č.35/06/07   z 18.   júna   2007,   ako   aj   dožiadaním   Colného   úradu   Nitra   z 11. januára   2009.Dožiadaný Colný úrad Žilina vypočul 10. augusta 2007 svedka ⬛⬛⬛⬛, ktorý sa od24.   apríla   2007   nachádzal   v tom   čase   vo   vyšetrovacej   väzbe   a ktorý   sa   podľa   listínuložených   v obchodnom   registri   Okresného   súdu   Žilina   15.   januára   2007   stal   jedinýmspoločníkom a konateľom spoločnosti TATRA-el, s. r. o., ktorá vydala označenú faktúrupredloženú správnemu orgánu (správcovi dane). Colný úrad Žilina zároveň zaslal vo svojejodpovedi colnému úradu z 3. januára 2008 aj vyjadrenie a popis zistení, ku ktorým dospelna   základe   preverovania   listinných   dôkazov   (faktúr)   a obchodných   aktivít   spoločnostiTATRA-el,   s.   r.   o.   Ďalej   mali   správne   orgány   k dispozícii   aj   zápisnicu   o výsluchu ⬛⬛⬛⬛ (bývalý spoločník spoločnosti TATRA-el, s. r. o.) z 10. augusta 2007,ktorý vykonal Colný úrad Žilina.

30.   Colné   riaditeľstvo   (prerokúvajúce   odvolanie   sťažovateľa   proti   rozhodnutiucolného   úradu)   vychádzalo   pri   vydaní   rozhodnutia   aj   z listín   zaslaných   colnému   úraduv dňoch 1. júna 2009, 3. júna 2009 a 28. mája 2009 Krajským riaditeľstvom Policajnéhozboru   v   Žiline,   odborom   ekonomickej   kriminality,   týkajúcich   sa   vystavených   faktúrspoločnosťou TATRA-el, s. r. o., výpovedí svedkov, podanej obžaloby a informácií o vedenítrestného   stíhania   pre   únik   996 900   kusov   kontrolných   známok   a následný   predajspotrebiteľských balení liehu, ktoré boli týmito kontrolnými známkami označené.

31.   Tieto   skutočnosti   všeobecné   súdy   pri   preskúmavaní   rozhodnutí   správnychorgánov   akcentovali   v odôvodneniach   svojich   rozhodnutí   (rozsudkov).   Všeobecné   súdysvoje   závery   formulovali   aj   na   základe   poznatkov   získaných   z administratívneho   spisu(s. 11 a nasl. rozsudku krajského súdu). Poznatky získané v priebehu daňového konaniaa skutkový stav ustálený správnymi orgánmi, ako aj jeho vyhodnotenie týmito správnymiorgánmi najvyšší súd (ako aj krajský súd) akcentoval, posúdil a vyvodil závery obsiahnutév napadnutom rozsudku.

32. Ústavný súd je toho názoru, že napadnutý rozsudok najvyššieho súdu nemožnooznačiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogickés ohľadom zistený skutkový stav alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskovéskutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o žalobe sťažovateľa.

5. K nezohľadneniu námietok sťažovateľa v správnom konaní

33.   Ťažiskovými   námietkami   sťažovateľa   v správnom   (daňovom)   konaní   bolopoukázanie   na   faktúru   a tvrdenie,   že   lieh   nadobudol   v súlade   so   zákonom.   Uvedenénámietky uviedol aj v podanom odvolaní proti rozhodnutiu colného úradu.

34.   Povinnosťou   správneho   orgánu   v prvostupňovom   správnom   konaní,   ako   ajv odvolacom konaní je dať odpoveď na ťažiskové argumenty účastníka konania v tom smere,že   v odôvodnení   rozhodnutia   uvedie,   ako   sa   s jednotlivými   argumentmi   a tvrdeniamiúčastníka vysporiadal.

35.   Za   relevantné   námietky   je   potrebné   považovať   všetky   námietky   účastníkadaňového konania, ak sú argumentačne podložené jeho tvrdením opierajúcim sa o zákonnéustanovenia, alebo   v nich   poukazuje na   skutkové   súvislosti, z ktorých si vytvoril   svojprávny   záver (porov.   v tomto   smere   rozsudok   najvyššieho   súdu   sp.   zn.   5   Sžf 43/2012z 30. mája 2013, s ktorého závermi smerujúcimi k problematike argumentácie účastníkadaňového konania sa ústavný súd stotožňuje).

36.   Správne   orgány   v odôvodnení   rozhodnutí   reagovali   na   námietky   sťažovateľatakto: Poukázali na výpoveď svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛, na skutočnosť, žejediným spoločníkom obchodnej spoločnosti TATRA-el, s. r. o., bol od 15. januára 2007,   ktorý   nemohol   vystaviť   faktúru   č.   35/06/07   z 18.   júna   2007,   keďže   sanachádzal toho času vo väzbe, a ktorý vo výpovedi sám uviedol, že účtovné doklady muneboli nikdy fyzicky odovzdané a nikoho nesplnomocnil na konanie v mene spoločnostiTATRA-el, s. r. o., ďalej poukázali na skutočnosť, že sídlo spoločnosti TATRA-el, s. r. o., jena predmetnej faktúre uvedené nesprávne a spoločnosť TATRA-el, s. r. o., na uvedenejadrese nesídli. Správne orgány (najmä colné riaditeľstvo) poukázali aj na ďalšie skutočnostitýkajúce sa kontrolných známok, ktorými je spotrebiteľské balenie liehu označené.

37. Na uvedené odôvodnenie a vysporiadanie sa s námietkami sťažovateľa zo stranysprávnych orgánov poukázal v napadnutom rozsudku aj najvyšší súd (s. 5 až 7 napadnutéhorozsudku),   pričom   sám   najvyšší   súd   v odôvodnení   napadnutého   rozsudku   reagoval   nanámietky sťažovateľa.

38.   S ohľadom   na   uvedené   ústavný   súd   konštatuje,   že   napadnutý   rozsudoknajvyššieho súdu nemožno ani v tomto ohľade označiť za arbitrárny v tom smere, že byzávery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom zistený skutkový stav, ústavneneudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležitépre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o žalobe sťažovateľa alebo nezohľadnil tvrdeniasťažovateľa o nevysporiadaní sa s jeho námietkami v správnom konaní.

6. K námietke neumožnenia prítomnosti sťažovateľa pri výpovedi svedkov

39. Sťažovateľ uvádza, že správne orgány mu neumožnili byť pri výpovedi svedkov vsprávnom konaní, čím mu znemožnili reagovať na ich tvrdenia a klásť im otázky. Tútoprocesnú chybu nereflektoval ani najvyšší súd, čím podľa sťažovateľa došlo k porušeniujeho ústavných práv. V tejto súvislosti sťažovateľ poukázal na § 15 ods. 5 písm. e) zákonač. 511/1992 Zb. [v čase výkonu daňového dozoru a daňového konania bolo právo daňovéhosubjektu klásť svedkom otázky upravené v písm. d), pozn.].

40. Podľa § 15 ods. 5 zákona č. 511/1992 Zb. (účinného do 31. 8. 2007, t. j. v časevýkonu daňového dozoru u sťažovateľa) daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňovákontrola, má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo

a) na predloženie služobného preukazu zamestnancom správcu dane a písomnéhopoverenia zamestnanca správcu dane na výkon daňovej kontroly,

b) byť prítomný na rokovaní so svojimi zamestnancami,

c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia,

d) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní a miestnom zisťovaní,

e) vyjadriť sa ku skutočnostiam zisteným pri daňovej kontrole, k spôsobu ich zistenia,prípadne navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim,

f) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnejdobe.

41. Najprv je potrebné poukázať na skutočnosť, že v rámci výkonu daňového dozoruu sťažovateľa   [ten   bol   vykonaný   podľa   v tom   čase   platného   a   účinného   §   45 zákonač. 105/2004 Z. z., a teda nie podľa ustanovení o daňovej kontrole v zmysle § 15 zákonač. 511/19912 Zb., aj keď na správu dane podľa zákona č. 105/2004 Z. z. sa v čase výkonudaňového dozoru subsidiárne použil zákon č. 511/1992 Zb. (§ 49 ods. 2 zákona č. 105/2005Z.   z.   účinného   do   28.   2.   2009)]   sa   neuskutočnilo   ústne   pojednávanie   za   prítomnostisvedkov, ale miestne zisťovanie. To znamená, možnosť sťažovateľa uplatniť zákonné právovo   vzťahu   k zamestnancovi   správcu   dane   ani   nemohla   byť   v tomto   prípade   aktivovaná,keďže zamestnanec správcu v priebehu daňového dozoru (vykonaného v mieste podnikaniasťažovateľa) nevypočúval svedkov a ani sa nekonalo ústne pojednávanie.

42.   Ústavný   súd   k námietke   sťažovateľa   ďalej   uvádza,   že   colný   úradv prvostupňovom správnom konaní 27. mája 2008 a 15. augusta 2008 zaslal sťažovateľovivýzvu na vyjadrenie sa k zisteným skutočnostiam, t. j. aj výpovedi svedka a iným zisteniam dožiadaného Colného úradu Žilina. Sťažovateľ sa prostredníctvom svojhoprávneho zástupcu k zisteným skutočnostiam vyjadril 27. augusta 2008 a 16. septembra2008. Zároveň právny zástupca sťažovateľa nazrel 28. augusta 2008 do spisu. Sťažovateľoviteda nebolo odopreté právo reagovať na výpovede svedka a zistené skutočnosti, sťažovateľmal   možnosť   právnej   argumentácie   a obrany   proti   tvrdeniam   svedka,   ako   aj   zistenýmskutočnostiam.

43. Ďalšou podstatnou skutočnosťou je, že dožiadaný Colný úrad Žilina vykonalvýsluch   svedkov ⬛⬛⬛⬛ a ⬛⬛⬛⬛ 10.   augusta   2007   v rámci   vlastnejčinnosti (t. j. nie na základe dožiadania colného úradu), keďže colný úrad zaslal Colnémuúradu Žilina výzvu na poskytnutie súčinnosti až 26. novembra 2007. Inak povedané, Colnýúrad Žilina viedol vlastné daňové konanie nezávisle na colnom úrade, v rámci ktoréhovykonal ústne pojednávanie so svedkami a bolo povinnosťou Colného úradu Žilina umožniťdotknutým daňovým subjektom (s ktorými sa v daňovom konaní konalo alebo konať malo)byť   prítomní   na   ústnom   pojednávaní   (ústavný   súd   však   v tomto   konaní   nehodnotía neuzatvára, či týmto daňovým subjektom mal byť aj sťažovateľ, keďže predmetom konaniavšeobecných súdov nebol prieskum daňového konania vedeného Colným úradom Žilina).

44. Hic et nunc ústavný súd poznamenáva, že sťažovateľ ani v žalobe o preskúmanierozhodnutí   správnych   orgánov,   ako   ani   v   odvolaní   proti   rozsudku   krajského   súdunenamietal, že nebol prítomný pri vypočutí svedkov a nemal možnosť vyjadriť sa k zistenýmpodkladom (výpovediam svedkov). Túto námietku   vzniesol   prvýkrát až pred   ústavnýmsúdom.

45.   Na   tomto   základe   ústavný   súd   konštatuje,   že   najvyšší   súd   nepochybil   privydávaní napadnutého rozsudku a jeho postup v konaní a následné vydanie napadnutéhorozsudku nemožno považovať za ústavne neudržateľné, keďže správne vyhodnotil všetkyskutočnosti dôležité pre rozhodnutie vo veci, ako aj námietky sťažovateľa uplatnené v tomtosmere v podanom odvolaní.

7. K preneseniu dôkazného bremena na sťažovateľa

46. Sťažovateľ taktiež kladie dôraz na argumentáciu, podľa ktorej v daňovom konanízačatom ex officio nie je možné preniesť dôkazné bremeno na daňový subjekt, ale totozaťažuje výlučne správcu dane (správny orgán).

47.   Najvyšší   súd   v napadnutom   rozsudku   v priamom   kontraste   k sťažovateľomuvádzanému argumentu uviedol, že „dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na žalovanom, ale na žalobcovi (t. j. sťažovateľovi, pozn.).

48. Podľa § 29 ods. 8 zákona č. 511/1992 Zb. (účinného do 31. 8. 2007, t. j. v časevýkonu   daňového   dozoru   u sťažovateľa,   ako   aj   v čase   po   31.   8.   2007) daňový   subjektpreukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré jepovinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvanýsprávcom dane v priebehu daňového konania, ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosťpovinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

49. Ústavný súd prvotne poznamenáva, že citované ustanovenie § 29 ods. 8 zákonač. 511/1992 Zb. je obsiahnuté v § 29, ktoré v čase jeho platnosti a účinnosti reglementovaloproces dokazovania v daňovom konaní vedenom správcom dane. V procese dokazovaniapodľa zákona   č. 511/1992 Zb. sa nerozlišuje,   či bolo daňové konanie začaté z úradnejpovinnosti   alebo   na   základe   návrhu   (§   2   ods.   5   zákona   č.   511/1992   Zb.).   Procesdokazovania podľa § 29 zákona č. 511/1992 Zb. súvisí so základnou zásadou daňovéhokonania, podľa ktorej správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkazjednotlivo   a   všetky   dôkazy   v   ich   vzájomnej   súvislosti,   pritom   prihliada   na   všetko,   čov daňovom konaní vyšlo najavo (§ 2 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb.).

50.   V tomto   ohľade   je   sťažovateľova   námietka,   že   v prípade   začatia   daňovéhokonania   ex   officio   je   daňové   bremeno   na   strane   správcu   dane   (v   smere   nezaťaženiadaňového   subjektu   dôkazným   bremenom),   neopodstatnená.   Avšak   pre   komplexnéuchopenie   nastoleného   problému   je   potrebný   analytickejší   pohľad   na   obrátené   dôkaznébremeno v daňovom konaní.

51.   K dôkaznému   bremenu   v daňovom   konaní   existuje   bohatá   tuzemská   ajzahraničná judikatúra, ako aj odborná spisba (k tomu pozri Kobík, J. – Šperl, J. Dokazovánív daňovém   řízení.   2.   přepracované   vydání.   Praha:   ASPI,   2005.   184   s.;   Sochorová,   V.Specifika   dokazování   v daňovém   řízení.   Praha:   C.   H.   Beck,   2013.   208   s.;   všeobecnek daňovému konaniu pozri Baxa, J. et al. Daňový řad. Komentář. I. a II. díl. Praha: WoltersKluwer, 2011. 1793 s.; Kubincová, S. Daňový poriadok. Praha: C. H. Beck, 2015. 750 s.).

52.   Najvyšší   správny   súd   Českej   republiky   (ďalej   len   „najvyšší   správny   súd“),na ktorý   je   vhodné   v tomto   momente   poukázať,   k problematike   v rozsudku   sp.   zn.8 Afs 40/2011 z 27. januára 2012 uviedol: „Nejvyšší správní soud se k otázce rozložení důkazního břemene v daňovém řízení již opakovaně vyjádřil. Ustáleně přitom judikuje, že daňové řízení je postaveno na zásadě, že každý daňový subjekt má povinnost sám daň přiznat, nese tedy břemeno tvrzení, ale také povinnost toto své tvrzení doložit, tj. nese i břemeno důkazní. Daňový subjekt má povinnost prokazovat k výzvě správce daně jen ty skutečnosti, které sám tvrdí (nález Ústavního soudu ze dne 24. 4. 1996, sp. zn. Pl. ÚS 38/95, všechna   rozhodnutí   tohoto   soudu   jsou   dostupná   na   http://nalus.usoud.cz).   Svá   tvrzení prokazuje především svým účetnictvím a jinými povinnými evidencemi a záznamy (např. rozsudky   Nejvyššího   správního   soudu   ze   dne   30.   1.   2008,   čj.   2   Afs   24/2007-119, č. 1572/2008 Sb. NSS, ze dne 22. 10. 2008, čj. 9 Afs 30/2008 - 86, ze dne 16. 7. 2009, čj. 1 Afs 57/2009-83, či ze dne 8. 7. 2010, čj. 1 Afs 39/2010-124, všechna rozhodnutí tohoto soudu jsou dostupná na www.nssoud.cz).

Existence   účetních   dokladů,   tj.   příjmových   dokladů   či   faktur,   byť   formálně bezvadných,   sama   o   sobě   zpravidla   ještě   neprokazuje,   že   se   operace,   která   je   jejich předmětem, opravdu uskutečnila (rozsudky Nejvyššího správního soudu ze dne 28. 2. 2006, čj. 7 Afs 132/2004-99, ze dne 31. 12. 2008, čj. 8 Afs 54/2008-68). Správce daně proto může vyjádřit důvodné pochybnosti o věrohodnosti, průkaznosti, správnosti či úplnosti účetnictví a jiných povinných záznamů. V tomto ohledu správce daně podle § 31 odst. 8 písm. c) daňového řádu tíží důkazní břemeno, a to právě ve vztahu k prokázání důvodnosti jeho pochyb. Správce daně není povinen prokázat, že údaje o určitém účetním případu jsou v účetnictví   daňového   subjektu   zaznamenány   v rozporu se skutečností, je   však povinen prokázat, že o souladu účetnictví se skutečností existují vážné a důvodné pochyby. Správce daně proto musí identifikovat konkrétní skutečnosti, na jejichž základě lze mít pochybnosti o věrohodnosti,   úplnosti,   průkaznosti   nebo   správnosti   účetnictví   (srov.   shora   zmíněné rozsudky   čj.   2   Afs   24/2007-119,   čj.   9   Afs   30/2008-86,   čj.   1   Afs   39/2010-124,   nález Ústavního soudu ze dne 29. 10. 2002, sp. zn. II. ÚS 232/02).

Pokud   správce   daně   unese   své   důkazní   břemeno   ve   vztahu   k   výše   popsaným skutečnostem,   je   opět   na   daňovém   subjektu,   aby   prokázal   pravdivost   svých   tvrzení a průkaznost, věrohodnost a správnost účetnictví ve vztahu k předmětnému obchodnímu případu, popř. aby svá tvrzení korigoval. Daňový subjekt přitom tyto skutečnosti prokazuje zpravidla jinými důkazními prostředky než vlastním účetnictvím.“

53. Obdobné (až totožné) závery najvyšší správny súd formuloval aj v rozsudkusp. zn. 8 Afs 37/2009 z 30. marca 2010 alebo v rozsudku sp. zn. 1 Afs 25/2012 zo 14. júna2012 (porov. aj v nich citovanú prejudikatúru).

54. Výlučne pre akademické účely a účely právnej komparatistiky je možné poukázaťaj na prax z oblasti daňového práva uplatňovanú v Spolkovej republiky Nemecko a odkázaťna rozhodnutie Spolkového finančného súdu (Der Bundesfinanzhof) sp. zn V R 48/04 z 19.4. 2007, v ktorom vyslovil prelievanie dôkazného bremena v daňovom konaní týkajúcom saDPH v tom zmysle, že daňový subjekt je povinný v rámci svojej povinnosti kooperáciepreukázať dôveryhodnosť predkladaných dôkazov (pozri bod 65 uvedeného rozhodnutia;rozhodnutie dostupné na http://www.bundesfinanzhof.de/).

55. S rovnakou pohnútkou ako v predchádzajúcom bode možno poukázať aj na praxz oblasti daňového práva uplatňovanú v právnej kultúre common law a ako príklad uviesťrozhodnutie Najvyššieho súdu Kanady vo veci Anderson Logging Co. v. The King [1925]SCR 45, kde Najvyšší súd Kanady prvýkrát determinoval otázku dôkazného bremena nastrane   daňového   subjektu   v daňovom   (odvolacom)   konaní   (pozri   stranu   50   citovanéhorozhodnutia dostupného na http://scc-csc.lexum.com/scc-csc/en/nav.do; k tomu porov. ajInnes, W. – Moorthy, H. Onus of Proof and Misterial Assumptions: The Role and Evolutionof   Burden   of   Proof   in   Income   Tax   Appeals.   In:   Canadian   Tax   Journal/Revue   FiscaleCanadienne. 1988, Vol. 46, No. 6. p. 1196).

56. Aplikujúc tieto závery na prerokovávanú vec sťažovateľa, je potrebné primárneodkázať   aj   na   ďalšiu   zákonnú   právnu   úpravu   vzťahujúcu   sa   na   skutkový   stavv sťažovateľovej veci.

57.   Podľa   §   14a   ods.   1   zákona   č.   511/1992   Zb.   (účinného   v čase   rozhodovaniesprávnych orgánov) zamestnanec správcu dane môže zabezpečiť tovar a veci nevyhnutnepotrebné na preukázanie skutočností pri správe daní; správca dane a daňový subjekt jepovinný zabezpečený tovar a veci riadne opatrovať. Toto opatrenie sa využije najmä vtedy,ak chýba riadne preukázanie spôsobu nadobudnutia tovaru alebo veci, ich množstva, ceny,kvality alebo riadneho usporiadania finančných povinností v súvislosti s ich dovozom alebonákupom. Veci, ktoré nie je možné na mieste spoľahlivo zabezpečiť, môže správca danena náklady ich majiteľa alebo držiteľa nechať previezť na miesto vhodné na tento účel. Ak jeto pre dokazovanie nevyhnutné, môže zamestnanec správcu dane bezodplatne odobrať naúčely bližšej obhliadky alebo expertízy vzorky zabezpečených vecí. Odobraté vzorky sa poexpertíze či obhliadke vrátia, ak to ich povaha pripúšťa. Pri zabezpečovaní tovaru a veci sapostupuje primerane podľa § 36.

Podľa § 14a ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. (účinného v čase rozhodovanie správnychorgánov) ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní od právoplatnostirozhodnutia o ich zabezpečení odstráni pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovarualebo veci, správca dane vydá rozhodnutie o zrušení rozhodnutia o zabezpečení tovaru aleboveci. Rozhodnutie je právoplatné dňom jeho vydania; proti tomuto rozhodnutiu sa nemožnoodvolať. Ak majiteľ alebo držiteľ tovaru alebo veci v lehote do 15 dní od právoplatnostirozhodnutia o ich zabezpečení neodstráni pochybnosti, ktoré viedli k zabezpečeniu tovarua veci, správca dane vydá rozhodnutie o prepadnutí tohto tovaru alebo veci v prospech štátu.Proti rozhodnutiu o prepadnutí tovaru a veci sa možno odvolať.

58. V uvádzanom skutkovom stave sťažovateľ na preukázanie pôvodu nadobudnutiatovaru (spotrebiteľského balenia liehu) predložil správcovi dane faktúru, ktorú však správcadane vyhodnotil ako nevierohodnú. V tomto je potrebné poukázať na čl. 246 Smernice Rady2006/112 ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len „smernica“), ktorýukladá daňovému subjektu povinnosť zabezpečiť vierohodnosť pôvodu faktúry („Po celé obdobie uchovávania faktúr musí byť zaručená vierohodnosť ich pôvodu a neporušenosť ich obsahu, ako aj ich čitateľnosť“), teda potvrdenie totožnosti dodávateľa, resp. poskytovateľaalebo vyhotoviteľa faktúry. Tento článok smernice bol transponovaný do právneho poriadku§ 71 zákona o DPH, a tento má vplyv napríklad aj na odpočty DPH, ale aj na uvádzanýskutkový stav (v čase konania daňového dozoru u sťažovateľa 8. augusta 2007 bola uvedenápovinnosť zabezpečiť vierohodnosť faktúry upravená v § 76 ods. 4 zákona o DPH, pozn).

59.   Podľa   §   71   ods.   1   písm.   c) zákona   o DPH   (znenie   platné   a účinné   ku   dňupredbežného prerokovania sťažnosti ústavným súdom) vierohodnosťou pôvodu faktúry sarozumie potvrdenie totožnosti dodávateľa tovaru alebo služby alebo osoby, ktorá v menedodávateľa vyhotovila faktúru.

Podľa § 76 ods. 4 zákona o DPH účinného do 30. septembra 2007 osoby podľaodsekov 1 až 3 sú povinné pri uchovávaní faktúr zaručiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosťobsahu a čitateľnosť faktúry po celú dobu úschovy.

60. K tomu ústavný súd nota bene poznamenáva, že daňový subjekt má možnosťoveriť si totožnosť dodávateľa o. i. aj jednotlivými právnymi i technickými nástrojmi, ktorému na tento účel právny poriadok a činnosť orgánov verejnej správy poskytujú (obchodnýa živnostenský   register,   medzinárodný   systém   VIES,   zoznam   daňových   subjektovregistrovaných pre DPH a overenie IČ DPH cez portál finančnej správy, ďalej v širšomporovnanie   údajov   na   zmluvách   o   dodaní   tovaru,   objednávkových   formulároch,prepravných dokumentoch, dokumentoch o platbe, dokumentoch o prijatí tovaru, údajev účtovných záznamoch a pod.).

61. Čo sa týka povinnosti daňového subjektu uloženej § 14a zákona č. 511/1992 Zb.,spojitosť je možné nájsť aj v § 70 zákona o DPH, ktorý ukladá (a rovnako ukladal aj v časevýkonu daňového dozoru u sťažovateľa dňa 8. augusta 2007) daňovému subjektu povinnosťviesť podrobné záznamy o dodaných tovaroch a službách. Inak povedané, zákon o DPHukladá daňovému subjektu povinnosť viesť záznamy o tovare a v rámci daňovej kontroly jepovinný aj na ich základe preukázať pôvod a spôsob nadobudnutia tovaru.

62. Prevedené na skutkový stav v sťažovateľovej veci, pri vykonaní daňového dozorusprávcom dane bol sťažovateľ povinný preukázať nadobudnutie tovaru (spotrebiteľskéhobalenia   liehu)   záznamom   o dodanom   tovare   (napr.   faktúrou   alebo inými   záznamami).Sťažovateľ na tento účel predložil faktúru č. 35/06/07 z 18. júna 2007. V tomto okamihubolo   na   správcovi   dane,   aby   v prípade,   že   mal   pochybnosti   o pravosti   faktúry   alebopochybnosti   o iných   skutočnostiach   súvisiacich   s dodaným   tovarom   a predkladanýmzáznamom,   konkretizoval   svoje   zistenia, pochybnosti   a výhrady.   Colný   úrad   tak   učinilzaslaním výzvy 27. mája 2008 a 15. augusta 2008 sťažovateľovi, v ktorej ho oboznámilso zistenými   skutočnosťami   (výpoveď   svedka ⬛⬛⬛⬛,   skutočnosti   týkajúce   sakontrolných   známok,   skutočnosti   týkajúce   sa   sídla   obchodnej   spoločnosti   TATRA-el,s. r. o.),   na   základe   ktorých   existovali   dôvodné   pochybnosti   o nadobudnutí   tovaru(spotrebiteľského balenia liehu) v súlade s predloženou faktúrou. V tomto momente konaniabolo   na   sťažovateľovi,   aby   preukázal   svoje   tvrdenia   o pravosti   faktúry   a spôsobenadobudnutia tovaru od konkrétneho dodávateľa, a teda preukázal vierohodnosť a správnosťúčtovníctva   vo   vzťahu   k predmetnému   obchodnému   prípadu   aj   inými   dôkaznýmiprostriedkami   než   vlastným   účtovníctvom   a záznamami.   Sťažovateľ   však   vo   svojomvyjadrení   poukázal   len   na   nevierohodnosť   výpovede   svedka,   nezrovnalosti   so   zápisomv obchodnom registri, hypotézu o potenciáli tretej osoby konať za obchodnú spoločnosť.Tieto tvrdenia však správne orgány vyhodnotili ako nedostatočné na preukázanie pôvodua spôsobu nadobudnutia tovaru.

63. S týmito závermi sa v konečnom dôsledku stotožnil aj najvyšší súd v napadnutomrozsudku. Podľa ústavného súdu nemožno napadnutému rozsudku v tomto smere vytknúťlakonickosť ani strohosť vo vzťahu k právnej problematike dokazovania v daňovom konanív spojitosti s vecou sťažovateľa, keďže najvyšší súd výstižne k tejto právnej otázke uviedol:„V rámci dokazovania vykonávaného v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992 Zb. správny orgán nestaval na nepodložených domnienkach, ale právne závery rozhodnutia podložil konkrétnymi dôkazmi, výpoveďami, listinami. Výpovedná hodnota dokladov predložených žalobcom   bola   spochybnená,   preto   v konaní   neuniesol   dôkazné   bremeno   (§   29   ods.   8 zákona č. 511/1992 Zb.). Dôkazná povinnosť nie je na správcovi dane, ani na žalovanom, ale na žalobcovi. Colné orgány spochybnili dodanie tovaru daňovým subjektom TATRA-el, s.r.o., preto ak žalobca tvrdil, že tovar od neho nakúpil, bolo jeho povinnosťou skutočnosť, že   tovar   dodala   osoba   uvedená   na   predkladanej   faktúre   aj   preukázať.   Nestačí   len preukázanie   samotného   daňového   dokladu   ako   takého.   Dokazovanie   zo   strany   colného úradu slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom.“ Pravdou je, že právnym záverom najvyššieho súdu chýba vo vzťahu k právnejotázke dôkazného bremena na strane daňového subjektu analytickejšie pozadie utváraniaprávneho   názoru   najvyššieho   súdu   a podloženie   jeho   záverov   odkazom   na   konkrétnezákonné povinnosti daňového subjektu v daňovej oblasti, avšak toto konštatovanie nerobíz napadnutého rozsudku najvyššieho súdu arbitrárne, eventuálne neústavné rozhodnutie.

64. Napadnutý rozsudok najvyššieho súdu je aj z pohľadu už popísaných záverovústavne udržateľný a neexistuje v tomto smere ústavne relevantný dôvod na vyslovenieporušenia ústavných práv sťažovateľa po prípadnom prijatí sťažnosti na ďalšie konanie.

8. K namietanému porušeniu práva na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru

65.   Právna   vec   sťažovateľa   sa   týka   rozhodovania   správnych   orgánov   v daňovomkonaní. V tomto smere je potrebné odkázať na judikatúru ESĽP týkajúcu sa aplikácie čl. 6ods. 1 dohovoru, ktorý vylučuje jeho aplikáciu na veci daňové z dôvodu, že tvoria súčasťjadra   výsad   verejnej   moci   (hard   core   of   public-authority   prerogatives)   (porov.   Jussilav. Fínsko, č. 73053/01, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 23. 11. 2006, bod 45; Ferrazziniv. Taliansko, č. 44759/98, rozsudok Veľkej komory ESĽP z 12. 7. 2001, body 24 – 31).Výnimku ESĽP nachádza v daňových prípadoch tam, kde daňové konanie považuje zakonanie trestné.

66. Nasledovaním uvedenej judikatúry ESĽP a rozhodnutím nevykladať čl. 6 ods. 1dohovoru autonómne (príp. extenzívnejšie), prihliadajúc pritom na skutočnosť, že správnymorgánom   uložená   „sankcia“   (prepadnutie   tovaru)   bola   v sťažovateľovom   prípadepreventívneho   charakteru   (teda   nebola   preventívno-represívneho   charakteru,   t.   j.   nie   jenaplnená požiadavka druhého kritéria z troch v zmysle tzv. Engelovských kritérií, ktorýchnaplnenie umožňuje charakterizovať vnútroštátne konanie ako konanie trestného charakterua konštatovať aplikáciu čl. 6 ods. 1 dohovoru v danom prípade; k tomu porov. Engel andOthers v. Holandsko,   č. 5100/71, 5101/71, 5102/71, 5354/72, 5370/72, rozsudok plénaESĽP z 8. 6. 1976, bod 82), ústavný súd odmieta sťažnosť v tejto časti podľa § 25 ods. 2zákona o ústavnom súde z dôvodu zjavnej neopodstatnenosti.

9. Záver

67. Úloha ústavného súdu sa v konaní podľa čl. 127 ústavy obmedzuje predovšetkýmna kontrolu zlučiteľnosti interpretácie a aplikácie zákonov všeobecnými súdmi (vrátane ichprocesného   postupu)   s   ústavou   alebo   medzinárodnou   zmluvou   o   ľudských   právacha základných   slobodách   (porov.   I. ÚS 17/01,   II.   ÚS   137/08,   III.   ÚS   328/08,IV. ÚS 11/2010). Skutkové alebo právne závery všeobecného súdu sú predmetom kontrolyzo strany ústavného súdu zásadne len v miere posúdenia, či tieto sú zjavne neodôvodnenéalebo arbitrárne, a teda z ústavného hľadiska neospravedlniteľné a neudržateľné, a zároveňmajú   za   následok   porušenie   základného   práva   alebo   slobody   (porov.   I.   ÚS   12/05,II. ÚS 410/06, III. ÚS 119/03, IV. ÚS 238/07).

68.   Keďže   ústavný   súd   pri   predbežnom   prerokovaní   sťažnosti nezistil   v postupea v skutkových a právnych záveroch napadnutého rozsudku najvyššieho súdu nič ústavnenekonformné,   čo   by   nasvedčovalo   ich   arbitrárnosti   alebo   ústavnej   neakceptovateľnosti,odmietol   sťažnosť   sťažovateľa   podľa   §   25   ods.   2   zákona   o ústavnom   súde   ako   zjavneneopodstatnenú.

P o u č e n i e : Proti tomuto rozhodnutiu nemožno podať opravný prostriedok.

V Košiciach 1. apríla 2015